Ťarchu druhej svetovej vojny neniesla na rozdiel od prvej svetovej vojny iba bojujúca armáda, ale aj bojujúce a trpiace národy. Slovným symbolom už nebol front, ale okupácia.V čase vypuknutia vojny bolo na území ríše (vrátane anektovaného Rakúska) šesť koncentračných táborov : Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenburg, Mauthausen a ženský tábor v Ravensbrucku. V týchto táboroch sa nachádzalo 25 000 nemeckých občanov – politickí väzni, odporcovia hitlerovského režimu, členovia siekt, zločinci, žobráci, prostitútky, Cigáni, tuláci, psychopati, špekulanti, ale aj poľnohospodárski robotníci, ktorí nedodržali pracovnú zmluvu. Väčšina z nich bola založená v roku 1933 a v rokoch 1935-1939 sa pretransformovali na trestné tábory pre odporcov tretej ríše. Po vypuknutí vojny sa však situácia razantne zmenila. Odporcami tretej ríše sa vlastne stali všetci príslušníci okupovaných národov a tak sa ich Hitler potreboval zbaviť. V roku 1941 a v širokom meradle na jar 1942 sa všetky tábory dostali pod správu Hlavného hospodársko – administratívneho úradu SS. Počas vojny sa zvýšil samotný počet táborov zo 6 na 20, ktoré mali ešte 165 filiálnych táborov. Zmenilo sa aj zloženie táborov. Hitler sa rozhodol uskutočniť konečné riešenie židovskej otázky. Znamenalo to úplne fyzicky zlikvidovať všetkých Židov.

Britská letecká fotografia koncentračného tábora Oswienčim z 23. augusta 1944.

Pre národ s mnohými bohatými obchodníkmi a s inteligenciou sa začalo obdobie holokaustu. Na Slovensku sa toto obdobie začalo 6.októbra 1938 a to vyhlásením autonómie. Skončilo sa v apríli 1945 oslobodením Slovenska. Zo 136 737 Židov, ktorí na Slovensku žili pred vojnou ostalo nažive len 1294.
Celkovo bolo vyvraždených v koncentračných táboroch v Poľsku 5 až 6 miliónov ľudí. Veľký fuhrer vysvetlil 22. augusta 1939, niekoľko dní pred napadnutím Poľska, svoj plán generálom asi takto :“Džingischán zapríčinil smrť miliónov žien a detí – vedome a s ľahkým srdcom. Dejiny v ňom napriek tomu vidia iba zakladateľa veľkej ríše. Mne je celkom jedno, aký súd o mne vydá slabá civilizácia západu. Vydal som rozkaz – a dám zastreliť každého, kto povie jedno kritické slovo – že naším vojnovým cieľom nie je dosiahnuť určitú líniu, ale fyzicky likvidovať nepriateľa. S tým cieľom som pripravil zatiaľ iba na východe ozbrojené oddiely SS a vydal som im rozkaz, aby bez ľútosti a milosrdenstva zabíjali mužov a ženy hovoriace po poľsky, a poľského pôvodu. Len tak získame životný priestor, ktorý potrebujeme. Poľsko bude vyľudnené a osídlené Nemcami. Mojou zmluvou s Poľskom sme mali iba získať čas. A napokon, moji páni , s Ruskom sa zopakujeme to isté, čo som vyskúšal na Poľsku. To bude úsvit nemeckej vlády nad svetom.“
1.februára 1940 sa Himmler rozhodol mohutne rozvinúť systém koncentračných táborov a vydal rozkaz Inšpektorátu KL – Koncentračných táborov, aby preskúmal množstvo objektov, ktoré by sa mohli eventuálne poslúžiť ako ďalšie koncentračné tábory. A tak vznikali ďalšie tábory : Osvienčim, Treblinka, Mauthausen, Dachau, Bergen Belsen, Ravensbruck, Buchenwald, Terezín, Sachsenhausen, Majdanek, Belžec, Sobibor, Flossenburg.

Ako sa vlastne ľudia dostávali do Koncentračných táborov? Prvé transporty na Slovensku sa začali v marci 1942. Deportovaní však nevedeli kde idú a často im bolo povedané, že idú pracovať do ríše. Tak to bolo aj 21.3.1942 keď odišiel jeden transport so slovenskými mladými dievčatami, ktoré sa bohužiaľ už nikdy nevrátili. Prvej vlne transportov zo Slovenska /marec až október 1942 / sa vyhli väzni, ktorí už si odpykávali trest, vojaci a hospodárski dôležití Židia. V roku 1940 sa taktiež začalo pracovať na rozsiahlej emigrácii do Izraelu. Na prípravu slúžili hakšary, čo boli komunity, v ktorých sa žilo ako v Izraeli. V októbri 1938 sa väčší počet Židov zachránil emigráciou do Maďarska a Izraela, kde sa dali prekrstiť a viedli pokojný život, aj keď na okraji spoločnosti. Bohužial aj z Maďarska sa onedlho začali deportácie. Židia, ktorí ostali na Slovensku si zjavne neuvedomovali nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo.

Na jar 1942 sa začali rozmáhať pracovné tábory na Slovensku, ale ani to pre nich nebola vážna hrozba. Brali to len prechodné riešenie a verili, že Nemecko sa stiahne a zavládne opäť mier. Tieto tábory boli v Novákoch, Seredi, Vyhniach. Väzni tu mali pomerne dobré podmienky : mali tu táborové školy a kultúrne a športové podujatia. Pracovali 55 hodín týždenne, väčšinou v remeselníckej výrobe. Neskôr sa však začalo bitie väzňov a korupcia gardistov. Aj keď v pracovných táboroch boli ľudské podmienky a dalo sa tam prežiť, nič nemení na fakte, že to boli predstanice koncentračných táborov. Až keď sa začali prvé transporty do Poľska a začali sa rušiť slovenské pracovné tábory, mnohí si uvedomili, že ak neutečú, skončia v koncentračnom tábore odkiaľ nebolo úniku.

V druhej vlne deportácií, ktorú prerušilo povstanie boli transporty častejšie a masovejšie. Väčšina pracovných táborov zanikla a väzni boli posielaní rovno do koncentračných táborov. Počas povstania sa však naskytla jedinečná príležitosť záchrany pre Židov, ktorí už tvorili väčšinu transportovaných. Tí, ktorí úspešne utiekli sa zapojili do odboja alebo sa skrývali v horách za pomoci majoritného obyvateľstva. Niektorí však bunkrovanie v zime psychicky nezniesli a sami sa udali alebo sa pokúsili skrývať v mestách, kde to však bolo oveľa zložitejšie. Po potlačení povstania sa znovu začali transporty a policajné razie a prehliadky sa zosilneli. Hocikto, kto kládol odpor bol na mieste zastrelení a tak sa skrývajúci pokúšali utiecť cez Maďarsko na juh. Pomáhali im pritom nielen partizáni, ale aj obyvateľstvo. Vytvárali sa skupiny špecializované len na túto činnosť a niektorí jednotlivci sami zachránili život niekoľkým desiatkam ľudí – Biela pani.

Deportácie sa uskutočňovali v dobytčákoch, kde obvykle napchali až 100 alebo 150 ľudí. Pri každej zástavke esesáci vždy vyhodili 10 až 20 ľudí, ktorí tento transport neprežili. Cesta trvala 2 alebo 3 dni a väzni nedostávali žiadne jedlo – len niekedy suchý chleba a vodu. Po príchode museli všetko odovzdať celý svoj majetok. Potom nasledovala selekcia. Tá rozhodovalo o živote a smrti. V Osvienčime ju uskutočňoval Dr. Mengele, ktoré prezývali pán života a smrti. Na smrť posielal deti, starých ľudí a tehotné ženy. Tí automaticky išli do plynových komôr. Žiť, aj keď nie dlho mohli iba ženy a deti v produktívnom veku. Často sa matky nechceli oddeliť od svojich detí a tým, že sa dobrovoľne preradili z jednej rady do druhej, podpísali si rozsudok smrti. Niektorí väzni však neboli zaradení ani do jednej ani do druhej rady, ale boli odstavení úplne nabok. Tí boli odsúdení na najkrutejšiu smrť. Zomreli pri rozličných výskumoch, lebo Nemci hovorili, že aj veda si žiada svoje obete. Vedci pochybnej povesti tu vykonávali pokusy s nebezpečnými vírusmi, ktoré boli vštepované zdravým ľuďom. V ženskom tábore v Ravensbrucku boli zase vykonávané pokusy s ľudským embriom. Kto nebol odsúdení na smrť, bol ostrihaný do hola, aj ženy niekedy. Potom bol nastriekaní prípravkami, ktoré akože slúžili na dezinfekciu a udržovanie hygieny. Nakoniec mu bolo pridelené číslo, lebo väzni mali prísny zákaz používať mená. Nemci celý tento proces volali premena na surovinu.
Každý nový väzeň – zugang bol hneď na začiatku oboznámený s apárátom tábora, ktorý bol všade približne rovnaký. Esesácka hierarchia bola rozdelená na vlastnú táborovú posádku – Schutzhaftlager, ktorej velili lagerfuhreri a do ktorej patrili rapportfuhreri, arbeitsdienstfuhreri, komandofuhreri a blockfuhreri. ďalej tu bolo politické oddelenie, táboroví predstavitelia bezpečnostnej polície, strážna služba, ktorá mala na starosti strážne stanovištia veľkej a malej postenketty :vnútorné a vonkajšie strážne línie SS okolo obidvoch táborových častí. Samozrejme, že tu bola aj táborová lekárska služba, táborová administrácia. Na samom vrchole bolo veliteľstvo tábora na čele s veliteľom tábora. SS vytvorilo aj väzenskú samosprávu, boli to väčšinou väzni nemeckého občianstva. Zastávali funkcie ako staršina tábora – lagerältester , vrchný kápo, kápo, predák, blokový a na izbe štúbový. práve títo väzni často rozhodovali o osude svojich spoluväzňov. Nový väzeň musel na začiatku prežiť karanténu, ktorá trvala aj niekoľko týždňov. Potom bol zaradený do bloku a štúby . Každý deň sa vykonávali 2 až 3 krát denne apely na apelplaci. V zime a v daždi sa celé hodiny vykonávalo sčítavanie väzňov alebo boli vydávané rozkazy. Kto nevydržal stáť celé hodiny v pozore a padol, bol odstrelený. K strieľaniu väzňov tiež dochádzalo aj pri preskakovaní priekop. Pod zámienkou preverenia zdravotného stavu väzňov alebo iba z čistej zábavy museli vyhladovaní väzni pod dohľadom esesákov preskakovať dlhé priekopy. Kto nepreskočil bol zastrelený.
Tu naopak ako vo vojne platilo, že útek je výhra. Väzni prichytení pri úteku boli na mieste zastrelený. Pri najmenšom podozrení z prípravy boli zastrelení tiež, bez súdu. Keď sa niekomu podarilo utiecť, boli potrestaní jeho spoluväzni. Toto sa stalo v roku 1941 v Osvienčime, keď sa podarilo utiecť jednému väzňovi a ako výstrahu dali desiatich väzňov z toho istého bloku do bunkra, kde ich zavreli bez prídelu stravy. Títo väzni zomreli v priebehu jedného mesiaca.

Tento trest sa potom začal praktizovať aj v iných táboroch a mnohokrát viedol až ku kanibalizmu medzi väzňami.

Skoro vedľa každého tábora sa nachádzala nejaká továreň alebo miesto, kde väzni pracovali. Napríklad len Osvienčim mal 39 filiálnych táborov a niektoré boli priamo zapojené do hospodárstva SS. Boli to najmä poľné hospodárstva na okolí tábora. Väzni tu vykonávali ťažkú manuálnu prácu a veľa ich v týchto podmienkach zomrelo. Najviac obetí si vyžiadalo nosenie ťažkých stĺpov, ktoré mali v budúcnosti slúžiť ako telegrafné stĺpy. O niečo lepšie sa mali väzni pracujúci v továrniach alebo baniach pre veľké koncerny : Hermann Goring Werke, Krupp, Siemens – Schuckert, Rheinmettall – Borsig, Union Werke. Dnes sa tieto koncerny nechvália tým, že kapitál pochádzajúci z minulosti stál mnoho ľudí to najcennejšie čo mali, ich život. Smutnú výnimku tvoril tábor Bergen – Belsen. Prezývali ho aj tábor smrti, pretože jeho väzni nemali žiadne pracovné príležitosti a tak prichádzali do tábora, aby hneď zomreli. Šťastie v nešťastí mali väzni čo sa dostali do tábora Plašov. v tomto tábore pôsobil známy Schindler, ktorý pomohol vyše tisícke Židov tým, že ich zamestnal. V poslednom čase sa však diskutuje o tom, akej vrstve väzňov vlastne pomohol, lebo väčšinu zachránených tvorili ľudia, ktorí mali majetok alebo ich poznal. Väzni však prácu nevykonávali len aby z nich bol nejaký osoh, ale hlavným cieľom bolo väzňa oslabiť, čo pre neho znamenalo smrť.

Každý deň v tábore plynul monotónne, postupne si väčšina prestala všímať každodenné obete. Ráno sa po nástupe na apelplaci a rozdaní každodennej dávky chleba išlo do práce, cez obed bol niekedy zase nástup na apelplaci a v lepších podmienkach bol aj ďalší prídel chleba. Potom sa zase pracovalo a večer bol zase nástup na apelplaci. Nasledovala úbohá večera pozostávajúca z chleba a vody alebo čaju a kaše, ktorá však nebola veľmi jedlá. ak sa do kuchyne dostali nejaké zemiaky alebo kúsok zeleniny, dostali to väčšinou tí najsilnejší a členovia samosprávy. Väzni spávali na studených priečkach a v jednej budove ich bolo niekedy až tisíc. Aj v noci vládol strach, lebo väzni sa medzi sebou niekedy okrádali, ale niekedy si naopak v najhorších situáciách pomáhali. Tu sa ukázali aj rozdiely medzi väzňami. Slovenskí a maďarskí Židia sa často neznášali

Zdroj: Študentská práca