Od kultúrneho dedi?stva v krajine ku krajine v kultúrnom dedi?stve
Od dôb, ke? sa na Zemi objavil ?lovek, za?alo sa prispôsobovanie prírody ?udským potrebám.

Ide o dlhodobý proces od prírody k ?loveku a od ?loveka ku kultúre. Kultúra sa totiž ?asto chápe ako tzv. ?druhá príroda?, ako súhrn všetkého, ?o ?udstvo dodnes od svojho prvopo?iatku vytvorilo. Avšak už v antickom Ríme Publius Cornelius Tacitus pripísal kultúre širší význam a definuje ju ako celkový spôsob života spolo?nosti. Vieme však, že definícií kultúry, prírody, krajiny je nepreberné množstvo, no nie je našim zámerom ktorúko?vek potvrdi?, alebo vyvráti?, ani stanovova? definíciu novú. Skôr sa treba venova? vz?ahom ?loveka, kultúry a krajiny, najmä však skúma? kvalitu týchto vz?ahov.
       V prvopo?iatku žil ?lovek v pôvodnej (prírodnej) krajine. Lovom zvierat, zberom plodín zasahoval do krajinného prostredia minimálne, primitívne nástroje a zbrane mu vä?šie zásahy ani neumož?ovali. Prechod k usadlému spôsobu života bol spojený so stavbou obydlí, neskôr sídiel a komunikácií, ?ím vznikla osídlená krajina. Tá postupne zah??a aj obrábanú pôdu (po?nohospodárska krajina), neskôr tiež priemyselnú výrobu (tzv. priemyselná krajina). Ak spôsob života ?loveka možno považova? za proces kultúrny, potom aj krajinu pretvorenú a dotvorenú týmto procesom by bolo možné nazva? krajinou kultúrnou. Pri podrobnejšom rozbore však zistíme, že to nie je celkom tak. Ak napríklad povieme, že Slovensko je kultúrna krajina, tak aj bez irónie cítime, že v takom prípade ide o nie?o iné. Na rozdiel od iných jazykov, výraz ?krajina? sa v sloven?ine ?asto zamie?a s významom ?štát?. No pod pojmom ?kultúrna krajina? ide v podstate o pôvodom ?prírodnú? krajinu, ktorá je dnes vo vä?šej alebo menšej miere pozna?ená ?innos?ou ?loveka, ktorý ju prispôsobuje svojim potrebám. Novými nárokmi a rastom po?tu obyvate?stva sa táto civilizovaná (ergo ?kultúrna?) krajina rozširuje na úkor krajiny prírodnej, teda pôvodnej.
       Je však ?lovekom pretvorená krajina kultúrna? Ak áno, tak ur?ite nie v celom rozsahu. Možno bude užito?né hne? aj poveda?, aká krajina kultúrnou nie je. Sú to najmä územia poškodené nevhodnou a devastujúcou zástavbou, škodlivou priemyselnou výrobou, plochy skládok odpadu, krajina zni?ená povrchovou ?ažbou surovín alebo priemyselnými haváriami, a žia?, už aj jadrovými katastrofami. Metóda definovania ur?itého fenoménu nepriamym dôkazom však nie je nová. Použil ju napríklad aj spomínaný P.C. Tacitus v prípade stanovenia všeobecných atribútov kultúry v porovnaní s barbarstvom. A podstata barbarstva sa dodnes nezmenila. Aj dnešní barbari a vandali pasívne prijímajú rozkazy a ni?ia skuto?né hodnoty. Ak aj konajú z vlastnej vôle, ich ?innos? sa nevyzna?uje tvorbou nových hodnôt, ale ni?ením toho, ?o iné skupiny spolo?nosti v minulosti, ale aj celkom nedávno, vytvorili.
       Nezmenila sa však ani podstata kultúry, ktorá predpokladá najmä tvorivú a uš?achtilú ?innos?, hromadenie skúseností, nadstavbu na pozitívny odkaz našich predkov. Nesporne toto dedi?stvo je kumulované aj v krajine, u hmotných dokumentov predovšetkým v krajine. Tým, že ?lovek zachováva odkaz minulosti, sú?asne smeruje do budúcnosti. (O zajtrajškoch sme rozhodli už v?era !) Koná jednak s vedomím a využívaním poznatkov sú?asníkov, no zárove? ?erpá z prame?ov predošlých generácií. ?lovek cie?avedome upravuje svoj životný priestor, ?ím postupne mení krajinu tak globálne, ako aj v detailoch. Dôsledkom trvalého dynamického procesu sa v prevažnej miere na celej planéte (až na malé enklávy) stala krajina obrazom pôsobenia ?loveka. V historickom priereze sa krajina dedí z generácie na generáciu a stáva sa tak kultúrnym dedi?stvom ?udstva. Pou?ení chybami minulosti a sú?asnosti sme však povinní zodpovedne posudzova?, ?o má by? predmetom nášho zvýšeného záujmu. Ktoré ?asti krajiny je potrebné chráni? ako sú?as? kultúrneho dedi?stva aj legislatívne, pod?a platných zákonov príslušnej krajiny, ako aj medzinárodných odporú?aní a dohovorov. Dostávame sa tak logicky k potrebe definova? aspo? v základných ?rtách predmet ochrany.
       Charakter krajiny je odvodený od prírodných (klimatických, geografických) podmienok (krajina tropického pásma, mierneho pásma at?.), ako aj od spôsobu využívania (sídelná krajina, po?nohospodárska krajina). ?asto ide o krajinu civilizovanú, kultivovanú, estetickú. Opakom býva krajina zdevastovaná, odpudzujúca. Vyskytujú sa však ešte ?alšie špecifické znaky krajiny, ako napr. vysoká hustota dopravných zariadení a koridorov, inžinierskych sietí, technických diel, športových a rekrea?ných plôch. Vtedy však spravidla nehovoríme o krajine dopravnej, technickej, športovej. Podobné je to aj v prípade zna?nej koncentrácie kultúrnych hodnôt, kde sotva ide o krajinu v pravom zmysle slova ?kultúrnu?, ke?že ona sama o sebe sa kultúrne neprejavuje, lebo jej podstata je prírodná. Zvä?ša krajina priamo nebýva sú?as?ou kultúrneho procesu, jej primárnou funkciou nie je služba kultúre (ako kultúrne zariadenie, kultúrny dom). V prípade kultúrnej krajiny ide teda o prenesený význam výrazu ?kultúrny?, ide o zástupný pojem, t.j. o tzv. kultúrnu krajinu. Kedy však o kultúrnu krajinu naozaj ide?
       Z h?adiska miery zachovania alebo urbanizácie treba najprv posúdi?, ?i predovšetkým nejde o neporušenú ?prírodnú krajinu?. ?i nejde o taký rozsah pôvodných prírodných hodnôt územia, ktoré ho predur?ujú do sfér pôsobnosti ochrany prírody a jej výkonných, vedeckých a odborných orgánov a inštitúcií. Východiskom pre takéto analýzy sú najmä medzinárodné dokumenty, dohovory a konvencie, ktoré definujú oblasti ochrany prírodných hodnôt a ich väzby na sféru ochrany kultúrneho dedi?stva (napr. Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedi?stva, UNESCO, Paríž 1972). Samozrejme treba ráta? s tým, že dnešné kritériá nie sú nemenné a budú sa ?alej zdokona?ova? v súlade s rozširovaním poznania a nárokmi na ochranu aj tých výtvorov ?loveka, ktoré v dôsledku vedeckých, hospodárskych, politických a iných zmien získajú nové dimenzie a priestor na kultúrne zhodnotenie.
       Ak je kultúrna krajina v prvom rade harmonickou symbiózou výsledkov ?innosti ?loveka a prírody, potom by malo ís? o symbiózu jedine?nú, ktorej hodnoty sa inde nevyskytujú, alebo vyskytujú v inej forme a zoskupení. Takéto hodnoty môžu významom presiahnu? hranice regiónu, aj štátu, a sú dôležité z vedeckých, kultúrnych, historických, ekonomických a iných dôvodov. Pod?a hodnôt a typologických ??t sú charakteristické tri druhy kultúrnej krajiny:
      Do prvej skupiny okrem historických záhrad a parkov chránených vo vä?šine krajín ako kultúrne pamiatky (kultúrne dedi?stvo) patria napríklad aleje, ucelené enklávy koncep?ne zakladanej a pestovanej zelene a krajinárske úpravy súvisiace prevažne s architektonickými pamiatkami a sídelnými štruktúrami.  V druhej skupine bývajú zahrnuté kvalitou a spôsobom výnimo?né terénne úpravy, terasové polia, vodohospodárske stavby a sústavy (napr. rybníky, nádrže a zberné jarky), založené pestovate?ské plochy (arboréta, bažantnice, obory) a pod. Ide najmä o diela ur?ené pre ur?ité špecifické ú?ely pod?a spracovaných plánov a projektov (banskoštiavnické tajchy), alebo územia postupne upravované spontánnou prácou ?loveka za ur?itým cie?om, najmä z utilitárnych dôvodov (zúrod?ovanie pôdy, ochrana proti erózii). Tieto diela môžu dodnes slúži? pôvodnému alebo novému ú?elu, prípadne môžu by? m?tve, neobhospodarované. Do tretej skupiny možno zaradi? najmä tie krajinné územia a celky, ktorých hodnota sa priamo viaže na diela ?loveka a ich hodnota je od týchto diel odvodená. Sú to napríklad kalvárie a iné pútnické a kultové miesta, okolia dominantných pamätníkov (Bradlo), územia významných historických udalostí (napr. bojisko na Dukle). Sem môžu patri? enklávy rozptýlenej ?udovej architektúry s typickými prvkami hospodárenia (kopanice), krajinársky hodnotné územia s technickými pamiatkami alebo kultivovaná krajina ako celok, napr. ?as? Spiša v okolí Spišského hradu a Dreveníka, okolie hradu Krásna Hôrka, sútok Dunaja a Moravy s areálom hradu o obce Devín až po lokalitu Sandberg a ?alšie.
        Medzi základné podmienky ochrany kultúrnej krajiny, podobne ako ktorejko?vek sú?asti kultúrneho dedi?stva, patria legislatívne opatrenia. Naše pamiatkové právo (najmä zákon NR SR ?. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu) umož?uje vyhlási? objekty a územia kultúrnej krajiny za národné kultúrne pamiatky a pamiatkové zóny. Sú?asný tlak na krajinu prináša potrebu nových prístupov k jej ochrane. Okrem druhovej a územnej ochrany, respektíve ochrany vzácnych druhov rastlín a živo?íchov a významných území prírody sa v sú?asnosti dôraznejšie prejavuje problém krajiny ako takej. Jedným z riešení je integrovaný manažment krajiny, integrovaný manažment povodí a pohorí (národných parkov, krajinných oblastí) ako celostná starostlivos? o územie, ktorá v sebe zah??a predovšetkým elimináciu možných rizík a rešpektovanie, ochranu a zve?a?ovanie prírodných a kultúrnych hodnôt v krajinnom prostredí. Je pochopite?né, že sa tak deje nielen v pôsobnosti jednotlivých krajín (štátov), ale aj na medzinárodnej úrovni.
        Jedným zo základných medzinárodných dokumentov v tejto oblasti uzavretých pod záštitou Rady Európy je Európsky dohovor o krajine. Dohovor bol otvorený na podpis jednotlivým ?lenským štátom po?as konferencie európskych ministrov o ochrane krajiny, konanej vo Florencii v októbri 2000. Platnos? nadobudol 1. marca 2004. Hlavným cie?om dohovoru je integrova? všetky záujmy ochrany v území, predovšetkým prírodné a kultúrne dedi?stvo, teda ochranu prírody a krajiny s ochranou kultúrnych hodnôt a pamiatkového fondu. Jeho ve?kým prínosom je fakt, že v sebe integruje doterajšie medzinárodné dohovory, ktorých pozornos? je venovaná prírodným, kultúrnym, historickým, spolo?enským a ?alším aspektom ochrany, manažmentu, plánovania a starostlivosti o krajinu. Hlavné ciele dohovoru plne zodpovedajú environmentálnej politike SR a jej dlhodobým cie?om, ako aj tradícii krajiny vážiacej si kultúrne a prírodné dedi?stvo vo všetkých jeho podobách.
    Porozumie? dianiu v krajine znamená zisti? priestorové  usporiadanie štruktúr a skúma?  interakcie v krajine, ktoré s nimi súvisia. Charakter krajiny je súhrn vlastností, ktoré sa vizuálne prejavujú ako súhrn ur?ujúcich znakov. Charakteristika krajiny je vystihnutie jej podstatných vlastností, znakov, ??t. Klasická typológia krajiny rozlišuje krajinné typy na základe zhody a rozdielu ur?ujúcich znakov a vlastností. Krajinný obraz je tiež ?typologická? sústava. Krajinný ráz v sebe obsahuje tak krajinné typy, ako aj hodnotenie ich výskytu v konkrétnom krajinnom priestore. Krajinný obraz  tak reprezentuje typické vlastnosti krajiny. Krajinný ráz reprezentuje regionálne ?i lokálne špecifický krajinný charakter.
     Estetický, alebo krajinotvorný význam charakteristických poh?adov a prieh?adov, zachovanie siluety a panorámy (zákon OPF) úzko súvisí jednak z prítomnos?ou ?udských diel v krajine a ich krajinnom kontexte, jednak s vizuálnym dojmom. Vyjadrujú významovo hodnotové vlastnosti krajiny. Doteraz uprednost?ované prístupy logicky  prešli genézou od druhovej a územnej ochrany k funk?no-štrukturálnemu hodnoteniu krajinno-ekologickej únosnosti, diverzity a stability krajiny. Na rade je prija? tézy o kvalite a hodnotách krajiny ako ?kombinovaného diela prírodných a ?udských snáh?. Uvedená terminológia nasved?uje, že nové prístupy a ich obsah už majú svoje spolo?enské uplatnenie, ale ich používanie, no najmä právna sila nezodpovedajú skuto?nej potrebe zlepšenia stavu, ochrany a pretvárania krajiny.

          Zna?né rezervy sú najmä v rámci novej výstavby pod?a stavebného zákona (zákon 50/1976 Zb.), ktorý je prežitý, v mnohom novým princípom ochrany a tvorby krajiny nevyhovuje. Je zrejmé, že výstavba v obciach, ako aj výstavba turistických stredísk sa musia rozvíja?. Musia vznika? aj nové pracovné príležitosti a s tým súvisiace podnikate?ské aktivity. Ale tento proces musí by? diferencovaný. Táto diferencovanos? je predpokladom aj zmeny postojov zainteresovaných subjektov. Na jednej strane ?neprístupných? ochranárov, na druhej strane ?dravých? podnikate?ov. Presnejšie, diferencovaný prístup je potrebný z h?adiska kvality krajiny. Je ve?a území na Slovensku, kde je vysoký potenciál pre cestovný a turistický ruch no v mnohých lokalitách sa nerozvíja, resp. živorí, a to aj mimo chránených území. Samotná ochrana prírody a krajiny nie je záujmom pre záujem, ale bytostne sa týka zachovania rozmanitosti druhov a prírodných podmienok pre túto rozmanitos?. Kde sú a budú chránené územia, tam je ?automaticky? predpoklad a prítomnos? atraktívnej krajiny. Imidž územia pre cestovný ruch a turistiku, vytvára práve ?logo? existujúceho chráneného územia, ?i národného parku. ?Aktívny? prístup má by? výberom vhodných miest pre rozvoj výstavby v predstihu! Situáciu je tak možné rieši? koordinovaným postupom a vhodnou argumentáciou.

    Sú však ?innosti, diela a prvky v krajine, ktoré jej obraz devastujú. Nemusí to by? vždy iba výstavba miest a obcí, obytných komplexov, no najmä technické, priemyselné a dopravné stavby, v poslednom období najmä cesty a dia?nice. Aj ke? dobre projektované a realizované diela môžu dobrý obraz krajiny takpovediac ?pod?iarknu??, mnohé stavby zasahujú krajinu priam drasticky. Novou pliagou v krajine je v poslednom ?ase umiest?ovanie ve?koplošných reklám a púta?ov, a to aj na najnevhodnejších miestach (napr. v oblasti Vysokých a Nízkych Tatier a v iných atraktívnych lokalitách). Ob?an, no najmä návštevník tak doslova stratil možnos? vníma? krajinu v estetickej kvalite, v jej zaužívanom (tradi?nom) obraze, ktorý po?as desa?ro?í sa stal doslova symbolom, napr. Krivá? od Važca alebo Podbanského, mnohé kalvárie, prirodzené dominanty v krajine (najmä hrady) a pod. ?Získali? sme ?po?arbané? horizonty, zanešvárené panorámy. Na Slovensku šarapatí ?reklamný smog?!

   Ak nie?o s tým neurobíme, svoje prístupy k obrazu krajiny nezmeníme, naša zem, naše symboly, klenoty našej prírody budú naše deti a vnuci pozna? iba z obrazových publikácií. Ešteže velikáni našej umeleckej tvorby, akými boli napr. Karel Plicka, Martin Martin?ek, v?as vzali do rúk fotoaparát. No a ja skúšam ?uka? do klávesnice aspo? tieto slová, slová, slová ….

Pre www.obnova.sk Jaroslav LIPTAY