V roku 2002 vo svojej knihe Hádanky naší minulosti mohol jej autor Jiří Bílek pokojne napísať, že „nejvyšší z bretaňských kamenů měří 12 metrů, potom v Německu (Sársko) jde o 7 metrů a v Čechách, které představují nejvýchodnější místo, kde by se ještě menhiry mohly vyskytovat, dosahuje nejvyšší vztyčený kámen poloviční výšky” (str. 77). Dnes môžeme smelo tvrdiť, že minimálne v jednej veci toto tvrdenie už nie je platné. Doposiaľ zisteným najvýchodnejším miestom výskytu menhirov na území Európy je slovenský Holíč.

V roku 2002 vo svojej knihe Hádanky naší minulosti mohol jej autor Jiří Bílek pokojne napísať, že „nejvyšší z bretaňských kamenů měří 12 metrů, potom v Německu (Sársko) jde o 7 metrů a v Čechách, které představují nejvýchodnější místo, kde by se ještě menhiry mohly vyskytovat, dosahuje nejvyšší vztyčený kámen poloviční výšky” (str. 77). Dnes môžeme smelo tvrdiť, že minimálne v jednej veci toto tvrdenie už nie je platné. Doposiaľ zisteným najvýchodnejším miestom výskytu menhirov na území Európy je slovenský Holíč.

Menhiry, ktoré dnes nájdete vystavené v lapidáriu na nádvorí bývalej holíčskej manufaktúry, boli nájdené už v roku 1988. Bolo treba ešte veľa šťastných náhod, aby sa ich pravosť potvrdila.

Holíčske megality sa našli pri výstavbe sídliska SNP. Nedá sa povedať, že by im bola zo strany archeológov a vedeckej verejnosti venovaná patričná pozornosť. Skôr na základe nadšenia pár odvážlivcov sa v rokoch 1988 až 1996 podarilo časť z nich zachrániť. Od roku 1996 sú vystavené na nádvorí manufaktúry a majú symbolické rozostavenie slnečných hodín. Nikto vám nebude brániť podísť až k nim a už v málo zreteľných vrypoch identifikovať obrazce zvierat, prípadne postáv ľudí. Jedinou písomnou správou z tohto obdobia bola útla knižka Rudolfa Iršu: Kamene zabudnutého času, Albatur 1999, Záhorská vlastivedná spoločnosť, Skalica. Tá sa však dostala do rúk len veľmi obmedzenému počtu čitateľov. Dnes je už bohužiaľ jej náklad úplne rozobraný.

V roku 2003 som po návšteve Holíča publikoval v denníku SME článok o viacerých holíčskych zaujímavostiach. Okrem iného aj o menhiroch. Čo sa dialo ďalej bolo niečo ako dobre vymyslený príbeh z filmového scenára. Po niekoľkých mesiacoch ma oslovilo slovenské Ministerstvo zahraničných vecí. Ústrednému orgánu slovenskej diplomacie bola doručená oficiálna nóta francúzskej vlády, ktorej cieľom bolo získanie povolenia na návštevu odborníka francúzskej akadémie vied na preskúmanie kameňov v Holíči. Súčasne s prosbou o vyjadrenie kompetentných orgánov, ktoré mali vykonať v roku 1988 prieskum náleziska. Svojím spôsobom padla „kosa na kameň“. Stanovisko Pamiatkového úradu v Skalici, rovnako ako Archeologického ústavu v Nitre bolo jednoznačné: nejde o opracované kamene, nejde teda ani o prehistorické nálezisko. Stanovisko, ktoré bolo všeobecne platné a ostalo nespochybnené až do 12. mája 2004.

V ten deň prišiel na Slovensko Charles Tanguy Le Roux. Ako som sa dozvedel na druhý deň pri našom osobnom stretnutí, hneď po prílete odišiel do Holíča, aby si vo svetle zapadajúceho Slnka prezrel povrch kameňov. Šikmé svetlo (typické pre východ a západ slnka) sa využíva pri mechanoskopickom skúmaní povrchov predmetov pokiaľ hľadáte stopy po nástrojoch, ktorými boli opracované. Prvá prehliadka kameňov, samozrejme aj pri umelom osvetlení, trvala do poldruhej po polnoci. Záver bol jednoznačný. Stopy po hrubom opracovaní kameňov v ich hornej zašpicatenej časti boli nájdené. Rovnako ako antropomorfné a dekoratívne obrazce.

Svoju druhú návštevu Holíča zameral na vlastné miesto nálezu. Dnes priestor v blízkosti už spomenutého sídliska SNP, odkryté vďaka plánovanej výstavbe garáží. Napriek tomu, že zo zeme trčí ďalší menhir, napriek tomu, že v stene výkopu sú jasne viditeľné stopy po jame, v ktorej sa v časoch ďaleko pred narodením Krista, ukladalo obilie, opäť sa tu nevykonáva archeologický prieskum. Na tomto mieste vyslovil francúzsky akademik Le Roux svoju hypotézu, ktorou vysvetľuje prečo boli menhiry nájdené v rozličnej hĺbke (2 až 4 m pod povrchom). Podľa neho menhiry pôvodne stáli na temene kopca. Na mieste dnešnej holíčskej kalvárie. Strategické miesto so širokým výhľadom do okolia bolo pravdepodobne zničené nájazdom cudzích bojovníkov, prípadne pôvodnými obyvateľmi pri nejakom kmeňovom prevrate. Menhiry ako symbol kultu mohli byť zvrhnuté dolu z kopca.

Nevyriešenou otázkou ostáva čas, kedy k týmto udalostiam došlo. Podľa publikovaných zistení megalitická kultúra vznikla na začiatku 5. a existovala do polovice 2. tisícročia pred Kristom. Objavujú sa odhady posúvajúce rozpätie od 6. do 1. tisícročie p. Kr., t.j. od polovice strednej doby kamennej (mezolit) do konca doby bronzovej. Väčšiu istotu majú historici v dátumoch, kedy oficiálne cirkevné kruhy nariadili ich ničenie ako pohanské symboly (synoda Tours – 567, koncil Auxerre – 578, koncil Nantes – 658, koncil Toledo – 693). Ešte jeden neobvyklý nález sa viaže k holíčskym menhirom. Dva kostrové nálezy pochované pod jedným z kameňov. Nie je pravidlom, že by menhirové polia slúžili ako pohrebiská. Istou výnimkou je oblasť Newgrange v Írsku. Ale ani tunajšie pamiatky neslúžili prvoplánovo ako pohrebiská.

Ťažko sa dnes hľadajú odpovede na otázky, ktoré sa tisnú na jazyk pri návšteve Holíča. Pravdepodobne sa na ne už nikto neodpovie. Archeologický a pamiatkový prieskum by mohol mnohé napovedať. V tejto súvislosti sa vynára staro – nový problém. Kto výskum a záchranné práce bude financovať? Kto celú oblasť spropaguje? Kto ju sprístupní pre turistov?

Ľuboš Vodička
pre www.obnova.sk