Je úlohou novinára byť tam, kde sa niečo deje – tak možno vydať svedectvo o dni či dňoch, ktoré žijeme. Niekedy však možno najlepšie vidieť, čo všetko prevratného sa udialo práve na miestach, kde sa nič nedeje. Ako napríklad na ďalekom predmestí Moskvy zvané Gorki, kde v nehybnosti tohto miesta zisťujeme ako svet prudko ide dopredu. Tu je svedectvo o tom, ako to vyzerá tam, kde kedysi bolo pútnické miesto mnohých Rusov i cudzincov…Keď som sa nedávno pýtala svojho známeho, vysokoškoláka Andriušu ako vyzerajú Gorki, odpovedal mi, že najlepšie je pozrieť sa do internetu, lebo si myslel, že hľadám nejaké gorki – toto slovo sa používa pre prímestské rekreačné strediská, neraz vzdialené od stredu Moskvy tak ako Nitra od Bratislavy. Gorki znamená totiž hôrky, kopce. Ani na um mu nezišlo, že hľadám rozsiahly lesopark Gorki, kde žil Lenin, Vladimír Iľjič, kedysi považovaný za geniálneho vodcu svetového proletariátu.

Dôvod prečo som sa začala zaujímať o človeka, ktorý patrí do minulosti je jednoduchý – Leninovo telo na Červenom námestí, v známom mauzóleu v Moskve síce zostalo, ale všetko čo po ňom bolo v Kremli, nedávno vysťahovali – a to práve do letného sídla v lesoparku Gorki.

A tak som zistila dva príbehy – jeden o samotnom Leninovom tele a druhý o jeho novom byte. Najprv vám poviem teda príbeh o tom, že Leninovi, ktorý zomrel pred osemdesiatimi rokmi, teraz šijú nové šaty.

Dozvedela som sa aj to, že je to zrejme jediná mŕtvola na svete, ktorá má dvojníkov. Od pondelka je Leninovo mauzóleum uzatvorené, lebo jeho telo ponárajú do osobitného roztoku. Bude to trvať asi dva mesiace. Všetko sa odohráva priamo na mieste, kde je vystavený, ibaže nad celý priestor rakvy roztiahli osobitný stan, aby sa udržalo sterilné prostredie. Pravidelné procedúry, ktorých tajomstvo vie len veľmi malý okruh ľudí, umožnia, že telo sa udrží najmenej ďalších sto rokov. Aby vedci presne vedeli, čo sa môže s telom diať v čase, keď je Lenin zadarmo vystavený pre verejnosť, v laboratóriu ležia až traja jeho dvojníci – mŕtvoly. Ponárajú ich do tých istých balzamovacích roztokov, dokonca na nich skúšajú aj oblečenie pre Lenina. Osobitný kúpeľ sa musí opakovať každé dva roky.

Rovnako často ho prezliekajú, lebo oblek, v ktorom je Lenin vystavený, sa už „nedá použiť“ – treba mu teda ušiť novú košeľu, nové sako, nohavice, potrebuje nové ponožky a neodmysliteľnú bodkovanú viazanku. Kým jedna polovica Moskvy sa oblieka do módnych značiek svetových salónov, medzi ktorými je aj skromnejší istej odevnej továrne z Trenčína, a druhá polovica do lacných napodobenín dovezených zväčša z Turecka, Lenina oblieka domáci krajčír – košeľu a šaty na telo iba zhora navlieka, zozadu je všetko rozstrihnuté.

Keď novovymáčaný Lenin na Červenom námestí dostane nové šaty, opäť ho začnú ukazovať verejnosti. Jeho byt z Kremľa však vypratali až do vzdialených Goriek, kde kedysi trávil letá. Pôvodne sem chceli vysťahovať aj telo Lenina. To bolo vtedy, keď sa o ňom prestalo hovoriť ako o večne živom, ale o tom je teraz ticho.

Ticho je aj tam, kde umiestnili kremeľský byt Lenina. Novým prezidentom ruskej federácie už muzeálne exponáty nič nehovorili, vyhodiť ich – to si zrejme nik v tejto krajine netrúfal, ako sa roky nevedia odvážiť vypratať Mauzóleum. A tak veci – údajne dočasne – premiestnili zo srdca Kremľa na predmestie, do lesov. Našinec sa trpko pousmeje, keď počuje, že je to dočasné riešenie, pretože si veľmi dobre pamätá ako dlho trvá ruské dočasné riešenie.

Pozrieť si Leninovu pracovňu a byt stojí skutočne za to. Nasťahoval sa totiž do sídla cárskeho úradníka a všetko čo vidno – kreslá, stoličky, postele, impozantné písacie stoly a bicie hodiny – to všetko je pozbierané práve z cárskeho obdobia. Je to vlastne prehliadka starinárstva cárskej Rusi. Pravda s výnimkou kuchyne, tu už veríte, že patrila vodcovi svetového proletariátu – ani jedna šálka nie je rovnaká, ani jeden tanier nie je z toho istého servisu – cárski úradníci si asi stihli porcelánové komplety zobrať zo sebou.

Lenin a jeho blízki najradšej raňajkovali v kuchyni a celých päť rokov používali pozbieranú veľmi skromnú výbavu. Medzi hliníkovými hrncami sa nájdu aj zaplátané. Nevedno, či zaplátaný hrniec ostal po cárskych úradníkoch alebo to dal zaplátať už Lenin, či jeho manželka Krupská.

Bola som jedinou návštevníčkou na mieste, ktoré kedysi Lenin zhabal od bývalého mecenáša svojej strany Savu Morozova. Jednoducho preto, lebo v okolí Moskvy to bolo jediné sídlo so zavedenou elektrinou a telefónom.

Mária Mikušová, 19. 11. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1379