Staroveké predstavy o hygiene zvyčajne ďaleko zaostávali za predstavami a napokon aj hygienickými praktikami dneška. Toto stručné tvrdenie jednoducho a rýchlo odsunie úroveň starovekých civilizácií hlboko pod úroveň našej dnešnej civilizácie. Na veľmi konkrétnej predstave o vykonávaní hygieny v staroveku, blízkej každému z nás, posilní pocit našej nadradenosti a uspokojenia z nášho civilizačného vývoja. Pri trocha zodpovednejšom pohľade na vec sa však v tvrdení ukážu isté trhliny, jeho jasnosť sa skalí a jednoduchosť nahradí komplikovanosť skutočnej antickej reality. Pôvodné jednoduché tvrdenie sa napokon ukáže ako zavádzajúce – tak ako mnoho veľmi jednoduchých a všeobecných tvrdení.

Ako to teda s antickou hygienou bolo?
Súhrn opatrení na udržiavanie čistoty, resp. náuku o ochrane, udržiavaní a podmienkach zdravia dnes nazývame slovom hygiena, ktoré je gréckeho pôvodu . Hygiena je vedný odbor študujúci zdravý spôsob života z hľadiska jedinca aj spoločnosti. Vytvára pravidlá takéhoto spôsobu života a skúma ich dodržiavanie [https://sk.wikipedia.org]. Zdravotné, alebo zdravotnícke zariadenia označujeme aj slovom sanita – ktoré je zasa latinského pôvodu. Pôvod obidvoch základných slov nášho dnešného „zdravotného a čistotného jazyka“ naznačujú, že to s osobnou čistotou v antike muselo byť trocha inak.

Zásadnú odlišnosť od hygienických zvyklostí iných národov môžeme študovať už u Grékov klasického obdobia. Telesná zdatnosť, atletická postava, pohyb, šport, umývanie a otužovanie sa v gréckej kultúre stali vyžadovaným trendom módnosti, ktorý je aktuálny aj dnes. Zušľachťovanie si vlastného tela bolo v Grécku chápané v súlade so zušľachťovaním si ducha. Prekročilo to brány palácov a stalo sa, na rozdiel od iných vtedajších národov, všeobecným záujmom. Gréci sformulovali ideál ľudskej (pôvodnej „samozrejme“ najmä mužnej) dokonalosti – kalokagatie – teda snahy o harmonickú, duševne i telesne dokonalú osobnosť, ktorý je v našej civilizácii živý ešte aj dnes. Je síce pravdou, že v gréckej praxi nebola realizácia tohto ideálu zasa až tak rozšírená, ako by sa dnes zdalo, no ideál už bol raz sformovaný.

Rimania uznávali grécku kultúru ako viac rozvinutú než svoju a prevzali z nej veľa princípov i produktov, ktoré zdokonalili. Jedným i nich bola aj starostlivosť o čistotu svojho tela, ktorú však chápali viac ako čistenie a masírovanie, než ako telesné cvičenie. Telesné cvičenie sa u nich viazalo skôr na vojenský tréning. Pretože technická úroveň vtedajšieho staviteľstva a najmä nedostatok výkonných energetických zdrojov neumožňovala vystrojenie väčšiny domov zložitejšími technickými zariadeniami, museli Rimania problémy hygieny riešiť trocha inak ako sme dnes zvyknutí. Ale riešili ich.

Domová a bytová hygiena
Obytné domy na vidieku, v menších mestách, na veľkých stavebných pozemkoch, alebo domy zámožných obyvateľov (najmä átriové domy, alebo rôzne vily a paláce) mali zvyčajne vlastnú kúpeľňu – balneum – ktorú tvorila miestnosť, prípadne až sústava miestností podobných funkcií aké mali veľké mestské kúpele – thermy. To znamená, že kúpeľňa mala prevádzku rozdelenú do dvoch až troch etáp procesu kúpeľa – teplej, horúcej a studenej. Tomu zodpovedalo aj členenie jednotlivých miestností, častí domu a existencia špeciálnych konštrukcií (napríklad nádrží na vodu, ako aj zariadení na kúrenie).  

Mramorové vane z Ostie

Vo väčších mestách a najmä v samotnom Ríme, kde väčšina obyvateľov žila predovšetkým vo výškových obytných budovách zvaných insulae, boli situácia úplne iná. Tieto domy zrejme nebývali vo vyšších podlažiach vybavené technickou infraštruktúrou – vodovodom a kanalizáciou. Tie končili väčšinou v prízemí. Hoci v niektorých zlomkoch rímskych stavieb sa našli aj zvislé keramické odpady vedené v stenách, ktoré mohli odvádzať ako dažďovú vodu, tak aj splašky.

Kovová domáca vaňa v Herculanensis

Z toho vyplýva, že nájomníci bytov vyšších podlaží mohli každodennú bežnú hygienu a potrebu realizovať vo svojom byte len obmedzene a to:
– Buď vynesením vody vo vedre až do bytu k drobnej hygiene, alebo bežným umývaním sa v menších verejných zariadeniach, alebo napokon návštevou verejných therm k riadnemu kúpeľu.
– Buď návštevou verejných záchodov na ulici – latrinae, alebo použitím nočníka.

Latríny
Latrín bývala v Ríme, či v iných veľkých mestách dostatok, avšak nočníky museli obyvatelia z vyšších podlaží vždy zniesť ku kanalizačnej vpusti v prízemí. V noci ich však mnohí údajne vylievali priamo z okien na ulicu. Napokon jedným z udávaných pragmatických dôvodov zapálenia Ríma za cisára Nera bolo, že cisárovi Rím smrdel.

Suchý záchod v Pompejách

Objektov združených latrín bolo v Ríme zrejme dosť veľa – uvádza sa, že na mnohých uliciach (väčšine ulíc?). Združené latríny tvorila väčšia miestnosť, po obvode ktorej boli kamenné (aj mramorové) sedenia. Pod každým sedením bol odpadový otvor, ktorý bol doplnený ešte otvorom v čelnej strane sedenia. Ten slúžil na čistenie zadných častí tela prísediacich špongiou (spongum), namáčanou do parfémovanej vody, ktorá bola v menšom žliabku pred sedením.

Združené verejné latríny v Ostii

Mimochodom – spoločné užívanie latrín viacerými osobami (mužské a ženské bývali od seba oddelené) súčasne vôbec nie je také nemysliteľné. Autor článku má takúto osobnú skúsenosť z vojenského cvičenia a môže potvrdiť, že po prekonaní úvodného ostychu je to nielen jedno, ale dokonca to môže byť aj celkom príjemný spoločenský zážitok porozprávania sa so spolusediacimi susedmi. 

Záchody boli svojim spôsobom splachovacie – ich odpadové jamy bývali konštruované tak, aby sa nimi čas od času mohla postiť prúdiaca voda, ktorá fekálie spláchla. Mimochodom – spongum fasovali aj legionári. Na jedno družstvo jedno spoločné spongum.  

Žliabok s parfémovanou vodou v latrínach v Pompejách

Napriek technickým nedostatkom dávali Rimania na hygienu značný dôraz. Ranná toaleta bola síce jednoduchá a krátka – opláchnutie tváre a očí čerstvou vodou a vypláchnutie úst, no tí, ktorí sa viac venovalo svojmu zovňajšku (väčšinou úradníci, bohatší občania a ženy) strávili veľa času holením, úpravou vlasov a celkového vzhľadu, ako aj čisteniu zubov. Od Grékov prevzali Rimania natieranie tiel vonnými olejmi a masťami a zuby si čistili napríklad zmesou mramorového prášku a vonných bylín, prípadne aj žuvali aromatické drevá. Používanie zubných kefiek nie je zatiaľ potvrdené, pretože ich zvyšky sa dosiaľ nenašli, ale vieme, že zuby si čistili rôznymi pomôckami, napríklad konárikmi. Aj tak ich mali celkovo zdravšie, ako dnešná populácia.

Poobede ohlásili gongy začiatok dennej hygieny v kúpeľoch – thermách, v ktorých otroci medzičasom stihli pripraviť čistú a primerane teplú, či horúcu vodu do príslušných bazénov. 

Verejné kúpele

Diocletiánove thermy v Ríme, čiastočne prestavané Michelangelom na kostol

Rímske verejné kúpele – thermy (bez ohľadu nato, či boli stavané pre ľud, senát, alebo cisára) patrili k typickým znakom rímskej civilizácie, boli jedným najcharakteristickejších druhov stavieb rímskeho staviteľstva, najkomplexnejším rímskym spoločenským zariadením, ktoré čiastočne stieralo rozdiely medzi ľuďmi a nemali (vo svojej podobe) obdoby pred ani po antickom Ríme – hoci v zmenenej podobe prežili napríklad v arabskej a tureckej kultúre. Slúžili predovšetkým telesnej hygiene – kúpaniu, masážam, športu, ale aj k stretávaniu sa, rozhovorom, obchodu,  štúdiu, či literárnym vystúpeniam.

Vstupná hala mužských therm v Pompejách

Základ kúpacej časti therm tvorili tri druhy miestností – caldarium (horúca miestnosť, často s bazénmi s horúcou vodou), frigidarium (miestnosť – bazén so studenou vodou) a tepidarium (spoločenská miestnosť – teplá odpočiváreň s vlažným prostredím a často aj s ležadlami). Bazény boli otvorené, alebo kryté a okrem spomínaných miestností boli v thermách aj rôzne šatne (apodyterium), telocvične, miestnosti pre potné kúpele (sudatorium), telocvične, otvorené ihriská so stĺporadiami (palaistry), knižnice, študovne, prednáškové siene, miestnosti pre recitáciu veršov, výklenky a stĺporadia (peristyl) na posedenie i prechádzky, diskusie, dohody i rozjímania. V kúpeľoch bývali aj záhrady, prenosná zeleň a tak podobne.

Vo vrcholnom období bolo v Ríme viacero stavebných komplexom therm, ktoré zaberali pozemky obrovských rozlôh, až niekoľko hektárov a mali každé kapacitu niekoľko tisíc ľudí (aj 3 až 6 000). Základom ich výstavby bolo technické zvládnutie prívodu veľkého množstva vody z prameňov, ktoré boli často vzdialené desiatky kilometrov v horách. Rimania na to používali typické konštrukcie vodovodov, ktoré tvorili predovšetkým vodné ryhy – v nepriepustnom podloží len vyhĺbené, v priepustnom vymurované a zaklenuté z tehál. Ryhy dopĺňali, alebo nahradzovali aj  keramické rúry spájané vtlačovaním do seba a izolované vápennou maltou s prímesou olivového oleja, alebo olovené švové rúry, spájané medzi sebou tiež vtláčaním do seba, alebo kamennými spojkami. Tlaky vo vodovodných potrubiach však bývali pomerne veľké a uvedené spôsoby spájania rúr im neboli dostatočne odolné. Preto boli rúry zvyčajne kladené na dobre prístupných miestach, kryté len tenkou vrstvou zeminy tak, aby mohli byť rýchlo a bez väčšej námahy priebežne opravované. V prípade potreby previesť potrubie ponad hlbšie údolia boli potrubia uložené na typické konštrukcie murovano-betónovaných akvaduktov. Vodovody ústili do rôznych sedimentačných kalových a odberných nádrží, z ktorých bola potom voda rozvádzaná ďalšími potrubiami, napríklad olovenými rúrkami (fistulae). Rozvody sa podľa potreby rôzne vetvili a v miestach, na ktorých bolo potrebné kontrolovať a regulovať prítok vody ku konečnému užívateľovi boli inštalované jednoduché kohúty.

Olovené rúrky vodovodného vedenia v Herculanenses

Thermy boli rozdelené na už spomínané miestnosti podľa rôznych funkcií. Prezliekáreň (apodyterium) bola zvyčajne vybavená lavicami na sedenie a miestami na uloženie šiat – napríklad radom malých výklenkov v stene, alebo drevenými policami.

Apodyterium – šatňa s boxmi na odkladanie šiat v Pompejách.

Teplá miestnosť (tepidarium) slúžila na prispôsobenie sa návštevníkov vyššej teplote, natieranie tela vonnými masťami, či odpočinku po horúcom kúpeli a bola preto vybavená nielen miestami na sedenie, ale aj bazénom (či bazénmi) s vlažnou vodou. Vykurovanie bývalo zabezpečované napríklad veľkou bronzovou panvou na horúce uhlie, alebo horúcovzdušným systémom (hypocausis) v stenách. V takomto prípade bývali steny tepidária obložené zvláštnymi keramickými tvarovkami s nosovitými výstupkami na zadnej strane (tegula mammata), alebo dutými tehlami, ktoré po priložení na stenu vytvárali spojenú vzduchovú dutinu. Podobná vzduchová dutina bola vytváraná aj pod keramickou, či kamennou podlahou, ktorej platne boli položené na sústavu pravidelne rozmiestnených vymurovaných tehlových stĺpikov výšky okolo pol metra. Spodná plocha vzduchovej medzery bola vyložená škridlami, vyspádovanými smerom k vykurovaciemu otvoru tak, aby sa dovnútra čo najlepšie dostal horúci vzduch – prípadne až plameň z kúreniska a zároveň aby tak čo najľahšie odtekala kondenzovaná voda.

Duté tehly na vykurovanie stien horúcim vzduchom v Aquincu.

Do spomínaných dutín sa vháňal teplý vzduch z kotolne a podlaha i steny sa tak stali súčasťou systému ústredného vykurovania (hypocausis). Hypocausis slúžilo aj na ohrievanie vody v nádrži nad kotlom (praefurnium), prípadne až v troch druhoch nádrží (vasarium, testudo alvei), v ktorých sa dosahovala rozdielna teplota vody od studenej, cez vlažnú až po horúcu. Nádrže boli umiestnené tak, aby voda pretekala z najchladnejšej do najhorúcejšej. Kotolňu obsluhovali otroci, ktorým zohriatie vody na príslušnú teplotu trvalo asi pol dňa. 

Prierez dvojitou podlahou a vyhrievaný bazén s teplou vodou

Horúca miestnosť (caldarium) bývala vybavená uvedeným systémom horúcovzdušného kúrenia, bazéna na horúcu vodu a slúžila na prehriatie a potenie sa návštevníkov. V miestnosti bola často para a teplota tu dosahovala približne 40°C.

Caldarium– bazén s horúcou vodou v Pompejách

Caldarium bývalo vybavené aj okrúhlou kamennou nádržkou na studenú vodu (labrum), z ktorej návštevníci pili vodu pre zvýšenie potenia.

Sudatorium s nádobou na studenú pitnú vodu (labrum) v Pompejách.

Nad labrom sa v klenbe umiestňovalo okno z ktorého padalo svetlo priamo na vodu v nádržke. Studená miestnosť (frigidarium) bola určená na umytie a schladenie. Jej hlavnou konštrukciou bol preto bazén na studenú vodu, do ktorého bola oloveným potrubím (fistulae) privádzaná čistá a chladná voda. Kúpeľne miestnosti bývali najčastejšie zastropené klenbami, v ktorých sa nachádzali otvory na osvetlenie, vetranie, či reguláciu teploty a vlhkosti v miestnostiach.

Stropný otvor na reguláciu teploty a obsahu vodných pár v pompejských thermách.

Nad horúcu miestnosť (caldarium), prípadne potnú miestnosť (sudatorium) plnú horúcej pary, kde bola regulácia teploty najaktuálnejšia sa pod otvory zavesovali kovové príklopy, zavesené na reťaziach. Regulovalo sa ich vyťahovaním alebo spúšťaním. Celok kúpeľov dopĺňali aj otvorené plochy palaistry určené na telesné cvičenia. Palaistry bývali obohnané stĺporadím (peristylom), pod ktorým sa návštevníci prechádzali a pili nápoje na doplnenie tekutín v tele po kúpeli. Niekedy sa tu nachádzal aj plavecký bazén (natatio).

Palaistra v thermách v Pompejách s kamenným stĺpom omietnutým dekoratívnou omietkou.

Thermy boli prevádzkovo aj stavebne delené na ženské a mužské, hoci v niektorých obdobiach sa užívali spoločne. Ženy sa kúpavali v dvojdielnych plavkách (fascia pectoralis a subligar), ktoré sa podobali dnešným bikinám. Takéto sú zobrazené napríklad na nástenných mozaikách v Nerovom Dome Aurea. Prevádzka therm sa končila pri západe slnka, pretože pri dobových technických možnostiach antiky ešte nebolo možné zabezpečiť primerané večerné osvetlenie ich vnútorných priestorov. Vstupné do kúpeľov bolo rôzne – v Pompejách napríklad v ekvivalentnej hodnote pohára vína, či pecňa chleba. 

Takéto kúpele, či ďalšie sanitárne zariadenia neboli samozrejme len v Ríme samotnom, ale budovali sa aj v iných rímskych mestách po celom území Rímskej ríše. Nie všade však bolo potrebné zriaďovať vykurovacie systémy, pretože niekde bolo možné využiť prírodné termálne pramene. Ako napríklad v neďalekom Ad Flexe – dnešnom Mosonmagyaróvári, kde termálne kúpele (samozrejme moderné) fungujú aj dnes.  

Dodnes sa v anglickom meste Bath rímske kúpele čiastočne zachovali. Po viacerých úpravách a prestavbách v minulosti opäť fungujú a aj oni lákajú turistov až tak, že toto mesto je druhým najnavštevovanejším v Británii.

Záver
Ako vidno, nebol staroveký Rím vonkoncom taký nehygienický ako by sa to dnes mohlo zdať. Prirodzene – na dobovej úrovni technických i materiálových možností a tiež na dobovej úrovni znalosti infekčných ochorení a účinnej dezinfekcie.

V porovnaní s nasledujúcim stredovekom, ktorý sa úplne zriekol antickej úrovne hygieny a z ulíc našich miest urobil páchnuce stoky, však vyznieva ako kultúrny a hygienický štandard, ktorý sa našej civilizácii podarilo prekonať až koncom 19.storočia! A napokon – v niektorých ohľadoch vytvárania príjemného obytného prostredia, či ľahko dostupnej kúpeľnej starostlivosti pre (skoro) všetkých občanov sme ho neprekonali ešte ani dnes…   

Literatúra:
[1] Vitruvius, P. O.: Deset knih o architektuře. Praha: Svoboda 1979.
[2] Marta. R.: Archittetura Romana. Edizioni Kappa, Roma 1990.
[3] Marta. R.: Technica Constructiva Romana. Edizioni Kappa, Roma 1991.

Autor:   doc.Ing. Oto Makýš, PhD.
Recenzent: Ing. arch. Peter Krušinský, PhD.