Až 125 miliónov dolárov (3,6 miliardy korún) investovali tvorcovia Da Vinciho kódu do tohto megafilmu. Štedrý rozpočet im okrem iného umožnil nanovo postaviť časť slávnej parížskej galérie a to napriek tomu, že v nej dostali povolenie nakrúcať! Riskovať sa neoplácalo.

Pri náročnejších scénach totiž hrozilo poškodenie umeleckých diel nevyčísliteľnej hodnoty. “Vedel som už od začiatku, že časť Louvru bude nutné postaviť v štúdiu,” hovorí hlavný výtvarník Allan Cameron. “Mali sme obavy, že zničíme podlahu alebo niektorý z cenných obrazov. Náš filmový maliar James Gemmill preto musel podľa skutočných predlôh namaľovať 150 obrazov.”

Všetky diela, z ktorých sa robili reprodukcie, boli najprv digitálne vyfotografované, zväčšené, a potom premaľované. V niektorých prípadoch boli dokonca premietnuté na stenu a Gemmill ich nakreslil na čisté plátno. “James vie veľa vecí o glazúrovaní a používa techniky k imitácii prasklín, takže povrchová úprava obrazov pôsobí veľmi realisticky,” pochvaľuje si Cameron.

“Snažil som sa dávať na povrch zvláštny dôraz,” vysvetľuje Gemmill, ktorý síce nemohol maľovať presne takými metódami, akými vznikali pôvodné obrazy, ale vďaka tomu, že si dal záležať na povrchu, dosiahol rovnaký výsledok. 
 
“Keď sa pozeráte na film, poznáte, či je ten obraz iba vytlačený alebo namaľovaný. V okamihu, keď sa od neho odráža svetlo, je povrch zreteľne vidieť, takže to bolo potrebné urobiť správne,” dodáva maliar.

Tvorcovia filmu sa ukázali ako skutoční detailisti, keďže si zohnali rôzne druhy mramoru, aby mohli vybrať presne taký, aký je v Louvri okolo podlažných líšt a okien. Drevo na podlahe vyrobil tesár s použitím dýhovania, aby sa čo najviac priblížilo k obkladom na podlahe v galérii.

Zdroj: Nový čas, 17. 5. 2006