Jarmila Strelková
Každodenne skloňujeme slová kultúra, kultúrnosť a vlastne ani nerozmýšľame nad ich hlbším zmyslom. Automaticky im pričleňujeme atribúty, ktoré sú nám vlastné a významovo sa nám zdajú jednoznačné. Za ich obsahom pre nás samotných nehľadáme odpovede na otázky, ako sme k takémuto chápaniu prišli a osvojili si ho. Či to bolo iba na základe vnímania nás samotných ľudských jedincov navzájom, nášho okolia, zvykov a zvyklostí bližšieho alebo vzdialenejšieho okolia, celého duchovného i materiálneho bohatstva ľudstva, ktoré nás obklopuje, alebo či zásluhou poznatkov a informácií, ktoré nám boli vštepované od detstva vlastne doteraz a stále v permanentnej dennodennej konfrontácii, alebo je to zo všetkého trocha, ba možno ešte niečo viac, niečo iné. …My Európania vnímame svet našími hodnotami, ktoré sme si postupne vytvárali, a to v historickom slova zmysle, ale aj teritoriálnom – kontinentálnom. Mierou našich hodnôt sme my sami, našimi hodnotami meriame ostatné kultúry. Často aj rigoróznosť našich poznaní vo vzťahu k iným svetom, iným kultúram, pretože ony sú vlastne pre nás iné svety absolútne alebo len málo poznané, pramení z ich neznalosti a tým nepochopenia. Myslím si, že celosvetovým trendom aspoň z rozvoja technologizácie ľudstva to tak vyplýva, je globalizácia kultúry, hoci sa jej všetci, či vedome alebo podvedome, bránime. Všetci chceme byť iní, jedineční, osobití, špecifickí, teda takí, aby nás odlíšili od iných a to platí tak o jedincoch, ako aj kolektívoch, národoch, spoločenstvách, veď preto si dávame mená. I keď každý z nás chce byť iný, zároveň chce, aby ho ostatní rešpektovali, prípadne ho vedeli oceniť za to, v čom je mimoriadny, schopný a ostatných prevyšuje. Vyvíjame sa my – jedinci, vyvíja sa ľudstvo a teda sa vyvíja aj naša kultúra. Jednou z podmienok rozvoja je otvorenosť kultúry, schopnosť prijímať nové podnety a utlmovať prežité a neperspektívne. Ak hovoríme o európskej kultúre ale aj kultúre v Európe, už v samotnom pomenovaní vyčleňujeme teritórium a tým ho dávame automaticky do protikladu alebo porovnania s inou kultúrou. Naším cieľom by malo byť, aj počas Dní európskeho kultúrneho dedičstva, pripomenúť si a vyzdvihnúť naše európske kultúrne špecifiká, náš prínos do svetovej kultúry, najmä v polohe duchovných a materiálnych skvostov, ktoré chápeme ako najkrajšie perly nášho umenia a ducha, ale v kontexte uznávania hodnôt iných kultúrnych spoločenstiev, spoločenstiev aj s úplne odlišným spôsobom života, a tým aj inými hodnotami, ako sami uznávame. Tempo života, na ktoré sme v Európe navyknutí, zdá sa že sa neustále zrýchľuje a v istom bode, akoby technika a technológia predbiehala oblasť duchovna. Niekedy akoby sme viac rátali než rozmýšľali, podceňujeme “filozofovanie” pred “biznisom”, peniaze sa rovnajú úspechu, úspech sú zasa len peniaze. Strácame obyčajný ľudský rozmer, a to je zasa vplyv inej kultúry, ale my ho prijímame, osvojujeme si ho a zdá sa, že dobrovoľne. Asi si treba viac vyberať z možných vplyvov hodných nášho záujmu, aby nás iná kultúra nepohltila, aby budúcnosť nebola modelom jednej kultúry, ale už bez nás a našich tradícií a aj bez budúcnosti. Chráňme a uctievajme si našu minulosť, aby sme sa mali o čo v živote oprieť, aby sme nestrácali rúcaním tradičných hodnôt naše istoty, avšak neberme ich iným, ani v mene šírenia kultúry a odstraňovania primitivizmu. Veľkosť našej kultúry môžu nasledujúce generácie oceniť len vtedy, ak budeme uplatňovať nadhľad a veľkorysosť k iným spoločenstvám a kultúram, nech sa nachádzajú kdekoľvek a ich úroveň nehodnoťme našimi kritériami, lebo práve v hodnotách a ich miere je čaro a osobitosť každej kultúry.