Maliar, grafik, ilustrátor, rezbár, typograf, tvorca pôvodných písmen a autorských kníh, vynálezca nových grafických postupov, spisovateľ, básnik, vášnivý turista Josef Váchal je jedným z najpozoruhodnejších českých umelcov prvej polovice 20. storočia. Patril k druhej generácii českého symbolizmu – František Kobliha, Jan Konůpek, Jan Zrzavý, Emil Pacovský ai. – , ktorá v umeleckej skupine Sursum (1910-1912) nadväzovala na podnety svojich predchodcov z 90. rokov. 19. storočia v snahe priblížiť symbolizmus ideovým, umeleckým a psychologickým problémom.

Výstava predstavuje výber z celoživotnej rozsiahlej a rozmanitej tvorby umelca, ktorého dielo je svojou výnimočnosťou nezaraditeľné a zdanlivo osamotené. Vznikalo v časových súvislostiach a obohatilo svojou originalitou české umenie o obsahovú a výtvarnú výrazovosť.
Váchal vstúpil na umeleckú dráhu ako vyučený knihár s ambíciou stať sa maliarom. Bol zaujatý dobovou secesnou štylizáciou, ctil tradíciu a pozorne sledoval vývoj moderného umenia. Jeho vlastná tvorba sa bez ohľadu na to vyvíjala celkom spontánne. Fantazijné kresby a obrazy, ktoré vznikali po roku 1902 pod tlakom osobných traumatických zážitkov sú blízke médiovej tvorbe. Vizionársky v nich zjavoval skryté podoby sveta a javov dávno minulých i budúcich. Jeho bohatú fantáziu roznecovalo zaujatie pre ezoterické vedy a okultizmus a to ovplyvňovalo celú jeho tvorbu.

Váchal veril v silu imaginácie a proces umeleckej tvorby chápal ako pôsobenie súhry vyšších kozmických síl. Hľadal vlastný výtvarný prejav za cenu posmechu a sklamania. Napriek príbuznosti umeleckého cítenia s niektorými umelcami zostával vnútorne nezávislý. Voľné použitie najrôznejších prvkov zo súčasných a historických štýlov k realizácii svojich zámerov nepokladal za porušenie individualistického princípu v umení.

Významné miesto vo Váchalovom živote zaujímala literatúra a kniha ako artefakt. Ilustroval a ozdoboval okrem svojich titulov aj knihy iných autorov. Kniha a grafika, najmä farebný drevoryt, sa stali stredom jeho tvorivého úsilia, kde nachádzal priestor pre realizáciu všetkých svojich schopností výtvarných aj literárnych. Symbolické dielo, francúzske a české staroveké texty a barokné postily, kramárske piesne a krvavé romány, predovšetkým však primitívna forma a hlboký výraz drevorytov v starých tlačiach rozhodujúcim spôsobom poznamenali jeho dielo. Parafrázoval expresívne stredoveké formy a výrazy s určitou dávkou grotesknosti, čím odľahčoval dejovú tragiku. Vo svojich tlačených a rukopisných dielach s radosťou napodobňoval veľkosť a spracovanie barokových kníh, používal archaické jazykové formy a primitívny dubtus poklesnutej literatúry. Závažné námety symbolizujúce temné stránky života alebo postavy, ktoré personifikujú zlo a krutosť, sú zmiernené výrazom posmechu a karikatúry. Zžieravá irónia je stále prítomnou výzvou umelca proti nespravodlivosti života. Vo vtedajšom českom umení je tento umelecký postoj úplne ojedinelý.
Súbežne s knižnou tvorbou vzniká rad cyklov, ktoré ilustrujú Váchalove názory a postoje. V nich rozvíja originálne filozofické myšlienky („Mystikové a vizionáři“, 1913), reaguje na aktuálne životné udalosti – varuje pred vojnovými hrozbami („Bellum“,1913), rozmýšľa o historickej minulosti krajiny („Neprachov“, 1914), rozpráva zážitky z frontu I. svetovej vojny („Fronta“, 1919), medituje o živote a svete („Meditace o životě“, 1916, „Sen o zemi“, 1919), púšťa sa do sociálnej kritiky spoločnosti („Rudé periferie“, 1919), zamýšľa sa nad poslednou chvíľou človeka („O druhém břehu“, 1947-1948), vo výtvarných cykloch interpretuje literárne diela O. Březiny, Fr. Kašpara, E. A .Poea.
Váchal sa celoživotne venoval tvorbe ex libris a rovnako intenzívne aj tvorbe voľnej grafiky. V ťažkých životných chvíľach boli zákazky umelcových zberateľov jeho jediným zdrojom obživy. V raných vizionárskych ex libris využíva Váchal secesné tvaroslovie, mystickú symboliku a surovú expresiu čiernobieleho drevorytu. Vedľa toho sa objavuje i archaické poňatie inšpirované primitívnymi drevorytmi starých tlačí, miešajúcich sa s vplyvmi ľudového umenia. Vedľa klasických ex libris je celý rad typografických knižných značiek z Váchalovými vtipnými textami, ktoré zámerne napodobňujú štýl kramárskych piesní, podobne aj rôzne kuriózne a neobvyklé formáty či prevedenie ex libris. Svoju drevoryteckú tvorbu uzatvoril v roku 1952 súborom „50 akvisitně exklusivních knihoznaček“.

Váchalova osobnosť je dotváraná hlbokou láskou k zvieratám a prírode. Každoročné výlety po českej, moravskej a slovenskej krajine sú doložené v jeho knihách, v ilustráciách a grafických listoch. Váchal nenašiel na Slovensku len krásnu, takmer nedotknutú prírodu, ale tiež romantiku a stopy starých, zašlých časov. Svoje dojmy z týchto ciest popísal a nakreslil vo svojej knihe „Cesta Slovenskem s A. Calmetem“.
Výstavu pripravilo odborné oddelenie Památníku národního písemnictví v Prahe z bohatého fondu umeleckých zbierok a literárneho archívu.

Vo štvrtok 12. mája 2005 o 17h v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy, Panská 19, Bratislava, Výstava sa koná pod záštitou ministra kultúry ČR Pavla Dostála a ministra kultúry SR Rudolfa Chmela
Výstava potrvá do 28. 8. 2005, Otvorené denne okrem pondelka: 11-18h.