Hrad patrí medzi výborne ukážky architektonickej podoby slovenských hradov, v takmer intaktnej podobe znázorňuje jednotlivé časti výstavby, obranný mechanizmus, postupné rozrastanie architektúry od gotiky cez renesanciu až po neskoršie úpravy. Aj rozmaznaný milovník slovenských hradov nájde na tomto hrade to, čo na iných hradoch – ruinách si musí len ťažko predstavovať…

Slovenské hrady mám rád. Písal som o nich niekoľko krát a pretože je ich tak veľa, je dosť možné, že o nich ešte aj veľa napíšem. Neberte to ako temnú vyhrážku, nechcem vás za každú cenu unavovať historickými údajmi, pôdorysným riešením, či vymenovávaním panovníckych alebo vlastníckych rodov. Koniec koncov, niekedy to nie sú ani najdôležitejšie informácie, pre radového turistu či návštevníka určite nie, pretože jeho zaujíma to, o čom sa tak ľahko nepíše. Atmosféra daného miesta, celkový dojem, ktorý hrad vyvoláva a to nielen svojím výzorom, veľkosťou, či malosťou, legendy, povesti, poklady? Zo všetkého trochu. A na Ľubovnianskom hrade sa vyskytuje takmer všetko. Aj rozmaznaný milovník slovenských hradov (neskromne sa zaňho občas považujem), nájde na tomto hrade to, čo na iných hradoch – ruinách si musí len ťažko predstavovať…

Na Ľubovnianskom hrade je najkrajšie to, že sa zachoval v takom stave, v akom ho môžeme vidieť. Stalo sa tak vďaka rôznym priaznivým okolnostiam, ale aj starostlivosti posledných súkromných majiteľov, ako aj čiastočnej pamiatkovej obnove a úprave štátom, ktorá zatiaľ vyvrcholila reštaurovaním a sprístupnením hradnej veže. Hrad je zachovalý celý, čo zvyšuje jeho atraktívnosť, aj keď veľká časť gotického a renesančného paláca je silne deštruovaná. Hmota hradu je viditeľná už z veľkej diaľky, čo celkom jednoznačne nasvedčuje, že hrad kedysi plnil významné funkcie. A je to skutočne tak.

Najprv niekoľko slov k menu – v literatúre sa často názov hradu píše rôzne, buď ako Ľubovniansky hrad, Ľubovniansky zámok, alebo hrad Stará Ľubovňa. Najsprávnejší je ten, ktorý budem používať, pretože je uvedený v publikácii Názvy hradov a zámkov v Slovenskej republike, kde sú uvedené všetky hrady zámky a kaštiele, pevnosti a kláštory s ich kodifikovanými názvami. Je zvláštne, že kým mal hrad viac vzhľad ruiny, nazývali ho zámok (Š. Pisoň: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku), teraz, keď je hrad rekonštruovaný – používa sa viac pomenovanie hrad. Zachované hrady sa totiž väčšinou volajú zámky – Zvolenský, Bojnický, Smolenický…

„Jeden z pôvodných hradných objektov severného pohraničia Uhorska postavili s veľkou pravdepodobnosťou po druhej polovici 13. storočia. Spomína sa až začiatkom 14. storočia a jeho okrúhla útočištná veža s tromi mohutnými vysokými opornými múrmi vejárovite usporiadanými tvorí nielen jeho dominantu, ale spolu s gotickým palácom aj jadro najstaršej časti hradu, ktorý už ako hotový bol oporou moci Matúša Čáka na východnom Slovensku. Od roku 1315 je už v rukách známej východoslovenskej feudálnej rodiny Drughetovcov. Roku 1412 prechádza spolu s 13 spišskými mestami ako záloh Poľsku a stáva sa sídlom poľských starostov. Počas tohto zálohu ostalo územie ďalej súčasťou Uhorska, ale Poľsku plynuli z neho príjmy.“ (Š. Pisoň, c.d.str.300)

A práve tento záloh Poľsku „má na svedomí“ to, že hrad sa zachoval v takom stave, v akom ho poznáme. Hrad mal veľmi významné postavenie nielen ako pohraničný, ale aj ako strážny a ako sídlo poľských starostov. Preto sa rozširoval, prestavoval, a udržiaval. Poliaci aj dnes s nostalgiou spomínajú na časy, keď hrad „patril Poľsku“. Dokonca na výstave jedného poľského fotografa na hrade sme si mohli prečítať vetu, ktorá nás, mierne povedané, pobúrila – hrad sa dnes, bohužiaľ, nachádza na území Slovenska… Nech tým chcel „básnik povedať“ čokoľvek, povedal iba hlúposť, pretože hrad vždy bol na území Slovenska, aj počas poľského zálohu…

Vráťme sa však k hradu, ktorý sa tak pekne vypína nad Starou Ľubovňou. Je zaujímavý, ako som už spomenul, po viacerých stránkach. Napríklad aj tým, že svojou zachovalosťou umožňuje historikom predpokladať predchádzajúci architektonický vzhľad iných hradov, ku ktorým nebol osud taký štedrý a teraz sú z nich už len ruiny – pôdorysne má k tomuto hradu veľmi blízko napríklad Čachtický hrad, Jasenov, Šomoška… Ľubovniansky hrad má aj kazematy, ktoré určite boli na viacerých hradoch, ale nezachovali sa, okrem Červeného Kameňa, ktorého podzemie je unikátne samo o sebe, aj keď to nie sú vlastne kazematy, ale obrovské skladovacie priestory. Ľubovniansky hrad má aj vežu, vnútorne členenú podobne ako Trenčiansky hrad, aj s vnútorným schodiskom (mimochodom mimoriadne úzkym a miestami aj veľmi nízkym), na ktorú vedie 108 schodov.

Po ich zdolaní sa návštevníkovi naskytne kruhový výhľad na veľkú časť severného Spiša, na Vysoké a Belianske Tatry, na Pieniny s Tromi Korunami – a samozrejme na mesto a podhradie. To všetko máte ako bonus za námahu a výdrž. K veži sa viaže aj časť životného príbehu známeho slovenského dobrodruha Mórica Beňovského, ktorý sa „v roku 1768 pokúsil na zálohovanom území zorganizovať vojenskú jednotku, s ktorou by bojoval na strane konfederátov. Na príkaz veliteľa Ľubovnianskeho hradu Elstermana ho doviedli zo Spišskej Soboty a uväznili v hlavnej veži. O nejaký čas sa však podarilo Beňovskému utiecť.“ (in zborník Ľubovniansky hrad, str. 29). Sprievodkyňa nám tvrdila, že útek sa uskutočnil cez malé okienko – čo by bolo celkom uveriteľné, ale aj tak museli byť podplatené všetky stráže, pretože veža je na mimoriadne exponovanom mieste hradu a útek musel byť zorganizovaný, nie náhodný. Beňovskému sa určite vyplatil – keď už nezískal slávu na Slovensku, stal sa aspoň kráľom Madagaskaru…

Okrem toho je na hrade niekoľko udržiavaných nádvorí, relatívne veľkých, s opravenými hradbami, vežičkami, oknami a cimburím. Na týchto miestach je najviac vidieť opravné práce za posledné desaťročia, stačí si porovnať vzhľad hradu s obrazovými publikáciami z 80. rokov. Devastáciu hradu sa, myslím si, podarilo zastaviť, veľkým úspechom by bola konzervácia gotického a renesančného paláca, ale kde nie sú peniaze, nie sú ani paláce…

Hrad mal veľa majiteľov, veľa nájomníkov, veľa vlastníkov. Vymenujem iba niekoľkých, pretože keby som chcel všetkých, bol by to dlhý menoslov. Filip a Viliam Drugethovci, Peter zo Sieny (taliansky zlatník, kastelán, neskôr spišský podžupan), Tomáš Szecsényi (kastelán), v roku 1369 navštívil hrad panovník Žigmund Luxemburský, ktorý hrad daroval Mikulášovi Ľubovnianskemu-Horváthovi, ale o štyri roky ho zase skonfiškoval, magnát Imrich z Petína, ktorý vytvoril ľubovniansko-podolínske panstvo. A od roku 1412 sa hrad spolu s 13 spišskými mestami a mestečkami dostáva do poľského zálohu. Mestá ako Hniezdne, Poprad, Stráže pod Tatrami, Spišské Vlachy, Spišská Sobota, Podolínec – si aj dlho po vrátení do uhorskej správy zachovali iný charakter a ešte aj dnes, keď väčšina z nich má už len funkciu obcí, stále navonok pôsobia ako mestečká so svojráznou architektúrou, zaujímavým pôdorysom a históriou, ktorá je prítomná aj pri letmom vizuálnom dotyku…

A teraz sa trochu pristavím pri poslednom majiteľovi hradu, ktorý ho kúpil do súkromného vlastníctva v roku 1882. V 19. storočí sa na hrade Ľubovňa vystriedalo viacero hradných pánov – roku 1819 bolo hradné panstvo ponúknuté na predaj. Kúpila ho šľachtická rodina spišského župana Juraja Raisza. Čiastočne obnovili hrad, ale nádvoria ostali v ruinách. Po smrti majiteľa hrad prešiel do majetku mesta a až v roku 1882 sa o hrad uchádzal predstaviteľ významného magnátskeho rodu z Poľska – gróf Andrej Zamoyski (1852-1927). Jeho rodine patril hrad až do roku 1945.

„Okrem hradného panstva v podobe, ako ho spravoval predchádzajúci majiteľ, však gróf Andrej Zamoyski naviac kúpil aj minerálne kúpele Vyšné Ružbachy a rozsiahle lesné pozemky v okolí Vyšných Ružbách, Podolínca a Hraničného. Vlastnil tiež budovy v Pilhove a Mníšku nad Popradom. Stal sa tak majiteľom rozsiahleho panstva s ornou pôdou, lúkami, lesmi a zároveň i jedným z najvýznamnejších veľkostatkárov horného Spiša.“ (R. Mačura, in Ľubovniansky hrad str. 34). Po jeho smrti spravoval majetok jeho syn Ján Zamoyski, ktorý napríklad veľa investoval do rozvoja kúpeľov. Rodina veľa získala aj sobášom Jána Zamoyského s princeznou Izabelou Bourbon. Manželia sa v roku 1930 rozhodli adaptovať hrad a prestavať kaštieľ pod hradom. Prestavba sa však neuskutočnila a na bývanie sa stále využíval len palác Lubomirskovcov. Funkčná bola ešte aj kaplnka. Ján Zamoyski bol nadšený filmový amatér a dodnes sa zachovali viaceré predmety jeho hobby – filmová a premietacia kamera, kotúče filmov, plátno – v jednej časti hradu je upravená miestnosť, ktorá slúžila ako domáce kino – už v 30. rokoch minulého storočia…. Na zachovanom filme je vidieť napríklad časť komnát, v ktorých bolo akési rodové múzeum s predmetmi a publikáciami v niekoľkých vitrínach. Na vlastníctvo hradu rodinou Zamoyski je zachovaných najviac pamiatok, dobovo zariadené izby, korešpondencia, knihy (iba niekoľko sto výtlačkov v miestnom muzeálnom archíve z kedysi bohatej rodovej knižnice v počte cca 2500 zväzkov, ktorá bola vyvezená v roku 1950 do zberu…) Aj na princeznú Izabelu ostala pamiatka – v názve reštaurácie pod hradom…

Hrad patrí medzi výborne ukážky architektonickej podoby slovenských hradov, v takmer intaktnej podobe znázorňuje jednotlivé časti výstavby, obranný mechanizmus, postupné rozrastanie architektúry od gotiky cez renesanciu až po neskoršie úpravy. Aj okolie hradu je zaujímavé a pre všetkých, ktorým nestačí návšteva hradu, ktorý je takým pravým rozprávkovým hradom (filmári si ho určite budú všímať čoraz častejšie, pretože je neokukaný a má zaujímavé priestory), stačí zísť z hradu a vojsť priamo do areálu Ľubovnianskeho skanzenu, ktorý je venovaný ľudovej architektúre, bývaniu a životu na vidieku v minulosti. A priamo z veľkej lúky pod hradom si možno spomeniete na legendu o hrade a jeho kráse.

„Jedného dňa zastali na brehu rieky Poprad pri mestečku Ľubovňa jazdci, ktorým velil šľachtic Ľubovenský. Tomu sa krajina tak zapáčila, že sa rozhodol na skalnatom brale oproti mestečku postaviť hrad. Ibaže čo sa cez deň vybudovalo, v noci zmizlo. Smutný Ľubovenský zistil, že toto miesto patrí zlému čertovi a tak sa za ním vybral. Čert súhlasil s postavením hradu pod podmienkou, že starý šľachtic mu zapredá svoju dušu. Ľubovenský podmienku prijal. Na druhý deň sa hrad zaskvel v plnej kráse. Starý Ľubovenský nemal dušu na mieste a odišiel do neďalekého kláštora, kde sa vyspovedal. Čert sa dozvedel o jeho zrade a rozhodol sa hrad zničiť veľkým balvanom. Keď sa už k nemu približoval, zaznel z neďalekého kláštora zvon. Čert stratil moc, balvan mu vypadol a od tých čias už o ňom nik nepočul. Zato na brehu rieky Poprad ostala dodnes skala, ktorá nesie názov – Čertova skala…“

A ak vám už naozaj nebude stačiť ani skanzen na upokojenie turistickej zvedavosti, vyberte sa teda aj do kláštora, ktorý zohral takú významnú úlohu v dejinách nielen severného Spiša, ale aj Slovenska. Vyberte sa tak ako my, do Červeného Kláštora – cestu vám budú ukazovať Tri koruny, ktoré ste videli už vo veži hradu takmer ako z rozprávky…

Vladimír Hanuliak, 13. 11. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1374