Predchádzajúci diel som končil sľubom, že po stopách limes romanus, čiže hraníc Rímskej ríše, sa vydáme na územie Slovenska. Sľub plním a začneme v Bratislave. Vodná veža

Leží priamo pod hradným kopcom, ba dokonca takmer priamo pod hlavným vchodom do Bratislavského hradu. Týmto asi končia moje vyhlásenia so stopercentnou istotou. Prečo? Pretože rímsky pôvod Vodnej veže bol posledným archeologickým prieskumom spochybnený. Nie však vyvrátený! Preto som sa ju rozhodol zaradiť „do hry“. Vodná veža bola s vysokou pravdepodobnosťou postavená v 2. až 3. storočí nášho letopočtu. Typickou rímskou stavebnou technológiou. Napríklad na izolovanie stavby proti vlhkosti bola použitá vrstva uhlíkov v základovej škáre. Spôsob opracovania kamenných kvádrov a klenuté vchody široké dva a vysoké tri metre, nasvedčujú antickému staviteľskému zápalu. Problém je však v tom, že pod údajne rímskymi múrmi sa našli stredoveké pamiatky. Niektorí znalci slovenských dejín hovoria o tom, že Vodná veža stojí na zvyškoch stredovekého mostu cez Dunaj. Ako funkčná stavba chránila brod a kontrolovala prístup do mesta od západu. Za jej zánik vďačíme cisárskemu generálovi H. D. de Dampierovi a jeho vojsku v roku 1620.

Na tomto mieste by som sa mal rozpísať o pôsobení rímskej posádky na Devíne. Ale tam toho už tak veľa po Rimanoch nenájdete. Presuniem sa preto jeden kopec smerom na sever.

Villa rustica

Nie, že by som chcel produkovať jeden vtip za druhým, prípadne znejasňovať dejiny Slovenska, ale ani v prípade Villy rustiky nemáme istotu, že bola obývaná Rimanmi. Ale o rímsku stavbu tentokrát ide určite. Ale – máme opäť jedno ale. Pri vykopávkach kúpeľa sa našla mohutná podmurovka z troch vrstiev kameňa a kvalitnej malty, vodný zdroj so samospádom, kanál na odpadovú vodu, chýba však to najdôležitejšie: vykurovanie, zdroj tepla. Toto všetko uvádza Pavel Dvořák vo svojej Zlatej knihe Bratislavy. Chýbajúci článok vysvetľuje tým, že alebo šlo o kúpeľ len so studenou vodu, alebo budovu nedostavali. Nakoľko od roku 1983 vieme, že budova bola obývaná, vieme aj to, že starorímsky kúpeľ bol súčasťou akejsi antickej farmy. Vysoko produktívnej poľnohospodárskej jednotky. Háčik je v tom, že farma bola na germánskom území. Preto nevieme, kto bol jej skutočným prevádzkovateľom. Pokiaľ sa rozhodnete navštíviť to málo, čo z nej ostalo, nastúpte na autobus linky č. 20 v Bratislave-Dúbravke na zastávke OD Saratov. Vystúpite pri závode Technického skla. Zelená značka vás bezpečne privedie k archeologickému nálezisku.

Gerulata

O Gerulate v Bratislave-Rusovciach som už raz písal. Opakovanie je matkou múdrosti a mne nedá nespomenúť asi najkrajšiu antickú pamiatku na Slovensku ešte raz. Gerulata vďačí za svoj vznik potrebe vojenského posilnenia rímskej hranice od druhej polovice 1. storočia n. l. Najskôr drevený , neskôr kamenný vojenský tábor, pri ktorom vyrástla osada. Pokojne, aj nepokojne prežívajúca do začiatku 5.storočia. O existencii Gerulaty sa vedelo od 16.storočia na základe starovekých záznamov. Prvý prieskum vykonali dvaja anglický travelleri v roku 1737. Amatérska práca, pretože poloha rímskej osady ostáva utajená. Prvý archeologický výskum uskutočnil maďarský bádateľ Ágoston Sotér v roku 1891. Šlo o sondáž v kopci známom ako Bergl. Opäť neúspešný pokus a presná poloha ostáva naďalej neznáma. Rok 1965, príchod slovenského archeológa Jána Dekana. Zásah do čierneho! Poloha Gerulaty je definitívne určená.

Neveľký archeologický park je obohatený o malý pavilón s expozíciou vykopávok. Jednoducho, stojí za návštevu. Múzeum antiky v Rusovciach – na Gerulátskej ulici, nájdete tak, že prídete k rusoveckému kostolu a vojdete do ulice vpravo.

Otvorené máj až október, okrem pondelka, od 10.00 do 17.00 hod.

Kelemantia, čiže Dievčí hrad

Z preventívno-bezpečnostných dôvodov uvádzam obidva názvy. Dievčí hrad nie je správny, ale v staršej literatúre a na niektorých mapách sa s ním stretnete dodnes. Jednoznačne tvrdím, že vojenský tábor (castelum romanum), ktorého zbytku tu nájdete, je neobjavená antická perla na území Slovenska. Gerulata v Bratislave je krásna. Je však uprostred dediny, obkľúčená múrom, ktorý ju chráni a otvorená v presne vymedzenom čase. Kelemantia je na brehu Dunaja. Na otvorenej rovine, tak ako v časoch Rímskej ríše. Absolútne bez problémov si budete vedieť predstaviť ako to tu pred takými 1800 až 1900 rokmi vyzeralo.

Tábor pôvodne vznikol v susedstve germánskej osady, ktorá sa volala Kelemantia, niekedy v 1. storočí n. l. na lepšie zabezpečenie susedného Brigetia – rímskej pevnosti v neďalekom Komárome. Posádku Brigetia tvorilo okolo 5000 mužov. Rimania, nedoceniac bojovú náturu Kvádov a Nomádov, opevnili Kelemantiu len drevenými palisádami. Po jej dobytí, v 2. storočí postavili kamenné hradby a brány spolu s 20 obrannými vežami.

Veľmi pekne ich ilustruje náznaková rekonštrukcia kamennej južnej steny tábora spolu s drevenou konštrukciou vstupnej brány s dvoma priechodmi pre vojakov. Výborne sú spracované informačné tabule v štyroch jazykoch spolu s obrázkami tábora v čase jeho existencie. Zaujímavé je, že najstaršie vyobrazenie pochádza zo 17. storočia. Zachytáva bitku z roku 1661, pri ktorej si zmeral svoje sily s Turkami vojenský stratég de Souches pri Komárne. Blbšie znie informácia, že vďaka najväčšiemu bastiónovému opevneniu v strednej Európe, postavenému v Komárne, Kelemantia poslúžila ako zdroj stavebného kameňa. Tak sme stratili veľa z čias Ríma a získali unikát, ktorý nám dnes chátra.

Hoci sa hovorí, že Kelemantia patrí pod obec Iža (čo je pravda), pokojne sa k nej dostanete aj priamo z Komárna. Pešo to trvá viac ako hodinu. Za mostom cez rieku Váh (smerom na Štúrovo) zahnete vpravo a pôjdete alebo po Dunajskej hrádzi, alebo cez osady Malý Harčáš a Veľký Harčáš po asfaltovej ceste. Keď cesta skončí, pokojne pokračujte poľnou cestou a po nejakom kilometri ste v archeologickom parku. Po hrádzi je to jednoduchšie. Tá vás privedie priamo ku Kelemantii.
(Mapa VKÚ Harmanec č.156 Hronská pahorkatina Nové Zámky)

Pre www.obnova.sk Ľuboš Vodička.