Hommage À Karol Ondreička

Prezentovaný súbor ex libris Karola Ondreičku (1944-2003) by mohol, okrem iného, pripomenúť aj autorovu schopnosť úzko previazať možnosti neveľkej plochy s bohatými príbehmi ľudských osudov a zázrakom básnickej imaginácie. Autor vstúpil do slovenského kultúrneho života po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v polovici nepríjemných “normalizačných” sedemdesiatych rokov.Ale jeho mimoriadny výtvarný talent, tvorivá cieľavedomosť, humanistická filozofia, pokora a úcta ku grafickým technikám, zdedené po svojich veľkých vzoroch Vincentovi Hložníkovi a Albínovi Brunovskom mu nedovolili podľahnúť akýmkoľvek politickým či mimoumeleckým tlakom.

Karol Ondreička sústredene prijímal podoby každodenných premien skutočnosti a predstáv, citlivo vnímal tiché závany vetra i šelesty uplývajúceho času a s pokorou zaznamenával ich mnohorozmerné metamorfózy. Zrejme aj preto sa snažil o čo najpresnejší vzorec obrazového poznania rozličnými kombináciami grafických techník na jednej doske. Veď život – hlavný inšpiračný moment autorovej maliarskej i grafickej tvorby – sa tiež skladá z nepredstaviteľného množstva vrstiev, farieb, vôní, perspektív, detailov, tvarov, plôch, línií, názorov i významov.
“Do svojich obrazov sa usilujem transponovať svoj životný pocit. Hľadám priestor na poetické ozvláštnenie sveta. A objavujem tam netušené tajomstvá” vyznal sa autor.

A naozaj: spleť básnických metafor, podivuhodných útržkov spomienok a reálnej prítomnosti, nechuť k opakovaniu všeobecnej optickej logike vecí a javov, v mene pravdivejšieho vyjadrenia sveta inšpirovali K.O.k magickým, až mystickým záznamom, ktorým najviac vyhovuje grafická technika hĺbkotlače svojou nezameniteľnou kvalitou Výtvarnou i filozofickou.

Nesmierna pracovitosť, až akási posadnutosť tvorivou aktivitou, v zmysle klasickej poučky Nulla dies sine linea, mu bola bytostne vlastná až do predčasného konca jeho dní. On sám ju úprimne charakterizoval ako “osobnú radosť z tvorby, z možnosti tvoriť vlastný svet, svoju nirvánu, ktorá zahŕňa duševno aj viditeľno a tajomstvo.”
Nikdy nepopieral svoju závislú inšpiráciu na podobách ľudských osudov: “Bez človeka si neviem predstaviť žiadny svoj obrázok, žiadnu svoju výpoveď.” Neustále, v obrazoch, voľných grafikách i ex libris postihoval ich často skrytý zmysel aj pomocou prelínania rovín najrozličnejších priestorov, časových rovín, spomienok, reálna i vízií.
Pripomínam, že niektoré ex libris svojim tretím rozmerom často prekračujú hranice poznaného i tušeného a stávajú sa akýmsi záznamom duchovnej skúsenosti. Aj keď v podstate vždy ide o bežné príbehy s pointami, možno nie vždy na prvý pohľad jednoznačnými. A obyčajne bývajú obohatené náznakmi, symbolmi inšpirujúcimi k zamysleniu, takže vlastne sú to príbehy dobrodružstiev poznania ale zároveň aj vyjadrenia obdivu k tajomstvám života. To sú vlastnosti, spoločné pre ex libris Albína Brunovského, Vladimíra Gažoviča či Dušana Kállaya a ďalších žiakov nesmrteľného profesora Vincenta Hložníka.

Karol Ondreička pri tvorbe ex libris aktívnym spôsobom pristupoval aj k veľmi pestrej škále tvorivých poetík, kánonov a prínosov, ktoré sa objavovali v dlhých dejinách výtvarného umenia. Rád sa inšpiroval úvahami starších majstrov, čo svojimi prácami, svojim výrazom presiahli dobu, dielami, ktoré prekročili konkrétne súvislosti svojho vzniku a navždy budú oslovovať vnímavých divákov. Samozrejme, svojim osobitým dotykom a tvorivým prístupom ich cieľavedome posúval o rozmer bližšie k súčasnosti. Je pre neho pomerne príznačné, že sa odmietal zaoberať požadovanými témami a problémami tvorcu v kontexte konkrétnej preideologizovanej spoločnosti a sústreďoval sa najmä na intímnejšie pocity a skúsenosti jednotlivca v psychologickejších súvislostiach. Tu, pri stíšenom svetle a pritlmenými gestami sa venoval vyjadreniu nenápadných okamihov, ktoré sa postupne stávajú súčasťou večnosti.

Karol Ondreička sa vlastne dokázal inšpirovať čímkoľvek, pretože pochopil, že všetko na svete stojí zato aby nezostalo nepovšimnuté; každá rastlinka, mrak, vec, človek, vzťah majú svoju identitu, neopakovateľnú hodnotu a svoj širší význam. A práve toto nesmierne tajomstvo zázraku života bolo, ako sme už naznačili vyššie, jeho večnou inšpiráciou v maliarskej a grafickej tvorbe. A ex libris sa mu, aj svojimi nenápadnými rozmermi a poslaním, stali vynikajúcou príležitosťou aj zámienkou k výtvarným úvahám o možnosti vyjadrenia zložitých vrstiev nášho sveta.

“Vo svojej tvorbe nehovorím o veľkých filozofických otázkach. Tým netvrdím, že to iní autori nevedia perfektne povedať. No určite je dobré, ak názorová paleta je čo možno najrozmanitejšia a na ihrisku výtvarného sveta sa hrajú všetci…” priznal sa mág slovenskej modernej grafiky par excellence Karol Ondreička a vyslovil tak svoje tvorivé krédo aj verbálne.

Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Panská 19
Kurátor: Fedor Kriška
Vernisáž: utorok, 11.5.2004
Tlačová konferencia: 11.5.2004 o 11h v Pálffyho paláci GMB
Výstava potrvá do 20.6.2004
Otvorené denne okrem pondelka: 11-18h

Fedor Kriška

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Jozef Mužila

VRSTVENIE je nielen nevšedný názov výstavy martinského výtvarníka Jozefa Mužilu (ročník 1967), ale aj priliehavé definovanie podstaty jeho tvorivého programu. Jozef Mužila veľmi citlivo zaznamenáva vrstvy svojich predstáv, každodenných reálií a súvislostí, aby zaujímavým zmnožením, prienikmi, priehľadmi a perforáciami odkryl vo svojich dielach nové dimenzie skutočnosti.

Karol Pichler – Autoportréty

Vernisáž výtvarníka Karola Pichlera,sa uskutočníla v pondelok 7. marca 2005 o 18:00 v bratislavskej Galérii NOVA na Baštovej ulici č. 2.
Karol Pichler (narodený r. 1957 v Bratislave) študoval v rokoch 1980 až 1985 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti. V súčasnosti žije striedavo v Paríži a Bratislave, ale aj v rôznych vzdialených kútoch sveta, napríklad v Indonézii alebo Mexiku.

Igor Grossmann – Okno domova

Igor Grossmann (1924), rodák zo Žiliny, pôvodne magister farmácie, pôsobil dlhé roky ako lekárnik v Žiline. Od detstva ho formovali výrazné podnety z rodinného prostredia, bohatá domáca knižnica, priateľ Vincent Hložník, či učiteľ slovenčiny Dominik Tatarka. Od roku 1966 sa začal profesionálne venovať fotografii. Zachytával život na dedine, no svoj repertoár podstatne rozšíril aj na fotografiu reklamnú, priemyselnú, módnu a reportážnu.

Šarišská galéria predstavuje priekopníkov fotografie v Uhorsku

Príbeh lekárnika a fotografa, priekopníka svetlotlače v Uhorsku Karola Divalda a jeho potomkov nájdu od štvrtka 17. júna 2010 návštevníci Šarišskej galérie v Prešove na výstave nazvanej Divaldovci. Je spracovaný na vyše 20 paneloch a dobre čitateľný aj prostredníctvom takmer stovky vystavených zväčšenín originálov jeho fotografií. Výstavu pripravili pri príležitosti 180. výročia narodenia Karola Divalda. Originály fotografií a ich zväčšeniny pochádzajú z archívu Šarišskej galérie, dobové reálie – historické fotoaparáty, sklenené negatívy, publikácie – sú zapožičané zo zbierok Šarišského múzea v Bardejove, problematiku rodiny Divaldovcov obrazovo a textovo spracovalo Krajské múzeum v Prešove. Výstava potrvá do 12. septembra.