Staviteľstvo Rímskej ríše dosiahlo nielen jeden z vrcholov staviteľského umenia staroveku, ale výrazne ovplyvnilo aj stredovek, ktorý prebral viaceré konštrukčné aj technologické princípy stavania. Ale to nebolo všetko – mnohí významný stavitelia začínajúceho novoveku si chodili prehĺbiť svoje staviteľské vedomosti učením sa na dochovaných zlomkoch rímskych stavieb a štúdiom pôvodnej antickej literatúry. Dokonca ešte aj dnes sú niektoré rímske stavby s neuveriteľnou životnosťou predmetom hĺbkového vedeckého skúmania, ktorého cieľom je zistiť použité materiály a technologický postup zhotovenia. 

Spomedzi všetkých druhov stavieb sú „najrímskejšími“ dielami práve inžinierske stavby. Funkcia inžiniera bola v Ríme chápaná trocha inak ako je to dnes u nás – inžinier bol ten, ktorý sa zaoberal navrhovaním a stavbou inžinierskych diel (ciest, mostov, vodovodov a podobne). K inžinierskym prácam v staroveku neodmysliteľné patrili aj vojenské stavby, stavebné stroje a dokonca aj vojnové stroje – preto boli inžinieri často súčasťou armády. To ostatné patrilo architektom. Takéto chápanie inžinierskej a architektonickej činnosti napokon pretrvalo v značnej miere dodnes napríklad v angloamerickom prostredí. Dokonca ženijné vojsko sa v Británii aj v Spojených štátoch stále nazýva inžinierske. 

Rimania sa staviteľskému umeniu učili od Etruskov a Grékov, ktorých dokonca v duchu pragmatickej tolerancie, typickej pre Rímsku ríšu, na svojich stavbách bežne zamestnávali. Kým Gréci sa špecializovali najmä na sakrálne a dekoratívne stavby, Etruskovia sa venovali inžinierskym stavbám. Ich umenie Rimania postupne prevzali, rozvinuli a zdokonalili. Vysoko vyspelé inžinierske stavby sa tak stali najtypickejším znakom staviteľstva rímskej civilizácie, ktorý ho výrazne odlišoval a nadraďoval nad staviteľstvá iných súdobých civilizácií. Napokon – mnohé rímske inžinierske diela slúžili nepretržite ďalej ešte stáročia po zániku rímskeho cisárstva a niektorá slúžia čiastočne až dodnes.

Vodovody

Typickými inžinierskymi účelovými stavbami, ktoré sa, hoci už nefunkčné, dodnes v ruinách zachovali na mnohých miestach bývalej Rímskej ríše sú impozantné akvadukty. Boli budované na tých častiach trás vodovodov, na ktorých bolo treba prekonať výškové rozdiely – akvadukty boli v podstate mostami pre vodovody. Budovali sa väčšinou z tehál, alebo z kameňov na vápennú maltu tradičným murovacím spôsobom v typickej forme niekoľkých podlaží hranatých stĺpov spájaných valenými oblúkmi.  Napriek tomu, že z celkovej stavby vodovodov tvorili len malý, no zato najlepšie viditeľný zlomok, stali sa jedným zo symbolov rímskeho staviteľstva.   

Rekonštruovaná sekcia akvaduktu v Splite, pod ktorým vedie diaľnica 

Vodovody boli jednými z najdôležitejších rímskych stavieb, pretože privedením kvalitnej pitnej umožňovali zvýšiť životnú úroveň, hygienu i estetiku prostredia v miestach, kde by to inak nebolo možné. Ich zhotovenie bolo náročným inžinierskym dielom, ktorého pomerne podrobný popis návrhu a realizácie sa nám zachoval v diele Vitruvia,  rímskeho staviteľa – inžiniera, ktorý pôsobil v prvom storočí pred Kristom.

Schéma rímskeho vodovodu podľa Vitruvia [Vitruvius, P.O., 1979]. A – jamy na zachytávanie vody, B – štôlne, C – prieduchy, D – kalové komory, E – kamenné spojky potrubí, F – akvadukt v údolí, G – vzdutie hladiny proti spádu, H – veľký akvadukt, J – zberače, K – hlavné potrubie.

Stavba vodovodu začínala nájdením vhodného prameňa kvalitnej pitnej, alebo liečivej vody, ktoré Rimania hľadali svojským spôsobom. Ten bol podmienený dobovým poznaním, no viedol zároveň, pravdepodobne, aj ku kvalitnému výsledku. Po návrhu a vytýčení trasy vodovodu sa začali realizovať zemné práce, ktoré spočívali v zhotovení nespočítateľného množstva výkopov, násypov, tunelov a mostov. Voda sa pri prameňoch zachytávala v zberných nádržiach, z ktorých bývala vedená dvoma spôsobmi – stružkami vo vysekaných, alebo vymurovaných kanáloch a rúrami z keramiky, alebo kameňa, či rúrkami z olova. Celá trasa vodovodu bola vyspádovaná v spáde 0,5 %, čo znamenalo dôkladné opracovanie – vyhladenie dna vodovodu.

V prípade, že podložie vodovodu bolo kamenné, stačilo vodné vedenie len zasekať do skaly. V prípade, že bolo hlinité, alebo pieskové, bolo vedenie potrebné vymurovať. Murované kanály sa zvrchu preklenovali malou klenbou, ktorá prúdiacu vodu chránila pred napadaním nečistôt a slnečným žiarením. Pri prekonávaní kopcovitých prekážok bol do kopcov vysekaný tunel, ktorým voda pretekala. V pravidelných intervaloch boli tunely a aj murované vodné vedenia odvetrávané zvláštnymi odvetrávacími šachtami.

Prelom dvoch akvaduktov nad sebou v Ríme ponad bránu Porta Prenestina

V prípade, že vedenie bolo realizované z olovených rúr, bolo ich potrebné riadne podmurovať, aby ich spád bol rovnomerný. Vedenie v rúrach malo tú výhodu, že sa nimi v určitých úsekoch voda dala viesť aj do kopca, čo vyžadovalo špeciálne uloženie rúr zabezpečujú dosiahnutie určitého výtlaku. Toto špeciálne uloženie spočívalo v postupnom prechode ich spádu do stúpania tak, aby potrubie nebolo prudkou zmenou smeru tlakom vody roztrhnuté. Olovené rúry boli asi prvými kovovými rúrami, ktoré naša civilizácia dokázala vyrábať, pretože sa zhotovovali z plátov mäkkého olova, zvinovaného do tvaru rúry a spájaného lisovaním. Aj profily rímskych rúr sa udávali podľa šírky nezvinutého plátu v palcoch (napríklad 5, 8, 15, 20 ,30 ,40, 50, 80, 100 palcové). Olovené rúry však ale popri tom mali jednu závažnú nevýhodu – znečisťovali vodu jedovatými látkami, o čom však Rimania už vedeli a preto Vitruvius odporúča používať na pitnú vodu radšej rúry keramické. Napokon – ešte v medzivojnovom období 20. storočia sa olovené vodovodné rúry stále používali aj u nás a v niektorých starších mestských obytných domoch fungovali ešte donedávna!

Vedenie rímskeho vodovodu dopĺňali nepravidelné umiestňované nádrže – zberače vody, ktoré umožňovali rýchlejšie nájsť prípadne poruchové úseky vodovodov. Dopĺňali ho aj sedimentačné nádrže na prečistenie vody. Pred vstupom do miest sa budovali zberače vody v tvare murovaných uzatvorených cisterien, niekedy až obrých objemov – napríklad cisterna pri Sette Sale v Ríme mala objem vyše 8,1 milióna litrov. Z cisterien bola voda vedená do menších vodojemov, z ktorých prúdila do kašien, fontán a kúpeľov (therm). Bohatší vlastníci si vodu dovádzali až priamo do domu.

kamenná výlevka v Aquincu

Vodovody z keramického potrubia sa zhotovovali z keramických rúrových tvaroviek kónického tvaru, ktorý zabezpečoval vzájomné vsádzanie jednotlivých kusov do seba. Spoje sa poisťovali zmesou nehaseného vápna a olivového oleja, ktorá zabezpečila veľmi kvalitný a tesný spoj. Pre prudšie ohyby potrubia sa vyrábali kamenné tvarovky z pieskovca, ktoré zabezpečovali potrebnú pevnosť ohybu voči prasknutiu z namáhania vodným tlakom. Ak to bolo potrebné, poisťovali sa spoje rúr ešte stiahnutím obručami. Tesnosť celého systému sa ešte zvyšovala tak, že pred prvým napustením vodovodu bol dovnútra nasypaný popol, ktorý upchal aj drobné škáry a trhlinky.    

Kanalizácia
K prívodnej vodovodnej sieti patrila neodlučiteľne aj odvodná kanalizačná sieť, hoci v staroveku takýto samozrejmý priamy súvis neexistoval. Rimania vo svojich mestách budovali aj kanalizáciu, ktorá odvádzala predovšetkým dažďové, ale aj splaškové vody.

Keramická rúra dažďovej kanalizácie v Pompejách

Uličná kanalizačná vpusť v Pompejách

Azda najznámejšou a najväčšou stokou bola Cloaca Maxima budovaná v Ríme od 6. storočia pred Kristom – spočiatku Etruskými staviteľmi. Stoky mávali vpuste umiestnené na uliciach a fórach, nezriedka kryté kamennými platňami.

Otvory dažďovej vpuste v Panteóne v Ríme

Jedná takáto pravdepodobná krycia platňa s priemerom asi 1,5metra sa zachovala pri rímskom Fóre Boare (dobytčom trhu) a od renesančných čias slúži ako turistická atrakcia tzv. Úst pravdy (Bocca della verita) pri kostole St. Maria in Cosmedin.

Pravdepodobne pôvodný kryt kanalizácie na Fóre Boare, do ktorého dnes turisti s radosťou strkajú ruky.

Kanalizačné vývody ústili v rozľahlejších (bohatších) mestských a vidieckych domoch pri kuchyni, kde slúžili na vylievanie splaškov. Vývody bývali vyvedené aj v typických rímskych nájomných domoch (insulae), avšak len v prízemí. Keďže domy bývali viacpodlažné, obyvatelia vyšších podlaží museli svoje splašky buď nosiť ku kanalizačnému vtoku na prízemie, alebo ich v noci vylievali na ulicu. Napriek tomu bola hygienická úroveň rímskych miest v porovnaní s inými starovekými európskymi civilizáciami a aj v porovnaní s európskym stredovekom ešte stále veľmi vysoká.   

Vyústenie hlavnej rímskej stoky – Cloacy Maximy do rieky Tiber        

Kúpele
K rímskym vodovodom a kanalizácii patria neodmysliteľne aj typické rímske kúpele (thermy), ktoré boli dôležitým miestom nielen každodennej telesnej hygieny, ale spoločenského života. Prevádzku mali rozdelenú podľa dvoch až troch etáp procesu kúpeľa – teplej, horúcej (prípadne aj potnej) a studenej. Tomu zodpovedalo aj členenie jednotlivých miestností (caldarium – miestnosť s bazénmi s horúcou vodou, frigidarium -miestnosť s bazénmi so studenou vodou, tepidarium – spoločenská miestnosť a odpočiváreň s vlažným prostredím a ležadlami, prípadne sudatorium – potná miestnosť) a konštrukcií (napríklad nádrží na vodu, ústredného vykurovania) a podobne. Vo vrcholnom období bolo v Ríme viacero stavebných komplexom therm, ktoré zaberali pozemky obrovských rozlôh (niekoľko hektárov) a mali každé kapacitu niekoľko tisíc ľudí (do 3 až 6 000). Keďže kúpele sú však viac pozemnými ako inžinierskymi stavbami ich podrobnejší popis je v inom článku.

Fóra
Veľmi dôležitou rímskou verejnou stavbou boli fóra, ktoré slúžili na zhromažďovanie občanov. Na fórach a v stavbách, ktoré ich obklopovali (kúrie, baziliky, chrámy, pokladnice, archívy, krámiky – tabernae) sa diskutovalo, obchodovalo, konali sa tu politické prejavy, riešili sa súdne spory, obetovalo sa bohom, nalievalo sa víno. Predobrazom fór boli pravdepodobne grécke agory, ktoré mali podobný, no viac obchodný účel. Fóra boli v podstate (na antické pomery) obrovské námestia, ktoré boli dláždené veľkými kamennými platňami. Tie boli osadzované na vrch cestnej konštrukcie odvodenej z rímskych diaľnic. Fóra zdobili rady sôch, stromov a ďalších účelových i symbolických stavieb (napríklad na Fóre Romane nultý míľnik rímskej ríše, rečnisko – rostra vyzdobené bodcami porazených lodí, víťazné oblúky, pamätné stĺpy a podobne).   

Najväčšie, najdôležitejšie a najslávnejšie rímske fórum – Fórum Romanum v Ríme      

Literatúra:
1 Vitruvius, P. O.: Deset knih o architektuře. Praha: Svoboda 1979.
2 Marta. R.: Archittetura Romana. Edizioni Kappa, Roma 1990.
3 Marta. R.: Technica Constructiva Romana. Edizioni Kappa, Roma 1991.
4 Kol. autorov z Instituto Gegrafico De Agostini Novara : Etruskovia a Rimania, Euromedia, Praha 2001
5 Malina, J., Pavel, P.: Jak vznikly největší monumenty dávnověku, Svoboda, Praha 1994
6 Nappo, S.: Pompeje – průvodce starověkým městem, REBO, Praha 1998
7 Syrový, P.: Dobrodružství architektury, Arch, Praha 1999

Autor:  doc.Ing. Oto Makýš, PhD.
Recenzent: Ing. arch. Peter Krušinský, PhD.