asomtam
Forum Replies Created
-
Pripájam pár pyxíd z rôznych dôb
-
-
Čo som chcel týmto povedať:
v každej dobe,to jest aj v tejto sú ideologické drísty ktoré “utužujú” povedomie národa.Je mi jedno čo kto dá na svoje “umelecké dielo”,Pre mňa za mňa nech má súsošie Cyrila a Metoda nielen pyxidu,ale aj Poklad zo Zemianskeho Vrbovka zo 7. storočia, či Monomachovu korunu z Ivanki pri Nitre,alebo Blatnický meč pochádza z obdobia Veľkej Moravy (9. storočie) ,keby to bolo len umelecké dielo.
Bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda zobrazuje solúnskych bratov v nadživotnej veľkosti, pričom Cyril žehná v ľavej ruke s knihou a Metod drží v ľavej ruke rímsku pyxidu. Autorkou súsošia je akademická
sochárka Ľudmila Cvengrošová.Ateliér so zhusteným časom
V bratislavskom ateliéri sochárky Ľudmily
Cvengrošovej, rodáčky z Radošiny,
vládne úžasná atmosféra. Prebývajú
tu spolu ako v zázračnej krajine, kde
neplynie čas, prípadne sa zhustil do
priestoru a zrelativizoval ľudské bytie,
dávne osobnosti a deje našej histórie.
Známe i úplne neznáme postavy
od praveku až po súčasnosť. Šamani,
kniežatá, králi, anonymné spracovateľky
obilia a koží, pôvabné ženy, len ich
objať, štíhli muži s prísnymi a peknými
asketickými tvárami. „No áno, ľudia neboli
takí vyžratí ako dnes, mali problém
nájsť niečo pod zub a prežiť dlhé zimy,“
konštatuje sochárka.
Tamto je Konštantín a jeho starší brat
Metod v čase, keď v 9. storočí našim
predkom priniesli dar nad všetky dary
– písmo. A rovno nad dverami ateliéru,
akoby na symbolickom tróne, zadumaný
Rastislav. Pre sochárku vari najmilovanejšia
postava našich dejín. „Z môjho
ľudského pohľadu niet nad Rastislava,“
vyznáva sa. „Rastislav bol múdry, osvietený
chlap, a ten jeho ťažký osud… Svätopluk
ho dal oslepiť…“
Osobitnú atmosféru dodáva ateliéru
samotná sochárka, ktorú všetci priatelia
oslovujú Lydka. Má to, čomu sa hovorí
charizma. Aj v roku svojho okrúhleho
životného jubilea je to pôvabná a krehká
dáma, pri ktorej má muž pocit, že
ju musí ochraňovať. Dáma činorodá, aj
dnes celkom isto hnetie hlinu, tvaruje
ju, stvoriteľsky jej vdychuje život a krásu,
prípadne študuje knihy archeológov
a historikov alebo odborné časopisy.
„Dejiny ma vždy zaujímali,“ hovorí pani
Ľudmila. „No a po šesťdesiatom ôsmom
roku som veľmi papuľovala, s bratom
sme natlačili letáky a roznášali ich, až nás
chytili a zavreli sovietski vojaci… Síce sme
sa šťastlivo dostali von, ale následne ma
vyhodili zo zväzu, zo strany, zo všetkého,
ostala som s bábätkom na rukách… Nemohla
som spávať, tak som začala každý
večer čítať archeologické nálezy, pritom
sa výborne zaspáva,“ smeje sa. „Potom
som sa skontaktovala s archeológmi,
chodila na ich náleziská a vytvárala si
postupne obraz o dávnoveku. Z toho mi
vyplynula aj robota: panáčiky, reliéfy alebo
medaily. Ale koho to dnes zaujíma?
Aj archeológia iba živorí…“
Známy slovenský archeológ Titus Kolník
o Ľudmile Cvengrošovej napísal:
„Nepripomenúť si jedinečný prínos jej
tvorby inšpirovanej históriou ku kultúrnemu
obrazu Slovenska by bolo nielen
stavovským ignorantstvom, ale priam
ľudským nevďakom. Do dialógu s históriou
Slovenska vstúpila spôsobom,
aký nepoznáme u nijakého iného nášho
výtvarníka.“Ľudmila Cvengrošová vytvorila impozantnú
galériu postáv, udalostí a alegórií
z našej najstaršej minulosti. Nemožno
nespomenúť aspoň bronzové
súsošie Konštantína-Cyrila a Metoda
pred Nitrianskym hradom, sugestívnu
sochu Rastislava na tróne v Devíne
alebo bronzovú bránu s reliéfnymi výjavmi
z histórie Veľkej Moravy, ktorá
pôvodne zdobila vchod nitrianskeho
Vlastivedného múzea. Žiaľ, po reštitúcii
cirkvou vzácnu bránu bez vedomia
autorky demontovali a odhodili do záhrady,
jej polovicu dokonca ukradli zlodeji…
Nedá mi, aby som v tejto súvislosti
mestským pánom z nášho hlavného
mesta nepripomenul, že na osadenie
ešte stále čaká dávno odliata bronzová
plastika Biateca na koni. Možno si teraz
spomenú.
V predvečer tohtoročného Dňa Ústavy
Slovenskej republiky udelil prezident
SR Ivan Gašparovič sochárke Ľudmile
Cvengrošovej Rad Ľudovíta Štúra II.
triedy za významné zásluhy v oblasti
výtvarného umenia.
Peter HOLKA
Foto autor
originál je tu:
moderná školaKniežatá a veličenstvá malej dámy
Ľudmila Cvengrošová: „Modelujem a odlievam súkromnú galériu slovenských dejín.“Je to prvá alebo dvorná dáma slovenského sochárstva, pred ktorou treba sňať klobúk z hlavy. Hoci je táto rodáčka z Radošiny (1937) vzrastom neveľká, pre slovenské výtvarné umenie urobila veľké veci. Aj preto Ľudmile Cvengrošovej v predvečer tohtoročného Dňa ústavy udelil prezident republiky Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Uprostred leta pred tromi rokmi som pred sochárkou i ja zložil pomyselný klobúk z hlavy niekoľkokrát. Najprv v jej ateliéri, kde ma ohúrila až puntičkárskou prípravou a cizelérsky poctivou prácou na portrétoch všetkých devätnástich panovníkov korunovaných v Bratislave za uhorských kráľov. A potom zas v Zičiho paláci, kde sa tie dôstojné, majstrovsky vymodelované i pôvabne figúry ukázali verejnosti v celej nádhere na korunovačnej slávnosti, ktorú pre nich i pre autorku usporiadala nadácia Korunovačná Bratislava.
Jednu jej medailičku, vyrazenú pri tej príležitosti, ktorú mi nebadane vtlačila pri gratulácii do dlane, si odkladám ako vzácnu relikviu. Viac však ako cudzie veličenstvá, vážim si naše kniežatá, a ešte viac prostý ľud hocikde zo sveta, za ktorým vytrvalo putuje ako za svojim umeleckým osudom, aby spoznala a zachytila všetky jeho radosti i žiale.
„Napriek utrpeniu mnohých ľudí i možnej apokalypse našej planéty Cvengrošová nezlomne vtláča svojim sochám a medailám pozitívny ľudský zmysel, vyplývajúci z jej rýdzej lásky k človeku a z presvedčenia, že umenie je potrebné pre civilizáciu, aby zostala životaschopná“, rámcoval jej tvorbu Prof. PhDr. Ľudovít Petránsky, DrSc.Ohníčky spomienok
Nespomínam si už, či tá hrnčiarska pec, ktorú začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia vykopal jeden z našich najznámejších archeológov v obci Pác, bola keltská alebo rímska. Dosť na tom, že Títus Kolník bol objavom nadšený a doslova ofukoval každý kúsok keramiky, ktorý našli na miestach niekdajšej kvádskej osady a neskoršej rímskej vojenskej stanice. S nadšením a zaujatím približoval nález aj sochárke, ktorá vtedy bola na miestach vykopávok ako doma. Keď jej vedec ukazoval nájdené atribúty, obaja možno vzrušením ani nedýchali. Zatiaľ sochárkin trojročný chlapček, využijúc chvíľu maminej nepozornosti, hral sa a poskakoval uprostred tej prenesmiernej vzácnosti doslova ako sloníča v porceláne.
Epizódku som jej znova nedávno pripomenul. V očiach pani Lydky – lebo tak ju všetci volajú – spomienka na to, ako jej potomok šantil v dvetisícročnej peci aj po desaťročiach, čo odvtedy uplynuli, zapálila šibalské ohníčky. So svojím živým batôžkom „prevandrovala“ takmer všetky významnejšie lokality, kde sa vtedy kopalo…
„Ľudmila Cvengrošová má nadanie a schopnosť vo svojej tvorbe domyslieť epično, zasadiť archeologické predmety do príbehu. Do dialógu s históriou Slovenska vstúpila spôsobom, aký nepoznáme u nijakého iného nášho výtvarníka. V jej tvorbe mocne rezonuje zemitá, pôvodná prasila kultúrneho odkazu tejto krajiny, jej životodarný substrát, základné piliere i predpoklady neopakovateľne svojrázneho historického vývoja Slovenska. Zračí sa v nej hĺbka koreňov dávnych kultúr našej vlasti, rozmanitosť a krása ich prejavov, váha i vážnosť ich posolstva,“ obzerá sa za rokmi spoločných objavov PhDr. Títus Kolník, CSc.Z nánosov vekov
Vykopané príbehy Jána Dekana, Bohuslava Chropovského, Jozefa Vladára, Alexandra Rutkaya, Zlatice Čilinskej, Jána Rajtára, Ladislava Veliačika, Václava Furmánka, Stanislava Šišku, Veroniky Plachej, Titusa Kolníka…
Emotívne a inšpiratívne príbehy o dávnych časoch a ich obyvateľoch. O Tollundskom mužovi a múmiách zo severských rašelinísk a močarísk, o šatách a detských topánočkách z bronzovej doby, ktoré spoznávala v severnom Nemecku a Dánsku. O kráľoch Biatecovi, Nonnosovi a Devilovi na zlatých statéroch a strieborných tetradrachmách z minciarne v bratislavskom keltskom oppide, o ktorom jej neraz rozprávala archeologička a dôverná priateľka Eva Kolníková. O šamanovi zo Spišského Štvrtka, o druidoch z obetiska na Havránku alebo o osude sklených korálikov z náhrdelníka nájdeného pod palisádou tamojšieho keltského hradiska, ktoré z nánosov vekov vytrvalo odkrýva ďalší jej dobrý priateľ Karol Pieta.
Ona len – povie skromne – po niekoľko rokov v letných mesiacoch robila archeológom vo výskumnej stanici nad Liptovskou Marou kuchárku, aby tiež bola čímsi užitočná.
Raz tam – z ničoho nič – prikvitli Američania. Mladí, partia, študenti. Dajaký osvietenec z múzea v Ružomberku alebo z Mikuláša ich zašikoval hore na Havránok. Bolo ich zo desať a po prehliadke náleziska si začali pýtať suveníry. Veď, kto im inak doma uverí, že boli na mieste keltského rituálneho obetiska. Na západe také čosi majú všade: drobnosti, pohľadnice, repliky, spomienkové predmety pre turistov. A tu čo? Ani najmenšia drobnosť.
„Čosi musíte mať“, naliehali a nechápali, že takú jedinečnosť nevieme aj inak spropagovať. Už aj tak rozpačitý Karol Pieta ešte viac zrozpačitel. A ona na neho: Karol, veď je tu kopa črepov. Kam ste dali tie, čo sa nedajú skladať?
„V červenom koši sú tie, s ktorými sa bude ešte pracovať a v žltom sú na vyhodenie, nič sa z nich nedá spáriť,“ vyhŕklo z neho.
Utekala po kôš a vybrala pár úlomkov keramiky, čo mali dajaký dekor. A hneď hrdo oznámila: „Máme suveníry. Po dva doláre za kus.“
Takto archeológovia na Havránku „zarobili“ šesť či osem dolárov. Kúpili ovcu a týždeň z nej všetci jedli guláš.
A ako to bolo s tými vzácnymi sklenými korálikmi?
„Na jednom mieste odkryli spadnutý plot a pri ňom množstvo korálikov. Roztrhnutý náhrdelník? Ťahala som z nich rozumy a domýšľala. Ja som mohla povedať, čo prísni a exaktní vedci nemohli. Otvárali mi dvere fantázie. Nejaký náš predokoprel babu o plot, a tej sa pri milovaní roztrhol náhrdelník. Ako inak by zostali sklené koráliky na jednom mieste pri palisáde a nikto by takú vzácnosť nevyzbieral?“Láska k archeológii
Prešla s archeológmi mnohé lokality. Chotín, Ižu, Čakajovce, Myšľu, Kostoľany, Moravany, Nitriansku Blatnicu, Ducové…
Po šesťdesiatom ôsmom si od vrchnosti vykoledovala veľké kopance. Jednu z najtalentovanejších študentiek sochárskej špeciálky, ktorú hneď po absolutóriu na Vysokej škole výtvarných umení v roku 1962 prijali do vtedajšej organizácie výtvarníkov, nádejnú umelkyňu, ktorá už na začiatku svojej umeleckej dráhy presvedčivo zvládla viaceré monumentálne realizácie a na viacerých výstavách predstavila svoju komornú tvorbu dokonca v zahraničí, zadržali cudzí vojaci s letákmi… Po svojom v nich odsudzovala okupáciu. Vyhodili ju zo strany, zo zväzu, zo všetkého. Kolegovia výtvarníci od nej začali bočiť, už nebola v kurze, Cvengrošová sa nenosila. Kamsi sa potratili i priatelia. A tak sa – ako k úteche – uchýlila k archeológii. Nekomunikovala s umelcami, ale s archeológmi. Zatiahli ju do minulosti, do dejín. A po čase jej z Archeologického ústavu SAV v Nitre aj volali, keď sa čosi našlo: Príď, veď uvidíš…
Archeologické či historické motívy sa celkom prirodzene objavovali aj v jej tvorbe. Začiatok? Keď zrekonštruovali nitriansky kňazský seminár. Podľa ideového scenára akademika Jána Dekana preň vytvorila dvanásť reliéfov: pravek Slovenska, idoly, matriarchát, patriarchát, bronzovú dobu… až po veľkomoravské kniežatá.
Ján Dekan napísal úvody do mnohých katalógov k jej výstavám. Jeho autorita jej pomáhala, že občas mohla na svetlo. V jednej z recenzií píše: „V rámci širšie komponovaných námetových celkov sa Cvengrošová neustále vracia k jedinému ústrednému bodu svojho životného i umeleckého záujmu: k človeku. Áno, človek rôznych zemepisných končín, rôznych historických epoch, rôzneho spoločenského postavenia, významu i osudov…“Maják na Mickievičovej ulici
Ak som na začiatku spomenul sochárkino vytrvalé putovanie za ľuďmi, na tej ceste je predsa len čosi ako maják. Stanislav Bajaník v úvahe Náš klenot z roku 1995 píše: „Medzi tých, ktorí svoj umelecký esprit zasvätili najvážnejším okamihom najstarších etáp kultúrneho a duchovného zrodu našich predkov, patrí jednoznačne akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Rimania, Kelti, no najmä Slovieni sú jej inšpiračným zdrojom“, konštatuje.
„Panebože, Slovania!“ reaguje jubilantka. „Kde všade som ich postretala. Nitra, Čakajovce, Cífer – Pác. V Bíni, na Pohansku, na Velehrade, v Mikulčiciach… Akoby som naozaj modelovala a odlievala súkromnú galériu slovenských dejín.“
Časopis vlády SR Verejná správa, ročník 2007
Verejná správa č. 24/2007
časopis verejnej správyPripomína mi to časy ,keď stavali sochy Leninov,Klementov….
A teraz k môjmu popudu:Je pravda že vedu treba popularizovať ,no nie zbulvárnieť.Ja verím že teoriu mohol Titus rozšíriť z úrovne poznania svojej doby,alebo svojej vlastnej,ja ho neviním,ako cítil,tak robil.V konečnom dôsledku veci vyrobené skôr mohli doniesť neskôr,to dá logika.Opačne by to bolo horšie,ako u Monomachovu korunu.No keby im to časovo sedolo určite by ju mal v ruke jeden z vierozvescov.
Prešlo viac rokov a objaví sa v médiach nekonečne veľa krat správa
Vedci skúmajú, či vzácnu pyxidu priniesli Cyril a Metod
Je nepodstatné ,či niečo vyskúmajú,v ľudských mysliach ostane len spojenie Cyril metod pyxida.Je to Guerilla marketingu ideológie.bulvárna správa:
Škatuľku s vekom vyrobili v Byzancii v piatom storočí a je na nej rovnoramenný kríž. „Podľa veľmi rozšírenej teórie ju k nám priniesli vierozvestovia Cyril a a Metod ako dar veľkomoravskému vládcovi Rastislavovi,“ povedal pre agentúru SITA riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay
Ako si má vyložiť takúto vetu čitateľ?Veď to povedal riaditeľ.Škatuľka má kríž…Verím že je to vytrhnuté s kontextu,alebo ináč zmanipulované.Teraz k samotnej pyxide.Našla sa pre archeológov pre nich v bezcennej nálezovej okolnosti.Môžu sa opierať len o tvrdenia chlapcov,ktorí môžu hovoriť pravdu,ale nemusia.
Nenašla sa spolu so slovankými nálezmi,bolo tam všetko možné,len slovania nie.Chlapci tvrdia že pri pyxide bola aj lebka,ktorú nikto nepublikoval?Kde je?
Neviem,kto reštauroval pyxidu,ale dovolím si s istotou tvrdiť,že domyslená postava je voči iným postavám na pyxide značne zvačšená,má plutvy miesto nôh alebo klačí ,to vie len autor.Porovnával som postavy z rôznych pyxíd,aby som pochopil ,že kľačí.A to sa mi zdá tiež ideologicky prifarbené.
Nie je najmenší dôvod myslieť si že majiteľ zachovalej ruky kľači,dokonca kvoli tomu aby vyplnila celú v výšku ju museli značne zväčšiť,voči iným postavám na nej.Tak ako niekto vymyslel rozšírenú teóriu prinesenia pyxidy, tak priniesol aj klačiacu postavu na ňu.
-
Možno tam bude sídliť KPÚ BB….človek nikdy nevie.”Krásna budova”a isto patrí do centra BB.Rada developerom a mešťanostom-námestia sú zbytočné,škoda toľkej nevyužitej plochy,bolo by dobré ich zastavať,alebo aspo)n podzemie vybudovať.
Dopekla s vami…aj vašími štvrťotriedovými architektúrami. -
Volám sa …Nečakaj,ja ako základ v betonovej kocke,kdesi v zmysluplnej stavbe na námestí,či periferii mesta nechcem skončiť.
Netúžim ani po telefonátoch šedých eminencii,či ich právnikov a goríl.každý súdny človek nás dvoch nemôže spájať.To sa stalo preto že som bol lenivý orezať fotografiu,ktorú použili na castrume.
Pre toho kto to nepochopil:JA NIE SOM ŠTUDENT A teda ani MATÚŠ vypadlo mi priezviskoMartinák?.
Som obyčajný rozhorčený občan,nad podla mňa neprávosťami.Prosím tých čo som nahneval,aby sa nehnevali na niekoho iného,prípadne mu neškodili.
On naozaj za nič nemôže. -
Vodovodná rura by vás pekne naviedla,keby sa chcelo,to je taký problém?
Zaráža ma kde sa stratila lebka,kosti.Veď to mohla byť lebka Rastislava,či iného hodnostára.Doporučujem novinárom titulok:NÁJDENÁ LEBKA MAJITEĽA PYXIDY ,HODNOSTÁRA VELKOMORAVSKÉHO ZNOVA STRATENÁ?
-
Nerozumiem formulácii “chvíľu doma” hodinu-deň -mesiac-viac?Nuž boli prázdniny,vtedy sa máločo orie…Z brázdy nakoniec aj s kamarátom…
odmena? deň voľna v škole
To už bola škola.KEDY JU VLASTNE NAŠLI A KDE?
Množstvo nálezov je nesprávne priradených,kvoli nepravdivým informáciam nálezcov.Motívy sú rôzne od lokálpatriotizmu až po umiestnenie na svoj pozemokv minulosti,alebo prozaické u detí boli tam kde mali zakázané.
Ale napriek tomu…všetká tá ideologicky sfarbená teória… -
Ospravedlnujem sa na adresu Matúša Martináka za použitie jeho fotografii a názorov bez jeho vedomia a súhlasu,i keď ja žijem v krajine asomtamlandia a u nás takéto hlúposti neplatia.Platí jednoduchý vzorec :skry si to ako moslim ženu.Nikto nevidel nikto nemôže ukradnúť,nepublikuj a nechaj si doma,bude to len tvoje.
Keď sa niekto chce ohánať autorskými právami a licenciami-musí ich poznaťhttp://commons.wikimedia.org/wiki/Commons:Licencovanie
no ale te platia len pre krajiny a ludí ktorí hrajú túto hru.JA ICH C KRAJINE ASOTAMLANDIA NEMUSÍM REŠPEKTOVAŤ,u nás neplatia. -
Škatuľku s vekom vyrobili v Byzancii v piatom storočí a je na nej rovnoramenný kríž. „Podľa veľmi rozšírenej teórie ju k nám priniesli vierozvestovia Cyril a a Metod ako dar veľkomoravskému vládcovi Rastislavovi,“ povedal pre agentúru SITA riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay. Archeológovia hľadajú najmä hroby, ktorých datovanie by mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť túto teóriu. Potvrdením by boli hroby z deviateho storočia. Výskum by mal trvať do konca júna. Archeológovia kopú na dvoch miestach, pretože obyvatelia z dediny, ktorí boli pri náleze pyxidy, sa rozchádzajú v názore na presné miesto nálezu. Na jednom z nich stojí aj pamätník pyxide, no i ten sa už viac razy posúval, hovorí Ruttkay. Výskum je zhruba sto metrov od miesta, kadiaľ povedie rýchlostná cesta R1.
Darmo sa na mna hnevá istá obec,nie židovská,ale akademická,
Nie je to útok ani na Tacitusa ani Titusa,či Cyrila a Metoda.V prvom rade mi vadila disproporčná postava na antickej pyxide,s plutvamy namiesto nôh.
V druhom rade,že nebolo možné spájať pyxidu zo slovanmi,keď ani u nich nebola stratifikovaná,ale ju našli chlapci v druhotnej pozícii,kdesi vyhodenú,či bágrom alebo ozajstným prvonálezcom.
Teóriu o germánoch som pridal preto,aby sa “rozšírila”,„Podľa veľmi rozšírenej teórie ju k nám priniesli vierozvestovia Cyril a a Metod ako dar veľkomoravskému vládcovi Rastislavovi,“ povedal pre agentúru SITA riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay.
aj táto aby tendenčne nemohol novinár položiť do úst niekoho takéto citácie.
Vedˇ toto už zaváňa panslavizmom a patrí to ani nie do čias Andreja Kmeťa.
A pekná je aj prvá veta:Škatuľku s vekom vyrobili v Byzancii v piatom storočí a je na nej rovnoramenný kríž.
PS:Cyril nikdy neprišel na územie dnešného Slovenska,ak tak Konštantín.
Treba formovať vedomie slovákov,nie ideologicko-nábožensky,ale na základe faktov,nie mýtov tipu tajná chodba z hradu,čo je aj spájanie zlomkov z tejto pyxidy z vierozväzcami. -
Je mi ľúto že spôsobujem problémy chlapcovi,ktorého ani nepoznám,viem o ňom len že robí makety hradov.To je všetko.
Je mi ľúto,že som urazil aj ľudí,ktorí z búračkou bastionu nemali nič spoločné.Konkrétne AU SAV ,no média to prezentovali,že ..pán XYz AU SAV atď.A ak nebol z AU SAV a prišiel ako súkromná osoba,tak sa mali od záštity búrania,ktoré vyvolávali média dištancovať.Média vyvolali dojem,ktorý nebol pravdivý.
Na rozdiel od dotknutých som žiadal v médiach nápravu,Sú to detaily ale formujú verejnú mienku.
Povolenia Matúš si nepýtam od nikoho.
Tupo urazený páni,ale bastion už nič nevráti,ani vaša urazená pýcha.Keď začali búrať,písal som na AU SAV nič,PIETOVI nič na KPU nič -žiadna reakcia,ja mám právo byť urazený a dotknutý,kašlali ste na mňa a čo je horšie aj na pamiatku,archeologický nález.
Ak chcete tak si ma nájdite-ukrižujte-zabite.Mám názor,a to sa vám nepáči?Od akademikov by človek čakal viac ako vyhrážanie sa študentovi. -
Verím ,že takéto riešenie zastrešenia zámku pre KPÚ BB by nebol problém,ak by investor bol správny I Th A K A firma sa najde,čo negatívne zistenie archeologických nálezov dodá…
-
-
-
Na tej rovnakej adrese naozaj vlastnia 4 byty SURA MIROSLAV A JANKA R.BOLFOVÁ,ale všetko môže byť len SUhRA náhod ….