V poslednom období sa aj u nás začal (konečne) prelamovať akademický odpor mnohých pamiatkarov, výskumníkov a teoretikov voči rekonštrukciám starovekých a stredovekých drevených, či drevozemných opevnení, sídiel a hradísk. Prielom spôsobilo stále intenzívnejšie rozširovanie vedeckého výskumu novými, doteraz u nás v oblasti pamiatok a kultúrneho dedičstva, zaznávanými smermi – vedeckými experimentmi založenými na hypotézach [Krušinský, P., 2012]. Pritom len letmý pohľad do okolitého zahraničia (napr. do Česka) nám ukáže, že okolo nás sú v tejto záležitosti (ako zvyčajne) už podstatne ďalej.

 

Kniežací dvorec Ducové

Jednou z prvých lastovičiek u nás bolo vybudovanie časti palisádového opevnenia slovanského (veľkomoravského) hradiska na Ducovom, v lokalite Kostolec. V spolupráci Archeologického ústavu SAV (prof. Ruttkay) a Balneologického múzea z Piešťan sa v 80-tych rokoch podarilo zhotoviť čiastočnú rekonštrukciu, ktorá okolo južnej a čiastočne aj východnej a západnej strany hradiska prezentovala v originálnej polohe hypoteticky vysoké hranaté trámy palisády zhotovené z duba cerového.

 

Po asi dvadsiatich rokoch existencie v bežných prírodných klimatických podmienkach sa, aj napriek pôvodnému chemickému ošetreniu dreva, do neho pustil chrobák Zlatoň obyčajný. Ten sa rád rozmnožuje práve v dubovom dreve (konkrétne práve v dreve Duba cerového). Po rokoch jeho aktivity sa palisády dostali do havarijného stavu, v ktorom ich nebol žiadny problém vylomiť z pôvodného uloženia len tlakom ruky, alebo silným vetrom.

 

V roku 2009 bol preto pripravený projekt obnovy palisády [Gregorová, J. – Makýš, O., 2009], ktorý však spočiatku zvíril vášnivé diskusie, pretože časť pamiatkarov sa stavala proti obnoveniu palisády v jej hypotetickej podobe. Napokon sa ale všetko šťastne uzavrelo a palisáda sa v roku 2012 začala rekonštruovať v podobe pôvodnej prezentácie a z pôvodne použitého materiálu (dubu cerového).

 

Keltské hradisko a obetisko na Havránku

Archeologická lokalita na vrchu Havránok (Liptovská Mara – lokalita I) patrí medzi najvýznamnejšie náleziská púchovskej (keltskej) kultúry neskorej doby laténskej / rannej doby rímskej (2.st. pr.Kr. – 1.st. po K.) [Pieta, K., 1996] nielen na Slovensku, ale aj v Strednej Európe. Výskum tu od roku 1965 viedol Archeologický ústav SAV, pod vedením PhDr. Karola Pietu, DrSc. Lokalita bola zapísaná do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu ako Národná kultúrna pamiatka – NKP [Dudáš, M., 2012].

 

V rokoch 1986-1992 bola realizovaná prvá etapa projektu postupnej modelovej a experimentálnej rekonštrukcie vybraných častí areálu s cieľom priblížiť návštevníkom spomínanú dobu trojrozmerne – a to priamo v krajine, na lokalite pôvodného náleziska. Rôznymi metódami bola doposiaľ rekonštruovaná:

·         ucelená roľnícka usadlosť s hlavnou obytnou budovou a niekoľkými hospodárskymi stavbami,

·         fragmenty hradby obetiska na Východnej terase s náznakom vstupnej veže a čiastočne rekonštruovaným obetiskovým priestorom,

·         vstupná brána do horného hradiska spolu s fragmentmi hradieb a drevenou chalupou,

·         náznakovo aj stredoveký hrádok na vrchole kopca.

 

Všetky rekonštruované objekty pripadli do správy Liptovského múzea, ktoré na lokalite zriadilo prvý archeologický skanzen na Slovensku. Išlo o výnimočný počin, ktorý zostal u nás – žiaľ – dlhé roky, bez nasledovníkov.

 

Pôvodný objekt vstupnej veže do hradiska (obetiska) z východnej strany sa, prirodzene, nezachoval. Archeologickým výskumom [Pieta, K., 1996] bol zistený nález opevňovacieho múra, realizovaného pôvodne z veľkých dielcov plochého pieskovcového kameňa, ťaženého asi priamo na lokalite v tvaroch pomerne veľkých platní, hrúbky cca 5-15cm. Stavebné dielce boli na seba ukladané s preväzovaním (základy technológie murovania boli teda pôvodným staviteľom známe), pričom spájané boli len hlinou. V priestore brány bol múr prerušený, pričom terén bol vyložený dlažbou zo stredne veľkých okruhliakov.

Predpokladaná vstupná veža sa zachovala len v pôdoryse – v podobe štyroch, do rohov nepravidelného lichobežníka vykopaných a zachovaných kolových jám na drevené stĺpy okrúhleho prierezu, hlbokých pôvodne asi 60-90cm. Umiestnenie stĺpov zároveň potvrdzovali aj ústupky v okolitom zachovanom kamennom murive oboch bočných stien, približne hranolovitého tvaru. Podľa hĺbky zachovaných kolových jám sa dalo usudzovať na vežovú stavbu, vysokú možno 2-3 podlažia.

 

V spomínanej prvej etape experimentálnej rekonštrukcie bola na mieste pôvodnej vstupnej veže postavená vežová stavba, na realizáciu ktorej však bola (vzhľadom na nedostatok podkladov) zvolená metóda náznakovej rekonštrukcie [Pieta, 1996]. Kvôli zachovaniu prírodného vzhľadu areálu, evokujúceho pôvodný vzhľad rekonštruovaných stavieb bolo rozhodnuté rešpektovať aj pôvodný druh stavebného materiálu – drevo. Vznikla tak stavba, ktorej tvar bol naznačený len líniami drevených stĺpov a drevených prekladov v predpokladanej konštrukčnej výške dvoch horných podlaží. Rekonštruovaná bola tiež podlaha a časť predprsne druhého podlažia do výšky cca 1,5m. Predpokladaná stanová strecha bola realizovaná len náznakom priebehu nárožných krokiev a niektorých lát zo vstupnej strany.

 

Na stavbu boli použité vyradené elektrické stĺpy, ktoré boli pôvodne priemyselne opracované (ofrézované) do pravidelného kruhového prierezu a hĺbkovo tlakovo impregnované ochrannou chemickou zmesou neznámeho pôvodu. Výnimku tvoril jeden zo štyroch hlavných stĺpov, ktorý bol realizovaný z čerstvého borovicového stromu, bez chemického ošetrenia. Spomínaná podlaha, predprseň a náznak strešnej konštrukcie boli realizované z bežne dostupnej žrďoviny, tiež bez zvláštneho ošetrovania. Vzhľadom na to, že išlo len o náznakovú rekonštrukciu nebol dávaný zvláštny dôraz ani na konštrukciu a ani na vyhotovenie spojov, na ktoré boli použité bežné klince, primeraných veľkostí.

 

V priebehu nasledujúcich rokov prevádzkovania archeologického skanzenu vedenie správcu lokality (predpredchádzajúci manažment múzea) dostatočne nerešpektoval jeho hodnoty a na lokalite nebola vykonávaná adekvátna priebežná údržba. Niektoré objekty síce boli nárazovo opravované, prestavované, či doplnené, avšak iniciatíva (a napokon aj realizácia) takmer vždy vychádzala z Archeologického ústavu SAV a bola časovo i možnosťami obmedzená [Pieta, K., 2002]. Dôsledkom bola rozsiahla devastácia areálu, najmä drevených konštrukcií stavieb, obzvlášť tých, ktoré boli vystavené vplyvom poveternosti. Postupne sa nich rozvinuli hubové infekcie, okrem iných aj Drevokazu slzivého (Serpula Lacrymans), známej u nás pod výstižnejším českým názvom Drevomorka [Pieta, 2002]. Na spomínanej konštrukcii veže sa to prejavilo odhnitím borovicového stĺpa v kontaktnej zóne zem – vzduch a jeho celkovým oslabením (pri realizácii opravy ho bolo možné vylomiť z uloženia stredne veľkým tlakom ruky jedného človeka). Časť žrďových konštrukcií zanikla a vo viacerých spojoch prievlakov so stĺpmi sa v dôsledku dlhodobo zvýšenej vlhkosti zo zatekania dažďom rozvinuli hnilobné nákazy. Rovnako boli postihnuté aj chemicky neošetrené jadrá zvislých elektrických stĺpov v ich hornej časti – cca 0,3-0,5m od konca.

 

V rokoch 2003-2005 sa v rámci riešenia projektu ŠPVV: „Ochrana a záchrana archeologických a historických pamiatok na Slovensku ako integrálnej súčasti európskeho kultúrneho dedičstva“, v úlohe: „Návrh realizácie modelových prezentácií archeologických pamiatok ako súčasti životného prostredia“, začala realizácia opravy vstupnej veže do obetiska a aj samotného obetiska na Východnej terase spolu s priľahlým opevnením.

 

Po vyhodnotení situácie terénnym obhliadkovým prieskumom boli najzávažnejšie poruchy jestvujúcej stavby veže ohodnotené stupňom IV (závažná porucha) až V (havarijná porucha) [Znalecký štandard, 1993]. Stavba bola ohodnotená stupňom S-V (konštrukcia so závažnými poruchami, ktorej včasná oprava je potrebná) s výhľadom zhoršenia stavu v priebehu nasledujúceho roka na úroveň S-VI (konštrukcia so závažnými a rozsiahlymi poruchami a chybami, ktorej bezodkladná oprava je potrebná) [Znalecký štandard, 1993]. Bolo preto rozhodnuté realizovať všeobecnú opravu objektu veže a to jej čiastočným rozobratím a znovupostavením (rekonštrukciou).

 

Keďže vzhľadom na uvedený stavebno-technický stav jestvujúcej veže bolo potrebné rozobrať všetky konštrukcie a ich spoje – s výnimkou 3 nosných (bývalých elektrických, priemyselne impregnovaných) stĺpov, ktoré boli vo vyhovujúcom stave a o ktorých bolo preto rozhodnuté, že zostanú v pôvodnom uložení – naskytla sa možnosť prehodnotiť pôvodné riešenie najmä z hľadiska jeho (viac-menej) dlhodobej udržateľnosti. Zámer obnovy bol preto zhodnotený z dvoch základných hľadísk – metodického a technického.

 

Metodické hľadisko sa týkalo formy prezentácie. Praxou užívania archeologického skanzenu bola potvrdená pôvodná téza, ktorá predpokladala, že trojrozmerné prezentácie niektorých stavebných objektov (hoci hypotetické) výrazne zhodnotia celý areál a to aj s ohľadom na nepresnosti vzhľadu (presný tvar pôvodnej veže nie je možné zistiť). Drevený objekt veže si v tomto ohľade splnil svoju funkciu, keďže jeho (hoci len náznakový) tvar značne oživil celý areál obetiska a dal návštevníkom možnosť lepšie si predstaviť jeho hypotetickú podobu v spomínanej dobe.

 

Technické hľadisko sa týkalo predovšetkým užívania a údržby objektu. Niekoľkoročnou skúsenosťou sa zistilo, že zabezpečiť priebežnú, nepretržitú a dôkladnú starostlivosť o odhalenú kostru drevenej stavby umiestnenej v teréne a vystavenej poveternosti nie je z viacerých dôvodov (finančného, organizačného, technického, ľudského a pod.) možné. Bez takejto starostlivosti by bola životnosť rekonštruovaných stavieb opäť len niekoľko (cca 7-9) rokov. Organizovať vždy v takýchto krátkych intervaloch nákladnú opravu hraničiacu s ďalšou rekonštrukciou bolo vyhodnotené ako nemožné. Riešením by bola taká forma rekonštrukcie, ktorá by čo najviac spomaľovala degradáciu drevnej hmoty stavby.

 

Z kombinácie oboch uvedených hľadísk však vyplynuli viaceré závažné otázky, ku ktorým boli sformulované nasledujúce vedecké hypotézy:

 

·        Aký tvar a aké rozmery má veža mať?

 

Veža bude, napriek oplášťovaniu naďalej prezentovaná ako náznaková rekonštrukcia, keďže presné informácie o jej tvare sú minimálne. Náznak bude chápaný v širšom význame ako doteraz – teda nie len ako náznak línií stavby, ale ako kompletný náznak možnej vežovej konštrukcie nad bránou. Pôdorys veže je daný, rozšíri sa len o obvodový plášť a jeho uchytenie. V pohľade bude (z technických príčin) rešpektovaná súčasná výška stavby ktorej tri hlavné nosné koly budú zachované. Zvislo bude veža opäť členená na tri podlažia, pričom prvé podlažie bude predstavovať prejazd bránou, druhé bude predstavovať priechodné podlažie na úrovni pochôdznej plošiny hradieb s doplnkovou bojovou funkciou a tretie bude predstavovať strážne a bojové podlažie.

 

Výška jednotlivých podlaží sa popri technických obmedzeniach (využitie už vysekaných dlhších vybratí v stĺpoch na upevnenie priečlí) bude blížiť súčasnej typologickej dohode o starovekých drevených fortifikačných stavbách v Európe. Z toho vyplýva, že svetlá výška prejazdu brány sa bude blížiť hodnote 3,5m (výška jazdca na koni so vztýčenou kópiou), výška prvého poschodia sa bude blížiť hodnote 3m (výška bojovníka so vztýčenou kopijou) a výška druhého poschodia sa bude (s využitím otvoreného podstrešného) priestoru) tiež blížiť hodnote 3m [Bajerová, A., 2012]. Predpokladom je, že výška vzrastlého muža keltskej populácie sa (na základe nepočetných kostrových pozostatkov) pohybovala okolo hodnoty 1,7-1,8m, teda toľko, koľko je výška vzrastlej populácie aj dnes.

 

Strecha bude realizovaná v podobe stanovej strechy – kvôli možnému predpokladanému hypotetickému vzhľadu, kvôli lepšej odolnosti voči vetrom a dažďom a tiež kvôli stuženiu stavby v najvyššej úrovni. Obvodový plášť bude realizovaný z polguľatiny s priznaním otvorov predpokladaných strieľní, resp. streleckých a strážnych postavení. Prvé poschodie bude v priečnom smere (v smere línie hradby) priechodné, druhé poschodie bude prístupné po schodoch/rebríku.

 

·        Ako majú byť zrealizované konštrukčné detaily, najmä spoje?

 

Vzhľadom na zvolenú metódu náznakovej rekonštrukcie nebudú konštrukčné detaily a spoje zámerne evokovať staroveké staviteľstvo, ale na prvý pohľad priznajú technológie dnešnej doby. Detaily budú preto (popri evokovaní predpokladaného vzhľadu stavieb danej doby) riešené predovšetkým účelne – tak aby boli čo najodolnejšie voči vplyvom poveternosti a prípadne aj nedisciplinovaným návštevníkom. Bolo rozhodnuté realizovať spoje klincami, s prípadnými malými úpravami guľatiny na zlepšenie pevnosti spoja a rezignovať na akékoľvek náročnejšie tesárske spoje.

 

·        Ako bude zabezpečená ochrana stavby?

 

Ochrana drevenej konštrukcie stavby bude zabezpečená predovšetkým konštrukčným spôsobom [Žák, Reinprecht, 1998], tak aby sa čo najviac vylúčili možnosti zatekania dažďovej vody do neprevetrávaných detailov a spojov a aby sa zabezpečilo čo najrýchlejšie odtekanie vody z objektu, včítane jej čo najrýchlejšieho vysychania. Hlavná nosná konštrukcia (hrubá stavba) bude realizovaná z priemyselne impregnovaných bývalých elektrických stĺpov, ktoré aj na iných stavbách lokality (v rovnakých podmienkach) vykazujú po rokoch uloženia veľmi dobrý technický stav. Oplášťovanie (strešná krytina, obvodový plášť) a podlahy budú konštrukčne osadené tak, aby ich v budúcnosti bolo možné rozobrať a nahradiť (jednotlivo, či úplne) bez potreby rozoberať hlavnú konštrukciu veže. Zároveň budú realizované z lacnejšieho dreveného produktu (dosiek, pílenej polguľatiny) tak, aby aj náklady na ich prípadnú výmenu v budúcnosti boli čo najnižšie. Poveternosti priamo exponované časti (najmä strešná krytina), budú ošetrené chemickým konzervačným a ochranným prostriedkom. Odsadenie stĺpov do zeme bude realizované v betóne (ktorý na iných miestach lokality preukázal pozitívny vplyv na životnosť drevených kolov), tak aby uloženie ladilo s okolitou dlažbou.

 

Na základe sformulovaných hypotéz a záverov bol pripravený projekt rekonštrukcie veže, ktorý sa realizoval v rokoch 2003-2005. Práce boli zabezpečované technickými pracovníkmi Archeologického ústavu, študentmi Stavebnej fakulty STU a ďalších slovenských i českých fakúlt (v spolupráci s občianskym združením Strom života). Stavebný materiál zabezpečilo Liptovské múzeum. Odborné vedenie a dozor nad experimentom zabezpečoval autor článku a PhDr. Karol Pieta, DrSc. Statiku konzultoval Ing. Vladimír Kohút.

 

Počas realizácie sa vyskytlo niekoľko problémov, ktoré bolo potrebné riešiť neodkladne priamo na mieste, napríklad:

·         ukázalo sa prakticky nemožné v danom čase zohnať a na lokalitu hradiska dopraviť chýbajúci štvrtý priemyselne impregnovaný elektrický stĺp dĺžky vyše 10m – preto bol na jeho miesto osadený čerstvý červený smrek,

·         pôvodné osadenie ostatných troch hlavných stĺpov do betónu sa ukázalo ako veľmi dobré a stav drevnej hmoty v kontaktnej zóne zem-vzduch bol aj s výhľadom dlhoročného užívania vyhovujúci – štvrtý stĺp bol preto tiež osadený do betónu,

·         osadenie nového stĺpa do pôvodnej („keltskej“) jamy však bolo potrebné zabezpečiť vratne (reverzibilne) – preto boli do betónu zapustené pieskovcové kamene, ktoré v prípade potreby bude možné rozbiť a betón tak po kusoch z jamy vytiahnuť,

·         v dvoch pôvodných nosných stĺpoch (chemicky impregnovaných!) si medzičasom ďatle vyďobali niekoľko hlbokých dier, ktoré lokálne oslabili ich nosnosť – stĺpy boli preto v dierach spevnené technológiou lamelovania,

·         v miestach viacerých pôvodných spojov stĺpov s priečľami sa medzičasom rozmohol hnilobný proces – poškodené drevo bolo preto úplne odstránené a dutina bola tiež spevnená technológiou lamelovania,

·         na vrchnom konci stĺpov hniloba čiastočne prenikla v smere vlákien do ich vnútra (až do cca 0,5m) – preto boli konce stĺpov odpílené a nahradené zdravým impregnovaným drevom, spojeným s pôvodným preplátovaním, poisteným lepidlom a 150mm klincami,

·         všetky podlažia boli vo vodorovnej aj zvislej rovine dôsledne zavetrované,

·         strieľne v prvom podlaží boli zúžené na cca 15cm (experimentálne overená šírka pre minimálnu potrebu priestoru na výstrelu z luku, zároveň pri maximálnej ochrane strelca), pri výške parapetu asi 80cm (experimentálne overená maximálna výška pre zabezpečenie ostreľovania priestoru tesne pred bránou),

·         strieľne boli umiestnené na obidve protiľahlé steny tak, aby z nich bolo možné „ostreľovať“ nielen vonkajší, ale aj vnútorný priestor hradiska,

·         veľké otvory v treťom podlaží boli zhotovené po dvoch v čelných stenách a po jednom v bočných – ich veľkosť vychádzala z hypotetickej potreby širokého rozhľadu po krajine a zároveň aj bočnej ochrany strážcov,

·         krytina bola zhotovená z dosiek, ktoré boli v smere toku dažďa prekladané cez seba, tak aby voda z nich čo najrýchlejšie odtiekla.

 

Slovanské hradisko Bojná

Ďalšou slovenskou lokalitou, kde sa rozbehla stavba hypotetických budov je veľkomoravské hradisko Bojná. Doteraz tam vyrástli dva pomerne malé drevené domy a v príprave je aj potencionálna stavba vstupnej brány, ktorá bude impozantným prvkom opevnenia. To je dnes tvorené mohutnými zeminovými valmi do výšky asi 6m. Na lokalite však stále prebieha základný archeologický výskum a preto zatiaľ nie je vhodné formovať definitívnu podobu hypotetickej rekonštrukcie vstupnej brány.

 

 

Iné realizácie v Česku

V Česku medzičasom vyrástlo viacero experimentálnych drevených hradísk. Veľmi zaujímavá je realizácia slovanského hradiska na akropole vyvýšeniny v Chotěbuzi. Hradisko tu bolo rekonštruované s takmer kompletným obvodovým opevnením – na východnej strane v podobe impozantnej drevenej palisády vysokej dve podlažia. Okrem toho v areáli akropole vzniklo – podotýkam, že na pôvodnej lokalite archeologického nálezu – aj niekoľko vnútorných domov.

 

Ďalšie hradisko stojí na Morave – pri obci Modrá, to však vzniklo na „zelenej lúke“, mimo pôvodného náleziska. Kvalite jeho prezentácie však uberá nedôsledná realizácia detailov, na ktorých sú až príliš často vidieť moderné riešenia a priemerná kvalita remeselníckej práce (viď napríklad spájanie niektorých trámov a rozpraskané hlinené omietky).

 

Zaujímavá je tiež rekonštrukcia viacerých drevených domov pre vedecké účely v lokalite Březno na západ od Prahy. Realizácia bola pod dohľadom odborníkov a tak rekonštruovaným stavbách nie je veľmi čo vyčítať, azda jedine nezvládnutú technológiu omietania hlinenými omietkami. Na rekonštruovaných objektoch bolo preverované viaceré výskumné otázky, pričom objekty poskytli aj veľa odpovedí.

 

A podobných lokalít je v Česku viac.

 

Keltské hradisko Braunsberg v Rakúsku

Neďaleko Bratislavy, v katastri mestečka Hainburg sa nachádza vrch Barunsberg, ktorý bol kedysi osídlený Keltmi. Tí si na jeho temeni vybudovali veľké hradisko. Hradisko už dávno zaniklo, avšak po rakúskom archeologickom výskume sa nadácia banky Sparkasse Hainburg rozhodla na úseku pôvodného ohradného valu hradiska vybudovať menšiu sekciu hypotetického palisádového opevnenia. Výstavba realizovali skúsení stavitelia z Archeologického ústavu SAV pod vedením Dr.Pietu.

 

Pôvodná stavba prezentácie však po asi 10 rokoch od jej vztýčenia podľahla rozkladu a tak bol bola v roku 2010 zhotovená jej kópia. Stavba bola realizovaná z dreva červeného smreku, ktorý bol aj čiastočne chemicky ochránený. Hoci pôvodné predstavy o re-rekonštrukcii boli veľkolepejšie, kvôli odporu zo strany ochrancov prírody (sic!) bola realizovaná len kópia pôvodnej rekonštrukcie v pomerne malom rozsahu. Aj ten sa však stal magnetom pre návštevníkov Braunsbergu.   

 

 

Zmysel

Okrem vedeckého rozmeru realizovaných rekonštrukcií (napríklad overovanie si určitých hypotéz priamo na modeloch v mierke 1:1) je nezanedbateľný aj návštevnícky efekt. Akokoľvek sú realizované rekonštrukcie nepresné, predsa len vytvárajú určitý dojem. Drvivej väčšine návštevníkov je napokon – a to je potrebné si priznať – úplne jedno či mala byť palisáda o decimeter vyššia alebo nižšia, ale keď tú (nepresnú) palisádu vidia, tak si aspoň približne vedia predstaviť ako taká hradba mohla vyzerať. A vtedy z navštívenej lokality odchádzajú spokojnejší, že niečo aj naozaj videli. Ešte väčší edukačný význam majú takéto rekonštrukcie pre školskú mládež. Zažiť fortifikačnú palisádu v realite pre ňu znamená naštartovanie fantázie o živote a bojoch prezentovanej doby. Takto sa pre nich vyučovanie o dobe hradištnej stáva konkrétnejšie a predstaviteľnejšie. A niekde tam je možné hľadať aj základ budovania si vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu krajiny všeobecne. Vedecky presnými prezentáciami línií nájdených palisádových žľabov v úrovni terénu také niečo nikdy nedosiahneme.

 

Literatúra

·         Ashurst, J. – Ashurst, N. (1989): Practical Building Conservation. Vol. 5. Wood, Glass and Resins, English Heritage Technical Handbook, Hants: Gower Technical Press.

·         Bajerová, A. (2012): K rekonstrukci brány na Pohansku u Břeclavi, In: Živá archeologie – REA, Vol.2012, No.14, pg.107-109, Hradec Králové: Společnost experimentální archeologie, ISBN 978-80-239-4116-6.

·         Beier, J. – Týn, Z. (1996): Ochrana dřeva. Praha: Grada Publishing.

·         Gregorová, J. – Makýš, O. (2009): Ducové – Kostolec, Expertíza obnovovanej prezentácie lokality, STU Bratislava.

·         Makýš, O. – Dudáš, M. – Krušinský, P. – Anotošová, N. (2012): Stavebné drevo pri obnove pamiatok. – Bratislava: Stavebná fakulta STU, 2012. – ISBN 978-80-89402-61-8. kap. Prehľad vývoja historických krovov na Slovensku /Krušinský Peter/ – S. 37-67.

·         Makýš, O. (2004): Technologie rekonstrukce staveb. Bratislava: Jaga Group.

·         Pieta, K. (1996): Liptovská Mara – včasnohistorické centrum severného Slovenska, Nitra: AÚ SAV.

·         Pieta, K.: 10 rokov archeologického múzea v prírode v Liptovskej Mare, In: (Re)konstrukce a experiment v archeologii, No. 3/2002, Společnost experimentální archeologie, Hradec Králové, 2002.

·         Znalecký štandard. Bratislava: TSÚS, 1993.

·         Žák, J. – Reinprecht, L.: Ochrana dřeva ve stavbě. Praha: ABF/Arch, 1998.

 

Recenzoval: PhDr. Karol Pieta, DrSc.

Autor: doc. Ing. Oto Makýš, PhD.