Milan Šoka
Životné podmienky rómskej populácie v minulom storočí boli na našom území biedne. Ponižujúcemu postaveniu Rómov v spoločnosti zodpovedalo aj ich oblečenie, ktoré nebolo jednotné. Všeobecne sa odievali nedostatočne, lebo boli odkázaní na podarované obnosené veci alebo inými spôsobmi nadobudnuté súčiastky, z čoho vyplývala ich rezignácia na úroveň obliekania, ako aj celková neupravenosť. Napriek tomu im nebola cudzia túžba po pestrosti a najmä cenných doplnkoch, ozdobách zo zlata a striebra.
Nemajetná a najpočetnejšia vrstva Rómov sa živila prevažne žobraním a drobnejšími krádežami, čomu zodpovedalo aj sporé oblečenie mužov, ktorí najčastejšie nosili iba roztrhanú košeľu a nohavice, prípadne sako, ktoré ich chránilo pred zimou. Zamestnaní alebo čiastočne zamestnaní Rómovia ako nádenníci, remeselníci a robotníci sa prispôsobovali svojmu okoliu a uprednostňovali skôr konfekčný mestský odev. Osobitnú kategóriu tvorili rómski hudobníci. Vo vidieckom, poľnohospodárskom prostredí nosili odev podobný roľníckemu. V prostredí mestských kaviarní, reštaurácií, barov a iných pohostinných či zábavných zariadení prijímali vkus a zvyky meštianstva.
Majetnejší Rómovia sa obliekali okázalejšie, pričom si odev aspoň pri slávnostnejších príležitostiach obstarávali podľa vlastných predstáv, v ktorom uplatňovali farebné prvky. K vytúženým odevným súčiastkam mužov patrila červená alebo ružová košeľa a vesta s retiazkou a príveskami. Celkový dojem zvýrazňovali dlhé farebné nohavice, klobúk a čižmy na vyššom opätku, ozdobené na sáre gombíkom. Kočovní Rómovia, ktorí kupčili s koňmi, napodobňovali priekupníkov koní. Na hlave nosili mäkký klobúk so širokou stuhou, okolo hrdla si viazali pestrú šatku a nohavice mali vtesnané do čižiem. Na košeli sa vynímala pestrofarebná vesta s prišitými veľkými striebornými gombíkmi a masívna strieborná retiazka ako výraz zámožnosti.
Osobitné, výsadné postavenie v rómskej komunite, buď kočovnej, polokočovnej alebo usadlej, mal volený, iba málokedy dedičný vodca skupiny – náčelník, čiže vajda. Obyčajne ním bol starší, skúsenejší muž, ktorý vo viacerých životných situáciách osvedčil svoju rozvahu, smelosť a rozhodnosť. Vítaná bola aj istá dávka šikovnosti a prešibanosti najmä v kontaktoch s vrchnosťou a, samozrejme, pri riešení rozličných sporov a nedorozumení medzi nižšie postavenými súkmeňovcami. Okrem toho im musel imponovať nazhromaždeným bohatstvom, aby v nich vzbudzoval prirodzený rešpekt, úctu a zároveň obdiv.
Už samotný odev, oveľa honosnejší od ostatných členov rómskej pospolitosti, zvýrazňoval vajdovu vonkajšiu moc a okázalosť. Na pestrofarebnom oblečení vynikala predovšetkým nápadná vesta s veľkými striebornými gombíkmi a rozličné prívesky so striebornými, prípadne zlatými mincami. Funkciu a honor vajdu pri slávnostných príležitostiach zvýrazňovala palica ako žezlo, strieborná kanvica alebo pokál s výjavmi zo života rómskej skupiny a rôzne iné doplnky.
Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici vlastní mimoriadne vzácne rómske artefakty z výbavy vajdu Jána Dancsa (1862 – 1957) z Behyniec pri Tornali (predtým Šafárikovo), v okrese Revúca. Do múzea ich získal v roku 1957 kúpou jeho vtedajší archeológ a historik Gejza Balaša (1914 – 1994) od vajdovho syna Kolomana a jeho zaťa Štefana Sarkóziho. Celý súbor obsahuje atraktívnu striebornú kanvicu rómskeho vajdu (Šoka, M.: Rómsky klenot – symbol moci, Pamiatky a múzeá, č. 4/1993, s. 14 – 15) a 47 kusov strieborných gombíkov ako odevných doplnkov. Jeden gombík, vyrobený z toliara Františka I. (1821), bol odcudzený pri veľkej krádeži zbierkových predmetov z depozitára múzea v roku 1993.
Najpôsobivejším doplnkom vajdovej vesty, ktorý dokázal upútať už na prvý pohľad a súčasne zvýrazniť autoritu a bohatstvo vodcu, boli dva typy strieborných gombíkov prišitých v niekoľkých radoch. Predovšetkým je to osem kusov masívnych gombíkov polguľovitého tvaru s priemerom 5 cm a výškou 7 cm. Pomedzi červené, modré a zelené sklené očká sa po celom obvode vinie had, ktorého hlava v hornej časti smeruje k žaluďu. Ďalších deväť kusov gombíkov má tiež polguľovitý tvar, ale sú menšie, s priemerom 5,5 cm a výškou 6 cm. Vrchnú časť zdobí listový ornament, po ktorom sa ovíja had opäť smerom k žaduďu. Všetky gombíky majú v spodnej časti ušká na prišitie. V oboch druhoch, vyrobených zrejme na objednávku, možno tušiť skrytý zmysel, istú formu tajuplnej mágie, ktorá zreteľne bola a ešte stále pretrváva v časti rómskeho etnika.
Nemenej zaujímavú časť zbierkovej kolekcie tvorí súbor tridsiatich gombíkov zhotovených zo strieborných mincí s priemerom 4 cm a prirobenými uškami v strede reverzov. Ušká v tomto prípade slúžili na prichytenie ku koženému pásu v podobe šerpy, ktorý vajda nosil pri slávnostných príležitostiach prehodený cez plecia ako symbol a znak vážnosti svojho stavu. Zachovaný celok tvorí dvanásť kusov toliarov Márie Terézie (1780), desať kusov toliarov Františka I. (1815, 1818, 1819, 1820 – dva kusy, 1821, 1822, 1824, 1825, 1830) a ďalších toliarov brandenburského markgrófa a pruského vojvodcu Fridricha Krištofa ((17)66), bavorského kurfirsta Maximiliána III. Jozefa (1771,1775),
bavorského kurfirsta Fridricha Augusta (1780, 1790, 1793, 1799) a saského kráľa Fridricha Augusta (1822).
Vzácny súbor artefaktov vajdu napovedá o sklonoch a túžbach jednotlivcov i celých rodín nadobúdať vyššie spoločenské postavenie vlastnením predmetov zo vzácnych kovov, ktoré zhromažďovali viaceré generácie. Na druhej strane sú nesmierne hodnotným, aj keď len útržkovitým dokladom a svedectvom o minulej duchovnej i hmotnej kultúre rómskeho etnika.