„Niektoré hry sú také slabé, že nedokážu odísť z javiska“ (Stanislav J. Lec). Nuž a sú aj tak slabé diela, ktoré by kritiku neuniesli. Prípadne sú tak úbohé, že sa o nich ani nedá písať.

V oblasti ochrany pamiatok kritika nie je obvyklá. Samotný názov tejto úvahy napovedá, akým smerom sa mienim uberať. Gastronómia je predsa len zrozumiteľnejšia téma, ako záchrana a obnova pamiatok, čo možno ocení aj bežný čitateľ. Aj keď pôvodne som uvažoval s názvom „Ako psíček s mačičkou metodiku napiekli“. No k písaniu som mal aj ďalší dôvod. Po desaťročiach praxe prestávam niektorým veciam rozumieť. Žeby som bol už pod vplyvom akéhosi „stareckého konzervativizmu“?! Nepostrehol som nové trendy? Nevnímam nové „kultúrne vrstvy“? Alebo iba niektoré (aj medzinárodné) trendy neplatia ? Niekam sa podeli aténske a benátske charty, európske dohovory (napr. Dohovor o ochrane architektonického dedičstva Európy, ktorý Slovensko ratifikovalo!), zmluvy a konvencie UNESCO a pod. ?!

      Laik nerozumie, odborník neverí vlastným očiam. A to priamo na Hlavnom námestí nášho hlavného mesta. Namiesto tradičnej žulovej alebo čadičovej dlažby, v historických jadrách miest obvyklej, vidíme zrazu takpovediac interiérovú plochu zo žltej (zlatej?) ázijskej žuly, hodiacej sa viac na obklady, ako na mestský parter. Plocha pôsobí ako staničná hala, z ktorej treba rýchlo vypadnúť, aby sme nezmeškali vlak. Hniezdo lavičiek umiestnených na pustej ploche dlažby, nevedno prečo s menami bratislavských osobností, priam odrádza návštevníka od dlhšieho posedenia. Hneď vedľa nový vojak (jeden napoleonsky opretý o lavičku zrejme nestačí?!) stráži „drevenú strážničku“ zo žuly. Žulou je obťažkaná aj historická „Rolandova fontána“, ktorú nechala radnica utopiť v novom bazéne. O tom, že ide o znehodnotenie kultúrnej pamiatky, niet pochýb. Neviem si predstaviť, žeby takto „zmodernizovali“ obdobnú fontánu v historickom centre Dubrovníka, prípadne by podobným spôsobom „vylepšovali“ svoje historické skvosty v Benátkach, Florencii alebo v družobnej Perugii. Apropo, koľko „čumilov“ a iných „podarených“ sôch potrebuje historická Bratislava, aby mešťanostovia boli spokojní?! Nevkus sa zrejme stáva akousi doktrínou magistrátu, keďže susedné Františkánske námestie je „vyzdobené“ predajnými stánkami lacného vzoru so striežkami pokrytými akýmsi igelitom. Podobnosť s igelitovými obrusmi na stoloch zariadení IV. cenovej skupiny je iba náhodná? Nakoniec, aj dobové rytiny Bratislavy sú kultúrnym dedičstvom. Takáto nevkusná prezentácia im skôr ublíži, ako priblíži ich výtvarnú a historickú hodnotu.  

       Ak počas minulého režimu sa Bratislava zbavovala svojich kultúrnych hodnôt spôsobom „fast past“ (takýmto slovným spojením som si pomenoval spôsob, ktorým rýchlo skoncujeme s minulosťou) formou asanácií, súčasná degradácia histórie je rafinovanejšia. Pod rúškom záchrany a obnovy sa historická Bratislava zbavuje originality, vymieňajúc autentické stavby, doplnky a prvky za nové budovy a detaily z drahého materiálu. Tieto náhrady zväčša nemajú už nič spoločné s pôvodnými stavbami, miestami, osobnosťami a udalosťami nášho hlavného mesta. Pritom sa tak deje v čase, keď za krivdy už nemôžeme viniť ani Viedeň, Budapešť alebo Prahu. Ak sa mám vrátiť ku „gastronomickej“ terminológii, potom treba zdôrazniť, že napr. Kung pao má plné opodstatnenie v čínskej kuchyni, v slovenskej reštaurácii by bola takáto ponuka smiešna. Podobnú chybu má aj úprava Hlavného námestia.

       Nie vždy však ide iba o náhradu stavieb, prvkov, materiálov. Aj rekonštrukcie pôvodných stavieb na pôvodnom mieste majú v Bratislave množstvo otáznikov. Napríklad nedávno obnovený Pálffyho palác na Zámockej ul. svojou fasádou pripomína viac ementál, než dobrú kvalitu rekonštrukčných prác. Možno chcel metodik (sotva vlastník?!) demonštrovať, že múr je z kameňa, čo je však na mieste poznateľné aj laikmi bez vytvárania dier v omietke. Chcel vari niekto naznačiť, že stavba súvisí s pôvodným kamenným múrom. To však je známe už viac ako storočie, čoho dokladom je napr. mapa mesta z r.1820. Polopatizmus je možno užitočný v materskej škole, no aj to iba vo vzťahu k nechápajúcim školáčikom. V praktickej obnove tento spôsob „analytických metód“ už dávno nemá miesto. Bežných pozorovateľov zbytočne dezorientuje, odborníci sa zaujímajú o históriu a podrobnosti z procesu obnovy príslušných pamiatok adekvátnejším spôsobom, ako „pohľadom z ulice“.

       Nuž a je tu ešte aj skupina ďalších prehreškov v obnove pamiatok, ktorú na „jedálnom lístku“ reprezentuje fašírka. Na prvý pohľad vyzerá tento produkt celistvo, niekedy obstojne aj po vizuálnej stránke, no ťažko identifikujeme jeho zloženie. Skrátka: do fašírky možno pomlieť čokoľvek. Ale ak to vieme okoreniť a ozdobiť, „konzumenti“ to neraz dokážu prijať a stráviť. No často na ich škodu, najmä ak dôjde ku kŕčom pri trávení. V posledných rokoch je v Bratislave značnou „porciou fašírky“ najmä „obnovená“ kaviareň Au café na pravom brehu Dunaja, predovšetkým však „evokácia“ historickej zástavby na Zámockej ulici. Konkurenciou pre „hodnoty“ tohto typu je najnovšie aj meštiansky dom na Hviezdoslavovom nám. 25. Nielen že ide o neokrôchanú nadstavbu 6. a 7. podlažia, ktorá je necitlivá najmä v napojení na strechu susedného rožného (tzv. Kernovho) domu, no úpravou 4. a 5. podlažia sa vytvára dojem, že pamiatka má prinajmenšom päť podlaží od nepamäti. Pritom vhodnejšie príklady odlíšenia historických častí budov od nadstavieb sú aj v Bratislave (napr. budova pošty na Nám. SNP,  z nedávnej doby hotel Marrol´s na Tobruckej ul.).

      Pre úplnosť je vhodné si zopakovať, že napr. už v roku 1933 na medzinárodnom kongrese architektov v Aténach delegáti prijali o. i. aj tézu, že (citujem): Miešanie falošného s pravým je vzdialené od cieľa dosahovať jednotný dojem a sprostredkovať pocit čistoty štýlu. Vedie to len k diskreditácii autentických svedectiev, ktorých zachovanie nám najviac leží na srdci. Nebolo by vhodnejšie v procese obnovy pamiatok nášho hlavného mesta zachraňovať radšej pôvodné autentické hodnoty, často skromného výrazu, bez honosnej modernizácie z drahých materiálov cudzieho pôvodu, pochybného štýlu a vkusu. Alebo: Zachovanie čoho z histórie Bratislavy nám najviac leží na srdci ?!

Zdroj: pre www.obnova.sk / Jaroslav  LIPTAY / Bratislava  jún 2006 (foto: Autor)