V dobe železobetónu a jednotvárnosti sídlisk „homo panelákus“ logicky túži po malebnosti a jemnom tvarosloví stavieb a po romantike starých čias (aj keď v tom čase to pre väčšinu romantika určite nebola). Takými historickými stavbami sú nepochybne aj hrady, hrádky a iné pevnostné objekty a areály, početné aj na území Slovenska.Z tohto hľadiska by bolo potrebné rozšíriť „tému“ na mnohé ďalšie druhy architektúry, aktuálna úloha však znie: „Zachránime slovenské hrady ?“ Odpoveď sa mi hneď vnucuje: Zachránime! Hrady áno! V podstate sú zachránené už dnes, polemizovať možno o kvalite záchrany a spôsobe ich využívania. Zrejmé však je, že zmyslom otázky je natískajúci sa podtext : „Čo s hradnými ruinami?“ Ak chceme zmysluplne hovoriť na tému aj v upravenej podobe, treba problém pomenovať presne: Ako ďalej na Slovensku s historickými stavbami (pamiatkami) zachovanými iba v ruinách, resp. čo s tzv. „torzálnou architektúrou“? Aspoň tak ako hradné ruiny sú totiž dôležité aj schátrané stavby a ruiny kláštorov, kostolov, technických objektov, v neposlednom rade zvyšky starovekých a stredovekých stavieb často označovaných ako archeologické nálezy (ktorými sú prevažne aj torzá už uvedených hradov). Možno mnohí budú súhlasiť, že záchrana zvyškov kláštora, iného sakrálneho objektu, ale často aj technickej stavby, má pri vhodnom využívaní, interpretácii a prezentácii väčší význam ako zachránená hradná substancia. Toľko na spresnenie. Vráťme sa však k hradným ruinám.

Sny o obnovenom hrade môžu byť pre mnohých príjemným spestrením denného stereotypu, beda však, ak takému sneniu prepadnú odborníci a najmä tí, ktorí zodpovedajú za ochranu pamiatkového fondu ako celku. Áno, aj taká doba tu už bola. Bolo síce k dispozícii viac zdrojov a finančných prostriedkov, tým sa však nedá ospravedlniť ruinovanie rozpočtu na úkor iných prevádzkyschopných pamiatok v centrách miest a obcí, často v pamiatkových rezerváciách. Týmto názorom rozhodne nechcem vzbudzovať zdanie, že som proti záchrane každého hradného torza, pamiatkárom však nemôže chýbať zmysel pre mieru a pre rozpoznanie podstatného. Dnes už málokto spochybňuje záchranu Bratislavského hradu, hradov v Banskej Bystrici, Kremnici, Kežmarku a inde. Inú „dôležitosť“ však má takpovediac mestský hrad, ktorého schátrané múry by musel obchádzať takmer každý občan a návštevník, iná „priorita“ platí o hradných zvyškoch tam, kde sa občas objaví náročný turista. Iný význam má záchrana napr. Spišského hradu (aj tu však možno polemizovať o rozsahu konzervácie, dostavieb a náznakových rekonštrukcií), hradu Devín a pod., z „iného súdka“ je už záchrana a konzervácia hradu Likava, Šariš, Beckov, Branč.

Sú tiež prípady, kde sa „sny“ menia na nevyhnutnosť záchrany hradných ruín napr. z hľadiska bezpečnosti premávky na dopravnej tepne (Strečno). Sotva však možno ospravedlniť rozhodnutie poslancov obecného zastupiteľstva, na základe ktorého sa začnú vykopávať a do značnej výšky novo murovať objekty niekdajšieho stredovekého hradného areálu hlboko v horách, niekoľko kilometrov od značkovaných turistických ciest. Aj to sa dá pochopiť, ak peniaze sú od miestnych podnikateľov, ale sotva taká obhajoba obstojí, ak v tej istej obci chátra kultúrny dom, alebo nebodaj pamiatkový objekt kaštieľa alebo kúrie. Nezanedbateľným faktom tiež je, že keď sa so záchranou hradných zvyškov začne, pokračovanie nemá konca. Vždy je čo vylepšovať (aj „vylepšovať“), vrátane umiestnenia problematických novostavieb (Trenčín), dostavieb „obranných“ múrov do nezdolateľnej výšky (Devín) a „tvorivej interpretácie“ hradných stavieb každého druhu.
Zachraňovať teda hradné ruiny? Vo všeobecnosti možno povedať, že áno, každé rozhodnutie o každej hradnej stavbe treba ale posúdiť individuálne a najmä zodpovedne. Nemožno však očakávať, že v najbližších rokoch bude táto problematika prioritou oficiálnych orgánov a organizácií ochrany pamiatok. Aj zdroje a prostriedky nezávislých sponzorov, novodobých „feudálov“, prípadne zahraničných darcov by mali byť využité zodpovedne (nie na „vykonanie snov“ starostu obce, ktorý takýmto oprašovaním histórie chce vstúpiť aspoň do jej „predsiene“). Rozhodne tiež nemožno tvrdiť, že odborníci v tejto oblasti nič nerobia, alebo by nič nemali robiť. Dôkazom je aj odborná pasportizácia hradov vrátane dokumentácie ich statických porúch a geologického podložia, na ktorej sa podieľal v týchto rokoch aj Pamiatkový ústav. O tom však zainteresovanejšie môžu hovoriť jeho pracovníci, možno už na sprievodnom podujatí Nostalgie Expo 2000. Nostalgia ako taká však v tomto prípade nemôže byť hlavným „radcom“, lebo ide o problémy pragmatické a najmä časovo, kapacitne a finančne náročné, ohraničené nielen limitovanými možnosťami rozpočtov (štátneho a obecných), ale aj odbornými a výskumnými (pamiatkárskymi a archeologickými) kapacitami. Chápem, každý má právo objaviť svoju „Tróju“, takéto objavovanie sa však nemôže stať „trójskym koňom“ pamiatkovej starostlivosti.

Bratislava, október 2000