Údajne 18. februára 1404 sa v Janove narodil Leon Battista Alberti, taliansky renesančný teoretik umenia, filozof, spisovateľ, poet, architekt, maliar, hudobník a kryptografik, brilantný diskutér a vynikajúci atlét. Uvádzajú sa aj iné dátumy jeho narodenia v rozpätí rokov 1398-1414 a ako miesto narodenia tiež Benátky. Zomrel v Ríme 3. apríla 1472.

Rodina Albertiovcov žila po niekoľko storočí vo Florencii. Vyšlo z nej niekoľko kardinálov, hodnostárov republiky, učencov a umelcov. Roku 1401 však otca L. B. Albertiho z Florencie vypovedali; ich vyhnanstvo trvalo až do r. 1426-27. Napriek tomu L. B. Alberti získal veľmi dobré vzdelanie: najprv v Padove, kde okrem latinčiny a gréčtiny vynikal aj v telesných cvičeniach (v šerme, jazde na koni, hode oštepom, skoku a behu) a potom na univerzite v Bologni, kde študoval kanonické právo.

V Bologni sa zoznámil s mnohými humanistami, medzi nimi s Tomasom da Sarzana, neskorším pápežom Mikulášom V. Po návrate do Florencie sa spriatelil s prvým renesančným architektom Filippom Brunelleschim a so všestranným prírodovedcom Paolom Toscanellim. V rokoch 1428-32 cestoval po zahraničí, najmä po Francúzsku, Nizozemsku a Nemecku.

V rokoch 1432-34 žil v Ríme, kde pracoval ako abbreviátor pápeža Eugena IV. Prebudil sa v ňom záujem o architektúru, stimulovaný štúdiom starých antických stavieb. Z Ríma nasledoval pápeža do Florencie, potom do Bologne a Sieny, medzitým sa kratšiu dobu zdržoval v Benátkach a vo Ferare; do Ríma sa vrátili až roku 1443. Svoje postavenie na pápežskom dvore L. B. Alberti ešte upevnil po nástupe Mikuláša V. (1447 – 1455) na pápežský stolec. Za jeho pontifikátu rozvinul svoju architektonickú činnosť. Keď sa pápež Pavol II. roku 1466 rozhodol zrušiť kolégium abbreviátorov, ktorí pripravovali pápežské dokumenty, aj L. B. Alberti stratil svoje miesto na pápežskom dvore a tým aj zaistené hmotné zabezpečenie.

L. B. Alberti sa zaslúžil o oživenie formálneho jazyka antickej rímskej architektúry a vytvorcil vzory, ktoré nasledovali a rozvíjali architekti ďalších storočí a slohových období. Svoje stavby však len projektoval, ich realizáciu prenechal iným staviteľom (Matteo de Pasti, Matteo Nuti, Luca Fancelli, Bernardo Rosselino).
V Ríme pracoval na rekonštrukcii pápežského paláca a na obnove starorímskeho akvaduktu Acqua Vergine; vyústil ho do jednoduchej nádrže, ktorú neskôr nahradila baroková fontána Di Trevi. Uvažoval o prestavbe Ríma na ideálne mesto, jeho centrom mal byť nový chrám nad hrobom Sv.Petra.
Pre Sigismonda Malatestu do Rimini navrhol kostol San Francesco – Tempio Malatestiano, postavený na slávu riminského vládcu a jeho milenky, „božskej“ Isotty degli Atti; stavbu viedol Matteo de Pasti v rokoch 1446-1455, po smrti stavebníka zostala nedokončená.

Vo Florencii bol jeho obdivovateľom Giovanni Rucellai, pre ktorého navrhol palác na ulici Via della Scala (stavbu viedol Bernardo Rosselino, 1446-1451), hlavné priečelie kostola Santa Maria Novella (1456-1470) a Boží hrob v kostole San Pankrazio (1467).
Pre Lodovica Gonzagu do Mantovy navrhol kostol San Sebastiano (stavbu viedol Luca Fancelli, 1460-1490) a neskôr kostol Sant’ Andrea (projekt 1470, stavba 1472-1482).

Albertiho spis De pictura (O maliarstve), 1435, obsahuje prvú vedeckú štúdiu perspektívneho zobrazenia. Je tiež autorom spisu De statua (O soche) a základného teoretického diela renesančnej architektúry De re aedificatoria libri decem (Desať kníh o staviteľstve), na ktorom pracoval viac ako dvadsať rokov, možno od roku 1446 až do svojej smrti, a prvýkrát vyšlo tlačou roku 1485 vo Florencii. Do 18. storočia bolo preložené do taliančiny, francúzštiny, španielčiny a angličtiny.

Alberti tak dobre ovládal latinčinu a tvorbu latinských veršov, že komédiu Philodoxeos, ktorú napísal ako dvadsaťročný, neskôr publikovali ako pôvodné dielo Lepida.

Pripisuje sa mu autorstvo podivného fantastického románu Hypnerotomachia Poliphili, ktorý sa vďaka svojim typografickým kvalitám a ilustráciám stal povestným ako jedna z najkrajších kníh vôbec.

Hudbe sa Alberti venoval ako organista popri funkcii kanonika metropolitného kostola vo Florencii.

Alberti bol vo svojej dobe vynikajúcim kryptografikom; vynašiel polyalfabetické šifry a mechanické šifrovanie za pomoci vlastného šifrovacieho disku. Považuje sa za otca modernej kryptografie.

O jeho pracovitosti a zmysle pre povinnosť sa traduje, že keď niekedy vyšiel z domu na ulicu, aby si oddýchol od duševnej práce, a videl všetkých remeselníkov pracovať vo svojich dielňach, často sa hneď vrátil domov hovoriac: „Aj my sa budeme cvičiť k prevzatej povinnosti.“

Pre www.obnova.sk pripravil P. Fabian.