Na margo „stratégie“ štátnej kultúrnej politiky
Od prvých prejavov Človeka na Zemi pretrvávajú a vzájomne sa ovplyvňujú tri základné zložky života: človek – príroda – kultúra. Kultúra totiž nie je odvetvie, už vôbec nie rezort, ale ľudská civilizácia. Tvrdili to už starí Rimania (pozri: Publius Cornelius Tacitus), definujúc kultúru ako „celkový život spoločnosti“. Ak sa kultúra orientuje aj na materiálny a technický rozvoj, budúce desaťročia by mali priniesť najmä rozmach DUCHA. Len duchovne vyspelý a vzdelaný človek môže zmysluplne rozvíjať vedeckú a hmotnú základňu spoločnosti tretieho tisícročia. Kultúra je stabilizátorom spoločnosti, žriedlom humanizmu, inak hrozí „vykĺbenie“ zmyslu života. Obavy z budúcnosti a kolektívnu depresiu ľudstva môže totiž najskôr vyriešiť „vakcinácia“ kultúrou. Od dôb antického Ríma sme však málo pokročili dopredu, kultúre sme nasadili korzet rezortizmu a vtesnali ju do mantinelov tzv.„odvetvia kultúry“. A keďže na kultúru aj málo prispievame, doplácame na nekultúrnosť.

Európska kultúra stojí na základoch antiky, čiastočne židovských a najmä kresťanských tradíciách. Okorenená islamom a ďalšími kultúrami je úžasným príkladom rôznorodosti a tým aj príťažlivosti. Ochrana kultúrnej rozmanitosti v konečnom dôsledku zodpovedá aj politickej logike. Len chápaním a tolerovaním odlišností od kultúry našej uplatní sa kvalita a identita kultúry inej. „Cudzia“ kultúra sa môže stať kultúrou spoločnou, no nie bez práva na obranu svojich pôvodných čŕt a atribútov. Dostávame sa tak k stanoveniu kritérií, k výberu hodnôt, ktoré majú nadčasovú kvalitu. Výber kultúry a kultúra výberu má vychádzať z možností jej príslušníkov, ale v rámci etických noriem. Vzájomná tolerancia vo výbere kultúrnych hodnôt nemôže prekročiť určité obecné hranice morálky a vkusu.

Ak sa domnievame, že naša kultúra je ohrozená aj zvonka, nie je to tak. Predovšetkým my rozhodujeme o výbere, každý sa viac, aj menej, prispôsobuje ponuke. Konštatovať, že nevkus a pseudokultúra nadobúdajú kolosálne rozmery, je pohodlné, urobiť týmto trendom mantinely je však úloha zložitá. Škoda, že vládou prijatá stratégia kultúrnej politiky takmer žiadne riešenia neprináša, no usmerňuje dôraz na vedľajšiu koľaj, ktorú pomenúva „Akčným plánom“. Najmä však nerieši celú oblasť pôsobnosti, kultúru zužuje a „posúva“ do regiónov, miest a obcí. Podivný výklad obsahu „štátny“, ktorý (deformovane) je odvodený od toho, či kultúra je (alebo nie je) zapojená na štátny rozpočet. Pritom práve zdroje na naplnenie zámerov „štátnej“ kultúrnej politiky vláda z materiálu vyškrtla. Paradoxne sme tak regionálnu a miestnu kultúru, ktorá je občanovi najbližšia, vyčlenili mimo štát! Aj takým je dokument vlády z minulého roka, ktorý mal zámermi presahovať hranice rezortu. Ak by sa uvažovalo aspoň v dimenziách, na ktoré dbali už starí Rimania.

Uvedomujúc si, že kultúra nie je rezort a „kapitola“ v štátnom rozpočte, no prinajmenšom životný štýl, nemôžeme ju obmedziť na chvíle voľna a oddychu. Kultúra pracovného procesu, kultúrnosť pracovísk a pracovných vzťahov ovplyvňujú stav nášho vnútra, našej psychiky, čo súvisí s dispozíciou jedinca aktívne sa o kultúru zaujímať. Vyčerpaný občan už sotva siahne po vážnejšej literatúre a pôjde na „hamletovské“ divadelné predstavenie. Takto „pripravený“ skôr zoberie z televízie čokoľvek, čo nenúti zamestnávať telo a najmä ducha. Otupený duch vďačí za relax, ktorý pre mnohých je jediným zdrojom „kultúry“. A jednotlivci dychtiaci po čistom prameni nenájdu cestu, lebo už „zarástla bodľačím“. Zväčša je tu „kaluž“ aranžovaná rafinovanou ponukou. Smotánkou ozdobené médium nás zároveň presvedčí, že sme úžasní, lebo sme si vybrali správne. Teda tú ich televíziu, bulvárny denník alebo týždenník. Veď tak urobilo desaťtisíce ďalších spočítaných „píplov“. Dnes tento sociologický rozmer prerastá, žiaľ, vo „fenomén“ sociálny. Ním je (ne)solventnosť záujemcov o produkty najmä „živej“ kultúry. V úvahách o problémoch dneška nemožno finančné možnosti občana bagatelizovať. Tento „prozaický“ problém je zväčša mimo kultúry a je bytostne ekonomický.

Našťastie neplatí, že drahé je vždy aj dobré. No bez kultúry bude ekonomika sotva tak kultivovaná, aby dbala na kultúrne potreby občana. Najmä ak sa brak a gýč lepšie predáva, úspešnejšie sponzoruje a prináša viac zisku. Peniaze nie vždy produkujú kultúru (spravidla zbohatlíci sa obklopujú nevkusom), nuž nemožno predpokladať, že ak si spoločnosť zarobí, tak sa peniaze do kultúry dostanú. Príklady zlyhania vidíme aj dnes. V praxi tomu hovoríme protekcia, konflikt záujmov, neprehľadnosť finančných tokov, korupcia atď. Štátna podpora má ísť na žánre, ktoré nie sú schopné si na seba zarobiť (spomeniem aspoň pôvodnú tvorbu pre deti a mládež). Automatická podpora inštitúcií „na výslní“ („erbové“ organizácie rezortu kultúry), bez ohľadu na výsledok ich činnosti je zhubným a nemotivujúcim prvkom už prekonanej praxe. Privilégiá „elít“ vo viacerých druhoch umenia sú brzdou rozvoja kultúry. Kauza novostavby budovy SND je toho mementom. Je totiž scestné stotožňovať slovenské národné divadlo s inštitúciou rovnakého názvu a úplným bludom je vnímať ho ako budovu. Divadlo sa síce hrá v budove, ale nie s budovou. Naopak, takáto deformácia bráni spoznať osobnosti a tvorivé činy, ktoré sú ozdobou nášho divadelníctva a národnej kultúry. Bez toho, aby opustili Nitru, Martin, Zvolen alebo Košice. Toto poznanie možno zovšeobecniť. Slovenské národné divadlo má iba „smolu“, že si ho „elity“, vrátane poslancov, občas všimnú. Najmä vtedy, keď si môžu zahrať úlohu v „predstavení o divadle“.

Proces globalizácie nastoľuje požiadavku ďalšieho rozvoja poznania, čo vedie k zvýšenej špecializácii. Globalizácia však nie je „výdobytkom“ dneška. Je stará ako tradícia vnucovania iných kultúr vojnami alebo mierovými prostriedkami, napr. obchodom. Nuž a „inšpirácia“ prevzatím vzoru stála napríklad pri kolíske nášho písomníctva, resp. pri expanzii kresťanstva. Špecializácia v príslušnom odbore, paradoxne, sa stáva nebezpečnejšou ako globalizácia. Potláča totiž univerzálnosť človeka, ten stráca kontrolu nad celkom, lebo sa venuje len časti javov. Dochádza k zániku tvorivosti, lebo tá potrebuje dávku určitej hravosti. A vieru, že veci sa dajú uskutočniť aj inak ako uvádzajú príručky. Takto sa dá vysvetliť, že určití špičkoví špecialisti neberú vážne globálne ekologické javy, lebo im jednoducho nerozumejú. Podobne spoločnosť plodí ľudí s deficitom estetického vnímania, s absenciou citu vo všeobecnosti. Umenie „takto postihnutí“ oceňujú len podľa sumy uvedenej v katalógu aukčnej spoločnosti. Často potom víťazí hmota nad ideou, peniaze nad láskou, neokrôchanosť nad slušnosťou. Výchova ku kultúre a kultúra vo výchove musia tvoriť celok, lebo v konečnom dôsledku je vzdelanosť „iba“ jednou zložkou kultúry spoločnosti. Výchova ku globálnemu vnímaniu fungovania sveta by sa mala stať súčasťou výbavy každého jednotlivca, bez ohľadu na jeho technické alebo humanitné vzdelanie. A moc inštitúcií by nemala prevalcovať silu osobnosti.

Niet tak nízko položenej latky, aby ju mnohí nedokázali podliezť. Aj to je dôvod, aby úlohy a ciele kultúrnej politiky štátu smerovali k výšinám. Nevykročiť z priemernosti a prízemnosti znamená kráčať v terajšej strnulosti a demontáži aj tých skromných výsledkov, ktoré slovenská kultúra v nedávnych desaťročiach dosiahla (knižná ilustrácia pre deti, kvalita hudobných a speváckych telies a pod.). Keďže „európskej kultúrnej politiky“ zatiaľ niet, aj keď bezpochyby sa musí zrodiť, „európska kultúra“ je zatiaľ „súčtom“ kultúr jednotlivých štátov. Sotva uspejeme, ak neprinesieme na misky váh niečo, čo kvalitou zaváži a neprepadne ako neplatná minca meračmi rýdzosti a originality. Vysoké ciele v kultúrnych zámeroch však neprejdú, kým kultúra nebude na najvyšších priečkach rebríčka hodnôt a priorít nášho štátu.

Zdanlivý rozpor, že iba novou stratégiou „šľachtení“ odborníci pripravia kvalitnú stratégiu kultúry, v praxi neexistuje. Ide o to, aby stratégiu „kultúrnej politiky“ formovali a formulovali osobnosti, nie štruktúry byrokratického aparátu. Je dôležité, aby to bola stratégia komplexná, aby prinášala súhrnnú víziu kultúry v celej šírke a rozmanitosti. Problematika rozvoja rezortu môže byť „iba“ časťou takého dokumentu. Stratégia politiky rezortu kultúry izolovaná od „kultúrnej politiky“ iných rezortov, regiónov, miest a obcí má taký účinok, ako nádoba horúcej vody ponorená do chladných vôd rybníka. S očakávaním, že voda v nádobe zostane teplá. Prípadne, že nádoba prehreje chladné vody rybníka. Bez zdrojov na „zohriatie všetkých vôd kultúry a (ne)kultúrnosti“ to nejde. Pritom udržiavanie „prevádzkovej teploty“ je určite rentabilnejšie, ako rozmrazovanie následkov „doby ľadovej“.

Tiež je dôležité, aby stratégia kultúrnej politiky vznikala ako nezávislý dokument už počas formulovania volebných programov. Najmä ju treba prijať orgánmi (vládou, parlamentom) v začiatkoch nového volebného obdobia. Neskôr už majú príslušné štruktúry tendenciu nekonať nezávisle, ale stabilizovať získanú moc. Dôkazom je rozpor v rétorike politických centrál pred voľbami a ich konaním po voľbách (viď napr. kreovanie programových rád vo verejnoprávnych médiách). Vtedy už aj tie najlepšie predsavzatia strán idú stranou a víťazí pragmatický cieľ: formovať budúcnosť, teda aj „stratégiu kultúrnej politiky“, v prospech jej „tvorcov“. Teda pre seba. Hľa, aká márnosť!

Jaroslav Liptay
Autor (1947) je architekt.