Kaplnka svätého Michala v Košiciach

Helena Haberlandová

Výnimočnosť architektúry Kaplnky sv. Michala v Košiciach a postupné nálezy jej freskovej výzdoby počas 19. storočia lákali vtedajších odborníkov, ktorí postupne realizovali menej rozsiahle a rozsiahlejšie rekonštrukcie objektu. Niektoré práce boli nevyhnutné, ako napríklad čiastková rekonštrukcia v roku 1821, kedy bolo opravené teleso vežičky kaplnky a ďalšie detaily.

Košický rodák I. Henszelmann, historik umenia, ako prvý našiel v roku 1864 v kaplnke fragmenty nástenných malieb, o čom oboznámil i Ministerstvo kultu v Budapešti. Skreslené architektonické tvaroslovie kaplnky mu slúžilo k nájdeniu porovnávajúceho materiálu, o čo sa pokúšal pri svojich cestách po Nemecku. Vo výskume nástenných malieb pokračoval s F. Rómerom, V. Miškovským a V. Klimkovičom. Našli pomerne zachovanú fresku na južnom múre kaplnky (severná stena), ktorá predstavovala boj kráľa Ladislava s Kumánmi, ako aj ďalšie nástenné maľby. Tieto objavy dnes poznáme už iba z kresieb V. Miškovského, pretože pri ďalších rekonštrukciách sa zničili. Niektoré maľby sa nahradili nepresnými replikami, niektoré neodborne premaľovali.

Kaplnke sv. Michala sa najviac venoval V. Miškovský, ktorý bol znalcom a dokumentátorom významných historických objektov. Niekoľkonásobne ju zdokumentoval rôznymi technikami, čím významne prispel k obohateniu poznania vzácnych historických architektúr na našom území i v dnešnom Maďarsku. Mnohé z týchto pamiatok už dnes neexistujú, alebo sú beznádejne poškodené rôznymi prestavbami.

Všetky ďalšie rekonštrukcie kaplnky sa robili v duchu puristických regotizačných snáh. Táto štýlová "vlna" zachvátila na konci 19. storočia celú Európu a bola zrejme reakciou na pretechnizované pomery koncom minulého storočia. O regotizáciu Kaplnky sv. Michala sa už v 60. rokoch minulého storočia zaujímal F. Schmidt, profesor na technickej univerzite vo Viedni. So svojimi žiakmi kaplnku zamerali a naznačili možné smerovanie jej regotizácie, čo postupne realizoval W. Fröde (1885), ktorý pracoval súčasne i na rekonštrukciách Dómu sv. Alžbety v Košiciach a Kostole sv. Egídia v Bardejove.

Poslednú rozsiahlu rekonštrukciu kaplnky zverili O. Sztehlovi, ktorý vypracoval projektovú dokumentáciu jej obnovy. S realizáciou sa začalo v roku 1903. Výsledkom rekonštrukcie je súčasný stav, ktorý plne zodpovedá dobovému puristickému názoru. Kaplnka sa stáva pendantom, malou komornou kulisou Dómu sv. Alžbety, kde boli rovnako ako pri obnove Kaplnky sv. Michala zničené vzácne časti týchto pamiatok, ich detaily a vzájomná dobová vývojová kontinuita.

Rekonštrukcia kaplnky sa skončila v roku 1904, k storočnici vzniku košickej diecézy.

Ak načrieme do historického a tiež kultúrneho vývoja, ktorý prebiehal v období 14. storočia u nás, vidíme hneď možný vplyv dvoch významných panovníkov, a to kráľa Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I., ktorí zrejme tento vývinový proces umožnili a ktorý sa v Košiciach prejavil na dvoch významných sakrálnych objektoch, a to na Karneri (Kaplnke) sv. Michala a kostole františkánov postavenom o niečo neskôr (so stavbou sa začalo ešte v 14. storočí). Pôvod a medzinárodné styky týchto panovníkov umožnili importovať hute so štýlovým poučením francúzskym, neapolským, poľsko-sliezskym, čo napokon konštatovali i známi odborníci, ktorí sa architektúrou kaplnky zaoberali. Z tých najznámejších v 30. rokoch 20. storočia treba spomenúť V. Mencla, neskôr i maďarských bádateľov, ako T. Gerevicha, E. Marosiho.

Kaplnka sv. Michala bola pôvodne postavená ako karner na košickom mestskom cintoríne, ktorý sa v stredoveku nachádzal v južnej časti námestia za Dómom sv. Alžbety. Cintorín, Dóm, Urbanova veža a mestská radnica boli obohnané vysokým múrom. Približne v strede cintorína, za južnou fasádou Dómu sv. Alžbety, bol v 14. storočí, v období rokov 1350 – 1370, postavený karner. Dôvod pre výstavbu karnera bol úplne prozaický. V čase jeho výstavby sa totiž na mestskom cintoríne pochovávalo už najmenej 70 rokov. Cintorín bol preplnený a osárium karnera umožňovalo vykopané kosti uložiť a uvoľnený priestor cintorína využiť na ďalšie pochovávanie.

Indície nevylučujú, že postavená sakrálna architektúra zo 14. storočia je už druhou stavbou, alebo je prestavbou už existujúcej staršej stavby. Stredoveké mesto Košice s urbanizáciou mestského jadra mesta z 13. storočia túto možnosť nevylučuje.

Karner je postavený z kamenného muriva (štiepané fylity). Oporný systém okolo plášťa architektúry je úplne vyvinutý. Pod niveletu terénu je zapustené osárium – schránka na kosti mŕtvych. Dvojtraktové osárium je rozčlenené múrom s polkruhovými arkádami na obyčajných štvorcových pilieroch. Vstup do osária dnes umožňuje už iba pravouhlý profilovaný portál na severnej fasáde objektu. Pôvodné valené klenby boli kamenné. V súčasnosti priestor osária vypĺňajú sekundárne postavené arkosóliá (pozdĺžne schránky pre truhly) z konca 18. storočia, ktoré sú určené pre vysokú vrstvu (asi 1,5 m) kostí zo zrušeného cintorína.

Dve polia krížovej gotickej klenby a päťosminový záver svätyne vytvárajú štruktúru pôdorysu karnera. Klenbové polia dosadajú na dekoratívne hlavice konzol. Rebrá svätyne dosadajú rovnako na hlavice, pod ktorými prechádzajú k podlahe profilované prípory. V južnom múre svätyne je trojica sedílií s jedinečnou florálnou výzdobou. V severnom múre svätyne je malé oratórium (dnes je pod jeho plochou sakristia). V západnej časti pôdorysu je organová empora, ktorú nesie dvojica štíhlych stĺpov s profilovanými pätkami a bohato zdobenými hlavicami. Empora je podklenutá tromi poľami gotickej rebrovej klenby a otvorená lomenými oblúkmi arkád. Zábradlie empory je kamenné, má kružbovú paneláciu. V severovýchodnom kúte svätyne stojí neskorostredoveké kamenné pastofórium, ktoré bolo pravdepodobne v tzv. Szatmáryovskej kaplnke, pristavanej k pôvodnej hmote karnera po polovici 15. storočia a počas poslednej regotizácie zbúranej. Okná karnera majú bohaté dekoratívne kružby. Pochádzajú z niekoľkých ešte stredovekých etáp (krehkosť kružieb okien bola dôvodom ich častejšej výmeny). Vo vrcholniciach klenieb sú svorníky. Klenbové polia sú oddelené priečnymi rebrami. V situácii víťazného oblúka zdobia priečny pás klenby visiace kružby, aké bolo možné vidieť do druhej svetovej vojny v chóre Kostola sv. Sebalda v Norimbergu.

Západné priečelie karnera potvrdzuje svojím kompozičným riešením a výzdobou vimpergu nad vstupným portálom patrocínium a účel stavby. Archanjel Michal, patrón umierajúcich, tu vystupuje v službách Boha ako sprievodca duší, ktoré váži na miskách váh. Jednoduché, ale pôsobivé priečelie ešte zdobia baldachýny s postavami svätcov (plastiky sú nové). Priečelie ukončuje rozeta s profilovanou šambránou. Vnútorná dekoratívna ružica je vysekaná z jedného kusa kameňa.

Koncepcia a štruktúra nadzemnej časti architektúry Kaplnky sv. Michala je veľkolepá, konštrukčne a staticky do detailov premyslená. Napriek tomu, že objekt nie je veľký (vnútorný rozmer pôdorysu 16 x 9 m), svetlá výška klenieb je 12 m. Roztlak klenieb zachytáva vonkajší oporný systém s trojstupňovými opornými piliermi.

S osadením – zaklinením vežičky na západnom priečelí sa rátalo už pri založení a konštrukcii nadzemnej časti stavby. Poukazuje na to statická skladba murív, ktoré sú stavané tak, aby hmotnosť vežičky aj jej tlak na bočné murivá plášťa vydržali. Predsunuté oporné piliere plášťa na severnej a južnej strane sú zviazané s obvodovým murivom sokla až po kordónovú rímsu. Nad obiehajúcou kordónovou rímsou sú bočné murivá stavané bez prerušenia do výšky korunnej rímsy. Celý západný múr nad kordónovou rímsou i s dekoratívnou výzdobou je do vzniknutej niky iba vložený.

Zaklinené teleso vežičky staticky nesie čiastočne západný múr priečelia; jeho hlavná ťarcha však spočíva na mohutnom lomenom páse vloženom medzi vysunuté oporné murivá. Pás nesie klenbové rebro, ktoré cez plasticky zdobenú hlavicu prechádza na príporu opretú do vnútornej steny oporného piliera. Prípora končí nad kordónovou rímsou na mohutnej polygonálnej konzole s rastlinným dekorom. Teleso vežičky je z kamenných kvádrov (skárošský andezit). V cvikloch štítu sú štvrťkruhové zvukové otvory so zábradlím zo štvorlistov, ktoré sú rovnako ako aj zuborezový parapet primárne. Prečnievajúce teleso vežičky má vysoké lomené okná, baldachýny. Ukončené je kamennou sedlovou strieškou na hrebeni s krížovou ružicou.

Po zatiaľ skromnej možnosti overiť si na hmote kaplnky ešte nepoznané (hĺbkový pamiatkový výskum nebol dokončený) sme zistili, že obnova v rokoch 1903 – 1904, ktorú viedol staviteľ Otto Sztehlo, sa i napriek puristickej regotizačnej snahe maximálne priblížila k pôvodnému stavu architektúry karnera (dnes kaplnky), ibaže bola prezentovaná prostredníctvom vtedajšej predstavy o stredovekej sakrálnej architektúre. Ďalším handicapom, ako takmer vždy, bol nedostatok finančných prostriedkov, čo sa dnes prejavilo na rozpadajúcom sa kameni použitom pri obnove, na všetko ničiacej výmaľbe interiéru a tenučkých skielkach farebných okien, ktoré mali evokovať pôvodné vitráže.

Po zbúraní Szatmáryovskej kaplnky (bola pristavaná v druhej polovici 15. storočia k severnej fasáde karnera) a sekundárne pristavenej sakristii na južnej časti plášťa videl O. Sztehlo negatívne odtlačky konštrukcie pôvodnej stavby. Preto mohol, okrem funkčných zmien, zopakovať pôvodnú koncepciu, keď dvoma arkádovými oblúkmi nesenú prístupovú chodbičku na západný chór neponechal ako ochodzu, ale ju zakryl strieškou a v situácii schodiskovej vežičky na ochodzu postavil sakristiu a točité schodisko na chodbičku situoval do kúta medzi sakristiu a otvorenú arkádu.

Zavesené vežičky v priečeliach drobných sakrálnych architektúr, ochodze prechádzajúce pred plášťom stavby a ďalšie výnimočné konštrukčné riešenia poznáme zo stavieb francúzskej gotiky, kde pre košický karner nachádzame typologicky i štýlovo veľa príkladov. Aj napriek všetkým tvrdým zásahom do architektúry karnera počas jeho obnov a puristických rekonštrukcií stojíme s radosťou a úžasom nad krásou a dokonalosťou jeho architektúry a sprievodného tvaroslovia. Štruktúra rastlinnej výzdoby hlavíc, jej stmelenosť a zároveň rôznorodosť, striedanie figurálnej a florálnej výzdoby, tvaroslovie ríms hlavíc, panelovanie stien, jedinečnosť sedílií – to všetko je veľmi neobvyklé a medzi sakrálnymi architektúrami na našom území v danom období nemá analógie.

V nepatrných fragmentoch – hlbokých záhyboch tvaroslovia a plastík sa zachovali zvyšky tmavočervenej monochrómie. Na blokoch armovania je červená, tyrkysovozelená a biela.

Gotická architektúra, najmä sakrálna, je napriek svojej ideovej symbolike a exponovanej formálnej estetike podriadená zákonu statiky. To znamená, že jej podstata – hmotovo-priestorová štruktúra – je pragmatickou konštrukciou založenou na jej diktáte. Vývojom náboženskej ideológie postupne prechádza od abstrakcie až k realite, kde sa obsah výtvarného diela stáva zrozumiteľný obyčajnému smrteľníkovi, spôsobuje mu radosť a potešenie. Tento vývoj sa prejavuje i na komorných architektúrach, ktoré už od 13. storočia, najmä však v 14. storočí zaznamenávajú nový vývojový impulz. K týmto sakrálnym architektúram patrí i karner – Kaplnka sv. Michala v Košiciach. Korene jej štýlu musíme hľadať v poklasickej francúzskej gotike. Hmotovo-priestorová štruktúra, jednota tektonického a dekoratívneho tvaroslovného aparátu, typické znaky a ich kvalita zaraďujú košickú kaplnku medzi skvosty sakrálnej architektúry druhej polovice 14. storočia.

V súčasnosti je Kaplnka sv. Michala v rekonštrukcii. Našou snahou bolo upozorniť na jej výnimočnosť, ktorá sa až do súčasnosti nebrala do úvahy a nevenovala sa jej dostatočná pozornosť. Kultúrno-historický a umelecký kontext kaplnky v umelecko-historických dejinách v strednej Európe nám priblížia výsledky ďalšieho pamiatkového, resp. reštaurátorského prieskumu.

LITERATÚRA

HABERLANDOVÁ, H.: Košice, kaplnka sv. Michala. Čiastkový pamiatkový výskum. 1993.

URBANOVÁ, N.: Archívny a historický výskum. Súčasť hĺbkového pamiatkového výskumu z roku 1993.

Publikované na: www.snm.sk dňa X. 2. 2001

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Súvisiace články