Jaroslav LIPTAY
„Kartágo musí byť zničené !“ -zaznela pamätná veta v rímskom senáte pred viac ako dvadsaťjeden storočiami. „Sochy Budhu musia byť zničené !“ – zazneli rozkazy vodcov afganského hnutia Taliban na začiatku dvadsiatehoprvého storočia. Žiaľ, obe tieto barbarské požiadavky boli uskutočnené. Zdá sa, že ani počas mnohých storočí nedošlo k zásadným pozitívnym zmenám v prístupoch ku kultúre inej komunity. Príčinou je najmä zaostávajúci vývoj vedomia a etiky vo všeobecnosti, modernejšie a účinnejšie sú iba prostriedky, ktorými sa kultúrne hodnoty likvidujú. Aj v oblasti kultúrneho dedičstva ešte nie vždy dokážeme tolerovať niečo „inakšie“, a to tak v ochrane hmotných a nehmotných dokladov minulosti, ako aj v tvorbe nových kultúrnych hodnôt, napríklad ak ide o diela tzv. provokujúcich tvorcov. Dokumenty odlišnej kultúry zväčša „tolerujeme“ ako predmety zberateľského záujmu, prezentované často finančne vyčíslenou historickou a umeleckou cenou výtvarných diel alebo zbierkových fondov umiestnených na aukciách, dražbách a v predajniach so starožitnosťami. Už v menšej miere tolerujeme posolstvo, ktoré príslušné dielo alebo objekt tlmočí a vyžaruje. Spravidla najmenej však tolerujeme tých, ktorí iné hodnoty prinášajú, často priam ignorujeme právo na ich identitu. Nie vždy je to identita národná alebo etnická, ale prevažne identita kultúrna. A žiaľ, dnes ešte často aj identita náboženská. Príklady takejto intolerancie vidíme na mnohých miestach tak na európskom kontinente, ako aj v iných častiach sveta. Barbarské dôsledky balkánskych konfliktov, v poslednom čase však najmä zničenie pamiatok svetového kultúrneho dedičstva v Afganistane sú toho dostatočným dôkazom.

Európska kultúra stojí na základoch antiky, čiastočne tiež vychádza zo židovskej a neskôr predovšetkým z kresťanskej tradície. Okorenená islamom a ďalšími kultúrami a náboženstvami je Európa úžasným príkladom rôznorodosti a tým aj príťažlivosti. Žiaľ, daňou za tieto hodnoty sú ešte aj dnes časté národnostné, náboženské a iné konflikty. Niekedy iba preto, že hovoríme iným jazykom, prípadne máme inú farbu pleti, alebo v náboženskom presvedčení uznávame iba tú svoju vieru, nie však vieru vo všeobecnosti. Aj z týchto dôvodov si mnohokrát niektoré spoločenstvá uplatňujú právo na svoju identitu veľmi expanzívne. Ak teda chceme v rámci globalizácie uplatňovať aj vecný dialóg o zachovaní identity a rozmanitosti, alebo ak chceme hovoriť o súdržnosti, musíme rovnako intenzívne uplatňovať toleranciu. Lebo iba tolerancia môže byť zárukou práva partnera na vlastnú identitu. Iba pochopením a tolerovaním odlišností od kultúry našej môže sa uplatniť aj identita kultúry inej. Takpovediac „cudzia“ kultúra sa nakoniec v rámci globalizácie môže stať kultúrou spoločnou, avšak nie spôsobom, aby bez práva na sebaobranu stratila svoje pôvodné črty a základné atribúty.

Z uvedeného vyplýva nielen možnosť, ale predovšetkým morálna povinnosť uskutočňovania dialógu na základe vzájomnej tolerancie, na základe partnerstva. Súdržnosť je potom logická v rámci pravidiel rovnosti, uznávajúc právo každého z partnerov na svoju vlastnú identitu. A naopak, spolupráca je sotva možná bez pochopenia a akceptovania obsahu a foriem kultúrnych hodnôt iného etnika, inej náboženskej skupiny alebo záujmového zoskupenia. Prijatím a rešpektovaním autenticity a tým aj rozmanitosti kultúrneho dedičstva jednotlivých národov, etnických skupín a náboženských spoločenstiev žijúcich teraz alebo v minulosti na starom kontinente zároveň mohutnie a stáva sa ešte pestrejším a rozmanitejším aj spoločné, v našom prípade „európske kultúrne dedičstvo“. Zrejme nie je potrebné zdôrazňovať pozitívny zmysel, ako aj priaznivé účinky rôznorodosti tohoto dedičstva. Lebo kultúrna rozmanitosť je dôležitá aspoň tak, ako je dôležitá biologická rôznorodosť. V konečnom dôsledku ide totiž aj o určitý profylaktický a uzdravujúci efekt, pretože ľudský jedinec sa môže zdravo a harmonicky vyvíjať predovšetkým vo svojom pôvodnom a jemu blízkom autentickom prostredí. Ochrana kultúrneho dedičstva v celej svojej rozmanitosti je tak zároveň aj ochranou ľudskej dôstojnosti, je ochranou ľudských práv a slobôd.

Je však samozrejmé, a aj samotný štatút kultúrneho dedičstva to predpokladá, že ide o snahu a zámer chrániť kultúrne dedičstvo v jeho pôvodnom, podľa možností v autentickom stave. V umení sa kópie ohodnocujú často zanedbateľne v porovnaní s originálom, falzifikáty sa pranierujú, ich autori aj trestajú. V oblasti architektúry a urbanizmu sa však kópie a novotvary až trestuhodne bagatelizujú, alebo aj prehliadajú. Takpovediac módne sú repliky alebo evokácie niekdajších historických budov, ulíc a štvrtí. Mnohokrát žijeme alebo sa pohybujeme medzi plagiátmi nahovárajúc si, že sa dotýkame minulých storočí. Neskôr Rimania pochopili význam opätovného postavenia Kartága, ale tak názvom ako aj hodnotou to už bolo Nové Kartágo. Možno aj v Afganistane ktosi znovu vytvorí sochy Budhu, budú to však diela súčasné. Fortieľ dávnych tvorcov, duch autenticity pôvodných pamiatok sa navždy stratil. Ak aj niečo hodnotné vznikne, sotva bude hodné štatútu svetového kultúrneho dedičstva. Logicky sa teda dostávame k požiadavke stanovenia určitých kritérií. Aktuálnou je otázka hodnotového výberu súčastí kultúrneho majetku, výberu diel a lokalít, ktoré predstavujú určitú kvalitu. Nielen ochrana kultúrneho dedičstva, ale aj jeho kategorizácia a stanovenie priorít by však nemali byť zneužívané na politické alebo mocenské zámery a ciele, prípadne na presadzovanie nadradenosti jednej skupiny ľudí nad druhou. Sloboda výberu by mala zároveň vychádzať z možností nositeľov príslušnej kultúry, pochopiteľne v rámci etických noriem a na základe medzinárodne akceptovaných odborných kritérií. Vzájomná tolerancia vo výbere hodnôt nemôže prekročiť určité hranice morálky a vkusu. Ak som teda v úvode tejto krátkej úvahy zdôrazňoval význam tolerancie, ani v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva tolerancia nemôže byť bezbrehá a nemôže sa aplikovať izolovane, v akomsi vzduchoprázdne. Mala byť totiž existovať prinajmenšom spoločne s ďalšími atribútmi, ktorými sú predovšetkým pravda a mravnosť.

apríl 2001