Príbehy o žene
Len bez ženy môže byť život blažený, preto ja sa ženiť nikdy nebudem…spieval v slovenskom šlágri František K. Veselý.
Cherchez la femme…vravia Francúzi. Za všetkým hľadaj ženu!
I tak še da – i tak še da…hovoria východniari.
Nech už je akokoľvek, žena je odjakživa najväčšou inšpiráciou umelcov. Bez žien by móda stratila zmysel. Bez módy by zas fotografia bola chudobnejšia o jeden žáner.

Módna fotografia píše svoju históriu od prvého desaťročia minulého storočia. Dámy veľkého sveta predstavovala vo vznešených odevoch. Chýbala len maličkosť: život.

Do nového žánru fotografie sa ho postupne snažil uviesť maďarský reportér a dokumentarista Martin Munkacsi. Uprednostnil zdravo vyzerajúce ženy pred pestovanými modelkami bez iskry. Za oceánom vytváral nápadité príbehy Richard Avedon. Eroticky podfarbené obrazové fantázie sa viažu k menu anglického fotografa Davida Baileyho. Helmut Newton a Guy Bourdin nehľadali krásne tváre ale osobnosti, do módnej fotografie priniesli humor, sex, fantáziu. Súhlasím s Danou Mrázkovou, že v súčasnej špičkovej módnej fotografii vlastne nikdy nejde iba o šaty, topánky alebo šperky, ale predovšetkým o ženu. To po prvé. A po druhé: Fotografi pochopili, že móda je vždy výrazom životného štýlu.

Karol Kállay vstúpil do módnej fotografie na Slovensku v polovici päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, v čase, keď sa ešte len formovala. Do časopisu Móda priniesol nový pohľad. Bol dobre informovaný o súdobých svetových fotografických trendoch, inklinoval k dynamickej fotografii, v jeho módnych snímkach sa objavila prirodzenosť, vtip a pohyb.

„Móda sa v Československu fotografovala tak, akoby nemala nič spoločného so súčasnými ľuďmi. Manekýnky sa aranžovali v ateliéri, prinajlepšom pred nejakým zámkom, vozili sa v kočiaroch a pózovali s chrtmi, správali sa neprirodzene, toporne. Snažil som sa redakciu časopisu presvedčiť, že ľudia v šatách žijú a preto je prirodzené, že majú na sebe pohybom vzniknutý fald“, spomína na svoje dotyky s módou K. Kállay.
Veľmi skoro si uvedomil, že jeho úspech do značnej miery závisí od manekýnok, zriedka však mali kvalitu profesionálnych modeliek. V exteriéri ale boli prirodzenejšie. Nechal ich teda, aby sa uvolnili a postupne ich začal učiť čo robiť s rukami, ako sa pohybovať s pôvabom. Tak vychoval rad modeliek, s ktorými potom bola radosť pracovať.
Podľa Kállaya je štylizácia v módnej fotografii nevyhnutná, ale vždy musí pôsobiť prirodzeným dojmom. V tomto duchu od roku 1956 formoval obrazovú podobu časopisu Móda. Časopis vzbudil ohlas v Prahe i Berlíne, rozhýbal tam stojaté vody módnej fotografie. Časopis Saison vyprovokoval k súťaženiu časopis Sibylle. Traja profesionáli a dobrí priatelia – Arno Fischer, Günther Rössler a Karol Kállay – ktorí fotili pre Sibylle, sa tromfovali v nápaditosti. Kállay začal spolupracovať aj s moskovským Žurnalom mod a parížskym Jardin des modes. Temer súčasne sa venoval aj reklamnej fotografii priemyslových výrobkov a rôznych služieb. Vypracoval sa na fotografa – all-roundera, všestranného tvorcu, obrazne povedané autora do každého počasia. Vytrvalo sa usiluje o splynutie voľnej a komerčnej tvorby. Jeho snaha je zrejmá z desiatok reportáží pre popredné európske časopisy i z kníh, vychádzajúcich v slovenských i zahraničných vydavateľstvách. Pečať jeho tvorivého rukopisu nesú plagáty, katalógy, exkluzívne nástenné kalendáre. Každou ďalšou objednávkou sa usiluje napĺňať svoj osobný program.
Kállay rozpráva vo svojich fotografiách príbehy. Ako reportér sa k nim logicky dopracoval. Je výborný rozprávač. V čase, keď v slovenskej knižnej produkcii prevažovali obrazové publikácie typu albumov, presadzoval obrazové rozprávanie. Pri radení záberov využíval princíp filmovej montáže.

„ K módnej fotografii neodmysliteľne patrí sex,“ hovorí Karol Kállay. „Nikdy som však nešiel cestou poodhaľovania ženskej príťažlivosti, ako to často robia iní autori. Pre mňa je vzrušujúcejšie čaro neprístupnosti, ktoré navodzuje pocit skrytého tajomstva.“ Tento svoj tvorivý princíp umocňuje fotografickými prostriedkami – využívaním hĺbky ostrosti na lokálne rozostrenie obrazu, alebo mäkko kresliacim objektívom. Občas sa vráti aj k montáži. Veľký ohlas vzbudila jeho snímka manekýnky s rozpustenými vlasmi, vznášajúca sa nad jazerom. Obraz vyznel ako fotografická pocta Chagallovi.
Vo fotografických aktoch sa orientuje na hľadanie estetiky ženského tela, na krásu tvaru, necháva ho vyznieť vo veľkom detaile. Často využíva symboliku – modelky majú masky. Vznikajú tak metafory decentne pripomínajúce situácie a vzťahy odpozorované z bežného života. Vždy pritom ide o humorný podtón, nie o ťažké filozofické traktáty. Kállayove akty sú holdom žene a jej kráse, ktorá ozvláštňuje svet.

Nech Kállay fotí kdekoľvek a čokokoľvek, zostáva verný svojmu reportérskemu naturelu, svojmu dynamickému tvorivému programu, v ktorom má opodstatnenie štylizácia a dôkladná príprava záberu práve tak, ako pohotová reakcia na konkrétnu situáciu. Svojimi snímkami pripomína, že fotografia je reč. Odzrkadľujú sa v nej autorove všestranné záujmy a dlhoročné skúsenosti. Diváka pozýva na dialóg. Je to pozvanie, ktoré je hodno prijať.

Marián Pauer

– Vernisáž: streda 30. marca 2005 o 17h v Mirbachovom paláci GMB, Františkánske nám. 11, Bratislava

– Kurátor: Marián Pauer
– Výstava potrvá do 12. júna 2005
– Otvorené denne okrem pondelka: 11-18h