Nielen človek, ako by sa zdalo, môže mať kameň v srdci i keď veľmi veľa takých je okolo nás. Veľa by sa dalo písať na túto tému. Kameň v srdci sa však môže usadiť aj inde, napríklad v srdci mesta. Je to zrejme i prípad nášho mesta.
Veľa chvál sa už popísalo na stránkach nášho týždenníka o novej podobe, ktorú jeho srdce dostalo. Samozrejme, že nie všetky názory sú také lichotivé, ako práve tie, ktoré doposiaľ boli zverejnené.
Zaregistrovali sme snáď všetci dokončenie pešej zóny a mnohým toto dielo skutočne pripadá, ako kameň v srdci Martina. Skutočne sa ani niet čomu diviť, veď bezcitnosť tohto diela je zrejmá už na prvý pohľad. Čo už potom, keď sa človek podrobnejšie zahľadí a zamyslí nad jednotlivými detailmi nového vzhľadu stredu mesta. Na prvý pohľad človek zavníma obrovskú kamennú plochu, množstvo kubických, strohých tvarov, uniformitu zákrytov a ťažkopádnu masu nevľúdnej šedej farby.

Už samotný výpočet pôsobí dosť deprimujúco. Ako teda musí na človeka pôsobiť celé toto dielo v skutočnosti, keď ho denno-denne vníma, absorbuje a svojim podvedomím spracováva? Výsledkom nie je zväčša radostný, príjemný pocit, aký by mal človek pociťovať, ak sa pozerá na akékoľvek výtvarné dielo. Výsledkom je skôr prázdnota, ktorú celkový dojem z pešej zóny vyvoláva.
Aby však moje tvrdenia nevyznievali len, ako prázdne, nepodložené konštatovania bez podkladov, tu je niekoľko detailných postrehov z pohľadu človeka, ktorému architektúra a výtvarné umenie ako celok nie sú ničím cudzím.
Pokiaľ upriamime pozornosť na pešiu zónu ako celok, prvý negatívny dojem vzbudí fakt, že vodorovná plocha stredu mesta ani v najmenšom nekorešponduje s jej determinujúcim rámcom, tzn. s okolitou výstavbou. Vzniká dojem, že po rekonštrukcií plôch by mala nastúpiť rekonštrukcia okolitých domov a to asi v takom zmysle, že všetky rámcujúce budovy by mali byť nahradené betónovými, sklenenými a oceľovými monštrami. Vtedy by bol súlad vodorovných a zvislých plôch dokonalý.
Ďalším nešťastným rozhodnutím bol výber dominantných materiálov. Ťažko identifikovateľná farba dlažby pôsobí priam špinavo a dodáva celému dielu ráz permanentnej nedokončenosti a všeobecne šedú úroveň po všetkých stránkach jej hodnotenia.

Horizontálne prvky diela veľmi úzko a striktne korešpondujú s celkovým neutešeným dojmom. Tzv. Objekt milénia by kľudne zniesol i prívlastok „sklenená škatuľa“, čo by určite presnejšie vystihovalo jeho vzhľad. To, že tento objekt je vlastne inteligentnou budovou, je jeho úbohým vzhľadom zatlačené absolútne do úzadia. Náhodnému návštevníkovi, ktorý tento objekt bližšie nepozná, jeho strohé architektonické riešenie ani len v najmenšom nenapovie, o akú „múdru“ budovu sa vlastne jedná. Okrem toho, jej vnútorné dispozičné riešenie takisto predpovedá akúsi nekoncepčnosť. V prízemí a prvom poschodí sa už črtajú rysy pohostinského zariadenia, čiže záujemca o nejaký ten, aj alkoholický nápoj, nebude musieť vynakladať väčšie úsilie, aby sa dostal k barovému pultu. Naproti tomu návštevník, ktorý bude potrebovať využiť služieb tak dlho očakávanej informačnej kancelárie, bude musieť podstúpiť výstup do najvrchnejšieho poschodia. Čo k tomu ešte viac dodať?!
Obrovská kamenná plocha, nadväzujúca na Objekt milénia pred Divadlom SNP má už tiež svoj ľudový názov – „kozmodróm Bajkonur“. Snáď si tento prívlastok vyslúžila i vďaka hranatým stĺpom, ktoré ohraničujú toto priestranstvo a ktoré sa doposiaľ nepodarilo uviesť do bezchybnej prevádzky.
Opätovne neutešenými prvkami diela ako celku sú i náznaky fontán, z ktorých jedna ešte pred jej prvým a skoro jediným spustením dostala neutešený prívlastok (odpustite za výraz) – „čúrajúca zastávka“. I druhá sústava vodotryskov sa neteší lepšiemu občianskemu hodnoteniu. Myslím si, že označenie „bidety“ vystihuje jednak ich vzhľadovú úroveň, ale i úroveň ich prevádzky. Vďaka ich pomenovaniu ľuďmi, ktorí denno–denne okolo spomínaných výtvorov prechádzajú, netreba k týmto dvom detailom už nič viac dodávať.

V neposlednom rade nemožno obísť ani stránku, tykajúcu sa riešenia zelene. Bezcitný, nekompromisný zásah do existujúcej zelene na pešej zóne bol zrejmý už v prvopočiatkoch realizácie druhej etapy. Rozsah „klčovania“, s akým sa začalo pred vlastným započatím stavebných prác, vopred naznačil výsledok. Tí, čo predpokladali, že na takejto vyplienenej pláni nemôže vzniknúť nič oku lahodiace, sa nemýlili. Naozaj nevzniklo. Čo vzniklo, možno charakterizovať len ako neutešenú, triviálnymi tvarmi naznačenú plochu, ktorá nejaví žiadne známky možnej intimity, či príjemného tieňa nielen pred slnkom, ale aj pred okoloidúcimi.

Zarážajúci na tom je fakt, že pod takú rozsiahlu devastáciu zelene sa zrejme museli podpísať práve tí istí ľudia, ktorých mnohí z nás poznajú z úradov, ako neoblomných ochrancov každého jedného kúska zelene kdekoľvek v meste, ba i na jeho perifériách.

Okrem toho musím podotknúť, že si veľmi vážim tých architektov, ktorí sa dokážu maximálne prispôsobiť existujúcemu stavu priestranstva, ktoré je miestom umiestnenia ich diela. Z toho pohľadu je teda zrejmé, že autori toho nášho diela sa veľkej úcte tešiť nemôžu. Dovolím si tvrdiť, že kamenný a šedý dojem z ich výtvoru je i odrazom ich vnútra a možno i životnej filozofie – asi tiež len šedej.

V neposlednom rade možnosť zrealizovať takéto dielo nebola len výsledkom ich snaženia, ale i výsledkom prístupu tých, ktorí rozhodujú o budúcnosti a teda i vzhľade nášho mesta. Mesta, ktoré okrem iného nesie i hrdý prívlastok „centrum kultúrneho života Slovákov“. Mám však tiesnivý pocit, že tento prívlastok je skôr papierovou záležitosťou, ako skutočnosťou. I laikovi je toto konštatovanie zrejmé, zvlášť keď sa rozhľadí i po iných častiach nášho mesta, najmä však jeho stredu, a zavníma pribúdajúci počet architektonických výtvorov, postrádajúcich ucelenú koncepciu a prináležiacu dôstojnosť.

Je smutné, že práve z Martina sa stáva akoby školský pozemok na realizáciu inde nerealizovateľných projektov. Je ich stále viac a nie je účelom tohto článku detailne ich spomínať. Diskusia o nich by bola určite rozsiahla a preto jej radšej nechajme priestor na inom mieste.
K zámeru tohto článku teda nech slúži len fakt, že i pešia zóna je výsledkom akéhosi nedostatočného patriotizmu k mestu, v ktorom žijeme. Je výsledkom akejsi necitlivosti k morálnym hodnotám. Je výsledkom sklonu k megalomanským prejavom, poplatným dobe v ktorej momentálne žijeme, výsledkom sklonu k mamonu, sklonu ku kvantite. Je teda len na nás, či budeme i naďalej takéto necitlivé zásahy do nášho životného prostredia tolerovať, alebo svojimi pripomienkami, otvorene prezentovanými názormi a návrhmi prispejeme k spoločnému vytváraniu takého prostredia, ktoré bude prijateľné nielen hŕstke vplyvných, ale hlavne pre tých, ktorí sú im „nadriadení“, teda pre občanov, voličov a daňových poplatníkov.

Peter Leitmann

Autor uverejnil clanok v portali TuriecOnline.sk – komplexne informacie o regione Turiec.

Autori fotografii: Michal Hrcka, Architekti domu Milenia

Reakcie pred a po clanku vo forach na TuriecOnline.sk

Autor: Tomboy (—.kn.vutbr.cz)
Dátum: 18. 02. 2003 19:36

Martinská pešia zona najme, prva etapa je celkom vydarena… Moc sa mi pozdavaju tie oerby jednotlivych obci v Turci osadene do chodnika, fontana ktora ma vyjadrovat malu a velku fatru mohla byt podla mojho nazoru trosku lepsie spracovana, ale ja nie som umelec aby som hodnotil taketo veci. Je celkom zaujimve ze tieto erby aj fontana zhotovil p. Jambor z bronzu, ktory pochadza zo sochy ktora bola uz dost davno vo Vrutkach, myslim ze to bol Gotwald alebo niekto podobny ktoreho tento brozn mal vystihoval a povodne aj vystihuje, dnes myslim plni lepsi uholu. Trosku luto pri budovani prvej etapy mi prislo tych velkych mohutnych stromov pred budovov sporitelne ale s tym som sa celkom zmieril, myslim ze tie travnicky na ktore sa mozme v lete vyvalit a oddychovat su celkom fajn…. Takze prvu etapu ako celok povazujem za celkom peknu aj ked aj tejto casti mozme nieco vycitat, napr. tie betonove nieco trciace zo zeme a tie podla mojho nazoru zbytocne predrazene lampy
No druha etapa prestavby pesej zony ma silne sklamala, to si myslim ze tam radsej mohlo zostat kludne tych 100 pusiek ktore teraz zdobia sidlisko Sever
Fontana ktora je osadena pri povodnej budove matice slovenskej je celkem efektna, no o tej kruhej umiestnej pri okresnej kniznici sa to vobec neda povedat. Podla mojho nazoru vyzera ako povodna zastavka MHD (nemam namysli tie nove ktore vas pred dazdom ani pred vetrom nemaju sancu ochranit) v dazdi, voda tecie a tecie…. Vysvetlenie autora co bolo touto zastavkou myslene by som si moc rad vypocul
Budova Milenia ktora sa podla mojho nazoru vobec nehodi do historickeho jadra mesta, je hromada skla a ocele, je sice pravda ze je to lepsie ako povodne verejne zachodky ale podla mojho nazoru je to znasilnenie historickeho jadra mesta…. Vobec to kompozicne nezapada a myslim ze kaviaren alebo akemu ucelu to vobec sluzi je pre exhibicionistou ktory musia vediet ze ked piju ze sa im niekto pozera do pusy
Myslim ze ako tu uz bolo spomenute ze si na to zvykneme podobne ako v Parizi na tu povodne ohavnu vezu ktoru zachranila iba vojna ale neviem aky ucel by mohlo plnit nase milenium :)))
V historickom jadra sa so sklom a ocelou musi narabat velmi opatrne a s citom nie ako je prave co je prave nam na skodu vidiet prave na mileniu, typickym prikladom ako sa to da krasne kompozicne zlucit je Dum panu z lipe v Brne ktory bol zrekonstruovany a momentalne je tam umiesteny nakupno zabavny komplex ktory bol uzasnym sposobom osodeny do povodnej budovy
V budove su pouzite sklenene vytahy ale decentnym sposobom ktory je na mile vzdialeny nasemu mileniu….
Takze moj zaver je ze nova pesia zona ako komplex je zdarila ale bez milenia a zastavky, resp. nahranene niecim inym mohlo byt este lepsie
Slubujem ze citatelom obnovy v blizkej dobe prinesiem fotograficku dokumentaciu spominaneho domu
s pozdravom Tomboy

Autor: Milan (194.255.23.—)
Dátum: 28. 02. 2003 11:49

S veľa pripomienkami v predchádzajúcom príspevku od pána Leitmanna súhlasím. Asi však žijeme v dobe, kde sú obľúbené práve takéto stavby. Mnoho ľudí sa chodí len tak poprechádzať do centra. Predtým to robili len zriedkakedy.
Častokrát som bol svedkom toho, akú radosť mali deti z vodotryskov (ak práve fungovali) a z toho, že sa pri nich môžu striekať.
Viacero ľudí mi vravelo, že sa im pri koncerte svetelná hudba („kozmodróm Bajkonur“) páčila – neviem, nevidel som…
Uvidíme, nakoľko budú všetky tie technické novinky využívané. Pripadá mi, že mnohé z nich sú umiestnené v architektonickom pláne len preto, aby tam boli (niekomu sa páčili). Pravdou však zostáva, že centrum mesta je kamenné a kamenné ešte dlho zostane. A je úplne jasné, že kamenné zostane, kým zostanú kamene v srdciach nás – ľudí.