15.08.2010

V Slovenskom rozhlase 3. augusta 2010 odvysielali reláciu Kontakty o kráľovi Svätoplukovi, ktorú moderovala Lýdia Mrázová. Myšlienky, ktoré v nej profesor Matúš Kučera vyslovil, v tejto úvahe doplnil aj upravil a rozšíril.Hneď na začiatku by som chcel vysloviť veľké rozčarovanie a údiv nad tým, že najstaršie dejiny Slovákov, vlastne detstvo nášho národa, stalo sa  predmetom politický motivovaných šarvátok. Na politickú objednávku sa slovenská história začala kádrovať! Je mi to ľúto, že namiesto súboja argumentov a polemiky, stojí vedecká komunita bokom, ba z toho čo sa deje, aj zo spôsobu akým sa to deje, je preľaknutá samotná slovenská verejnosť. Lebo zo žiadnych médií ani z televízie ani z rozhlasu som sa zatiaľ nedozvedel o tom, že som, zatiaľ ako jediný slovenský historik napísal monografiu Kráľ Svätopluk. Táto kniha mala byť predmetom diskusie. Ale na Slovensku sa zvolil rafinovanejší prístup: nik z historikov o nej nenapísal recenziu, nik o nej nereferuje, akoby neexistovala, odborníci ju nečítajú! Zato si našla stovky čitateľov medzi slovenskými ľuďmi. V tejto knihe som odpovedal na väčšinu otázok, ktoré sa v spore o sochu Svätopluka zjavili.

O tom, že Svätopluk je kráľ sa jasne vyslovila pápežská kúria, svedectvá o tom napísali  doboví spisovatelia, ktorí písali letopisy.

Väčšinu tzv. problematických otázok som v nej dávno vyriešil (o slovenskom znaku, o takzvanom vyhnaní Metodovych žiakov, o jeho vzťahu k strýkovi Rastislavovi). Lenže neduh 21. storočia, keď ľudia nečítajú, zato bez poznania hojne píšu aj diskutujú k témam, o ktorých nič nevedia, táto bohorovnosť je prejavom veľkej nekultúrnosti. Mohli by sme sa prestať hádať o hlúpostiach, ktoré sú rozosiate po slovenských novinách, o pseudoproblémoch, ktoré sú dávno vyriešené.

Tak napríklad otázka: či bol Svätopluk kráľom? To je pseudoproblém.

Je zjavné a jasné, v čase, keď žil, to bol mimoriadne mocný panovník. Vtedy totiž systém individuálnej korunovácie ako ju pozná neskorší stredovek neexistoval. O Svätoplukovi nikto nepochyboval, že je kráľ. Vieme, že Svätopluk vraj tú korunu nosil každý deň. Povedali aj napísali to kupci, ktorí prišli zo Záporožia, ktorí chodievali na jeho trhy, lebo sa obvykle konali v jeho meste každý mesiac tri dni.

O tom, že Svätopluk je kráľ sa jasne vyslovila pápežská kúria, svedectvá o tom napísali  doboví spisovatelia, ktorí písali letopisy. Do diskusie o Jazdeckej soche kráľa Svätopluka tento pseudoproblém umelo vnášajú neprajníci, ktorí chcú zasiať len pochybnosti. V tomto ohľade bol rex Nitriensis, keďže bol panovníkom samotného kniežatstva.. Kolega, historik Ľubo Havlík, ktorý nedávno zomrel, napísal o tom knihu. To je taká slovenská malosť, preľaknutosť, prílišná opatrnosť, že sa bojíme pomenovať veci ako reálne existovali.

Teraz k meritu veci. Chcem zdôrazniť, že nie je dôležité, čo sa v histórii udeje, ale to, čo zostavá vo vedomí a v hlavách ľudí ako vedomie o histórii. Dôležité je historické vedomie ľudí, lebo dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí.

Svätopluk je jediný z veľkomoravských panovníkov, ku ktorému vznikla obrovská európska tradícia: legendy o ňom nájdeme u Chorvátov, u Maďarov, u Čechov aj u Slovákov. Poznáme niekoľko archetypov tejto svätoplukovskej legendy. Na Slovensku je známa z 11. storočia, teda vznikla bezprostredne po jeho smrti. A táto svätoplukovská tradícia je tradíciou štátnosti. Ten najzávažnejší argument pochádza od pápeža Jána VIII. z júna 880, keď mu napísal z Ríma list, ktorý je známy ako bula Industriae Tuae. Začína sa slovami: „Milovanému synovi Svätoplukovi“. Rozhodujúce bolo, že pápež takto Veľkú Moravu prijal do sústavy európskych štátov. Uznal ju za samostatné kráľovstvo a štát, ktorý bol rovnocenný ostatným kresťanským dŕžavám a štátom aj panovníkom v Európe. Bol to ten prelomový moment, ktorý zo Svätopluka urobil štátnika.

Ak by sme zo slovenských dejín vyhodili Svätopluka, keď nám nebude dosť dobrý Svätopluk, tak potom z dejín vyhoďme aj všetkých štúrovcov, ktorí na tejto tradícií postavili celé svoje dielo.

Slovenskí a moravskí ľudia si to uvedomovali, že Svätopluka hneď po smrti nazývali otcom štátnosti. Keď český kronikár Kosmas išiel spolu s biskupom na svoju kňažskú vysviacku do Ostrihomu, v 11. storočí na Nitriansku zapísal medzi Slovákmi prvú svätoplukovskú tradíciu. Zvláštne, že práve tá ľudová, ktorej Kosmas venoval jej síce najmenej miesta, práve tá je najzaujímavejšia. Podľa nej sa vraj Svätopluk sa stratil medzi svojím vojskom a odišiel do neznáma, aby sa vrátil vtedy, keď bude národu zle. Takže Svätopluk sa stal panovníkom, ktorého národ vo svojom vedomí urobil nesmrteľným. Odvtedy sa táto tradícia ťahá celými slovenskými dejinami. Ak by sme zo slovenských dejín vyhodili Svätopluka, keď nám nebude dosť dobrý Svätopluk, tak potom z dejín vyhoďme aj všetkých štúrovcov, ktorí na tejto tradícií postavili celé svoje dielo.

Ak toto potlačíme a začneme sa hádať o hlúpostiach, napríklad kádrovať to, či má byť na Bratislavskom hrade Jazdecká soche Svätopluka, tak sme ako sebavedomý európsky národ skončili.

Potom vyhoďme Hollého a jeho básnický epos Svätopluk, vyhoďme Suchoňovu operu Svätopluk, vyhoďme celú muzikálnu a literárnu tradíciu a dramatické diela o Svätoplukovi. Svätoplukovská tradícia je jediná kontinuitná historická tradícia Slovenska a Slovákov. Ak toto potlačíme a začneme sa hádať o hlúpostiach, napríklad kádrovať to, či má byť na Bratislavskom hrade Jazdecká soche Svätopluka, tak sme ako sebavedomý európsky národ skončili. Ak budeme všetko bulvarizovať, osobitne historické vedomie, tak nastane bieda kultúry, bieda historiografie a tým aj bieda národa.

Pritom Slováci dovolia, aby  takzvaní pisálkovia urážali jeho základnú štátnu tradíciu a zneužívali jeho najstaršiu históriu!

Až sem dospela takzvaná diskusia a vytváranie komisii. Sledujem to s hrôzou v novinách, v médiách, čudujem sa, že národu nesprostredkúvajú nijaké relevantné historické fakty, ucelené poznanie, preto o vlastnej histórii nič nevie, lebo slovenská publicistika nevie primeraným objavným spôsobom písať o vlastnej histórii. Pritom Slováci dovolia, aby  takzvaní pisálkovia urážali jeho základnú štátnu tradíciu a zneužívali jeho najstaršiu históriu!

Teda: Svätopluk bol kráľom (rex), uvádza sa to na šiestich siedmich historických dokladoch. Všetky pramene sú v latinčine, ale našli sme na neho odkazy aj arabských alebo b hebrejských textoch. Aj kniha Josipon to dokazuje. Kráľ sa označuje ako rex, ale terminológia nie je pevná, zato u Svätopluka to bolo jednoznačné. Z listín vieme aj o náznaku, že by Svätoplukovi mohol korunu venovať sám pápež.

Lebo  fakt, že Svätopluk dal svoje kráľovstvo pod ochranu stolice svätého Petra, dosvedčuje, že sa stal  duchovným synom pápežskej kúrie, ktorá bola diplomatickým centrom vtedajšej Európy. To je najzávažnejší moment, ktorý oddeľuje Svätopluka od ostatných panovníkov Veľkej Moravy Mojmíra a Rastislava. Lebo pozdvihol štát na európsku úroveň, dal mu taký význam, ktorý mu pred ním nik nedal. Preto potom vznikla v slovenskom ľude významná svätoplukovská štátotvorná tradícia. A vedľa nej od  15. storočia vždy pevne stála cyrilo-metodská tradícia, tých dvoch Grékov, ktorí prišli na naše územie.

Svätopluk bol kráľom (rex), uvádza sa to na šiestich siedmich historických dokladoch. Všetky pramene sú v latinčine, ale našli sme na neho odkazy aj arabských alebo b hebrejských textoch.

A na území Slovenska, kde už 150 rokov fungovalo kresťanstvo, vytvorili duchovnú národnú tradíciu, ktorá sa ujala v chrámoch aj v literatúre. Bola veľmi tvorivá a bola vždy v zhode so svätoplukovskou štátotvornou tradíciou.

Prečo sa o Jazdeckej soche kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade toľko diskutuje a prečo je toľko jej odporcov? Na to je jednoduchá odpoveď:

v Slovenskej republike žije jedna časť inteligencie, ktorá sa vedome postavila proti vzniku vlastného štátu, nechcela vznik nezávislej Slovenskej republiky. Iniciatívne podpisovala vyhlásenia aj petície, že je proti zániku Československa (napr. v septembri 1991), aj proti vzniku Slovenskej republiky. Mnohí z tých, ktorí republiku nechceli, dnes sedeli aj sedia na vysokých štátnych pozíciách štátu, ktorý odmietali.

Pani kolegyňa Marína Zavacká, kde chcete v učiť deti, mládež trochu citu a lásky k vlastnému národu a štátu?

Veď to je amorálne: ak som bol proti vzniku štátu, aká je to morálka sedieť na ministerskej stoličke štátu, ktorý som principiálne nechcel? A práve u týchto funkcionárov, ktorí nechceli Slovenskú republiku, nachádzajú podporu skupinky tzv. občianskych aktivistov, v preklade do zrozumiteľnej reči, skrytých odporcov nášho štátu. Sú to ľudia, pre ktorých slovo Slovensko a Slováci, aj štátny znak je na zvracanie, ako sa jeden (dnes dokonca poslanec), vyjadril.

Preto ľudia z tohto prostredia vyvolali mediálnu kampaň, vypustili džina z fľaše a teraz si s tým nevedia rady, ako ho zase do tej fľaše natlačiť. Pani kolegyňa Marína Zavacká, kde chcete v učiť deti, mládež trochu citu a lásky k vlastnému národu a štátu? Alebo o to vy ako vedkyňa a publicistka vôbec nestojíte? Pre koho potom chcete písať vlastnú publicistiku? Pre seba?

Kladiem si otázku: kde a ako budeme vlastnú mládež vychovávať k národným dejinám a historickému povedomiu? Voľakedy Capmanella učil históriu tak, že kráčal po rímskej ceste a od sochy k soche a učil žiakov tak, že im na osudoch osobností zobrazených v sochách vykladal dobu a udalosti, ktoré s tými osobnosťami súviseli a naučil ich tak úcte k vlastným dejinám.

Ten, kto je vlastenec, kto má rád svoj svoju krajinu – ten kto si ctí hroby svojich otcov, miluje predkov, svoju zem, tak to je nacionalista?

My ak chceme vykladať vlastné národne dejiny tak to máme robiť na Bratislavskom hrade. Lebo na starom keltskom a rímskom podloží, postavili naši predkovia veľký veľkomoravský hrad. Kolegyňa prof. Tatiana Štefanovičová ho vykopala, ba nechala tam aj kus svojho života. Ten hrad bol kresťanský, a na ňom postavili trojrozmerný chrám, pritom sme žiaden taký obrovský z Veľkej Moravy, nikde inde nenašli.  Hrad býval centrom, na ktorom sa formovali začiatky veľkomoravského štátu a štátnosti.

Kde potom chcete inde hmatateľne ukazovať, že tu bol začiatok našej štátnosti, ku ktorej sa Slováci upierajú od svojich počiatkov, od 11. storočia? Čo vám to pani Zavacká aký nacionalizmus stále straší v hlave? Kto je tu na Slovensku nacionalista? Ten, kto je vlastenec, kto má rád svoj svoju krajinu – ten kto si ctí hroby svojich otcov, miluje predkov, svoju zem, tak to je nacionalista? To ma u našich politológov a propagandistov poburuje, lebo miešajú hrušky s jablkami a vedome vytvárajú obraz Slováka ako nacionalistu.

Ako viete, nestal som sa členom onej komisie. Pritom som predpokladal, že ako historik tohto národa, ktorý sa po celý život zapodieva stredovekom, a ktorý napísal zatiaľ jedinú vedeckú knihu Kráľ Svätopluk, by som mal mať v demokratickom štáte mravný kredit, aby ma do takejto komisie odborníkov prizvali a zaujímali sa o môj názor vedca. Vyjadril by som len svoje odborné stanovisko!

Keď ma sekretariát predsedu NR SR Pavla Pašku pred úvahou o osadení sochy požiadal o odborné stanovisko, tak som nielenže  navrhol nech sa opraví Bratislavský hrad, ale navrhol som aj, aby sa na čestnom nádvorí postavila Jazdecká socha kráľa Svätopluka! Zároveň som navrhol, aby sa na opravenom hrade umiestnila na treťom poschodí stála expozícia dejín Slovensko a Slováci. Aby na Bratislavskom hrade, kam prichádza ročne vyše pol milióna návštevníkov, každý mohol oboznámiť s tým v akej krajine sa nachádza a aký národ tu žije, aká je jeho história, a aké osobnosti jeho štát spravovali. Verím, že sa táto expozícia na Hrade bude inštalovať. Lebo nedávno čítal, tie zámery, aby sa zastavila obnova Hradu, aby sa zastavilo inštalovanie obrazov, zbierok a výstavných i muzeálnych artefaktov – tak to by bol nekultúrny hazard!

Možno niektorí vedia, že som bol niekoľko rokov generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea (1999 – 2002), vtedy Bratislavský hrad patril práve SNM. Z tohto miesta zodpovedne vyhlasujem: Stál som pri vzniku Slovenskej republiky (1993). Musím, žiaľ prehlásiť, že za tých dvadsať rokov tu nebola jediná vláda, ktorá by aspoň jedno svoje zasadnutie venovala kultúre, kultúrnym hodnotám, ochrane kultúrneho dedičstva.

Ako riaditeľ som nechal statikov polepiť na Hrade Korunovačnú vežu papiermi, lebo by sa bola rozpadla, a z Hradu by sme čoskoro mali zrúcaninu. Rok čo rok sa škáry rozširovali. Nikdy som nebol členom Komunistickej strany, ani nie som členom nijakej politickej poprevratovej strany, ani teraz nie som členom nijakej strany. Musím však s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že ďakujem Ficovej vláde, že sa ujala zdevastovaného Bratislavského hradu a nádherne ho zrekonštruovala na skvelú dominantu nášho hlavného mesta!

Nemôžem ju označiť za slovenskú inteligenciu, lebo vedome koná proti vlastnému národu!

Preto si vyprosujem, aby dakto len tak hádzal špinu a blato hrad a osočoval s vedomým politickým podtextom celú rekonštrukciu Hradu!  Mali by sme byť Ficovej vláde vďační! Som šťastný, že Hrad je obnovený, že jeho beloba žiari a svieti doďaleka. Je tam čo vidieť, nielen vonku, ale obnovujú sa aj sa zlatia vnútorné priestory. Pritom prebiehal aj archeologický výskum, keď Margita Musilová vykopala na Hrade keltský kniežací palác, sú tam počiatky našej štátnosti, ba inštalujú sa aj prvé umelecké expozície. Preto nerozumiem nenávistnej deštrukcii, ktorá priam srší z časti Bratislavskej inteligencie.

Nemôžem ju označiť za slovenskú inteligenciu, lebo vedome koná proti vlastnému národu!  Som nemilo prekvapený, ako si počína aj pán predseda NR SR! Pripomína mi to 50. roky, lebo stvoril komisiu a bojím sa, že sa dožijem, ako som už raz prežil, pohonu na slovenských buržoáznych nacionalistov.

Lebo v tejto spoločnosti začína prekážať všetko, čo je trochu  slovenské a národné.  Táto tendencia je obludná!

Lebo v tejto spoločnosti začína prekážať všetko, čo je trochu  slovenské a národné.  Táto tendencia je obludná! Po celý život píšem históriu slovenského národa, ale ak sa už kultúra stane predmetom politického vydierania, potom je to  úbohosť.

Napokon je tu ešte jeden problém, keď sa kádruje sám autor Jazdeckej sochy – Ján Kulich. Poznám tohto umelca dávno a veľmi dobre. Na Slovensku máme možno aj sto sochárov, ale medzi nimi sú  len dvaja-traja sú skutoční schopní umelci. Ostatní sú len takí urazení a zneuznaní nedoukovia, ktorí by ani také majstrovské dielo za ktoré za považuje jazdecká socha vôbec nevedeli postaviť. Nuž Ján Kulich preto, lebo som v jeho ateliéri videl drevenú sošku Svätopluka, ktorú vystrúhal už ako štrnásťročný chlapec! Kulich sa touto témou zapodieva celoživotne, pre neho to nie je konjukturálna zákazka!

Rozkážte, aby z dejín aj zo svetových galérií z Paríža, New Yorku z Barcelony vyhodili Picassove obrazy, aj to bol komunista. Aj Hemingway bol antifašista a ľavičiar.

Postava Svätopluka ho fascinovala, stále o nej premýšľal, nosil ju v hlave. A že bol predtým komunista? Tí boľševikobijci, prestaňte byť primitívne nenávistní… Rozkážte, aby z dejín aj zo svetových galérií z Paríža, New Yorku z Barcelony vyhodili Picassove obrazy, aj to bol komunista. Aj Hemingway bol antifašista a ľavičiar. Budete páliť na hranici Hemingwayove knihy? Politický profil umelca alebo človeka sa tu dáva dokopy s jeho dielom a pritom sa opľúvajú jeho umelecké výtvory. To je návrat do stredoveku!

Nuž ja by som na adresu takýchto radikálov, aj toho básnika, čo píše do SME povedal… Čo keby som teraz ja vyletel na tých, čo organizujú umiestnenie sochy Masaryka v Bratislave? Veď TGM roku 1926 osobne udelil najvyššie štátne vyznamenanie ČSR Rad Bieleho leva nikomu menšiemu ako Benitovi Mussollinimu. Tak čo budeme teraz kričať: „Zlý Masaryk!“  Lebo udelil najvyššie vyznamenanie zakladateľovi fašizmu v Európe. Prestaňte s týmto kádrovaním osobností. Politici prichádzajú a odchádzajú, kultúra je večná. Usilujme sa rešpektovať umelcovo videnie aj koncepciu a posudzovať sochu ako artefakt slovenskej kultúry, jej umelecké hodnoty.

Odporúčam tým, ktorí sa chcú dovzdelať, že som v knihe Kráľ Svätopluk po prvý raz vysvetlil vzťah lotrinského a veľkomoravského dvojkríža. Pôvodne je dvojkríž štátnym symbolom Byzantskej ríše medzi 6. – 8. storočím. Vynikajúco to zdôvodnil, nie heraldik Vrteľ, ktorý bude v komisii, ale archeológ Titus Kolník má o tom zasvätenú vedeckú štúdiu v Histrickom zborníku 1999/č.9. Ja som v knihe Kráľ Svätopluk napísal, prečo sa v Lotrinskú stal dvojkríž symbolickým znakom štátu. Arnulf totiž pozval Svätopluka na krst svojho ľavobočka. Svätopluk tomu ľavobočkovi dal nielen meno, ale aj znak, ktorým sa Nitriansko hrdilo. Bol to dvojkríž, teda symbol utrpenia a spásy. Ale archeológovia žiaden znak, ktorý by sa používal na Veľkej Morave nevykopali.

Preto je priam bohorúhavé vyhlásiť znak na štíte sochy za nejaký gardistický znak. To je umelcova licencia poetika…aby dvojkríž, ktorý je symbolom byzantským na štíte naznačil. Heraldika v 9. storočí nefungovala. Preto je smiešne, ak náš pán heraldik Ladislav Vrteľ, čo vykrikuje, že je to gardistický znak…Heraldické obdobie sa začína v 14. -15. storočí. V Svätoplukových časoch býval znak na štíte preto, aby sa bojovníci poznali, kto za koho bojuje. Nepleťte si to páni heraldici, heraldika nie je politická veda!

Napokon je tu otázka legiend, ktoré vznikajú. Nikdy nevieme na základe čoho legenda vznikne. To si len niektorí naivní ľudia myslia, že budú veční a okolo nich sa mediálnym humbukom vytvorí legenda. Nikdy nevieme cesty ako a kedy z historického faktu vznikne legenda. Niekedy to nemusí byť historicky overený fakt. Môže to byť fabula a vznikne legenda, ktorá pretrvá a prežije. Dôležité je, či má nositeľa a jej nositeľom bol slovenský národ.

Pri svätoplukovskej legende je rozhodujúce, že ak by nebola mala nositeľa, nepretrvala by tie stáročia od 11. storočia do 21. storočia. Keď sa uvádza Suchoňova národná opera Svätopluk, tak je to národný sviatok. Prosím priatelia, nezabúdajme na to, že nielen my, čo tu žijeme sme veľkí. Aj tí čo prídu po nás sa budú pýtať akú krajinu a najmä akú kultúru sme našim potomkom zanechali.

Preto je dôležitá Jazdecká socha kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Ona je odkazom pre našich potomkov. Ale ako vidno: každá socha, ktorá sa v Bratislave umiestni má svoje osudy, okolo takmer každej sa zdvihne nejaký politický pokrik. To už je taký slovenský folklór, ale keby to nebolo smiešne, bolo by to na zaplakanie, lebo to svedčí o našej nekultúrnosti a primitivizme, ak kádrujeme sochy. Francúzi najskôr neprijali Eiffelovu vežu, dnes si bez toho symbolu nevieme Paríž ani predstaviť. Máme tisíc iných problémov. Odstraňovať alebo premiestňovať Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka z čestného nádvoria Bratislavského hradu je len  zástupná politická manipulácia na odpútanie pozornosti od vážnych ekonomických problémov, ktoré treba na Slovensku riešiť. Bolo by to obyčajné barbarstvo a obrazoborectvo v 21. storočí!  

Matúš Kučera

Zdroj: www.prop.sk, www.protiprudu.info