Keď zhrnieme Sokolovu tvorbu, nachádzame v nej snáď všetky aspekty ľudských osudov – ľudskú vydedenosť, revolučné námety, boj medzi ľuďmi a konflikty záujmov, absolútne uzavretie sa do vlastného sveta. Akoby počas svojej dlhoročnej činorodej tvorby chcel zobraziť všetky podoby ľudských počinov a ľudského ducha. V rámci celého vývoja nachádzame v jeho diele vzájomné protiklady, či už je to láska a nenávisť, pokora a vzbura, pokoj a nepokoj, otvorenosť alebo uzavretosť. Tento široko koncipovaný program dokazuje univerzálnosť Sokolovho ducha, ktorý vo svojej tvorbe postupne analyzuje človeka v jeho dokonalosti i nedokonalosti.
Už počas štúdií na Akadémií výtvarných umení v Prahe sa Koloman Sokol (1902-2003) presadzuje svojím nesporným talentom. Jeho diela sú nesmierne spontánne, okamžite sa snaží zobraziť drsné témy rovno zo života tak, ako ich zažil na periférii mesta.

Len najsilnejší jedinci oplývajúci virtuozitou kresby, medzi ktorých patril jednoznačne aj Koloman Sokol, neskĺzli do koľají ľahšieho života prispôsobujúc sa požiadavkám meštiackeho vkusu. Aj vďaka podpore Švabinského a Šimona mohol už v Prahe vytvoril diela dosahujúce úroveň zrelého a ojedinelého umelca. ” Praha mi dala všetko”, skonštatoval vo svojich spomienkach.

Viaceré problémy verejného, alebo súkromného charakteru však spôsobili, že sa rozhodol po svojej parížskej výstave v galérii Rouch – Hentschel v októbri 1948, vrátiť spolu s rodinou späť do Spojených štátov amerických. Jeho opätovný odchod zapríčinili popri meniacej sa spoločenskej situácii po prevzatí moci komunistami vo februári roku 1948 viaceré skutočnosti: Koloman Sokol je už v tej dobe na Slovensku významnou autoritou, osobnosťou, ktorá prekročila hranice krajiny v umeleckej aj duchovnej sfére. Zároveň sa však nedokáže zmieriť s množstvom drobných intríg, s malosťou duše u mnohých ľudí v jeho okolí, so závisťou priemerných a nenávisťou podpriemerných. Je však protipólom väčšiny emigrantov. Neodchádza za slávou a majetkom, práve naopak, odchádza v ústrety ťažšiemu životu, neodchádza pre peniaze, ale odchádza pre pokoj svojej vlastnej duše.

Po príchode do USA sa musí Sokol vysporadúvať s novými náročnými podmienkami, ocitajúc sa často až na hranici existenčného minima, keď si zarába ako domovník. Jeho tvorba sa postupne mení po tematickej a výrazovej stránke. Ostáva však stále bytostným figuralistom. Od roku 1950 nastáva v jeho tvorbe nová vývinová etapa, charakteristická príklonom ku klasickejšie ponímanej kresbe. Častým motívom sa stáva robustnejšia ženská figúra, v ktorej má rytmus čiary i vnútorné napätie často paralelný vývoj s Picassovou tvorbou. Je v nej zvýraznená ženskosť s jemným erotickým nádychom. V Sokolových kresbách sa objavuje otázka kalokagatie, snaha po telesnej a duševnej dokonalosti, súlad krásy a dobra. Zároveň v nich pretrvávajú pozostatky ohrozenia tejto harmónie. Nie je preto náhodné, že autor sa v tomto období začína obracať k inšpiráciám ku gréckym bájosloviam. Téma utrpenia sa však zo Sokolovho diela nevytráca. Zatiaľ čo v jeho grafickej tvorbe bola trauma zobrazená expresívne, teraz ide skôr o vnútorné utrpenie. V kresbách je evidentná osamelosť a opustenosť človeka očakávajúceho svoj ortieľ.

Po príchode do Bryn Mawr v Pensylvánii vytvára Koloman Sokol Kaburabu – vlastný duchovný svet spolu s vlastným abstraktným jazykom “Camiliano Sarto Urumba “,ktorý je očistený od všetkých vonkajších vplyvov, od násilia… Svet, v ktorom existuje sám pre seba a pre svojich najbližších, ako útočisko dobrých ľudí pred zlobou sveta. Do tohto sveta zahrňuje filozofov, rojkov a utláčaných. Kreslí diela ” z tejto mojej ríše fantázie. Jej občanov si vytváram podľa potreby. Keď chcem zobraziť atómový výbuch, vytvorím si vedcov, ak vojnu, tak generálov. No či už nakreslím žobráka, alebo filozofa, kráľa, bábkara alebo šustra, všetci sú si rovní. V Kaburabe niet hodností, niet druhorakosti, všetko má rovnakú dôležitosť. Aj tí maličkí, to obecenstvo mojich obrazov, sú rovnako dôležití v celej kompozícii. V tom nie je nijaká politika ani ideológia, je to čisto výtvarná vec. Prvými čestnými občanmi Kaburaby sú Leonardo da Vinci a Michelangelo. Časove je Kaburaba nekonečno. Aby človek pochopil tieto obrázky, musí si uvolniť fantáziu…Sú to obrázky také fantastické, že ich neviem slovami opísať, a často sa mi nechce ani veriť, že je to moja práca… Kaburaba je vždy tam, kde som ja, a tak som vždy doma. Po mojom poslednom vydýchnutí Kaburaba zahynie a pamiatkou ostane – kaburabské obdobie”. Sokol sa niekedy dostáva až do transcendentálneho opojenia, v ktorom sa mimoriadne zintenzívnuje jeho duchovný svet. Zároveň je unavený z neustálej ľudskej zloby a absencie pozitívnych vzťahov, ktorú si postupne nahrádza láskou k svojim psíkom. Jeho vlastný svet Kaburaba bol takto transformovaný do nemých dialógov, do pocitu vzájomnej oddanosti.
Koloman Sokol prechádza od nekompromisnej analýzy človeka na pokraji ľudskej periférie k hľadaniu syntézy a pokoja. Pomerne málo umelcov si dokáže vytvoriť svoj nezávislý svet od vonkajšej reality. Tí, ktorí sa to odvážia, a ktorým sa to podarí, majú za sebou tvrdé skúsenosti a oplývajú slobodným duchom. U Sokola nachádzame oboje. A zároveň pokoru a trpezlivosť, keď si cestu do svojej Kaburaby každý deň postupne dláždi nájdenými ôsmimi kameňmi. Táto jeho trpezlivosť pripomína až budhistický prístup k životu s vedomím nutnosti pokorného hľadania svojej cesty, s postupným pridávaním jednotlivých kameňov do celkovej skladby mozaiky svojho poznania.

Sokol je citlivým pozorovateľom života, teraz svoju citlivosť, v období keď manželka Lýdia učila a syn George študoval, prenáša na svojich psov. ” To, čo som namaľoval, išlo vlastne cez mojich psíčkov. Dávali mi to, čo som potreboval ku svojej práci. Bez nich by som nič neurobil ” povedal v jednom súkromnom rozhovore. Svoje kresby začína podpisovať menami Brtko, Samba a Sambo. Sokol od nich dostáva bezhraničnú oddanosť a stále priateľstvo, to, čo mu chýbalo u mnohých ľudí, nachádza teraz u svojich psíkov. Išlo o vnútornú tichú komunikáciu, v rámci ktorej sa zrodilo množstvo kresieb.
V rámci tejto miestami až mystickej skúsenosti sa však Koloman často vracia vo svojich spomienkach k svojej najväčšej láske – k Mexiku. Typické mexické postavy v sombrerách sa objavujú v celej jeho tvorbe počas pobytu v USA. Nijaký iný motív sa v jeho tvorbe neobjavoval tak často ako práve Mexiko. Treba pripomenúť, že pobyt v Mexiku sa stal významným medzníkom v jeho živote. Prvý Sokolov pobyt v Mexico City znamenal očarenie prostotou a čistotou ľudí, ktorí si len ťažko medzi seba pripustia niekoho iného, ale ak sa už s ním zblížia, ich oddanosť je absolútna.

Oproti dramatickým expresívnym témam z raného obdobia sa jeho tvorba miestami zintímňuje. Častými sú témy dialógov medzi stretávajúcimi sa ľuďmi, bez výraznejšieho akcentovania dejovej zápletky. Sokol sa stále intenzívnejšie orientuje na vnútorný svet človeka. Z jeho obrazov je často cítiť ticho. Mlčanie, ktoré z nich vyznieva, je zobrazovaním dominantnosti myšlienky nad slovom. Keď zhrnieme Sokolovu tvorbu, nachádzame v nej snáď všetky aspekty ľudských osudov – ľudskú vydedenosť, revolučné námety, boj medzi ľuďmi a konflikty záujmov, absolútne uzavretie sa do vlastného sveta. Akoby počas svojej dlhoročnej činorodej tvorby chcel zobraziť všetky podoby ľudských počinov a ľudského ducha. V rámci celého vývoja nachádzame v jeho diele vzájomné protiklady, či už je to láska a nenávisť, pokora a vzbura, pokoj a nepokoj, otvorenosť alebo uzavretosť. Tento široko koncipovaný program dokazuje univerzálnosť Sokolovho ducha, ktorý vo svojej tvorbe postupne analyzuje človeka v jeho dokonalosti i nedokonalosti. Vracal sa aj k ďalším otázkam ľudskej existencie a k pátraniu po tom, čo je vlastne v človeku prirodzené, čo je dané, a čo musí získať sám. V liste Miloslavovi Zlátalovi píše: “Tam, kde umelecká tvorba znepokojuje, znekľudňuje, prináša pred oči neistoty, konflikty – to, čoho je svet plný – tam sa odvrátia, nechcú sa znekľudniť, ale ukľudniť, a nádhera novej zvláštnosti, nové báje – to pre nich nie je nevyhnutná potreba života. Novo rozprávané taje je oblasť neznáma a budú dokazovať, že neexistuje. A tak možno s veľkým darom je niekedy treba prijať aj veľkú samotu.”

GMB, Mirbachov palác, Františkánske nám.11, Bratislava
Vernisáž: streda 30.6.2004 o 17h
Kurátor: PhDr. Ivan Jančár
Výstava sa koná v spolupráci s Hlavným mestom SR Bratislava, Veľvyslanectvom Spojených štátov amerických na Slovensku a Fulbright
Commision a potrvá do 22.8.2004

Ivan Jančár