Kaštiel vo Svätom Antone 250-rocný ?

Oľga Kuchtová

Kaštieľ so Svätom Antone leží v kraji pod Sitnom, v blízkosti starobylej Banskej Štiavnice, na úpätí lesnatých hôr. Má také silné fluidum, že neustále priťahuje návštevníkov aj napriek tomu, že lepšie časy zažil už dávno. Patril známemu šlachtickému rodu Koháryovcov, neskôr Coburgovcov, ktorých príbuzenstvo preniklo do všetkých panovníckych rodov v Európe. Vyhlásením tejto pamiatky za štátny kultúrny majetok sa v roku 1951 dostal do správy štátu. V roku 1962 získal štatút múzea.

Svätoantonský kaštieľ patrí k tej skupine feudálnych neskorobarokových sídiel, ktoré vznikli počas veľkej stavebnej činnosti uhorskej vojenskej aristokracie, oddanej Habsburgovcom, ktorá zbohatla v protitureckom odboji v radoch cisárskych vojsk. Zakladatelia týchto nových feudálnych rodov už v druhej polovici 16. a v 17. storočí dostali obyčajne hodnosť hradných kapitánov, s ktorou získali zároveň aj užívacie právo na hradné majetky. Vedeli si postupne uplatniť svoje finančné nároky na erár za údržbu hradnej posádky a za značné stavebné investície na hradoch. Erár namiesto vyrovnania nákladov zvyčajne navrhol darovanie hradu a hradného panstva do rodinného majetku úverujúcemi kapitánovi.1 Poschodový, do dnešného tvaru pravidelného obdĺžnika stavaný kaštieľ, dal prebudovať Andrej Jozef Koháry (1694 – 1757). Pôvodne bol generálom cisárskych vojsk a v roku 1731 sa stal županom Hontianskej stolice.

Kaštieľ už dávno nie je sídlom urodzených Koháryovcov ani Coburgovcov, chvalabohu ani dočasným skladom obilia, ako v 50. rokoch, ale sídlom múzea, ktoré dostalo do vienka nielen skvosty v podobe zachovaného mobiliára bývalých majiteľov, ale i záväzok odstrániť škody, pod ktoré sa podpísali storočia i necitlivé zaobchádzanie.

Pre pochopenie súvislostí je potrebné priblížiť aspoň stručne rodový archív, prameň všetkého poznania. Prvé údaje o existencii archívu vo Svätom Antone siahajú do polovice 18. storočia. Jedným z prvých archivárov rodu Koháryovcov bol Imrich Foglar. Na jeho prácu v 60. rokoch 18. storočia nadviazal František Ivichich, ktorý bol predtým fiškálom Koháryovcov. Jeho nástupca Jozef Vas koncom 18. storočia v archívnej činnosti pokračoval. V neskorších rokoch funkciu archivára vykonával niektorý z úradníkov správy panstva. Samostatnú funkciu archivára v 30. rokoch 19. storočia vykonával Gyulay. Jeho nástupcom v roku 1840 sa stal Michal Blázy. V druhej polovici 19. storočia činnosť archivárov spočívala prevažne vo vyhovujúcom ukladaní písomností, výpožičkách a zakladaní spisov. Začiatkom 20. storočia bol archivárom Eugen Neuenschwander, ktorý pôsobil od roku 1894 vo Svätom Antone ako "kasnár". V roku 1906 vypracoval i súpis kníh, ktorému dal názov Bucher Catalog.2 Na prácu Neuenschwandera nadviazal Ján Csákos. O práci oboch sa ešte zmienime. V roku 1921, kedy zomrel Filip Coburg, po dlhých sporoch právo užívania rodinného majetku získal jeho prasynovec princ Filip Jozaiáš. Majetky boli sprvu pod štátnou správou. Roku 1928 však Štátny pozemkový úrad v Prahe uzavrel s princovými právnymi zástupcami dohodu, podľa ktorej sa všetky coburgovské majetky prevzali za úhradu ako odškodnenie do štátneho vlastníctva. Princ Filip si v dohode zo dňa 28. marca 1928 vyhradil právo podržať pre seba tzv. rodinný archív Koháry-Coburg. Keď Ministerstvo zemědelství v Prahe prevzalo zámok vo Svätom Antone, prevzalo v roku 1932 aj rodový archív, uložený v dvoch prízemných miestnostiach. Rodové písomnosti fyzicky zo Svätého Antona prevzal Pôdohospodársky archív v Bratislave, kde na ňom pracoval bratislavský mestský archivár Ján Csákos. V roku 1949 – 1950 tento archív aj s pôvodným štýlovým zariadením presunuli do pobočky v Banskej Bystrici, kde ho spojili s tou časťou, ktorá sa zachovala ešte vo Svätom Antone. Dnes je uložený v Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici. Časť tohto materiálu má označenie "KC I – V". Aj napriek práci spomínaných archivárov, veľká časť dokumentov zostala nespracovaná. Písomnosti majú charakter zbierky, lebo archivári pri ich usporadúvaní nezachovávali chronologický ani vecný systém. Odtiaľto sme čerpali údaje i my. Neboli však jediné. Vzhľadom na obrovský rozsah týchto dokumentov, ako i skutočnosť, že doposiaľ inej pomôcky než Sprievodca po archívnych fondoch II., ktorú vytvoril Štefan Otruba a tlačou vyšiel v roku 1969 niet, nebolo v silách súčasných bádateľov v krátkom časovom období preštudovať celý archív. Treba preto zdôrazniť, že nie všetky tézy o historických súvislostiach, anabáze kaštieľa, ktoré tu interpretujeme, jednoznačne vychádzajú z originálnych archívnych podkladov. Ako pramene bola použitá i odborná literatúra, ktorá žiaľ nie je vždy presná. V štádiu dnešného poznania preto nie je ľahké potvrdiť ani vyvrátiť všetky prevzaté tvrdenia. Príliš špekulatívne? Možno. Avšak históriu netvoria len udalosti známe a prebádané. História má nepochybne i svoju odvrátenú tvár, ktorú si stráži a o nej nikdy nevydá jasné svedectvo.

Aká je teda história svätoantonského kaštieľa? Čo bolo na pozemku pred jeho postavením? Kam až siahajú korene dnešnej stavby?

Podaktorí tvrdia, že prvým zreteľným predchodcom kaštieľa bol hrádok, stavba, ktorú mohli postaviť už v 15. storočí bratia Kazovci. Kazovci dostali Svätý Anton v roku 1415.3 Hoci niektorí bádatelia tvrdia, že na jeho základoch stojí dnešný kaštieľ, ich pozostatky neboli zatiaľ objavené, nezachovali sa ani plány, ba dokonca nie je ani hodnoverne preukázané, že základy kaštieľa sú staršieho datovania ako súčasná stavba. Môže byť, že hrad zobrazený na obraze Apoteóza smrti, nachádzajúci sa v zbierkovom fonde múzea,4 o ktorom sa ešte zmienime podrobnejšie, je práve hradom, ktorý hľadáme a teda stál na strategicky dôležitejšom mieste než kaštieľ, na návrší, kdesi oproti dnešnému kaštieľu. Napovedajú tomu i okolnosti súvisiace s reálnou hrozbou tureckých nájazdov na banské mestá, keď sa hrady na strednom Slovensku stavali na vyvýšeninách, alebo sa prestavovali na pevnosti. Rovnako však môže ísť o Sitniansky hrad, ktorý je len symbolicky, ako súčasť rodového majetku, znázornený spoločne s rodinným výjavom smrti Márie Gabriely, dcéry Andreja Jozefa Koháryho. Možno čas a podrobný archeologický výskum poodhalia pravdu.

Pôvodným rodinným sídlom Koháryovcov bol Čabraďský hrad. tak tomu bolo až do začiatku 18. storočia, kedy sa presťahovali na sitnianske panstvo. Dobová korešpondencia,5 ktorú skatalogizoval už spomenutý archivár Ján Csákos a rozdelil ju podľa obsahu, žiaľ nie chronologicky, do skupiny rodinnej korešpondencie, korešpondencie od palatína, od vyššej cirkevnej stolice a zmiešanej korešpondencie, svedčí o tom, že sa zdržiavali tak na Sitnianskom hrade, ako i vo Svätom Antone. Kaštieľ, nie však v dnešnej podobe, v tom čase už stál. K tomuto tvrdeniu nás oprávňuje archívny doklad z roku 1699, v ktorom sa hovorí, že istý Samuel Draskóczy natrel kaštieľ vápnom a je s touto prácou hotový.6 Domnievame sa, že jeho podobu dokumentuje už spomenutá dobová maľba C. Emericha z roku 1732. Tento obraz bol namaľovaný na počesť zomretej dcéry Andreja Jozefa Koháryho, ktorý sa oženil v roku 1722 a za manželku si vzal Margarétu Thavonatovú, dcéru banskoštiavnického komorského grófa Ľudovíta Alberta Thavonata.7 Je na ňom legendárny výjav, tzv. Apoteóza smrti, zobrazujúci dievča vznášajúce sa s početným húfom anjelov k nebesiam a vpravo dolu s plačúcou ženou s rodovým erbom v ruke – symbolom matky a pozostalých na zemi, na ktorej je v strede stavba v tvare písmena L, čiže najstaršia známa podoba dvojkrídlovej stavby kaštieľa s vežičkou a fontánou na nádvorí, kde dievča žilo i umrelo. Kaštieľ bol v tom čase jednoposchodovou budovou, dnešné východné a južné krídlo, v ktorom sa nachádza aj kaplnka. Táto časť stavby je zobrazovaná s cibuľovitou vežičkou zakončenou latinským krížom, čo skutočne i zvonku dáva tušiť, že ide o sakrálnu stavbu. Rovnako vidno priečelie so siedmimi arkádami a balkónom, na ktorom sú ľudia. Domnievame sa teda, že dvojkrídlová podoba kaštieľa existovala už na prelome 17. – 18. storočia. O existencii staršieho objektu, ktorý zrejme zanikol touto barokovou prestavbou, sa dozvedáme i od Mateja Bela, ktorý v diele Notitia Hungariae novum IV. našiel v roku 1742 kaštieľ už postavený.8 Pravdepodobne však nebol postavený na základoch hradu. Tento súvis možno pochopiť jednak z dobovej olejomaľby, uvedených archívnych dokladov a jednak na základe prieskumu suterénov. Niektoré pramene uvádzajú, že táto časť kaštieľa bola postavená v roku 1722.9 Zrejme vychádzajú zo zmienky v urbári z roku 1743, kde pisateľ zaznamenal, že kaštieľ bol postavený pred 21 rokmi.10 Ide však len o predpoklad. Je dosť možné, a s touto domnienkou sa stotožňuje aj iný autor,11 že počas rákóczyovských bojov bol kaštieľ poškodený a pisateľ mal na mysli skôr jeho prestavbu, teda opravu a nie stavbu novej budovy. Aj Andrej Kmeť v poznámkovom aparáte svojej Veleby Sitna12 uvádza, že

kaplnka a záhradný trakt kaštieľa sú dávnejšie, keď Matej Bel spomína castellum už roku 1742 a Gelo,13 zomrevší roku 1712, chodil už doň, teda okolo roku 1700. Do tohto kaštieľa sa potom presťahovala koháryovská rodina, ktorá dovtedy bývala na Čabraďskom hrade. Oprava kaštieľa sa uskutočnila ešte za vlastníctva Štefana II. Koháryho, podľa archívnych dokladov pred koncom 17. storočia. Na panstve sa najviac zdržiaval Andrej Jozef Koháry. Jeho prvé dieťa, syn Mikuláš, sa narodil vo Svätom Antone v roku 1721, z čoho vyplýva, že Koháryovci obývali kaštieľ už pred rokom, ktorý urbár udáva ako rok jeho postavenia, teda 1722. Je viac ako isté, že koháryovské panstvo v rozostavanom kaštieli, teda na stavenisku, iste nebývalo. Pripomíname tiež dobový obraz z roku 1732. Existenciu kaštieľa potvrdzuje aj žiadosť Andreja Koháryho zo 6. novembra 172214 o dovoz kameňa, písanú vo Svätom Antone.

V časoch výstavby svätoantonského kaštieľa dokončievali v Banskej Štiavnici Kalváriu, v Maďarsku v Márianostre (bývalá Hontianska župa, neďaleko maďarsko-slovenských hraníc) rekonštruovali Kostol sv. Pavla, stavali kaštieľ v Horných Semerovciach a v Kemence (v Maďarsku, tiež bývalá Hontianska župa). Posledný bol župným domom a o jeho výstavbu sa zaslúžil Andrej Jozef Koháry, ako hlavný župan Hontianskej stolice, a arcibiskup Imrich Esterházy v roku 1751. Andrej Jozef Koháry približne v rovnakom čase staval, ako sme už uviedli, i kaštieľ vo Svätom Antone a medzi týmito tromi stavbami je zjavný súvis, ba predpokladá sa aj ten istý projektant.15

Konkrétnu a najucelenejšiu zvesť o výstavbe kaštieľa do jeho dnešnej podoby nám však podávajú dva originálne dokumenty: zmluva a plány, signované staviteľom Jánom Entzenhoferom. Zmluva16 medzi Jeho excelenciou Andrejom Jozefom Kohárym a Jánom Entzenhoferom (niekedy sa uvádza ako Entzerhofer?), stavebným a murárskym majstrom, bola uzatvorená pravdepodobne okolo roku 1740 – 1745. Presný dátum nie je známy, pretože koniec dokumentu, kde podľa jeho úvodných viet mal byť tento dátum zaznamenaný, sa nezachoval. Zmluva upravujúca vzťahy, práva a povinnosti sa skladá z dvoch častí, pričom v prvej sú vymenované záväzky Jána Entzenhofera v štyroch bodoch a v druhej záväzky Andreja Koháryho v piatich bodoch. V piatej, avšak neúplnej časti sa okrem iného hovorí, že Ján Entzenhofer dostane pri uzatvorení kontraktu zálohu sto ríšskych zlatých a podľa hodnoty vykonanej práce, ako aj po začatí diela mzdu na krytie výstavby múrov a nadzemnej časti vo výške tisíc zlatých, ktoré si ale hospodár ponechá v úschove a bude platiť! A tu sa zmluva končí.

Napriek svojej neúplnosti ide o mimoriadne zaujímavý archívny dokument, pretože na jeho základe sme si po prvýkrát mohli utvoriť predstavy nielen o budúcom funkčnom využití stavby, ale lokalizovať ju aj ako sídlo správy sitnianskeho panstva a dvorského sudcu. Aj keď spis výslovne nehovorí o inštitúte žalára, z iného dokumentu sa dá usudzovať, že zariadenie tohto druhu v kaštieli naozaj existovalo. Svätoantonskí väzni totiž vykonávali pod dozorom pomocné práce v zámockom parku.17 Tézu o existencii žalára môžeme prijať, pretože i obhliadkou suterénnych a pivničných priestorov sme o tom získali konkrétnejšie dôkazy. Na základe týchto skutočností možno hľadané kazematy lokalizovať do podzemia severného krídla kaštieľa. Následne bude potrebné vykonať sondážny a archeologický výskum.

Kvôli úplnosti je potrebné dodať, že dva z pôvodných výkresov18 sú podpísané Jánom Entzenhoferom, o ktorom vieme aj to, že bol uznávaným viedenským architektom prvej polovice 18. storočia. Stavebný projekt prízemia zobrazuje aj fontánu a pôvodné dve krídla kaštieľa, ktoré sú znázornené sivou farbou. Novonavrhnuté časti sú zakreslené ružovou farbou. Je zaujímavé, že zadná časť kaplnky vysunutá do parku je na jednom výkrese znázornená ružovou farbou, čo by mohlo byť dôkazom toho, že stavebný zásah sa plánoval aj na nej, avšak na druhom výkrese s poschodím, kde sú i iné odlišnosti, je už len sivá farba, čiže varianta bez novej stavebnej úpravy.

Oficiálne sa periodizácia vývoja pamiatky zaraďuje do šiestich stavebných etáp. Prvú, barokovú, odborníci vymedzujú obdobím 20. rokov 18. storočia, pričom základom opisu stavby je už spomenutá dobová olejomaľba nazvaná Apoteóza smrti, ktorá sa nazýva aj Úmrtie dcéry Andreja Koháryho, signovanej C. Emerichom v roku 1732. Toto obdobie by sa na základe už uvedeného dalo posunúť na prelom 17. – 18. storočia.

Druhá baroková etapa sa vymedzuje rokmi 1744 – 1750, pričom rok 1744 je prevzatý z literatúry, napr. od Andreja Kmeťa a Alžbety Güntherovej-Mayerovej. Iný prameň tvrdí, že to bolo v rokoch 1748 – 1752.19 Z kontraktu na výstavbu kaštieľa sme sa o datovaní vzhľadom na neúplnosť pôvodnej listiny nedozvedeli nič konkrétne, takže rok 1744 ostáva tiež len domnienkou. Rok 1750 je však jednoznačný, pretože ho uvádza i chronostichom na tympanóne severného krídla nad vnútorným portálom z nádvoria. Súdobá odborná literatúra nesprávne uvádza, že chronostichon je v tympanóne nad kaplnkou.20 Rímske číslice zložené z červeno vyznačených veľkých písmen v nápise: SVnt Vt erVnt horae passV gressVqVe Carentes Vna taMen Venlet qVe tIbI DICet: abI (Hodiny idú a pôjdu, hoci nemajú nohy ani krok. Jedna však raz príde a ti povie: Odíď !) určujú rok 1750, kedy boli osadené hodiny. Je pravdepodobné, že osadením hodín sa výstavba kaštieľa oficiálne považovala za ukončenú.

O kaštieli si ľud rozpráva, ale i niektoré pramene uvádzajú,21 že mal toľko oblokov, koľko do roka dní, toľko izieb, koľko do roka týždňov, toľko komínov, koľko do roka mesiacov, toľko vchodov, koľko ročných období. Kmeť dopĺňa, že kaštieľ bol s touto základnou myšlienkou pôvodne i postavený. Uvádzané tvrdenie je mystériom a nezodpovedá realite. Táto symbolika bola umelo utvorená dodatočne, ale úspešne sa rozširuje podnes.

Na úrovni súčasného poznania môžeme teda stavebnú činnosť tohto obdobia na základe zachovalej olejomaľby, ako aj originálnych písomných a obrazových dokumentov jednoznačne charakterizovať ako dostavbu kaštieľa vybudovaním jeho západného a severného krídla s prestavbou pôvodne existujúceho južného a východného krídla. Uskutočnili sa v duchu rakúskej neskorobarokovej architektúry, ktorá na rozdiel od bujného českého baroka pôsobí pokojnejšie a vyváženejšie.22 Z obsahu dokumentov je tak isto zrejmé, že stavebná činnosť, ako sme to už uviedli, sa pravdepodobne netýkala kaplnky, ktorá de facto do dnešného dňa nebola žiadnymi stavebnými zásahmi zmenená, ani upravovaná. Kaplnka zdôraznená vežičkou, v ktorej sú zvony privezené z Čabrade údajne v roku 1740,23 je najmonumentálnejším článkom celého objektu. Interiér kaplnky je bohato zdobený freskami, ktoré sú namaľované v duchu neskorobarokového iluzionizmu v roku 1750.24 Za autora týchto fresiek je považovaný Anton Schmidt, maliar rakúskeho pôvodu, autor početných fresiek v neďalekej Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici.

Konfigurácia mierne stúpajúceho terénu pri tak rozsiahlom objekte, ako kaštieľ je, vyvolala potrebu terénnych úprav vo forme násypov, navážok a výkopov. Terénne danosti podmienili aj rozsah podlažnosti jednotlivých krídiel. Východné krídlo osadené do svahu je dvojpodlažné, ktorého poschodie sa však v dôsledku zvažujúceho terénu zo strany parku prejavuje ako prízemie. Západné krídlo bolo postavené v rozsahu troch podlaží, kde prvé poschodie je vlastne suterénom. Najväčšia podlažnosť sa tak dosiahla v západnom krídle.

V južnom, západnom a aj vo východnom krídle je do nádvoria orientovaná chodba, z ktorej sa vchádzalo do obytných miestností jednotlivých traktov, z prízemia južného krídla do kaplnky. Priestory boli zároveň navzájom prechodné. V južnej časti východného krídla bolo umiestnené bočné schodisko, taktiež s balustrovým zábradlím a v juhozápadnom rohu jednoduché dvojramenné schodisko.

Najreprezentačnejšie priestory boli situované v severnom krídle, sprístupnené z hlavného schodiska, do ktorého vyúsťovali dve dvojramenné schodiská s balustrovými zábradliami z podchodu, ktorý je hlavným vstupom do kaštieľa. Reprezentačnú funkciu priestoru zdôrazňuje aj jeho vybavenie kamennými plastikami, ktoré sa začleňujú do okruhu Donnerovej školy.25 Strop schodiskového priestoru zdobia fresky, ktorých autorstvo sa rovnako pripisuje Antonovi Schmidtovi. Reprezentačné miestnosti sa zaraďujú do enfilát, ktoré umožňujú otvorenými dverami uvidieť celú dĺžku kaštieľneho krídla. Barokový charakter väčšiny týchto miestností zmenili úpravy v 19. storočí, kedy boli viaceré stropy vyzdobené dekoratívnou výmaľbou. Výzdoba veľkej reprezentačnej sály, ktorá sa nazýva aj hlavným alebo reprezentačným salónom a zrkadlového salónu (v súčasnosti pre rekonštrukciu neprístupný), je jednou z mála, ktorej sa len minimálne dotkli modernizačné úpravy. V dubových obkladoch stien je v dvoch radoch zasadených 18 olejomalieb, medzi ktorými je 10 zrkadiel. Autorstvo týchto obrazov sa pripisuje rovnako Antonovi Schmidtovi. Pozornosť si zasluhuje aj vedľajšia rokoková miestnosť, tzv. cisársky salón, ktorý dostal pomenovanie podľa búst rímskych cisárov, oddeľujúcich cyklus výjavov, znázornených na troch pozdĺžnych pásoch, ktoré sú zobrazené na plátennom poťahu stien. Aj tento poťah z polovice 18. storočia ručne maľoval Anton Schmidt.26

Vybavenosť kaštieľa množstvom umeleckoremeselných a výtvarných detailov je výsledkom činnosti niekoľkých generácií Koháryovcov a neskorších majiteľov Coburgovcov. Stavebne bol vývoj kaštieľa ukončený barokovou stavebnou etapou za života Andreja Jozefa Koháryho.

V tretej stavebnej etape, do ktorej sa začleňuje pomerne rozsiahle obdobie od dostavby kaštieľa v roku 1750 až po rok 1850 a v mladších stavebných etapách, sa objekt postupne doplňoval umeleckoremeselnými, remeselnými a výtvarnými detailami, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť interiérov. Týmto spôsobom do architektúry významnejšie zasiahol Ignácov syn František Jozef Koháry, posledný mužský potomok koháryovského rodu. Pripomeňme, že z tohto obdobia pochádza i zaujímavá ručne maľovaná mapa panstva Sitno s vyznačenou polohou kaštieľa a hranicami katastrov Banskej Štiavnice, Kolpách (dnešný Banský Studenec), Krupiny, Krnišova a Prenčova, vyhotovená v mierke 1 : 700 v roku 1779.27 Smrťou Františka prešli majetky do vlastníctva rodu Coburgovcov.

Po dostavbe kaštieľa sa začali zalesňovať priľahlé kopce. Za kaštieľom sa vytvoril rozsiahly park s oplotením a bránou podľa plánu, ktorý vyhotovil František Hauser, stavebný majster z Banskej Štiavnice.28 V parku na začiatku 19. storočia okrem jazierok a kaskád stála kaplnka, pokrytá plechom.29 Mala to byť pseudogotická stavba postavená z dreva, s gotickými oblúkmi a kamenným obložením, vnútri s ľanovými štukatúrami. Rozpočet na jej výstavbu predstavoval 710 zlatých a 20 grajciarov. O osude tejto kaplnky nie je nič známe. Nezachovali sa dokonca ani jej plány či náčrty. Súčasťou areálu kaštieľa je vo svahu vedľa prístupovej cesty do kaštieľa postavená a dodnes stojaca veľká neskorobaroková sýpka. Stavali ju takmer súčasne s kaštieľom a tvorí s ním ucelený hospodársky celok. Pri štátnej ceste pod kaštieľom je rodinná hrobka Koháryovcov s prekrásnou rokokovou kovanou mrežou a maľovaným nápisom: Tolle Koharyanum vota coelo Joannes.

Pobyt Coburgovcov v kaštieli, do obdobia ktorého spadá i štvrtá a čiastočne aj piata stavebná etapa, sa odrazil hlavne na úprave interiérov prvého poschodia v rokoch 1857 – 1860 a na výzdobe tejto časti asi v 70. rokoch 19. storočia. Spomínané zásahy dal vykonať August Coburg (1818 – 1881).30 Menšie úpravy sa vykonali za Filipa (1844 – 1921) a jeho brata Ferdinanda Coburga (1861 – 1948), bývalého bulharského cára.31 Boli to prevažne udržiavacie práce a modernizačné zásahy, ktoré ako sme už povedali, nemali podstatnejší vplyv na architektúru a celkový vzhľad stavby. Z obdobia druhej polovice 19. storočia pochádzajú textilné poťahy stien napríklad v čínskom salóne, papierové tapety s jednoduchým geometrickým vzorom i tapety zhotovené zo stránok rôznych humoristických časopisov s ilustráciami. V polovici 19. storočia boli niektoré barokové pece nahradené empírovými kachľovými pecami valcovitého tvaru. Ani na začiatku 20. storočia, čiže v čase piatej stavebnej úpravy nedochádza k dispozičným zásahom, ale činnosť sa sústreďuje len na údržbu, napríklad na výmenu starších okenných rámov, ktoré boli nahradené dvojitými32 atď.

Pri deštrukcii západného krídla v 50. rokoch 20. storočia sa odstránili pruské klenby a nahradilo ich prestropenie železnými traverzami. Rovnako boli v niektorých priestoroch prízemia východného krídla nahradené barokové klenby prestropením traverzami.

Na oprave kaštieľa sa intenzívnejšie pracovalo v rokoch 1959 – 1962, čiže v období šiestej stavebnej etapy, kedy dochádza aj k nahradzovaniu pôvodných výplní otvorov na prízemí južného krídla, nahradeniu pôvodnej dlažby drevenými kockami v podchode a v priľahlých chodbách novou kamennou dlažbou. V tejto etape sa upravili i priestory prízemia západného a východného krídla na expozičné a výstavné účely múzea. Odľahčením stropov prvého poschodia však dochádza postupne k ich statickému narušeniu, ktorého vážne dôsledky sú zjavné podnes. V 90. rokoch 20. storočia sa zrekonštruovalo nádvorie s fontánou, vymenila sa strešná krytina na celom kaštieli, opravili sa omietky a obnovili sa nátery priečelia a fasád nádvoria. Reštaurátorské práce sa obmedzili na reštaurovanie fresiek tympanónu a schodiska. Od roku 1998 sa stavebná činnosť orientovala na statické zabezpečenie západného krídla s prestropením a výmenu podláh v niektorých miestnostiach. K tejto renovačnej činnosti patrí i výmena elektroinštalácie. Posledný rok 20. storočia sa zapíše do histórie kaštieľa aj ako rok reštaurovania dvoch z najcennejších tapiet, maľovaných temperou na plátno, zo salónu tzv. rímskych cisárov a zhotovených z novinových výstrižkov, ktoré majú nielen estetický, ale predovšetkým veľký kultúrnohistorický význam.

Aký asi osud čaká kaštieľ v novom tisícročí? Nech už bude akýkoľvek, verme, že súčasná nepriaznivá ekonomická situácia je len dočasná a kaštieľ sa zachová pre ďalšie generácie ako živý organizmus a nie v podobe ruín.

Publikované na: www.snm.sk dňa X. 2. 2001

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Súvisiace články