Boje feudálov o mesto sa odrazili aj na celkovej hospodárskej situácii Žiliny. Tá sa proti agresívnym zásahom feudálov bráni odvolávaním sa ku kráľom a žiadosťami o potvrdenie svojich dávnych privilégií. Privilégiá mestu opäť potvrdzujú panovníci Maximilián, Rudolf a Matej II., ako i neskorší vládcovia.
Rozhranie 16. a 17. storočia je začiatkom obdobia novej stabilizácie a hospodárskeho rozkvetu mesta. Nastáva prudké oživenie remeselnej výroby a obchodu. Nezastavila ho ani celková politická situácia v krajine – vojny s Turkami, tridsaťročná vojna a stavovské povstanie uhorskej šľachty.Žilinčania si dokonca organizujú aj vlastnú domobranu, ktorá úspešne odrazila niekoľko nepriateľských útokov.

V tomto období bola Žilina rušným a významným hospodárskym centrom širokého okolia a jej trhy a jarmoky mali významnú obchodnú funkciu. Aj ako zemepanské mesto si Žilina zachovala všetky práva slobodného mesta : hradby, právo voliť richtára a samostatné orgány, patronátne právo, právo meča, oslobodenie spod cudzích súdov, ďalej hospodárske privilégiá, ako trhové, jarmočné, mýtne i míľové a právo rybolovu. Koncom 17. storočia sa však obdobie prosperity a rozkvetu mesta končí a nastáva éra ekonomického a sociálneho úpadku, ktorá trvá až do konca 19. storočia. Roku 1678 prešli cez mesto vzbúrenecké vojská Imricha Tökölyho, ktoré vypálili Budatín. V tom istom roku vznikol veľký požiar, ktorý spustošil celé mesto. A v nasledujúcom roku postihla mesto ďalšia pohroma, veľká morová epidémia.

V 16. a takmer celom 17. storočí Žilina bola najdôležitejším centrom protestantského hnutia v Uhorsku. Roku 1610 sa tu zišli zástupcovia evanjelickej cirkvi na Žilinskej synode – azda najvýznamnejšej udalosti reformačného hnutia a evanjelickej cirkvi v celých jej domácich dejinách. K prudkému zvratu a razantnej rekatolizácii došlo až po r.1686, keď sa Žilina stala vlastníctvom palatína Esterházyho. Už rok predtým prišli do Žiliny príslušníci jezuitského rádu, ktorí tento religiózny proces všemožne podporovali, ale rekatolizačné úsilie nedosiahlo želané výsledky a vlastník Žiliny musel siahnuť k hospodárskym sankciám, aby dosiahol svoje zámery. Následkom prebiehajúcich bojov, povodní, požiarov, epidemických chorôb a nepriaznivého zásahu zemepána mesto v 18. storočí hospodársky upadlo. Prejavom jeho úpadku je i pokles obyvateľstva. V r.1700 bolo v Žiline 2682 obyvateľov, r 1850 len 2326. V 18. storočí v duchovnom živote Žiliny významnú úlohu zohral rád jezuitov, ktorí tu pôsobili do r. 1773, a rád františkánov, ktorý sa v Žiline usadil r. 1704.

Pokiaľ ide o 19. storočie, ktoré neprinieslo Žiline významnejšie podnety pre nový rozmach, treba zdôrazniť niekoľko faktov. Žilina a jej okolie mali rýdzo slovenský ráz, v oficiálnych písomnostiach sa používala slovakizovaná čeština, ba aj v sedemdesiatych rokoch, v jednom z najkrutejších maďarizačných období, sú zápisnice mestskej rady napísané v slovenčine. V revolučnom roku 1848 uhorský snem osobitným zákonom zrušil delenie miest na slobodné kráľovské a poddanské. Na základe tohto zákona bola Žilina zaradená do kategórie malých miest s počtom obyvateľov do 12000.

V poslednej tretine 19. storočia sa začali utvárať nevyhnutné základné predpoklady pre nastávajúci rozkvet mesta. Na prvom mieste je potrebné spomenúť rozvoj dopravy a výstavbu železníc. Vďaka košicko – bohumínskej železnici, ktorá svoju činnosť začala r.1871, sa Žilina stala významným železničným uzlom. Neskôr sa na túto trať napojil posledný úsek považskej železnice, ktorá spojila Žilinu s Bratislavou, čím sa uľahčili aj kontakty s Viedňou, hlavným a sídelným mestom Rakúsko – Uhorska.

Rozvoj dopravy zákonite podnietil rozvoj priemyslu. Roku 1891 sa dokončila výstavba významného textilného závodu s pôvodným názvom Maďarská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce. Továreň poskytla obyvateľstvu mesta i priľahlých dedín stovky pracovných miest a v ťažkej situácii po veľkom požiari v r. 1866 zmiernila zlé sociálne pomery. Ďalším dôležitým priemyselným podnikom sa stala chemická továreň na výrobu umelých hnojív, ľudovo nazývaná Hungaria, ktorá začala svoju prevádzku v júli 1893. Rozmach priemyslu a obchodu významnou mierou napomohla aj Priemyselná výstavba Horného Uhorska v Žiline r.1903.

Čoskoro vznikli v meste ďalšie tri továrne – 1905 továreň na celulózu, tzv. celulózka, r. 1907 dechtová továreň Ruttgers a napokon r.1915 továreň na zápalky. Epochu nového rozmachu Žiliny najvýrečnejšie dokladujú štatistické údaje o raste počtu obyvateľov. Roku 1900 mala Žilina už 5633 a r.1910 až 9197 obyvateľov. Tento trend pokračoval aj v období po skončení prvej svetovej vojny počas 1. československej republiky. Žilina sa obohacovala urbanisticky a architektonicky, vzrastal jej význam politický, hospodársky i kultúrny. Osobitnú pozornosť si zasluhuje vyhlásenie autonómie Slovenska 6.októbra 1938, historická udalosť, ktorá svojím významom presahuje dejiny Žiliny a zohrala veľkú úlohu v rámci celého Slovenska.

Rozvoj Žiliny pokračoval i v období Slovenského štátu, napriek tomu, že to bolo v čase 2.svetovej vojny. Stalo sa tak najmä zásluhou vtedajšieho starostu Dr.Vojtecha Tvrdého, nielen veľkého slovenského vlastenca, ale aj žilinského lokálpatriota.

Vďaka nemu sa v meste vybudovala tržnica, honosná budova divadla, park na Bôriku, bol renovovaný farský kostol, zriadené mestské a drotárske múzeum a i.

Po r.1945 si Žilina čoraz väčšmi upevňovala svoje postavenie medzi slovenskými mestami. Keďže počet jej obyvateľov neustále vzrastal, postupne sa zrodili štyri rozsiahle sídliská – Hliny, Vlčince, Solinky a Hájik, v ktorých našli domov desaťtisíce nových obyvateľov. Zároveň sa rozširovala sieť škôl všetkých stupňov a kultúrnych ustanovení najrôznejšieho druhu. Predovšetkým Vysoká škola dopravná, ktorú do Žiliny premiestnili z Prahy r.1960, priniesla nové impulzy pre všetky oblasti spoločenského života mesta. Vo sfére kultúry a umenia to platí najmä o divadle a bábkovom divadle, Dome odborov, Štátnom komornom orchestri, Považskej galérii a o Považskom múzeu, umiestnenom v Budatínskom zámku.

Práve Budatínsky zámok na sútoku Váhu a Kysuce je jednou z najvýznamnejších historických pamätihodností mesta. Má bohaté dejiny a spomína sa už začiatkom 14.storočia. Bol obývaný až do r.1945 posledným grófom z rodu Csákyovcov.

Jadrom starej i modernej Žiliny je Mariánske námestie. Hoci v priebehu búrlivého toku dejín zmenilo neraz svoj vzhľad, uchovalo si pôvodný ráz a neopakovateľnú atmosféru. Je jediným námestím na Slovensku, kde sa po celom obvode zachovali arkády (laubne) v prízemiach mešťanských domov.

Uprostred námestia sa nachádza Mariánsky stĺp s Immaculatou, barokovou sochou Nepoškvrnenej Panny Márie. Tento stĺp postavili r.1738 na počesť úspešného zakončenia procesu rekatolizácie v meste.

Na námestí si zaslúžia pozornosť viaceré budovy. Architektonickou dominantou mesta je dvojvežový barokový kostol sv.Pavla apoštola z r.1750. Z mnohých sakrálnych umeleckých pamiatok, ktoré sa v ňom nachádzajú, spomeňme hlavný oltár s obrazom patróna kostola – dielo najvýznamnejšieho slovenského maliara 19.storočia J.B.Klemensa.

V Žiline v rokoch 1666-1716 pôsobila aj jedna z prvých kníhtlačiarní na Slovensku – Dadanova tlačiareň. Vydávala predovšetkým literatúru náboženskej orientácie, ale aj učebnice a ľudovýchovné diela. Sídlila v dome na rohu dnešnej Bottovej a Radničnej ulice.

Reprezentačná barokovo-secesná budova Starej radnice stojí na mieste pôvodného radného domu, ktorý sa v mestských listinách spomína už od 16.storočia. Mesto vlastnilo aj tzv. Panský dom a Mestský dom, ktoré sa v minulosti využívali ako hostince, resp. hotely. Po prijatí Martinskej deklarácie v druhom z nich v novembri 1918 zvolili Slovenský miestny výbor.

Budova lekárne s historickým názvom K zlatému orlovi slúžila svojmu účelu už v polovici 19.storočia. Je pamätná najmä tým, že pred ňou 4.januára 1849 rečnili zhromaždeným Žilinčanom hrdinovia revolúcie z r.1848 a členovia prvej Slovenskej národnej rady Ľ.Štúr a J.M.Hurban a vyzývali bojovať za národnú slobodu.

K námestiu organicky patria dve pozoruhodné uličky. Farská ulička, výrazná stredoveká ulička, ktorá má v najužšom mieste iba 3,50 m, a Burianova medzierka, ktorá až do r. 1930 mala pôvodný ráz klasickej stredovekej uličky.

Veľa architektonických pamiatok z rôznych období dejín mesta nájdeme aj v najbližšom okolí Mariánskeho námestia. Z 20. rokov nášho storočia pochádza významné dielo secesnej architektúry Grand Bio Universum. Budova, v ktorej dnes sídli Štátny komorný orchester, desaťročia slúžila ako divadlo a zároveň kino. V r.1921 sa tu konala celoštátna premiéra prvého slovenského hraného filmu Jánošík. V tzv. Babuškovom (Makovického) dome na rohu Horného valu a Bottovej ulice v rokoch 1894-1904 býval Dr.Dušan Makovický, neskôr osobný lekár L.N.Tolstého.

Z Farskej uličky sa návštevník Žiliny dostane na prudko klesajúce tzv. farské schody pod farským kostolom. Na svahu tejto terasy po r. 1920 vybudovali balustrádu, ktorá získala súčasnú podobu r. 1940. Farské schody nás zavedú na Námestie Andreja Hlinku, skvejúce sa v novom šate a z neho priamo do srdca pešej zóny mesta – na hlavnú obchodnú tepnu, možno povedať hlavnú ulicu Žiliny, ktorá dnes nesie meno Národná. Z viacerých zaujímavých budov na tejto ulici uveďme aspoň Uhorský okresný súd, ktorý pochádza z r. 1900, a druhé Žilinské sídlo Šrobárovej povojnovej slovenskej vlády, oficiálne nazývané Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Iná pozoruhodná pamiatka – široko-ďaleko známy mestský pivovar už – žiaľ – nejestvuje. Ulica, na ktorej stál, však dodnes nesie meno Pivovarská.

Zdroj: Mesto Zilina, foto: Archiv Obnova.sk