Z hliny sa stavalo už v praveku. Monumentálne hlinené stavby poznáme zo starovekého Egypta a Mezopotámie. V Mezopotámii sa do hliny na nepálené tehly na stavbu zikkuratov pridával prírodný asfalt – bitúmen. V Egypte, antickom Grécku a Ríme sa do hliny pridávala rezaná slama. Stavbu stien z hliny spomína aj rímsky architekt Vitruvius v 2. polovici 1. storočia pred naším letopočtom. V Európe bola nepálená hlina bežným stavebným materiálom až do 1. svetovej vojny.Používanie hliny v architektúre sa začalo podporovať v 2. polovici 18. storočia – vo Francúzsku architekt F. Cointeraux (kniha Škola umenia vidieckych stavieb), v Nemecku D. Gilli, vo Veľkej Británii H. Holland. Fridrich Veľký výnosom z roku 1764 prikázal stavať hlinené stavby v Prusku. Napoleon I. dal v roku 1804 postaviť nové hlinené mesto La Roche-sur-Yon. Ako hlavné prednosti hlinených stavieb sa uznávali dostupnosť suroviny, nízka cena a nehorľavosť. Odporúčala sa najmä technika nabíjania – pisé.

Po prvej svetovej vojne záujem o výstavbu hlinených domov takmer zanikol. K istému oživeniu došlo po druhej svetovej vojne, keď bol nedostatok iných stavebných materiálov. Najnovšia vlna záujmu sa začala dvíhať koncom 70. rokov 20. storočia.

U nás sa z hliny stavalo rozličnými spôsobmi a technikami: vrstvením, nabíjaním, murovaním z válkov alebo z nepálenej tehly.

Vrstvenie stien, nakladanie stien (angl. cob, fr. bauge) – Najjednoduchšia technika stavby hlinených stien voľným navrstvovaním hliny zmiešanej s rezanou slamou, bez akejkoľvek vystužujúcej konštrukcie alebo debnenia. Ďalšia vrstva sa nakladá až po čiastočnom vyschnutí predchádzajúcej. Povrch stien sa potom vyrovná osekaním. Po úplnom vyschnutí sa vysekajú dverné a okenné otvory.

V Európe sa nohami alebo dobytkom vymiesená hlina nakladala vidlami alebo lopatou približne do tvaru budúceho muriva a potom sa udupala. Vrstva s výškou 0,6 až 1,0 m sa nechá asi päť dní schnúť. Hrboľatý povrch sa po zaschnutí zarovnal špeciálnymi sekerami alebo rýľmi. Až potom sa pokračovalo v nakladaní ďalšej vrstvy. Steny majú hrúbku asi 45 až 60 cm. Rohy stavby a ostenia otvorov sa spevňovali vkladaním konárov, vopred namočených do vápna alebo aspoň riedkej hlinenej malty. Pri nakladaní sa hlina nedá veľmi zhutniť a preto steny nie sú veľmi pevné. Takto sa stavali väčšinou prízemné domy, ale vyskytujú sa aj dvoj- a trojpodlažné, s hrúbkou stien až 80 cm.

V Európe sa používala na južnom Slovensku, v Maďarsku a vo Vojvodine/Hercegovine.

V Afrike a Ázii sa stavia z veľkých hrúd nohami vymiesenej hliny, ktoré sa vrhajú veľkou silou jedna vedľa druhej, čím sa hlina čiastočne zhutní. Postupuje sa po vrstvách asi 0,5 až 0,75 m vysokých, ktoré sa nechajú 2 až 3 dni schnúť a potom sa pokračuje v stavbe. Na Arabskom polostrove (až desaťpodlažné stavby so stenami hrubými približne 60 cm).

Nabíjaná technika (fr. pisé, nem. Lehm-Stampf-Bau, Pisé-Bau) – Spôsob stavby hlinených stien nabíjaním málo vlhkej hliny zmiešanej so sekanou slamou do doskového debnenia. Touto technikou sa stavalo predovšetkým na jar, keď má nakopaná hlina optimálnu vlhkosť. Nabíjanie postupuje po vrstvách: hlina sa nasýpa asi v 10 cm vrstve a ubíja (hutní) pomocou dreveného ubíjadla (s hmotnosťou 5 – 10 kg a nárazovou plochou 60 – 200 cm2). To sa opakuje až pokým sa debnenie nevyplní. Do steny sa môžu vkladať kamene a pre lepšiu súdržnosť prútie. Po ubití možno hotový úsek steny hneď oddebniť a debnenie posunúť ďalej a vyššie, ako po špirále. Dverné a okenné otvory sa vysekávajú po dokončení steny. Povrch steny sa zatiera hlinenou mazanicou. Nabíjané steny sú pevnejšie ako vrstvené steny.

Nabíjaná technika bola rozšírená od strednej a južnej Moravy a južného Slovenska cez Dolné Rakúsko, Maďarsko a Ukrajinu po západné Rumunsko a panónsku časť bývalej Juhoslávie. Najstaršie stavby budované touto technikou na našom území pochádzajú z 18. a 19. storočia; jej použitie v starších obdobiach je neisté.

Nabíjanica – Stena alebo stavba postavená nabíjanou technikou.

Technika liatia do debnenia – Hlina sa do debnenia leje vo veľmi riedkej konzistencii, nechá sa niekoľko dní vyschnúť a až potom sa môže oddebniť. Touto technikou sa dá stavať len v suchom a teplom počasí. Riedka hlina sa nedá hutniť, stavba napreduje pomerne pomaly. Najväčším problémom je, že pri schnutí sa hlina veľmi zmršťuje a tvoria sa trhliny.

Používa sa v saharskej Afrike, v USA.

Válková technika – Spôsob stavby hlinených stien murovaním z válkov – ručne formovaných hlinených bochníkov. Hlina na ich výrobu sa zvykla nakopať na jeseň a cez zimu sa nechala premrznúť. Pred spracovaním sa navlhčila a pridala sa do nej rezaná slama alebo iné rastlinné vlákna, prípadne aj popol, zvierací trus, vápno. Ručne vymiesené a sformované války sa sušili na slnku, čím nadobudli potrebnú pevnosť a objemovú stálosť. Dôkladné vysušenie trvá pomerne dlho (Vitruvius uvádza, že dobrá nepálená tehla má schnúť aspoň dva roky). Ak by války dosychali až v murive, steny sadajú, vznikajú trhliny a opadáva z nich omietka.

Pri murovaní sa války kladú na hlinenú maltu vo vodorovných, šikmých alebo klasovito usporiadaných vrstvách. Murovanie z válkov umožňuje väčšiu členitosť architektúry ako nabíjanie.

Táto technika bola známa už v období rímskej antiky (napr. Carnuntum, Rakúsko). U nás sa používala v ľudovom staviteľstve na juhozápadnom a južnom Slovensku.

Válok – Bochník z hliny vymiešanej so sekanou slamou a plevami, 25 – 36 cm dlhý, asi 20 cm široký a 9 – 12 cm vysoký.

Klasové murivo (lat. opus spicatum) – Murovací materiál sa v jednotlivých vrstvách kladie šikmo, striedavo so sklonom vpravo a vľavo.

Nepálená tehla, surová tehla, surovica (fr., ang. adobe, česky vepřovice) – Pravouhlá tehla zhotovená z hliny s prímesou pliev a sekanej slamy alebo svinských štetín. Príprava hliny je rovnaká ako na války. Tehly sa tvarujú natlačením vlhkej hliny do dreveného rámika – formy. U nás sa používali rozmery 9 – 10 x 15 x 30 cm. Po vyklopení z formy sa tehly sušia na slnku tak isto ako války. Muruje sa z nich hlinenou maltou vo vodorovných vrstvách. Murivo z nepálených tehál môže byť členitejšie ako nabíjané steny a vďaka zhutneniu hliny vo forme je pevnejšie ako murivo z válkov.

Použitie nepálenej tehly vo vidieckom staviteľstve sa rozšírilo v 18. storočí (v dôsledku tereziánskych stavebných a protipožiarnych opatrení) a najmä v 19. storočí. Vyrábali si ich stavebníci sami, za pomoci rodiny a susedov, alebo si najímali tehliarov. V niektorých krajoch sa tejto práci venovali rómske – cigánske rodiny; podľa toho názov „cigánska tehla“.

Vepřovice – Český názov pre nepálenú tehlu s prímesou svinských štetín.

Tehliar – Výrobca nepálených alebo pálených tehál, akých si najímali vidiecki stavebníci. Tehly vyrábali v potrebnom množstve v blízkosti staveniska.

Pletená stavba – Jej kostru tvoria koly zapustené do zeme. Ich výška je taká ako výška steny, hore sú spojené vodorovnými trámami. Kostra sa vodorovne alebo zvisle vypletá konármi a prútím. Potom sa steny omietajú hrubou vrstvou hlinenej malty so slamou alebo plevami (na hospodárskych stavbách môžu zostať neomietnuté). Dverné otvory sa vynechávajú už pri stavbe kostry, okná sa vysekávajú do hotovej steny.

Vypletanie stien je jednou z najstarších stavebných techník, kedysi známou všetkým indoeurópskym národom. U nás sa v 18. – 19. storočí pletené stavby vyskytovali najmä na juhozápadnom a južnom Slovensku; oblasť ich rozšírenia pokračovala cez Maďarsko a Ukrajinu na Balkán.

Pletenica, pletenina – Nárečové označenia pre (1.) pletenú stenu, (2.) pletenú stavbu.

Pletený strop – Vyskytoval sa na pletených hospodárskych stavbách na juhozápadnom Slovensku.

Pletený plot – Plot z kolov zarazených do zeme, medzi ktorými je vodorovný alebo zvislý výplet z konárov alebo prútia.

Lepenica – (1.) Hlina zmiešaná s rezanou slamou alebo s plevami, používaná ako stavebný materiál. (2.) Pletená alebo tyčová výplň trámovej kostry, obhodená hlinou.

Lepenicová stavba – Hrázdená stavba, ktorej drevená konštrukcia je vyplnená hrubou vrstvou lepenice na rošte zo zvislých kolov, tyčí, štiepanej guľatiny, latiek alebo úzkych dosiek, vodorovne vypletených prútím, trstinou alebo slamenými povrieslami.

V rámci bývalého Československa boli lepenicové stavby rozšírené najmä v severozápadných Čechách.

Lepenicový strop – Na stropných trámoch boli položené drevené tyče, obalené slamenými povrieslami namočenými v riedkej hline. Zospodu bol strop medzi trámami omietnutý, zhora pokrytý hlinenou mazaninou. Na Slovensku sa lepenicové stropy vyskytovali v Honte a Novohrade.

Hrázdená konštrukcia, hrázdené murivo – Má kostru z dreva, vyplnenú lepenicou, alebo nabíjaním hliny s rezanou slamou do posuvného debnenia, alebo murivom z válkov, z nepálenej tehly, z kameňa alebo z pálenej tehly. Hrázdenú stavbu možno zastrešiť pred zhotovením výplňového muriva a ostatné práce potom vykonávať bez ohľadu na počasie.

Hrázdená konštrukcia môže byť zhotovená z odkôrenej guľatiny – vtedy býva skrytá v murive, alebo z hranených trámov – vtedy býva z exteriéru alebo aj z interiéru viditeľná. Pri druhom spôsobe je hrúbka stien závislá od prierezu trámov, preto sú steny pomerne tenké a majú slabú tepelnoizolačnú schopnosť.

Hrázdená konštrukcia má dolu vodorovný prahový trám (prah), ktorý je položený na podmurovke alebo na stene nižšieho podlažia. Do neho sú začapované zvislé stĺpiky, ktorých horné konce sú začapované do vodorovnej väznice – ližiny. Na ližine sú položené stropné trámy. Stena je vo svojej rovine zavetrená šikmými vzperami a vodorovnými paždíkmi, prípadne ondrejskými krížmi (v tvare X). Pôvodne tektonická skladba drevenej kostry sa najmä od polovice 18. storočia stávala viac dekoratívnou: častejšie sa používali ondrejské kríže, prehnuté alebo vyrezávané trámy. Trámy sa napúšťali alebo natierali tmavými farbami.

Pretože hlinená výplň nič nenesie, môže sa do nej pridať väčšie množstvo rezanej slamy, ktorá zlepší jej tepelnoizolačné vlastnosti. Pri nabíjaní výplní do debnenia sa dávalo až 60 objemových percent slamy na 40 objemových percent veľmi ílovitej hliny.

Výplňové polia boli omietnuté a mali svetlý náter, prípadne aj maľovanú výzdobu, hlinená omietka mohla byť za čerstva plasticky zdobená – vtláčaním prstami alebo hrebeňmi. Slovanskému cíteniu je vlastná snaha o vytvorenie jednoliatej steny, preto sa potláčal farebný kontrast medzi trámovou kostrou a výplňami.

Najstarší známy príklad použitia hrázdenej konštrukcie má viac ako 8000 rokov (Catal Hüyük, Turecko). V posledných storočiach bola hrázdená konštrukcia často používaná na západe a severozápade Európy, odkiaľ prenikla až do severozápadných Čiech. V Čechách bolo väčšinou hrázdené poschodie nad zrubovým alebo kamenným prízemím. Na Slovensku sa v ľudovej architektúre nepoužívala. Tzv. východné alebo slovanské hrázdenie sa vyskytovalo v Malorusku a Srbsku.

Mačinovanie (angl. sod) – Stavba z čerstvých mačín, ukladaných na seba hore koreňmi. Prerastaním koreňov tráv a iných bylín sa konštrukcia spevní.

Táto technika sa používala najmä vo Veľkej Británii a USA v 19. storočí.

Hliněnice (jv. Morava), hlinice (stred. Morava) – Hlinená ohrada s kamenným základom medzi dvorom a humnom. Nízkymi dverami v nej sa vchádzalo do humna. Niekedy bola chránená strieškou zo slamy alebo z plochých kameňov.

Hlinisko, hliník – Miesto, kde sa ťaží hlina.

Hlinená malta – Malta z ílovitej hliny rozriedenej vodou, niekedy s pridaním pliev alebo sekanej slamy.

Mazanica – Ílovitá hlina zmiešaná s plevami alebo sekanou slamou, ktorá sa používala na vypĺňanie škár medzi trámami zrubovej konštrukcie, na podlahy a podobne.

Hlinená omietka – Omietka z hlinenej malty, nahadzovaná na hlinené, kamenné alebo zrubové steny. Robí sa z rovnakej hliny ako murivo, ale pridáva sa piesok, zvyčajne aj sekaná slama alebo rastlinné vlákna alebo zvieracie chlpy, môže sa pridať aj vápno v pomere 1:5 až 1:10. Môže mať rozlične upravený povrch, murárskou lyžicou alebo aj hladítkom – napr. uťahovaná, strhávaná, hladená. Zvyčajne sa natierala (bielila) vápenným mliekom, ktoré mohlo byť zafarbené prírodnými farbivami. Bielenie sa zvyklo opakovať raz až dvakrát ročne. Vápenná vrstva vytvorená nátermi zlepšovala odolnosť omietky proti zrážkovej vode.

Mazanina – Celistvá podlaha, vytvorená z hmoty nanášanej v kašovitom stave, ktorá neskôr stvrdne. V ľudovom staviteľstve bola najbežnejšia hlinená mazanina z hliny zmiešanej s plevami, sekanou slamou, pazderím a podobne. Používala sa ako podlaha v dome, kôlni, ako izolačná vrstva na hornej – povalovej strane stropu, na mlat v stodole (prejazdná časť stodoly, ktorá slúžila na ručné mlátenie obilia; nárečové názvy napr. holohumnica, bojisko). Zvyčajná hrúbka hlinenej mazaniny je 8 – 12 cm, hrúbka mazaniny mlatu 20 – 30 cm.

Literatúra:

Václav Frolec, Josef Vařeka: Lidová architektura (Encyklopedie). SNTL – nakladatelství technické literatury, ALFA – vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry, Praha, 1983.

Petr Suske: Hlinené domy novej generácie. Alfa, Bratislava, 1991.

Igor Thurzo: Ľudová architektúra na Slovensku. Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2004.

Spracoval Pavel Fabian.