(Obnova.sk) Z. Z. Stránsky, V závere 20. a na začiatku 21. storočia sa dostalo ľudstvo vlastnou vinou do globálnej krízy. Mnohí boli presvedčení, že v priebehu uplynulého storočia vyriešime najzávažnejšie problémy. Mali sme k dispozícii rozvinutú vedu, chceli sme uskutočniť tie najhumanistickejšie premeny spoločnosti, operovali sme s rozprávkovou technikou a domnievali sme sa, že čo snáď nevieme dnes, budeme určite vedieť už zajtra, že sme schopní meniť a zmeniť skutočnosť podľa našich prianí a túžob. Ale zrazu vidíme, že vláda ROZUMU, TECHNIKY, MATERIALIZMU a TOTALITY nás priviedla do celkom krajnej situácie. – Stratili sme pochopenie pre prírodu a jej nezastupiteľnú úlohu a vidíme v nej iba surovinový zdroj, ktorý exploatujeme tak, že ohrozujeme nielen sami seba, ale celú planétu Zem.

– Súčasná veda – ako napísal Lews THOMAS – „nám dáva nazrieť do niečoho, čo sme skôr vlastne nikdy nepoznali, odhalila ľudskú nevedomosť“.

– Odvrhli sme rôzne totalitné ideológie, ale miesto toho vidíme vo všetkom len tovar a všetko meriame len hodnotou peňazí.

– Vrháme sa do sietí najrôznejších náboženských a pseudonáboženských hnutí v domnienke, že tu nájdeme spásu, ale miesto toho se stávame otrokmi fanatizmu a strácame stále v širšom meradle vedomie Dobra a Zla.

– Skomercionalizovali sme a spriemyselnili kultúru a pre mnohých je kultúra iba vecou privátneho zájmu, iba zábavou. Tak stráca kultúra svoje človekostredné poslanie a v rovine hyperreality – ako o nej píše Umberto ECO alebo Jean BAUDRILLARD – v nás ničí zvyšky ľudskosti, ako to môžeme každodenne prežívať a ako sa to prejavuje zvlášť pri mládeži, pre ktorú sa stává masová kultúra drogou.
Máme nejakú nádej?
“Bez vedeckého a umeleckého ducha – napísal David BOHM – nemôžeme dosiahnuť všeobecnej a súvislej duchovnosti. Nesúvislá duchovnosť nám v ničom nepomôže. Dalo by sa povedať, že veda, umenie a duchovnosť sú základným obsahom kultúry. Pokiaľ stoja tieto prvky oddelene, nemôžeme mať kultúru kompletnú, koherentnú. A pretože kultúra je participovaný význam, nemôže teda mať ani tento súvislý participovaný význam. Naša kultúra by nakoniec mala malý alebo žiadny zmysel. Bez zmyslu sa naša spoločnosť rozpadne” .

V takejto konštelácii sa nemôžeme uspokojovať tým, že múzejný svet existoval, existuje a bude aj naďalej existovať… Je potrebné preniknúť do jeho vnútornej štruktúry, postihnúť pozitívne i negatívne vývojové indície. To je jediná cesta k tomu, ako sa dopracovať k poznaniu jeho problematiky a k postihnutiu zmyslu jeho existencie i úlohy, ktorú by mal zastávať v katastrofickej situácii ľudstva.

To je však náročná filozofická a vedecká úloha. Tú neriešia a ani nemôžu riešiť tradične v múzeách angažované vedné odbory. Nepomôže ani dnes módny múzejný manažment, atraktívna múzejná pedagogika alebo najnovší svetový šláger: digitálne múzeum. Toto je možné iba prostredníctvom špecifickej poznávacej domény, uplatňovaním vlastných metód, formalizovaním bežného múzejného jazyka a vyvodením adekvátneho poznatkového systému, krátko povedané: prostredníctvom muzeológie profilovanej v intenciách naznačených metavedeckých kritérií. Jedine na tejto vedeckej úrovni sa muzeológia môže inšpirovať a ťažiť zo súčasného filozofického, vedeckého i kultúrneho myslenia a v jeho intenciách angažovať múzejnú kultúru i príbuzné sozologické a monumentalistické odbory v prekonávaní súčasných krízových faktorov a tak reprofilovať túto kulturne-pamäťovú sféru v záujme jej vlastnej existencie a budúcnosti.
Poslanie katedry ekomuzeológie

Katedra ekomuzeológie Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, situovaná do Banskej Štiavnice, mesta Svetového kultúrneho dedičstva, vyznamenaného už dvakrát „Zeleným Oskarom“, sa zrodila s úlohou reagovať na globálnu krízu ľudstva a orientovať nastupujúce generácie mladých pracovníkov prichádzajúcich do múzeí, oblasti ochrany prírody a pamiatkovej starostlivosti nielen v tejto akútnej problematike, ale so zámerom osvojovať si predovšetkým novú orientáciu muzeologického myslenia.

Ekomuzeológia nie je nejakou novou muzeológiou. Predpona eko- iba signalizuje jej angažovanosť v súčasnej ekologickej a kultúrnej kríze a to tak, že sa snaží v intenciách eko-paradigmy presadzovať globálny prístup muzeológie k totalite prírody a spoločnosti. Z hľadiska dejín múzejne teoretického myslenia nadväzuje takto chápaná muzeológia na renesanciu a v mnohých smeroch sa aj inšpiruje prístupmi k realite, ktoré charakterizovali práve renesančné „Wunderkomory“. Nie je to však žiaden krok späť. Je to naopak snaha prekonať v múzejnej kultúre to, čo v priebehu uplynulých storočí vytvorilo priepasť medzi prírodou a kultúrou a rozbilo v dôsledku hlbokej diferenciácie vied, chápanie celku na úkor časti.

Úloha, k riešeniu ktorej sa snaží ekomuzeológia prispieť, je však zložitá a náročná. Nie je možné, aby vystačila iba so svojimi silami a riešila si len problémy, ktoré majú obecnú povahu a význam iba v nejakej vlastnej „veži zo slonoviny“. Je potrebné zainteresovať čo možno najširšie okruhy pracovníkov pôsobiacich v sférach filozofie, vedy a kultúry a ich prispením konfrontovať názory a prístupy na vymedzenú problematiku. Je potrebné tiež angažovať mladých, nastupujúcich pracovníkov a motivovať ich k poznávaciemu, ale aj praktickému úsiliu v intenciách ekomuzeológie.

Tak sa zrodila – z podnetu zahraničných i domácich múzejných pracovníkov – myšlienka uskutočniť Medzinárodnú letnú školu ekomuzeológie – ISS/ECOM, ktorej realizácia by umožnila zoznamovať širšie kruhy zahraničných a domácich záujemcov s touto problematikou a možnosťami jej riešenia, a to v záujme posilnenia a upevnenia angažovanej pozície ochrany prírody, pamiatkovej starostlivosti i múzejnej kultúry v súčasnej spoločnosti a tak upevňovať ich bázu pre existenciu v budúcnosti.