Murárstvo je stavebné remeslo s bohatou tradíciou, ktorého poslaním je zo základných prírodných materiálov, vytvoriť budovu, alebo inú stavbu.

            Začiatky murárskeho remesla na Slovensku sú spojené so stavbou stredovekých miest a hradov. Začiatky výstavby miest môžeme datovať do konca 13. storočia. Tieto mestá sa však začali zakladať a rozvíjať počas celého storočia.

            Na území Slovenska nachádzame v 13. storočí  tri skupiny takýchto stredovekých miest, ktoré boli zároveň dobovými strediskami obchodu a remesiel. „Do prvej skupiny patria slobodné kráľovské mestá, ako Bardejov, Košice, Prešov, Krupina, Bratislava, Trnava, Modra a Skalica. V druhej skupine boli kráľovské banské mestá, a to Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Ľubietová, Nová Baňa. Napokon do tretej skupiny sa zaradili spišské mestá.“[1]

            Na rozdiel od 13. storočia v 14. storočí začína v centrách miest pribúdať nielen kamenných, ale aj tehlových domov. Zvyšuje sa aj komfort a nároky na estetickú stránku bývania. Dôvodom týchto zmien sú bohatí mešťania, ktorí túto úroveň výstavby vyžadujú. Mestských stavebných majstrov vyhľadávali aj dedinskí zemepáni, ktorí si od nich nechali stavať svoje kaštiele a kúrie.

            „Stavební remeselníci (aj murári), už v 13. storočí, dávno pred vznikom cechov, pracovali v určitých spoločenstvách – societas totius artis mechynicae. A v systéme ručných cechových remesiel sa murárstvo spolu s maliarstvom, sochárstvom, drevorezbou, zlatníctvom a papierníctvom povznieslo na stupeň umeleckosti (kumštu).“[2]

            „Za feudalizmu zoskupovali sa príslušníci jedného  remesla do samostatného cechu v rámci mesta (murári, kamenári, tesári), niekedy i z väčšieho územného celku (napr. murársky cech spišských miest). Utvárali sa aj spoločné cechové organizácie príbuzných profesií, niekedy aj rozličných remesiel.“[3] „Murári (maurarius, murator caemantarius, mauer, komuves) mali prvý cech v Kremnici v roku 1570.“[4]

            „Už v 16. storočí boli na Slovensku známe cechy stavebných remeselníkov v Banskej Štiavnici, Košiciach, Kremnici, Levoči, Sabinove, v 17. storočí v Banskej Bystrici, Bardejove, Bratislave, Jure pri Bratislave, Kežmarku, Modre, Pezinku, Prešove, Rimavskej Sobote. V 18. a 19. storočí ich počet rozšírili cechy murárov, tesárov a kamenárov z ďalších miest a obcí. Na sklonku feudálneho obdobia bolo na Slovensku okolo sto cechových organizácií stavebných remeselníkov.“[5]

            Stredoveké mesto sa postupne stávalo spleťou cechov. Je zaujímavé, že stavebné remeslo, ktoré pozostávalo s týchto profesií: „tesár, murár, kamenár, tehliar, pokrývač, maliar, sklár a pôvodne aj hrnčiar“[6], išlo od prvého počiatku vlastnou cestou. Bolo tomu tak aj v dobe keď sa cechy formovali. Kým ku klasickému cechovému remeslu ako bolo napríklad kováčstvo či zlatníctvo, stačilo vlastniť dielňu a remeslo sa dalo vykonávať samostatne, vyrobené výrobky sa zväčša predávali na trhu. Stavebné remeslo však vyžadovalo súčinnosť viacerých profesií na jednom, zväčša rozsiahlom priestore či diele. Aj z pohľadu trvácnosti mali ich výrobky rozličnú koncepciu. Kým remeselníci združení v cechu vyrábali zväčša predmety dennej potreby, stavené remeslo produkovalo výrobky – stavby dlhodobej spotreby.

            Najstaršími stavebnými majstrami boli v 15. storočí pravdepodobne, cudzí majstri z Európy. Od týchto sa učili aj naši stavitelia. Rozmach stavebníctva v tomto období spôsobil, že sa vymklo zo svojej základnej štruktúry a jeho rozvetvenie spôsobilo, nefunkčnosť cechového zriadenia. Pretmelilo sa skôr do  samostatného podnikania.

            „Okrem majstrov murárskych a tesárskych a tovarišov vystupujú už stavební pomocní robotníci (kopáči, miešači malty – malterruehrer) a nádenníci, ktorí nosili drevo, kameň, tehlu, a maltu. Letná mzda prvých dvoch kategórií bola 22-20 denárov, tretej 11 denárov a nádenníka 8 denárov. Koncom 16. storočia sa na Slovensku vyprofilovalo dostatočne veľa stavebných majstrov a robotníkov, ktorí boli potrební na pokrytie požiadaviek výstavby vtedajších miest a obcí.            “[7]