[asomtam]

V prvom rade by som zmenil názov na výstižnejší. Archeológovia v službách náboženstiiev a ideológii. 

Mojim cieľom nebolo nikoho dehonestovať, urážať, vonkoncom nie ľudí zapálených pre ich vec. Nepohŕdam, skôr obdivujem ľudí, čo pre vedu a výskum sklonia hlavu, pochlebujú a v podstate sa strkajú do zadku mecenášom, či politikom, prípadne inému “zdroju” peňazí. Možno by to stačilo nazvať, že sa snažia mať dobré vzťahy, vážia si donorov. Títo ľudia materiálne neobohacujú seba, ale snažia sa obohatiť naše poznanie.

 Keď sa archeológ snaži svoj objav spopularizovať, dať bezduchému kúsku kosti príbeh, a nie je za tým nič viac, ako popularizácia vedy, je to prijatelnejšie, ako keď  je za tým len a len politikárčenie.a ideológia

Titus Kolník so svojou teóriov o pyxide za hlbokého socializmu vyjadril svoj (kresťanský) názor. Bol to odvážny čin, o to viac, že bol v spisoch ŠTB vedený ako NO – nepriateľská osoba. Podľa mňa to bolo politikárčnie už aj v tedy.

——————————————————————————————————————————–

 

 

Dúfam, že jeho teória dopadne tak, ako  napísal  sám

„Archeológia je fascinujúca veda aj preto, že jej poznatky nie sú pri väčšine objavov definitívne uzavreté. Každá generácia bádateľov má šancu rozšíriť ich a objaviť nové súvislosti aj k dávnejšie vykopaným nálezom.“

a zároveň dúfam, že naša (učebnicová) história nedopadne tak, ako napíše Dušan Čaplovič v prejave pre R. Fica.

 

[asomtam]

Máš pravdu, klamem. Klamanie je základ prežitia. Klamem súperov, sokov samého seba. Klame aj môj mozog, keď oko vníma optická klam. Klamať znamená byť úspešný a prežiť. Ako dieťa som klamal, že som nefajčil, že som zabudol zošit…Poznať pravdu je zložité, kedže pravda platí v čase, prevda nie je nemenná. Klamať znamená aj mlčať. Mlčať za normalizácie, mlčať aj teraz keď niekto znásilňuje a vytvára novú pravdu.

Veľa sa od nežného puču nezmenilo. Nastala éra, keď komunisti a gardisti a kresťanskí nacionalisti si spolu spodali ruky a tvoria novú spoločnosť. Zo šlabikára vyhodia suseda Ž., lebo rozvod. Starí Slovaci sa stávajú realitou, aj so svojim kráľom. Stavajú sa busty (predstaviteľovi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, či Esterházyvu), nezmyselné sochy (Svätopluk., C+M či Turul). 

Vedci (archeológovia) oceňujú politikov, politici archeológov. Časť z oboch táborov našla spoločnu reč, dokonca došlo k prieniku a ministom je historik – archeológ  a ocenený Róbert, ktorý od malička sníval o tom, že bude archeológ je premiérom. Chápem, že AÚ SAV svitlo na “lepšie časy” , no nechápem prečo ocenili V kategórii Podporovateľ slovenskej archeológie doc. JUDr. Róberta Fica, predseda Vlády Slovenskej republiky.

Róbert Fico sa svojím osobným i štátnickým záujmom podstatným spôsobom angažoval v prospech rozvoja slovenskej vedy a výskumu našich najstarších dejín. Jeho zásluhou bolo možné po rokoch opätovne zahájiť systematický archeologický výskum na Slovensku.

Hej, lebo Bojná, lebo Slovania. Záujem mal, osobný i štátny.  Aký je to osobný záujem? Žochársky lokálpatriotizmus? Aký je to štátnicky záujem? 

Robert Fico vo svojom prejave tuším, že pri odhaľovaní Kulichovej sochy koňa Vajcoša poďakoval archeológom. Miesto oplieskania peňazí na predvolebnú shou na hrade v priamom prenose, miesto sochy koňa Vajcoša s čudne odetým jazdcom, so znakom HG v stredovej puklici štítu mohli spolu so vojími roduvernými Slovákmi peniaze dať na výskum  v Bojnej.

Nie jeho zásluhou, ale zásluhou peňazí, boli to peniaze, boli naše peniaze, my Slováci, my Maďari, my Rómovia, my platitelia daní sme podporili systematický archeolohický výskum v Bojnej. Robert sa nevzdal svojich príjmov či hodiniek v prospech výskumu. Robert zabezpečil (vlastnou hlavou) naše peniaze. 

Robert Fico “posväcuje” smiešne sochy, ktoré patria tak do predminulého storočia, vzhľadovo i ideovo.

http://www.sme.sk/c/5451596/fica-ako-premiera-asi-naposledy-vypiskali.html?utm_source=link&utm_medium=rss&utm_campaign=rss

http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/oslavy-prichodu-cyrila-metoda-boli-vyvolenych.html

http://www.youtube.com/watch?feature=player_profilepage&v=ES2TkdoZlWc

http://www.pluska.sk/slovensko/politika/nasu-statotvornu-identitu-vynasame-svetlo-sveta.html

http://www.vlada.gov.sk/premier-budovanie-statu-je-nekonecna-uloha-povznesme-sa-nad-politicke-sarvatky/

Robert Fico podľa mojej teórie číta prejavy na historickú tému, za ktorými je zrejme Dušan Čaplovič. 

 

Pôvodca teórie pyxidonosičov, teraz už naozajstný starý Slovák TITUS KOLNÍK – archeológ, (či skôr dôchodca?)

je podľa mojej teórie národne orientovaný kresťan.

Vyjadril podporu stanovisku k politickej kampani proti buste Ferdinanda Ďurčanského,  predstaviteľa zločineckého Slovenského štátu.

VYHLÁSENIE Kongresu slovenskej inteligencie

Stanovisko slovenských historikov, archeológov a jazykovedcov S poľutovaním vnímame opakujúce sa úsilia o spochybňovanie autochtónnosti Slovákov na vlastnom národnom a štátnom území, ich kontinuity dejín, kultúry a jazyka. Naposledy sa to stalo v súvislosti s medializovaným pokusom o verejné škandalizovanie predsedu vlády Slovenskej republiky na stránkach denníka SME (3. január 2008). Niektorí historici a publicisti, ktorí doposiaľ nie sú schopní pozitívne akceptovať existenciu samostatnej Slovenskej republiky, sa usilujú zneužívať čisto odborné otázky na politické a ideologické diskusie. Zarážajúca je predovšetkým tá skutočnosť, že väčšina z nich sa týmito otázkami vo svojom výskume nikdy nezaoberala, pritom sa ale verejne deklarujú ako renomovaní odborníci. Ustálenie terminológie v každom vednom odbore je úlohou odborníkov. Nesuverénne podmienky neumožňovali slovenskej vede slobodne sa zaoberať týmto problémom a preto predkov dnešných Slovákov z politických a ideologických dôvodov často označovala ako „Slovanov“, hoci už od 9. storočia pramene poznajú a odborná literatúra všeobecne hovorí o Čechoch, Maďaroch a Nemcoch. Pomenovanie Sloveni, respektíve starí Slováci na označenie slovenského obyvateľstva v 9. a 10. storočí sa v odbornej literatúre používal už od konca 19. storočia, kedy sa začala formovať moderná slovenská profesionálna veda. Uvedený termín používali vo svojich odborných prácach tak slovenskí, ako aj zahraniční vedeckí pracovníci. Jazykovedcom, historikom a archeológom je jasné, že vhodné pomenovanie pre predkov dnešných Slovákov nezávisí iba od historických prameňov ale je výsledkom vedeckej dedukcie a logickej úvahy. Pomenovanie starí Slováci zodpovedá teda nielen potrebám slovenskej vedy ale aj realite, v ktorej žili naši predkovia, v tom čase označovaní ako Sloveni (Slovenky a slovenčina jestvujú bez zmeny dodnes), a zodpovedá aj dnešnému stavu národa. Existencia suverénnej Slovenskej republiky si prirodzene vyžaduje vnímať vlastné dejiny v súlade s kladným hodnotením celej etnogenézy národa, kontinuálne doloženej od čias kniežaťa Pribinu a jeho národno-emancipačného vývoja. Myslíme si, že je nevhodné, ak jeden či dvaja historici osobujú právo kodifikovať odbornú terminológiu, najmä keď za ich názormi nestoja odborné, ale politické ciele. Prof. PhDr. Jozef Baďurík, CSc. Prof. PhDr. Július Bartl, CSc. Prof. PhDr. Vincent Blanár,DrSc. PhDr. Ján Bobák, CSc. PhDr. Ladislav Deák, DrSc. Doc. PhDr. Marta Dobrotková, CSc. Prof. PhDr. Ján Doruľa, DrSc. Prof. PhDr. Milan S. Ďurica Prof. PhDr. Eva Fordinálová, DrSc. PhDr. Ľudovít Haraksim, CSc. Doc. PhDr. Martin Homza, PhD. PhDr. Anton Hrnko, CSc. Prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc. Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc. Prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc. PhDr. Titus Kolník, DrSc. PhDr. Eva Kolníková, DrSc. Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD. Doc. PhDr. Ján Lukačka, CSc. PhDr. Anna Magdolenová, CSc. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc. PhDr. Peter Mulík, PhD. Prof. PhDr. Šimon Ondruš, DrSc. Prof. PhDr. Michal Otčenáš, CSc. Prof. PhDr. Ivor Ripka, DrSc. Prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc. Prof. PhDr. Vincent Sedlák, CSc. PhDr. Július Sopko, DrSc. PhDr. Ján Tibenský, DrSc. Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc. Doc. PhDr. Peter Žeňuch, CSc.

 

——————————————————————————————————————————————————–

 

…Archeológovia hľadajú najmä hroby, ktorých datovanie by mohlo potvrdiť alebo vyvrátiť túto teóriu. Potvrdením by boli hroby z deviateho storočia. Výskum by mal trvať do konca júna. Archeológovia kopú na dvoch miestach, pretože obyvatelia z dediny, ktorí boli pri náleze pyxidy, sa rozchádzajú v názore na presné miesto nálezu

http://www.initriansko.sk/sk/Odkazy/SPRAVY/Praveka-osada-v-Ciernych-Klacanoch.html Teóriu nepotvrdili? Pyxida bola v hrobe, z 11. storočia? 

 

Pozorne som si prečítal slovenska archeológia XXXI-1. 1983. Dozvedel som sa plno pre mňa nových pozoruhodných tvrdení. Hľadal som lebku, stratila sa? Je o nej zmienka, dokonca aj otlačok v zemi sa našiel.

Čo tak povedať, čosi viac o tej bývalej hlave? Nedá sa? 

Pozorne som vypočul aj bývalých chlapcov http://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/209007-chlapci-hladali-stopy-partizanov-nasli-unikatny-klenot/

 Redaktor konštatuje boli letné prázdniny, 

Článok začina

V apríli roku 1974 oznámili pracovníci JRD v Čiernych Kľačanoch, okr. Nitra (obr. 1), Archeologickému ústavu SAV v Nitre, že hlbiaci mechanizmus počas výkopu ryhy na vodovodné potrubie narušil archeologické objekty so zvyškami ľudských kostier, črepmi nádob a zvieracími kosťami.

Moje teórie, že chlapci nepresne určili miesto nálezu sú bezpredmetné, kedže je napísané:

Súčasne sa preskúmala plocha v jeho bezprostrednom okolí, pričom sa našlo niekoľko ďalších drobných fragmentov z pyxidy, črepy z pravekých nádob (lengyelská kultúra a mladšia doba bronzová) a ďalšie zlomky ľudských kostí. V blízkosti zničeného hrobu sa zistili zlomky kostí z končatín, ktoré azda pochádzajú z ďalšieho, pravdepodobne už predtým rozrušeného hrobu. V ich susedstve sa získal ďalší málo výrazný inventár (5—12)

Ďalej je pravdepodobné, že pochádza z okolia hrobu, kedže sa našiel otlačok lebky a kosti. A teda ak sprievodný materiál je zo starších období ako hrob, pomiešaniu materiálu muselo dôjsť aj pri zahrabaní hrobu. Kedže je evidentné, že:

Na temene návršia sa koncentrovali objekty z neolitu, na južnom svahu mali prevahu objekty so slovanskými a včasnostredovekými nálezmi. Najstaršie pamiatky patria kultúre s mladšou lineárnou keramikou a želiezovskej skupine; pomerne početné nálezy pochádzajú zo staršej fázy lengyelskej kultúry, najmä ludanickej skupiny. Ďalšie keramické artefakty pochádzajú z mladšej doby bronzovej, halštatskej, poveľkomoravskej z 11.—12. stor. (Veliačik 1975).

 Na základe absencie nálezov zrejme predpokladali, že po halštate tu došlo k dočasnému prerušeniu osídlenia. 

z toho sa dá logicky usúdiť, že pyxida nemohla byť v hrobe ani neolitickom, ani z doby bronzovej, ani halštatu. Teda hrob by mal byť z obdobia slovanského alebo včasnestredovekého, respektíve aj z mladšieho a teda aj zo 17. storočia.

 

RECENZE A REFERÁTY

Marie Pardyová
Títus Kolník, Rímske a germánské umenie na Slovensku. Tatran Bratislava 1984.
Stran 316, 196 barevných a černobílých obrazových příloh, résumé a seznam vyobrazení
rovněž v ruštině, angličtině a němčině.
Kniha známého slovenského archeologa T. Kolníka, zabývajícího se problematikou
římské doby na našem území, je prvním souborným a vskutku reprezentativním
dílem svého druhu u nás. Tematicky navazuje na dvě předchozí autorovy práce,
které rovněž vydalo nakladatelství Tatran v řadě „Dávnověké umenie Slovenska”
(Skvosty antiky v r. 1979 a Starověká plastika v r. 1981). Svým obsahem a bohatstvím
reprodukovaného obrazového materiálu je určena pro široký okruh zájemců
o umění a historii, ale stane se rovněž užitečnou příručkou pro specialisty z oblasti
klasické archeologie a příbuzných oborů nejen u nás, ale i v zahraničí, kde právem
dosahuje značného ohlasu. Přispívá k tomu rovněž její paralelní vydaní v německém
překladu.
T. Kolník stál v posledních dvou desetiletích u řady významných archeologických
objevů římského období na Slovensku. Je tedy autorem povolaným k tomu, aby
své čtenáře zasvěceně seznámil s osudem, který prožívalo slovenské území v době
existence římské říše a po jejím rozpadu z hlediska historicko-politického i na základě
konkrétních uměleckých památek, které se zde dochovaly.
Pokud jde o rozsah, kniha je rozdělena na tři přibližně stejné části, a to vlastní
text, obrazové přílohy, které následuje podrobný seznam vyobrazení a překlad
résumé a katalogu v ruském, anglickém a německém jazyce.
Po předmluvě z pera akad. J. Děkana a vlastním úvodu je text rozčleněn do
osmi problémových okruhů představujících zároveň nadpisy jednotlivých kapitol.
V první z nich „Vojna a mier na Dunaji” autor podává výklad o protohistorii československého
území, počínaje dobou, kdy se, okolo změny letopočtu, tato oblast
dostává do sféry římských zájmů v souvislosti s posunem hranic impéria k Dunaji
a vznikem nových provincií situovaných podél jeho toku, z nichž severní Pannonie
aspoň částí zasahovala až na území dnešního Slovenska, které tak, aspoň na čas,
bylo pod přímým vlivem Římanů. Tato situace vytvářela předpoklady pro střety
nejen vojenského charakteru, ale i pro uplatňování obchodních a kulturních styků
místního barbarského obyvatelstva a Římanů. V následující kapitole „Umenie Říma
a umenie provincií” nabízí T. Kolník čtenáři syntetický pohled na vývoj římského
výtvarného umění od 1. stol. až do konce antiky a zároveň upozorňuje na odlišnosti
a charakteristické rysy římsko-provinciální kultury, k níž patří většina památek
objevených na Slovensku. V třetím, instruktivně sepsaném oddílu „Rímski
bohovia v Podunajsku” je výklad o náboženských představách Římanů a přehled
nejdůležitějších antických božstev přehledně ilustrován četnými nálezy jejich zobrazení
pocházejících z nálezů na Slovensku a přilehlých lokalitách (Brigetio-Szóny
v Maďarsku a Carnuntum-Petronell v Rakousku). Je pochopitelné, že právě mytologická
tematika představuje v dokladech antické kultury ze Slovenska početně nejvíce
zastoupenou skupinu. Na tento oddíl navazuje kapitola „V znamení kríža”
pojednávající o uplatňování křesťanství. Jeho prosazování je u nás doloženo nepříliš
četnými doklady předmětů spíše historické, než umělecké hodnoty. Zajímavý
a značně sporný je primitivní náčrtek vyrytý do cihly objevené v Gerulatě-Rusovcích.
Je zde znázorněna velice schematicky mužská postava nesoucí na rameni
předmět podobný kříži. S názorem vysloveným na str. 36, že záměrem autora tohoto
obrázku bylo co možná nejrealističtěji zobrazit trpícího Krista, nelze v žádném pří
padě souhlasit, neboť morálně-esteticky motivované výhrady, jimiž byl ovlivněn
přístup ke znázorňování této tematiky v raněkřestanskému umění, jsou obecně
známy. Ostatně T. Kolník na uvedeném nápadu netrvá a cituje další, zřejmě správnější
hypotézu, že snad jde o určitý druh karikatury zesměšňující křesťanskou víru
právě v tom momentu pojetí křesťanského boha, jež představuje největší odklon
od tradiční antické estetiky. Názvem „Kamene sa prihovárajú” je uvedena pasáž
pojednávající jak o památkách epigrafického rázu, např. o novém nápisu z Boldogu,
tak i figurálně zdobených stélách, jejichž výtvarná úroveň je dokladem provinciálního
ohlasu převzatých římských vzorů. Z archeologického hlediska je velmi
zajímavá kapitola „Medzi uměním a remeslonv’ zaměřená na výklad jednotlivých
druhů uměleckého řemesla, bohatě doložených ve slovenských nálezech, ať již jde
o importy, nebo na místě vzniknuvší díla. Autor zde postupně probírá oblast toreutiky,
keramiky, výroby skla a šperkařství. Na tuto kapitolu navazují dvě další —
první pojednává o výtvarném projevu Germánů v době římské, druhá o dokladech
materiální kultury z období stěhování národů. Pozornost zaujme i závěrečná kapitola
„Rím a Velká Morava”. Přiznávám se, že jsem zde čekala spíše výklad o návaznosti
osídlení jednotlivých lokalit z doby římské v době velkomoravské, o ohlasech
římské a raněkřesťanské výtvarné tvorby ve velkomoravských sakrálních
stavbách, špercích apod. Autor se zde ale zaměřil na popis a složitý ikonografickohistorický
výklad jediného artefaktu, který patří k nejpřekvapivějším archeologickým
objevům z poslední doby. Jedná se o slonovinovou pyxidu z Černých Klačian
nalezenou r. 1974. Předměty tohoto druhu dochované ve fragmentárním stavu, představují
u nás ojedinělé výjimky. Zmíněné pyxidě, získané bohužel za nejasných nálezových
okolností, které neumožňují přesné časové určení hrobu a inventáře, jehož
byla součástí, předcházel zatím pouze nález několika zlomků další pyxidy z mohyly
na Zurani (viz W. F. Volbách, Elfenbeinarbeiten der Spátantike und des friihen
Mittelalters. 3. Aufl. Mainz 1976, tab. 97, č. 200, str. 120) zdobené sakrální tematikou.
Příslušnost klačianské pyxidy k hrobu z pozdějšího velkomoravského období je
sice velmi pravděpodobná, ale nelze ji přesně ověřit.
Výklad ikonografie pyxidy, slohový rozbor a na tomto předpokladu založené určení
místa a doby jejího vzniku, které T. Kolník uvádí v poslední kapitole své knihy,
vycházejí ze závěru předběžného zhodnocení tohoto nálezu. Ve formě rozsáhlé studie
bylo publikováno v odborné literatuře (viz T. Kolník—I,. Veliačik, Neskoroantická
pyxida z Cierných Klačian. Slov. archeológia XXXI-1, 1983, str. 17—84). Sestavení
jednotlivých fragmentů místy značně poškozené slonoviny bylo poměrně obtížnou
záležitostí, ale umožnilo celkem spolehlivě rekonstruovat rozměry, tvar a do značné
míry i reliéfní výzdobu pláště pyxidy. Můžeme konstatovat, že čerpá z profánní tematiky
a obsahuje dvě volně souvisící scény z pastýřského a rolnického prostředí,
které byly od sebe odděleny dvěma identickými, nebo aspoň podobnými ženskými
postavami, z nichž pouze jedna se dochovala téměř celá. Bukolskou tematiku navozuje
dvojice pastýřů, nalevo sedícího, oděného do zvířecí kůže a druhého stojícího
naproti a poněkud nachýleného dopředu. Vzhledem ke špatnému dochování slonoviny
v těchto místech je stojící postava patrna jen v nejasném obrysu. Motiv pasoucího
se stáda je naznačen přítomností několika ovcí, jejichž vlna je znázorněna
mřížkováním, a snad i kozy, kterou můžeme odlišit podle jednoduchých vrypů naznačujících
srst. Na druhé straně válcovitého pláště pyxidy vidíme scénu rolnickou,
tj. oráče v krátké tunice s volským zápřahem; před ním kráčí ženská postava držící
v levé ruce košík, či spíše ošatku obilí, jež zřejmě rozsévá. Při uplatnění mytologického
výkladu by se mohlo jednat o znázornění bohyně Cerery, v pozdní antice, či
spíše v raně byzantském období můžeme předpokládat jen existenci personifikace
setby.
Podle mého názoru je škoda, že autor představil pyxidu širší veřejnosti vzápětí
po uveřejnění časopisecké studie, aniž by vyčkal mínění, a to zejména zahraničních
specialistů. Ačkoliv v první části článku došel ke správnému závěru, že znázorněné
motivy představují apoteózu jednoduchého pokojného života na venkově, pojatého
v duchu vergiliovských tradic oslavy života v přírodě a návratů do zlatého
věku (viz Kolník—Veliačik, str. 25), nespokojil se s tímto logickým výkladem a usiloval
dále o nalezení historicko-mytologického významu obou scén, protože se domníval,
že se mu podaří interpretaci pyxidy dále upřesnit. Závěry, k nichž Kolník dochází
v druhé části zmíněné časopisecké studie, kde se pomocí řady pracně
shromážděných argumentů snaží dokázat, že výše popsané motivy mají za cíl zná
zornit dvě polomýtické epizody souvisící se založením Říma, jsou pouze zdánlivě
logické.
V pastýřské scéně Kolník vidí sedícího Romula, který pase stádo na Palatinu,
a před ním stojícího Numitora v okamžiku, kdy mu odhaluje jeho královský původ.
Ve výjevu setby pak spatřuje znázornění epizody založení Říma tradičním vyoráním
brázdy, jíž je symbolicky vymezeno území nového města.
V poslední kapitole své knihy T. Kolník uvádí pouze tuto druhou verzi výkladu
uvedené památky. Čtenář je tak zbaven možnosti posoudit, na základě jakých analogií
ikonografického rázu, je právě tento způsob výkladu upřednostněn. Autor hledá
vysvětlení své hypotézy především v římských literárních pramenech, kde je líčeno
založení Říma. Za klíčový výjev, potvrzující správnost jeho předpokladu považuje
scénu s oráčem a volským spřežením. Ačkoliv se podobné scény venkovských prací
běžně vyskytují v římském umění, hledá spíše analogii, kde se tento motiv vyskytuje
poměrně vzácně ve specifickém významu založení nového města. Podle mého
názoru se právě zde dopustil metodické chyby, nebot založení města bylo vždy
chápáno jako oficiální úřední akt souvisící s příslušným rituálem. Tyto prvky jsou
zdůrazněny jak v monumentální skulptuře (např. na reliéfu v Museo archeologico
v Aquilei), tak i na mincích. V úloze oráče vedoucího spřežení se objevuje představitel
římské moci — buď císař, nebo vysoký úředník. Protože se zároveň jedná
i o náboženskou a kultovní záležitost, je zobrazen v úředním oděvu, tj. v tóze a se
zahalenou hlavou, jak je vidět na reliéfu v Aquilei a na mincích z Augustovy a Traianovy
doby vydaných u příležitosti založení kolonií Nicopolis a Ulpia Traiana. Stejný
motiv se vyskytuje i na mincích Commodových s tou změnou, že jako oráč je zde
znázorněn sám císař v heroizované podobě a s Herculovými atributy. Na klačianské
pyxidě je jasně vidět, že postava oráče je zobrazena v krátké tunice exomis, tj. prostém
oděvu charakteristickém pro venkovské prostředí. Dalo by se předpokládat, že
v nedochované pravé ruce snad držel bič. Domnívám se tedy, že na klačianské
pyxidě je zobrazen obecný motiv dvou základních venkovských prací, setby a pastýřské
činnosti. Chybná interpretace souvisí s nesprávným slonovým rozborem pyxidy,
o němž se ještě zmíníme. Kolníkúv předpoklad, že vznik a výzdoba pyxidy se vztahuje
k založení Konstantinopole jako tzv. Nového Říma, které je oslavované jako
odraz na reminiscenci na založení starého Říma, je více než nepravděpodobné.
Pokud by tomu tak bylo, založení nového sídlelního města na Bosporu by tímto
způsobem bylo zvěčněno především opět na mincích vydaných ad hoc a ne na předmětu
anonymního charakteru. Je celkem zbytečné vyvracet další detaily, na nichž
je založena Kolníková hypotéza, např. motiv stromů nad oráčem a spřežením je
pouze abstraktním naznačením krajinného prvku formálně doplňujícího obrazovou
kompozici. V žádném případě zde nejde o znázornění tzv. „ruminského fíkovníku”
atd. Díky zidealizované vergiliovské tradici se z motivů rolnických a pastýřských
prací staly určité „loci communes” a jejich obliba se udržovala dlouho až do byzantského
období.
Při výkladu památek pozdně antického a raně byzantského umění není dost dobře
možné usilovat o tzv. totální výklad všech znázorněných motivů a detailů tak, jak
se to u díla vrcholné antiky např. podařilo J. Děkanovi v případě úspěšné interpretace
u stříbrné mísy ze Stráží. Z antiky převzaté motivy ztrácejí často přesný
konkrétní význam a stávají se z nich pouhá dekorativní klišé. U pastýřské scény na
klačianské pyxidě můžeme usuzovat na závislost ikonografie na obecně platných
předlohách. Nejblíže jí jsou dvě knižní iluminace publikované K. Weitzmannem
(Spátantike und friihchristliche Buchmalerei. Miinchen 1977, Taf. 11,12) z rukopisu
Vergilia ze 6. stol., který je znám jako Vergilius Romanus (Biblioteca Vaticana Cod.
lat. 3867), a to konkrétně fol. Ir ilustrující I. Eklogu a fol. 44v doplňující Georgica.
Při výkladu jednotlivých detailů i zde platí, že z uvolněného postoje a nachýlení
postavy stojícího pastýře nelze usuzovat na stáří a podřízené postavení (srov. Kolník,
str. 91).
Autor se rovněž domnívá, že ikonografie pyxidy je natolik ojedinělá, že k ní neexistuje
žádná paralela. Je to pravda jen do té míry, že slonovinové pyxidy byly
natolik luxusní předměty, že nebyly vyráběny sériově, nicméně repertoár, jak
profánní, tak křesťanský nebyl tak rozsáhlý, aby se některé motivy aspoň v jednotlivostech
nepodobaly. Slovenskému nálezu stojí nejblíže pyxida z Britského
muzea datovaná do 6. stol. (Volbách Taf. 56, č. 106, str. 75n.). Je zde znázorněna
jednak dvojice pastýřů hrajících na šalmaj a analogicky jako na klačianské pyxidě
i zahalená ženská postava držící v levici proutěný košík naplněný plody. V pravé
ruce má pastýřskou hůl (pedum). Volbachův komentář v tomto případě není přesný.
Dotyčná ženská postava je zde popsána jako pastýř (srov. str. 76).
V souvislosti s navrženou interpretací a předpokládanou návazností na založení
Konstantinopole, datuje T. Kolník klačianskou pyxidu do 1. poloviny 4. stol., přesněji
k r. 330. Odkaz na typ účesu je celkem nepodstatný, protože se v klasicistické pozdní
antice udržel poměrně dlouho. Styl, technika řezby ve slonovině a provedení jednotlivých
detailů ve výzdobě klačianské pyxidy jsou charakteristické pro pozdější
dobu. Její vznik je možno klást do 1. poloviny 6. stol., případně snad i na konec
5. stol. Ačkoli specialisté nejsou zajedno v otázce týkající se místa výroby pyxid,
většina se jich kloní k názoru, že tato díla vznikala především v Konstantinopoli.
Zajímavý je způsob, jak Kolník řeší otázku příchodu pyxidy na naše území v souvislosti
s činností cyrilo-metodějské mise na Velké Moravě. Není však vyloučeno,
že se tento předmět mohl k nám dostat i jinou, prozaičtější cestou.
Popřeli-li jsme výjimečnost ikonografie klačianské pyxidy, která v žádném případě
nepředstavuje speciální hapax legomenon v pozdně antické výtvarné tvorbě,
nesnižuje to význam tohoto nálezu na našem území, jenž je naopak dokladem jeho
kontaktů s antickou i byzantskou kulturou.
Zbývá se ještě v krátkosti zmínit o některých nepřesnostech, které se objevují
v Kolníkově knize. Vergiliova Aeneis je dvakrát citována pod jménem svého hlavního
hrdiny (str. 13 a 91). Nevím, odkud autor převzal rovněž dvakrát uvedené
tvrzení, že první církevní koncil zakázal tvorbu volných sochařských děl (str. 20
a 39). Na str. 36 je nepřesně uveden přepis Kristova kryptogramu Iesus Christos
theu hyios sóter, na str. 55 název dnešního Kolína nad Rýnem (římská Colonia
Agrippina), na str. 94 je, chybně uvedeno jméno rakouské badatelky Irmgard Hutter
a konečně na str. 227 je v katalogu pod číslem 46 označena antická gema zasazená
do billonového prstenu mylně jako intaglio, přestože se evidentně jedná o kamej.
Často se setkáme v textu i katalogu s nepřesnostmi a nedůsledností při přepisování
řeckých a latinských názvů a vlastních jmen. Další nepřesnosti jsou zřejmě
tiskovými chybami (např. na str. 32 chybný tvar jména císaře Maximianta, na
str. 34 chyba ve slově prora, na str. 91 v Demetřině přívlastku Thesmofora, na
str. 92 v názvu Palatinus a na str. 222 ve slově expeditio).
Na úvodní a jediné mapě mně do určité míry vadí, že zde nejsou speciálně vyznačeny
římské lokality na území Slovenska (Gerulata, Děvín, Bratislava, Celemantia
a případně i Cífer-Pác), které jsou zařazeny do skupiny nalezišť antických památek,
jako řada dalších míst. Mapa rovněž neznázorňuje zeměpisnou situaci
Slovenska v době římské. V souvislosti s tím by se dal čekat ohlas na nedávno uveřejněné
podnětné studie O. Pelikána týkající se upřesnění hranic římského impéria
na Dunaji (viz Hranice římského impéria na Malém Dunaji in LF 101, 1978, str. 213
až 220 a Římské impérium a území CSSR ve světle nových výzkumů in SPFFBU
E 28, 1983, str. 219—228, hl. str. 219n.).
Monografie je soustředěna na rozbor a popis uměleckých předmětů nalezených
na Slovensku. Autor se nevěnuje popisu jednotlivých římských lokalit, jejich architektury,
výzkumu a dějin. V obrazové příloze najdeme pouze pohled na archeologický
výzkum Gerulaty a letecký snímek lokality v Pácu u Trnavy.
V závěru mohu zodpovědně konstatovat, že přes odlišné stanovisko k interpretaci
klačianské pyxidy a výhrad k několika dalším jednotlivostem hodnotím úroveň
Kolníkový knihy velmi kladně. Rovněž je třeba ocenit její výpravu a výbornou
kvalitu fotografických reprodukcí. Stále nám však chybí monografie, která by se
zabývala archeologickými lokalitami na území jižní Moravy a Slovenska. Doufejme,
že i monografie tohoto druhu najde v dohledné době místo v edičním záměru některého
nakladatelství.
Marie Pardyová

Dnes by som mnohé napísal ináč, možno aj názov témy. 

[asomtam]

T.K. asi myslel toto

[asomtam]

a ešte striebirné

[asomtam]

Mince z obdobia druhého maximuma  (ku koncu prvej tretiny 4. storočia.)

[asomtam]

mince

[asomtam]

mince

[asomtam]

O kresťanstve a viere Boha sa s tebou dohadovať  nebudem, ja som dlhodobo z náboženskou otázkou vysporiadaný.

Ani ty a ani ja nepochádzame z opice. Opica, ja a ty, myši  pochadzajú z jedného predka.

 

O odbornosti a znalostiach T.Kolníka nepochybujem, no je mi ľúto že svojmu bludu verí doteraz. Asi ho niečo mrzí zrejme odfláknutý výskum v 1974 roku, keď nedohľadli žiaden zbytok z pyxidy. Tak isto sa akosi nezmieňuje o lebke kedže chlapci tvrdia, že pri pyxide v údajnom hrobe bola lebka.

 

Archeológ je vedec. Vedecká hypotéza musí vyhovovať nasledujúcim podmienkam:
– musí vychádzať z doterajších poznatkov 
– musí byť v zhode s faktami, ktorých sa týka
– musí objasňovať väčšinu javov, ktorých sa týka, prípadne musí byť použiteľná aj na javy, ktoré v čase formulovania hypotézy nie sú známe
– musí byť vedecky overiteľná, napríklad experimentom

V vzniku tejto témy, v júny 2009 včase keď som reagoval na správu z médií:

Vedci skúmajú, či vzácnu pyxidu priniesli Cyril a Metod 
Objasniť pôvod vzácnej pyxidy zo slonovinovej kosti, ktorá sa našla v roku 1974, je cieľom archeologického výskumu na mieste jej nálezu pri Čiernych Kľačanoch. Škatuľku s vekom vyrobili v Byzancii v piatom storočí a je na nej rovnoramenný kríž. „Podľa veľmi rozšírenej teórie ju k nám priniesli vierozvestovia Cyril a a Metod ako dar veľkomoravskému vládcovi Rastislavovi,“ povedal pre agentúru SITA riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay.

 

Vedci nešli skúmať, či pyxidu priniesli C+M.

Archeológovia nejdu robiť výskum na mieste nálezu, ale opodiaľ.

Cieľ archeologického výskumu nemohol byť  objasniť jej pôvod.

Nenašli ju pri archeologickom výskume.

Na škatuľke nie je rovnoramenný kríž.

Škatuľku nevyrobili v byzancii. 

Škatuľku nevyrobili v 5. storočí.

Teória nie je veľmi rozšírená, ale je VEĽMI ROZŠIROVANÁ.

 

 

 

Na pyxide nie je kresťanský motív, teda byzancia si ju vyhotoviť pravdepodobne nedala, dostala sa k nám 600-700 rokov po jej vyhotovení? 

Na “slovemskej” pyxide je Ceres s PRÁZDNOU RUKOU, dosť ojedinelý jav, bez pochodne, ale to je ešte v pohode.

Kolník: V druhej postave, napriek značnému poškodeniu, možno zasa identifikovať legendárneho pastiera Faustula, podľa charakteristického postoja známeho z jeho vyobrazení na rímskych gemách

Typický postoj Faustula?  Ara Pacis

 

 

 

Slovenská rekonstrukcia “Faustula” v typickom postoji (i keď  sa dá zo zbyrkov zobrazenia predpokladať, ža aj táto postava sedaca), no na olivovník sa nepozabudlo..

 

Mladý tučný sediaci Romulus s palicou v ruke namiesto stojaceho s kópiov? V ruke, ktorá je zobrazená tak, že je otvorená a asi ťaťko v nej bola palica.

 

Ja hoci som nikto, mám teoriu že priniesli pyxidy dve, jedniu Konštantín, druhú Metodej. jedna sa našla v Kľačanoch, druhá sa našla v Podolí. 

…. Ďalší komorový hrob č. II vo vzdialenosti cca 10 m smerom na SZ mal rozmery 490 x 670 cm a hĺbku cez 6 m; pri hĺbení hrobovej jamy bol porušený starší kostrový hrob, ktorý bol zistený v jej severnej stene. Žliabky pri severnej a južnej stene dokladajú konštrukciu prestrešenia, kolové jamky okolo hrobovej jamy potom sú interpretované ako pozostatky konštrukcie dreveného „domu mŕtvych“. Nálezy boli roztrúsené aj v zásype hrobu, čo svedčí aj o jeho vylúpení. Napriek tomu však tu boli nájdené predmety luxusného charakteru: zlomky pyxidy zo slonoviny s bohatou reliéfnou výzdobou s kresťanskou tématikou (postava kráčajúceho muža, nesúceho v ruke kríž, postava sediaceho muža s knihou v ruke, postava anjela s krídlami), vyrobené zrejme niekde v Sýrii na začiatku 6. storočia; zlomky nádob (dvoch pohárov a misky) z modrého a zeleného skla, na jednej z nich sú zvyšky zrejme gréckeho nápisu; strieborné nity zrejme z konského postroja; zlaté kovanie, zrejme z drevenej misky; zlaté nite, snáď pozostatky odevu zlatom pretkávaného, zrejme brokátu. Tieto predmety tvorili súčasť bohatej výbavy asi štyridsaťročnej ženy, ktorá bola pochovaná spolu s dvoma koňmi, ktorých kostry boli v hrobe nájdené rovnako.
Nad oboma hrobovými komorami bola vybudovaná obrovská kruhová stavba s priemerom cca 65 m a s výškou 14 m, ktorá mala vonkajšiu kamennú stenu (dochovala sa miestami do výšky až jedného metra; k stavbe bol použitý litavský vápenec z ložiska vzdialeného asi 4 km) rozčlenenú šiestimi priechodmi na šesť častí.
Celý tento komplex bol od začiatku zaradený do doby sťahovania národov; bližšie datovanie bolo dlho nejasné, lebo nálezy z Poulíkovho výskumu boli podrobne publikované a vyhodnotené až v roku 1995. Josef Poulík dospel v publikácii k záveru, že v hrobke bol pochovaný langobardský kráľ Wacho († 539) a že hrobku následne niekedy na konci 6. alebo na začiatku 7. storočia vylúpili Slovania.

 

V každom prípade si nález tak luxusnej veci ako pyxida z Čiernych Kľačian bol si zaslúžil oveľa viac ako vymyslieť len rojkovkovskú teoriu o jej donesení vierozvescami a to seriózny výskum, ktorý by síce nemohol dokázať jej prinesenie C+M, ale mohol to jednoznašne vylúčiť, ale na to nebola a nie je vôľa.

….No ale p. Ľudmila by svoje súsošie už aj tak neopravila.

 

[asomtam]

Je oprávnený názor, že k objednávkam tohto druhu mohlo dôjsť v období vzrastajúcej vlny rímskeho patriotizmu pri okrúhlych výročiach založenia Ríma, prípadne aj pri založení „Nového Ríma“ (Roma nova) – Konštantinopolu. Sledovanie frekvencie tematiky viažucej sa k legende o založení Ríma na minciach možno konštatovať, že existujú dve maximá jej výskytu. Jedno osciluje okolo 900 ročného jubilea Ríma v období vlády Antonina Pia (roku 147), druhé maximum sa viaže až ku koncu prvej tretiny 4. storočia.

“Orbu” na minciach:z druhého maxima (317-333) sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť

[asomtam]

Slnko je len jednou z mialiardy hviezd v galaxii, ktorá je zas jednou z miliard galaxií, a to len v tej časti vesmíru ktorý dokážeme vnímať.

Nebo a zem nebola stvorená vtedy, ako tvrdí náboženstvo. Človek existuje zanedbateľnú dobu z existencie vesmíru.

Náboženstvo vníma Boha v protiklade s poznatkami o  evolúcii.
Ľudia sú väčší “bratia” so šimpanzmi či hlodavcmi ako pripušťa náboženstvo, ktoré tvrdí (minimálne kresťabnia, židia), že šlovek bol stvorený na “obraz boží” a je vyššia forma života ako zvieratá.

Ak archeológ veri, že Boh stvoril človeka , tak  verí že Boh je podobný Austálopitekovi, či Homo Erektusovi?

Každý môže byť veriaci. Nech verí v čo che, JK, Velerybu Grónsku, Allaha, Zeusa či Slnečný kotúč. 

Ja to prirovnávm k tomu, že ten čo sje aktivista Slobody zvierat je zamestnacom firmy na testovanie účinkov kozmetiky na zvieratách. 

Neviem, aké mal pán Kolník pohnútky k predpokladu, že pyxidu doniesli vierozvestci ako dar, ale rácio to nebolo.

1) táto pyxida pravdepodobne v Byzancii nikdy nebola

2) nanašla sa v mieste pôsobiska vierozvestcov

3) nenašla sa pri archeologickom výskume, nie je možné určiť kedy sa dostala do zeme (možno šlo o hrob z doby pred príchodm tých grékov, tak ju sem doniesť nemohli)

 

Možno, že v čase vzniku teórie nemali dostaok vedomostí o množstve a  rôznorodosti rímskych výrobkov, či rimanmi inporovaných výrobkov, na území dnešného Slovenka, ktoré sem priniesli germáni, ale zrejme aj iné etniká, ako i samotní rimani. 

Možno pyxida  pochádzala z od germanov z územia Tesárskych Mlynian., o ktorom Kolník vtedy zrejme netušil. Mohli ju do kľačianskeho chotára doniešt slovanský vykrádači hrobov, tak isto však aj chlapci nálezcovia., či dokonca germánsky hrob mohol byť priamo na trase vodovodu.

Archeológovia miesto presného (dodatočného) určenia  miesta nálezu pyxidy (veď snáď oni musia vedieť kde robili výskum) a urobenia revízneho výskumu, ktorý však nemôže scifi teóriu potvrdiť, ale len vyvrátiť, radšej šíria teóriu typu “čo sa babe prisnilo, to sa babe stalo”.

Takto neexistuje jediný dôkaz, že pyxida sa našla tam kde chlapci tvrdili. Prečo by klamali? Napríklad aj pre obsah toho čo v pyxide bolo. 

 

[asomtam]

A ešte čosi, to dieťa zrejme sedelo na kameni, dole pod košom čo drží ženská postava, a pozerá dohora. Všetky ovce zrejme pozerali jedným smerom, teda ovca bola inde. .

Romulus a Remus boli dvojičky, tak isto jeden nebude sediace dieťa a druhý dospelý pohonič. 

Koľko kúskov slonoviny našli na mieste archeológovia? Predsa chlapci nenašli všetko. Nič?

[asomtam]

Kategória: Slovania a VM
Od: Titus Kolník
Pyxida z Čiernych Kľačian – dedičstvo antiky a misia solúnskych bratov

Sv. Konštantín a Metod
„Zaradoval sa cisár a velebil boha aj so svojim radcami a poslal ho s mnohými darmi a napísal Rastislavovi takéto písmo: Boh, ktorý prikazuje každému dospieť k poznaniu pravdy…. videl tvoju vieru a horlivosť, učinil aj teraz, za našich čias to, čo odprvu nebývalo, ale iba v prvé roky a zjavil písmená pre jazyk váš, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí boha slávia rodným jazykom a tak sme ti poslali toho, komu ich zjavil, muža vzácneho a pravoverného, učeného veľmi a filozofa“. (Život Konštantina – Cyrila, hlava XIV.)

Je prirodzené, že pri analýze a hodnotení hagiografickej literatúry viažucej sa k príchodu a pôsobeniu misie solúnskych bratov na Veľkej Morave sa historické bádanie venuje predovšetkým účinkovaniu Konštantína Filozofa ako tvorcu hlaholiky, zakladateľa a prvolezca slovanského písomníctva; u Metoda sa zdôrazňujú predovšetkým jeho zásluhy pri šírení i upevňovaní kresťanstva u našich slovanských predkov. Zmienka o diplomatických daroch, ktorými byzantský cisár Michal III. vybavil misiu k Rastislavovi dlho zostávala archeologickým bádaním nepovšimnutá. Odovzdávanie darov – mohli to byť šperky a nádoby zo vzácnych kovov, honosné ozdoby a súčasti výzbroje, drahocenné textílie a rúcha, neskôr aj vzácne liturgické predmety (v neposlednom rade aj živý „inventár“, otroci a vyberané zvieratá) – totiž od nepamäti patrilo k dôležitým aktom diplomacie. K vzájomnému obdarovávaniu určite dochádzalo už v praveku pri kontaktoch medzi poslami či vyslancami jednotlivých rodov a kmeňov. V antike máme zmienky o výmene darov nielen v literárnych prameňoch, ale dôležité doklady nám poskytuje aj ikonografia. Pri objave torza unikátnej antickej pyxidy zo slonoviny v Čiernych Kľačanoch neďaleko Zlatých Moraviec v roku 1974 ešte nikto netušil, že bádanie archeológov pri hodnotení tohto jedinečného nálezu dospeje k hypotéze, že ide pravdepodobne o jeden z darov, ktoré priniesla misia solúnskych bratov na Veľkú Moravu. Od počiatku ale bolo jasné, že pyxida predstavuje archeologický nález mimoriadnej historickej a umeleckej hodnoty v rámci celého stredodunajského priestoru.

Július Horný (vľavo) a Stano Lukáč – nálezcovia vzácnej pixidy (foto Pravda, Andrej Barát)
Pri objave torza unikátnej antickej pyxidy zo slonoviny v Čiernych Kľačanoch neďaleko Zlatých Moraviec v roku 1974 ešte nikto netušil, že bádanie archeológov pri hodnotení tohto jedinečného nálezu dospeje k hypotéze, že ide pravdepodobne o jeden z darov, ktoré priniesla misia solúnskych bratov na Veľkú Moravu. Od počiatku ale bolo jasné, že pyxida predstavuje archeologický nález mimoriadnej historickej a umeleckej hodnoty v rámci celého stredodunajského priestoru. Zo zlomkov, ktoré náhodne objavili žiaci miestnej školy vo výkope pre vodovodné potrubie (údajne neďaleko rozrušeného kostrového hrobu z neskoroveľkomoravského alebo poveľkomoravského obdobia) sa podarilo zrekonštruovať celý plášť valcovitej schránky reliéfne zdobenej roľníckym a pastierskym výjavom. Z pôvodného vrchnáka a zámky pyxidy sa žiaľ nezachovali žiadne zvyšky.

Slonovina nad zlato

Pôvodné časti pyxidy z Čiernych Kľačian
Slonovina a výrobky z nej boli už v staroveku viac hodnotené ako zlato. Slonie kly tvorili súčasť popredných chrámových pokladov v Ríme. Ako obľúbenú trofej ich nosievali pri cisárskych triumfoch. Najväčší rozkvet produkcie predmetov zo slonoviny spadá do obdobia medzi polovicou 4. až polovicou 6. storočia po Kr. V starovekom Ríme nielen cisári, ale aj vysokí štátni úradníci si pri nástupe do funkcie dávali zo slonoviny zhotovovať ozdobné písacie tabuľky – diptychy, ako aj schránky – pyxidy na ukladanie šperkov a kadidla.Vo výzdobe výrobkov zo slonoviny – najvzácnejšie sa robili z klov – sa uplatňovali profánne motívy, mytologická tematika a neskôr i náboženské biblické príbehy.Na rozmachu produkcie pyxíd mala značnú zásluhu aj cirkev. Kresťanská liturgia prevzala používanie pyxidy nielen ako nádobky na kadidlo, ale predovšetkým ako schránky na ukladanie relikvií a eucharistie. Vďaka tomu sa vo významných kresťanských chrámoch v Taliansku (v Ríme, Miláne, Monze, Ravenne) a v západnej Európe (v Cáchoch – Aachene, Trevíre, St. Gallene) zachovalo niekoľko pozoruhodných exemplárov. Slonovinové pyxidy (dosiaľ je známych okolo 60 exemplárov) patria k obdivovaným skvostom popredných svetových múzeí.

Ikonografia pyxidy a jej interpretácia

Dochované zlomky neskoroantickej pyxidy
Pri zbežnom pohľade na výjavy reliéfne zobrazené na pyxide sa zdá, že interpretácia ikonografie je jasná a bezproblémová, že ide o zobrazenie dvoch základných živiteľských zamestnaní ľudstva, pastierstva a roľníctva. Štúdium detailov však naznačilo, že sa netreba uspokojiť s prijateľnou a logickou interpretáciou, že na pyxide je zobrazená iba apoteóza pokojného života na vidieku, v duchu vergiliovských tradícií oslavy života v prírode a návratov do zlatého veku ľudstva. Analýza jednotlivostí pastorálnej scény, najmä rozdiely v hierarchii postavy mladého a starého pastiera (mladý sedí, starý stojí) nabádala k hľadaniu konkrétneho výkladu. Možnosť mytologickej alebo biblickej interpretácie totiž platí pre všetky pyxidy s profánnym alebo sakrálnym obrazovým programom. Cestu k dešifrovaniu ikonografie pyxidy otvoril výjav s oráčom, ktorý okrem púhej oslavy práce roľníka, už od čias Etruskov často symbolizoval aj akt založenia mesta. Táto výtvarná symbolika – motív oráča – sa objavuje v rímskej ikonografii najmä na minciach, zvyčajne v súvislosti s významnými udalosťami v dejinách Ríma. Octavian – neskôr prvý rímsky cisár Augustus – v roku 31 pred Kristom nechal sa na reverze denára razeného z príležitosti založenia mesta – kolónie Nicopolis (na mieste víťazstva nad Antoniom a Kleopatrou) zobraziť ako oráč. Rovnaký motív nesie sestercius cisára Trajána pri premene kráľovského dáckeho mesta Sarmisegetusa na rímsku kolóniu a hlavné mesto provincie Dacia – Colonia Ulpia Traiana. Ako oráč a Herkules sa nechal vyobraziť na medailóne z roku 192 aj samoľúby cisár Commodus krátko potom, čo dal v ohňom spustošenom Ríme postaviť a obnoviť mnohé budovy mesta. Nápis Hercules Romae conditor – teda zakladateľ Ríma – svedčí jednoznačne pre naznačenú interpretáciu motívu oráča. Vyoranie brázdy okolo budúceho mesta, ako akt založenia Ríma uvádzajú aj literárne pramene, najmä Ovidius a Plutarchos.

Rímske mince s vyobrazením oráča
Domnievam sa, že v scéne s oráčom na našej pyxide je výtvarne zašifrovaná povesť o založení Ríma a v pastorálnej scéne pripomenuté okolnosti, za ktorých k tejto udalosti došlo. Mladého pastiera odetého do kože (Vergilius, Aeneas, 271-274) možno považovať za Romula. V druhej postave, napriek značnému poškodeniu, možno zasa identifikovať legendárneho pastiera Faustula, podľa charakteristického postoja známeho z jeho vyobrazení na rímskych gemách. Ten podľa povesti dvojčatá Romula a Rema, synov vestfálky Rhey Silvie a boha Marsa, odobral ich záchrankyni vlčici a vychovával z nich pastierov. Tušil však, že ide o potomkov kráľa Numitora, ktorí mali byť pôvodne utopení. Pastierska scéna na pyxide zobrazuje udalosť opísanú rímskymi historikmi Titom Liviom a Plutarchom. Podľa nej pri sporoch medzi pastiermi kráľov Amulia a Numitora sa podarilo zajať Rema. Romulovi, ktorý dokázal utiecť a mal sa stať následníkom trónu, Faustulus oznámil dávnejšie podozrenie či istotu, že obaja bratia sú kráľovskými potomkami. Vzbudil v Romulovi rozhodnutie oslobodiť Rema.

Postavu ženy pred oráčom s orantským gestom rúk a s košom naplneným obilím možno interpretovať ako bohyňu Ceres. Bola uctievaná nielen ako bohyňa orby a úrody, ale aj ako zakladateľka nového spôsobu života. Jej zobrazenie v scéne symbolického založenia Ríma bolo logickým doplnkom tohto výjavu, ktorý mohol zároveň naznačovať zjednotenie, splynutie Rimanov s pôvodným obyvateľstvom. Jednoduchá arkáda v pozadí pravej ruky Ceres pravdepodobne predstavovala svätyňu tejto bohyne. Druhá, iba v torze pravej ruky zachovaná ženská postava, s orantským gestom pred trojnásobnou arkádou, predstavovala iné božstvo, najpravdepodobnejšie Pales.

Rekonštruovaná pyxida so scénickými výjavmi
Na jej sviatok zvaný parilia, slávený každoročne 21. apríla, podľa povesti Romulus založil Rím. Zobrazené scény sa neuveriteľne dopĺňajú a zapadajú do seba. Oba hlavné výjavy na pyxide, vypovedajúce o tej istej udalosti, majstrovsky spojené do pútavého reliéfu, svedčia o vysokých kompozičných kvalitách jeho tvorcu. Rezbár dokázal na malej ploche zachytiť legendárne počiatky Ríma. Aj z tohto dôvodu predstavuje pyxida z Čiernych Kľačian, napriek neúplnosti zachovaného reliéfu, medzi všetkými doteraz známymi pyxidami dielo výnimočného významu. Ešte jeden aspekt povyšuje pyxidu z Čiernych Kľačian na výnimočný archeologický nález z nášho územia. Je to vôbec najstarší predmet zo Slovenska, na ktorom nachádzame v rýdzej podobe stvárnenú ľudskú prácu, dve základné živiteľské zamestnania ľudstva, pastierstvo a roľníctvo. Vo výtvarnom umení antiky mali motívy fyzickej práce iba málo miesta. V centre záujmu výtvarných umelcov boli predovšetkým nadľudské výkony výnimočných ľudí, krása ženského i mužského tela. Oslava práce výtvarnou formou sa v antike objavuje iba zriedkavo, naša pyxida patrí k vzácnym výnimkám.

Problém doby zhotovenia pyxidy

Detail slonovinovej schránky (podĺa Kolník-Veliačik 1983)
Pri pokuse o presnejšie datovanie vzniku pyxidy je dôležité položiť si otázku, ak uznáme oprávnenosť nadhodenej ikonologickej interpretácie, chápanej ako výtvarný prepis legendy o založení Ríma, v ktorom období mohlo byť zobrazenie daných výjavov najaktuálnejšie. Pátrajúc po odpovedi možno vychádzať z predpokladu, že pripomenutie prostých, ale slávnych počiatkov Ríma nikdy nebolo iba náhodným nostalgickým návratom do minulosti, ale podobne ako na minciach vždy premysleným výtvarným činom v konkrétnej historickej atmosfére, so zámerným politickým, štátne propagačným akcentom. Výtvarné práce tohto druhu nevznikali iba z nejakého umeleckého rozmaru, alebo z náhleho záchvatu vlasteneckého cítenia ich tvorcov, ale takmer vždy boli dielami na objednávku. Je oprávnený názor, že k objednávkam tohto druhu mohlo dôjsť v období vzrastajúcej vlny rímskeho patriotizmu pri okrúhlych výročiach založenia Ríma, prípadne aj pri založení „Nového Ríma“ (Roma nova) – Konštantinopolu. Sledovanie frekvencie tematiky viažucej sa k legende o založení Ríma na minciach možno konštatovať, že existujú dve maximá jej výskytu. Jedno osciluje okolo 900 ročného jubilea Ríma v období vlády Antonina Pia (roku 147), druhé maximum sa viaže až ku koncu prvej tretiny 4. storočia. Po dlhoročných bojoch a povestnej porážke Maxentia cisárom Konštantínom Veľkým v roku 312 pre bránami Ríma na Mulvijskom moste víťazovi sotva mohlo byť celkom ľahostajné, či bude mať aj podporu vlastenecky zmýšľajúceho rímskeho obyvateľstva. Uznanie a rešpekt sa rozhodol získať svojským spôsobom. Zaumienil si rázne obnoviť jednotu impéria a založiť nové hlavné mesto. Po víťazstve nad Liciniom roku 324 dal zrúcať Byzantion nielen z trestu, že sa priklonil k jeho súperovi, ale najmä preto, že sa na jeho mieste rozhodol vybudovať nové hlavné mesto Konštantinopol. K jeho skrášleniu si zaumienil podľa súdobých svedectiev použiť poklady z celého impéria. Dal privážať časti antických budov a chrámov z rôznych končín ríše.

Miesto nálezu slonovinovej pyxidy (podľa Kolník-Veliačik 1983)
Okrem monumentálnych umeleckých diel sa pre cisársky dvor pri tejto príležitosti nepochybne v značnom množstve vyrábali a použili aj drobnejšie výrobky umeleckých remesiel, najmä glyptiky, šperkárske a rezbárske výrobky zo slonoviny. Hypotéza, že pyxida zobrazujúca povesť o založení Ríma bola azda jedným z tých umeleckých diel, ktoré boli vyhotovené ako symbolický dar „Novému Rímu“, sa zdá byť veľmi pravdepodobná a logická. Inaugurácia hlavného mesta pomenovaného Constantinopolis sa začala 11. mája 330 a oslavy trvali 40 dní. Za necelé storočie sa Konštantinopol nielen bohatstvom, ale aj počtom obyvateľstva stal skutočným „novým Rímom“ a bol ním ešte aj v 9. a 10. storočí (…“quia Constantinopolis nova Roma dicta est“ – …“že sa Konštantinopolu hovorilo Nový Rím“ – Magnae Moraviae Fontes Historici IV, 99).

Kedy sa pyxida dostala na Slovensko?

„Vtedy cisár Michal hovoril k Filozofovi, Konštantinovi: Či počuješ, Filozof, túto reč? Okrem teba to iný nemôže vykonať. Tu, hľa, máš dary mnohé, pojmi brata svojho, opáta Metoda, a choď. Lebo vy ste Solúňania a Solúňania všetci čisto sloviensky rozprávajú“ (Život Metoda, V.). K najprekvapujúcejšiemu a z hľadiska našich národných dejín najvýznamnejšiemu výsledku viedlo hľadanie odpovede na otázku, kedy sa pyxida, ak predstavovala tak výnimočný predmet, mohla dostať na územie dnešného Slovenska, do širšej oblasti Nitry. Podľa nálezového kontextu nemohlo to byť ani koncom doby rímskej, ani v dobe sťahovania národov, či v dobe avarských výbojov, ale až v období Veľkej Moravy. Rozrušené slovanské hroby v Čiernych Kľačanoch, v okolí ktorých sa pyxida našla, sú z najmladšieho veľkomoravského obdobia alebo z 10. storočia. Liturgické predmety, teda aj pyxida použiteľná ako schránka na kadidlo, eucharistiu alebo relikviár na ostatky svätých, mohla obzvlášť dobre plniť funkciu jedného z diplomatických darov, ktorými byzantský cisár Michal III. vybavil misiu solúnskych bratov pri ich odchode na Veľkú Moravu. Neboli na nej síce zobrazené nijaké konkrétne biblické príbehy a mystériá, ale aj jednoduchému človeku dobre zrozumiteľné a veľmi blízke poľnohospodárske a pastierske výjavy. Vďaka námetom prihovárajúcim sa najširším vrstvám sa táto slonovinová schránka, hoci pôvodne slúžila profánnym účelom, ľahko mohla zameniť za významný liturgický predmet. Jednotlivé výjavy reliéfu pyxidy, prípadne i celkom sa dali využiť aj pri výklade príbehov z Biblie. Bolo ich možné použiť napr. pri vysvetľovaní Pentateuchu, napr. starozákonného príbehu o vyhnaní Adama a Evy z raja a o ich údele začať pracovať (Genezis 3, 23), mohlo sa pri nich rozprávať o Ábelovi, ktorý bol pastierom a o Kainovi, ktorý sa stal roľníkom (Genezis 4, 2) a podobne.

Kôš naplnený obilím či chlebami, motív na pyxide v rukách ženskej postavy, sa z pôvodného symbolu úrodnosti a plodnosti mohol zmeniť na symbol eucharistie. Použitie ikonografických motívov pyxidy v misionárskej činnosti napriek ich profánnemu charakteru bolo takrečeno univerzálne. Výskyt vzácnej pyxidy v širšej oblasti Nitry je vzhľadom na mocenské a kultúrne postavenie tohto, jedného z centier Veľkej Moravy ľahko pochopiteľný. Problém, pri riešení ktorého sme zatiaľ odkázaní iba na úvahy a dohady je, prečo sa pyxida, ak sa prikloníme k hypotéze, že jej prinesenie z Konštantinopolu priamo súvisí s misiou solúnskych bratov Konštantína-Cyrila a Metoda, nenašla v Nitre, ale pri Zlatých Moravciach. Bolo by možné nadhodiť niekoľko vysvetlení. Najpravdepodobnejší je predpoklad, že pyxidu z Nitry odniesli v období pohnutých udalostí rokov 885-887, kedy po Metodovej smrti, po zákaze slovanskej liturgie, prenasledovaní a väznení jej kňazov a jáhnov v dôsledku Wichingových intríg napokon došlo k vyhnaniu do dvesto duchovných staroslovienskeho obradu z Veľkej Moravy. Možno odôvodnene predpokladať, že neodišli všetci Metodovi žiaci a stúpenci. Vtedy sa poškodená pyxida mohla ocitnúť v držbe tých príslušníkov staroslovienskeho obradu, ktorí neodišli z Veľkej Moravy na Balkán, ale sa uchýlili do podhorských oblastí na sever a východ od Nitry. Nové, stále sa množiace nálezy z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia v širšej nitrianskej enkláve (v minulých rokoch najmä nečakané a prekvapivé objavy v Bojnej) poukazujú, i keď nepriamo, o význame kultúrnej pozície a tradícií veľkomoravskej Nitry. Nálezy potvrdzujú, že vpád maďarských kmeňov do stredného Podunajska síce privodil politický zánik Veľkej Moravy, ale zároveň dokazujú, že ani na juhozápadnom Slovensku nedošlo k úplnému pretrhnutiu kultúrnej kontinuity, ani k prudkému úpadku alebo zániku umeleckých tradícií a hodnôt, ktoré vytvorili významnú zložku prvého štátu západných Slovanov –Veľkej Moravy.

Včasnostredoveké pyxidy z Európy (podľa Kolník-Veliačik 1983)
Namiesto záveru

Moju interpretáciu agrárneho a pastorálneho programu výzdoby pyxidy z Čiernych Kľačian spochybnil vo viacerých príspevkoch archeológ a umenovedec Martin Vančo. Pôvodne jednoznačne profánny dekor pyxidy interpretoval ako biblický – starozákonný (Genezis 27, 1-26) príbeh o podvode Rebeky pri požehnaní Jakuba Izákom (posledne M Vančo: Od doby kamennej po Veľkú Moravu. Dejiny umenia Slovenska. Perfekt. Bratislava 2011, s. 90-93). Nepochopiteľne si nevšimol skutočnosť, že na reliéfe pyxidy mladý pastier (podľa Vanča biblický Jakub, podľa mňa Romulus) má ruky a krk obnažené a iba na hrudi má odev zo zvieracej kože. Vančo teda nerešpektoval Bibliu, ktorá doslovne uvádza, že Rebeka, aby zmiatla slepého Izáka „kožkami kozliat obložila Jakubovi ruky a holý krk“(Genezis 27, 1-2). Tak sa stalo, že Izák požehnal nie prvorodeného a zarasteného Ezaua, ale mladšieho Jakuba: „Hlas je hlasom Jakubovým, ale ruky sú Ezauove. I nepoznal ho, lebo jeho ruky boli chlpaté, ako ruky Ezauove. I žehnal ho“ (Genezis 27, 23-24). Vančova interpretácia je zjavne v rozpore s Bibliou, preto ju nemožno akceptovať. Neobstoja ani argumenty pre datovanie do prvej polovice 6. storočia a určenie pôvodu v egyptskokoptskej dielni. Autor ale súhlasí, že pyxida sa nachádzala pravdepodobne v poklade byzantského cisára a na Slovensko bola dovezená do Veľkomoravskej ríše prostredníctvom cyrilometodskej misie. Dokonca predpokladá, že slúžila ako schránka na relikvie sv. Klimenta. Nestotožňujem sa s názorom českej historičky staroveku a umenovedkyne Marie Pardyovej, že dekor pyxidy neprekračuje rámec púhej výtvarnej oslavy práce roľníka a pastiera, prípadne že predstavuje alegóriu posmrtného života a pokoja v súvise s kultom egyptskej bohyne Isis. Nie je náhodné, že pri tvorbe súsošia svätých Konštantína a Metoda pod Nitrianskym hradom sa mojou hypotézou o pôvode a funkcii pyxidy z Čiernych Kľačian inšpirovala akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Vložila ju do rúk sv. Metoda ako polyfunkčný liturgický predmet. Za atribút sv. Konštantína-Cyrila zvolila liturgickú knihu zdobenú korpusom Ukrižovaného. Napriek počiatočným polemikám a protestom, že umelkyňa nestvárnila súsošie s tradičným dvojramenným krížom sa jej dielo stalo jedným zo známych symbolov Nitry.

Čierne Kľačany. Sprievodné nálezy z hrobu (podľa Kolník-Veliačik 1983)
Pri pohľade na reliéf s oráčom sa nevdojak ponúka ešte jedna myšlienka, tematická a možná časová súvislosť s povesťou o Přemyslovi Oráčovi, ako ju uvádza Kosmova kronika česká. Nevie sa a nikdy sa to nepodarí rozriešiť, kedy a ako táto povesť vznikla. Je celkom pravdepodobné, že okrem inšpirácie z antických literárnych prameňov aj tu spolupôsobila oná až k Etruskom siahajúca výtvarná tradícia. Nie je vylúčené, že pri sprostredkúvaní tradície o založení nového mesta vyoraním brázdy v slovanskom svete významnú úlohu mohla zohrať aj naša pyxida, ak uznávame, že plnila predpokladanú funkciu vo veľkomoravskom prostredí. Aj keď v mojej interpretácii ikonografie pyxidy a jej osudov je veľa hypotetického, dospel som k nemu metodicky čisto a korektne. Má pevnú logiku a nepriviedol ma k nej žiadny vlastenecky romantizmus (na začiatku 80-tych rokov, kedy som pyxidu prvýkrát zverejnil, sa ešte nenosil), ale len a výlučne hľadanie príčinných súvislostí. K analýze a interpretácii som pristúpil až po definitívnej rekonštrukcii pyxidy; tá sa podarila až po dlhom a časovo náročnom hľadaní). Pri interpretácii som pôvodne uvažoval o starozákonných a novozákonných súvislostiach, následne som hľadal možnosť súvisu s udalosťami z rímskej alebo byzantskej histórie. Až štúdium numizmatického materiálu ma priviedlo k poznatku, že výjav s oráčom nie je púhou oslavou idyly vidieckeho života v duchu vergiliovskej tradície, ale že súvisí s legendou o založení mesta vyoraním brázdy. Neuspokojil som sa s názorom, že ide iba o znázornenie dvoch základných zamestnaní ľudstva, ale že v reliéfoch je zašifrovaný nejaký konkrétny historický alebo biblický príbeh. Kľúč k pochopeniu výjavu mi poskytla postava Faustula v pastorálnom výjave. Opačná hierarchia v postavení mladého a starého pastiera mi dovolila spojiť ikonografiu pyxidy s povesťami o počiatkoch Ríma. V zmysle mojej interpretácie ani jeden detail reliéfu nebol nadbytočný a nevysvetlený. Každá postava, zviera a predmet má svoju významotvornú funkciu. Štýlový rozbor umožnil priradenie pyxidy k najstarším rezbárskym prácam zo slonoviny. Sledovanie frekvencie tematiky súvisiacej s legendami o počiatkoch Ríma vo výtvarnom prejave umožnilo hľadanie súvisu vzniku pyxidy so založením „Nového Ríma“ – Konštantinopolu. Možná súvislosť pyxidy s príchodom byzantskej misie Konštantína-Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu vyplynula až pri hľadaní príčin jej výskytu v pravdepodobnom slovanskom nálezovom kontexte.

Doslov

Veľký ruský vedec P. L. Kapica, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1978, raz konštatoval, že k najpozoruhodnejším objavom dochádza na pomedzí viacerých vedných disciplín. Prekročenie hranice rôznych vedných odborov a archeológie, numizmatiky, dejín umenia a literatúry umožnilo prekonať bariéru tradičného prístupu k archeologickému nálezu. Interdisciplinárny prístup dovolil pyxidu vyňať z anonymnej masy svedkov dávnej minulosti a povýšiť na konkrétneho priameho účastníka najstarších dejín nášho národa. V archeológii ani najpravdepodobnejšie a mnohostranne zdôvodnené hypotézy nemožno s absolútnou istotou dodatočne overiť. Ani táto okolnosť neumenšuje pyxide z Čiernych Kľačian jej jedinečnosť, európsky význam a výnimočnú umelecko-historickú hodnotu. Archeológ po celý život hľadá, trpezlivo kope, triedi a študuje rôzne nálezy, najmä celé tony keramických úlomkov, stopuje vzájomné súvislosti, zvažuje možnosti najpravdepodobnejšej interpretácie a dúfa, že raz urobí svoj „veľký objav“. Nie vždy sa jeho nádeje naplnia, ba neraz zažije, že takýto nález objavia náhodne iní, neodborníci, ktorí majú o archeológii iba hmlistú predstavu. Ale často sa prihodí, že pravú hodnotu nálezu rozpozná archeológ dodatočne, oveľa neskôr po objavení, nie v teréne, ale v tichu svojej pracovne po dlhom a úpornom štúdiu, v dobrovoľnom zajatí kníh. Vtedy – povedané zweigovsky – nastáva „hviezdna hodina“ jeho dlhoročnej práce a života. Toto je príbeh o neskoroantickej pyxide z Čiernych Kľačian, jedinečnom archeologickom náleze, ktorý v duchu dosiahnutej interpretácie sa priamo dotýka svetových dejín, od legiend o založení Ríma, cez vznik a históriu Nového Ríma – Konštantínopolu až po príchod byzantskej misie, po slávu a pád Veľkej Moravy.

Tlačená verzia článku bola pôvodne publikovaná v:

Kolník,T.: Misia solúnskych bratov a pyxida z Čiernych Kľačian. Literárny týždenník 26, č. 9-10, 2013, s. 14-15.

Literatúra

Kolník,T. Veliačik,L.: Neskoroantická pyxida z Čiernych Kľačan. (Ikonografia, datovanie a vzťahy k Veľkej Morave). Slovenská archeológia 31-1, 1983, 17-70.

Vančo,M.: Ivory Pyxis from Čierne Kľačany and the Problem of its Provenance. In: Gálik,M. – Štefanovičová,T.: Trade, Journeys, inter- and intracultural Communication in East and West (up to 1250). Papers Presented at the International Workshop (Humboldt-Kolleg) Dolná Krupá, Slovak Republic, June 2-6, 2004. Institute of Oriental Studies, Slovak Academy of Sciences, Lufema, Bratislava 2006, 78.

[asomtam]

no neviem Sasha, či vábničky sa nedelia na píšťalky, vrešťadlá…

Druhy vábničiek a ich využívanie pri love zveri.
Vábenie je spôsob lovu, pri ktorom napodobňujeme zvuky, ktoré vydáva zver pri párení, alebo napodobňujeme zvuky, tých druhov zveri, ktorá slúži šelmám najčastejšie za potravu. Najvýznamnejší spôsob je napodobňovanie jelenieho ručania počas ruje, ktorá má vyprovokovať jeleňa k útoku na soka, ktorý prenikol do jeho teritória. Ako vábnička sa používa volský roh, morská mušľa, cylinder z petrolejovej lampy ap. Skúsení poľovníci dokážu vábiť i bez ručadla len na dlaniach. Ďalším zaužívaným spôsobom je napodobovanie pískania rujnej srny, čo má prilákať k poľovníkovi srnca. Vábi sa na drevenej vábničke s jazýčkom, výška pískania sa dá regulovať, pretože na začiatku ruje, keď sú rujné mladé srny – tenšie. Ak je srnec so srnou, tenkým slabým pískaním napodobníme srnča, to priláka srnu a za ňou príde srnec. Okrem profesionálnej vábničky môžeme vábiť i na prírodných materiáloch – tráve, liste ap. Líšku môžeme privábiť vydávaním hlasu, ktorý vydáva poranený zajac v nebezpečí – tzv. zajačím vrešťadlom. Na profesionálne zhotovených vrešťadlách je  z  druhej  strany tenká  píšťalka, ktorou napodobňujeme pískanie myší, tzv. myškovačka, ktorá tiež slúži na prilákanie líšky. Myškovačkou a vrešťadlom však môžeme prilákať i iné šelmy a dravce.
Okrem toho je ešte celý rad vábničiek, ktoré sa však u nás skoro prakticky nepoužívajú – na divé kačice, holuby, jariabky, ap.

[asomtam]

Srnčia vábnička parohová

 

 

Vábnička z dreva – srnčia prestaviteľná, HU

 

 

[asomtam]

…zaké jednoduché to bolo…nejaká lovecká vábnička to dola?