[dorotka]

benjo super nápad s tím oslovením Metty Myers ! Už je to len na mirovi 1960, posunul si ho až na hranicu.

[dorotka]

diky, rozklikla som signaturu na obraze od Mira, ale aj tak sa mi zdá neuplne zobrazená. Šikovne si našiel Mettu Myers, no mne sa nezdá identický autorský rukopis mirovej metty a Metty M. Štýl a žáner nesu spoločné prvky, čo však u nevyhranených výtvarníkov je bežný jav /resp. u námetov/. A Metta M. by naozaj musela byť veľmi mladá ked ho maľovala. Nakoniec by moťno  tvoju identifikáciu podporil Miro 1960, keby pridal dáke bližsie informácie.

Na okraj – Metta je krstné ženské meno, skratka od Margaret/a.

Mňa zaujal ten nápis na roqueforte , či inom plesnovom syre.

[dorotka]

Miro 1960, všetci by sme ti radi pomohli, ale nevydarené foto s neukončenou signaturou autora nám neumožnuje vymedzenie. Inak čitateľný podpis je tu len do dvoch tretín, tak v tomto pomere cháp aj moje tipy. Pretože tých zátiší sa maľovalo mrte, snáď v každej rodine vzniklo dáke s jablkami, nedá sa určiť autorstvo podľa žánru.

Ak by signatura znamenala meno Metz, tak by som tipovala na Hermanna /Hermann Metz 1865-1945/ zvaného Humbert. Aj tých maliarov Metz-ov bolo najma v Hessensku viac a všetci milovali kláštorný bylinný likér a roqufort.

Skus detailnejšie foto alebo prepis signatury.

[dorotka]

Keď sem Rotor hodil túto voňavú kostičku, chňapla som po nej ako vyhladnutý havo. Írsko arménesky profesor  čerpal pravdepodobne informácie zo štúdie, zatiaľ nikým neoponovanej a žiaľ na našom trhu nedostupnej : Hruškovič, L.: Príspevok k vzniku a rozvoja závodu Sandrik…, rkp., majetok závodu Sandrik. Archívny materiál bývalého závodu Sandrik je zatiaľ nezvestný !

Polemika, čo znamenajú kapitálky na značke pod 6 listou ružou (okvetím), je pre mňa stále otvorená. Najmä z toho dôvodu, že v období 1895 minimálne do r. 1906 sa používali písmená AE. Neovládam ma´darčinu, ale snažila som sa určiť aké slovo sa za E… skrýva, či to značí nejakú spoločnosť (Aktien ..). ale  zatiaľ to vychádza len na EZÜST – striebro. Neskoršie skratky pod stále tou istou ružou, len v rozličnom ohraničení, boli  A.S  a A.G

Neviem, dávali by bodku medzi dve slová, ktoré samotné nič neznamenajú ? A.G. – Aktien Geselschaft, A.S – Akciová spolo(e)čnosť(t).  Alebo to znamená Alpacca, Alpaka, Argentum, Silber, Silver, Striebro, Stříbro, Ezust ?

Inak, mám rada´Arménov ( och Saroyan), Írov , ich pitivo aj kultúru.

Túto báječnú tému si budem vychutnávať ako grísovú kašu s kakaom a maslom – pekne pomaly od okraja k stredu.

[dorotka]

Stručný vývoj príboru

Prvotným a najjednoduchším náčiním na podávanie potravy do úst sú, samozrejme, prsty a dlaň, ale nôž vo svojej diferencovanej podobe už používal i prehistorický človek.
     Nôž bol loveckou i obrannou zbraňou, pracovným nástrojom zberača i roľníka, používal sa k príprave pokrmov, k ich porcovaniu ale tiež ako jedacie náčinie. Nôž v základnom tvare rukoväte a čepele bol multifunkčný, vyrábaný v nespočetných variantách tvarových i materiálových a  historický vývoj v jeho rozmanitosti je dobre spracovaný. Snáď vďaka nožiarskej obsesii mužov i keď v Anglicku boli súčasťou vena nevesty dva nože v puzdre. K nožom sa ešte vrátime mnohokrát.
     Lyžicu, ktorou sa konzumovali kaše a iné jedlá podobnej konzistencie, používali Rimania zhotovenú z dreva, striebra, kovu, hliny, kosti ale i zo slonoviny, perlete a vzácneho krištáľu. Nôž a lyžica tvorili osobné náčinie, ktoré sa nosilo v etui pri sebe a bolo postačujúcimi jedálenskými predmetmi až do renesancie.
Od spôsobu konzumácie jedinca je pokročilejšia dvorná etiketa stolovania a porcovania na dvore panovníka a šľachty, najmä s obohatením potravín zo Stredomoria a Orientu. Používa sa viacero typov vidlíc a nožov, ale vidlička ako predmet na napichovanie jedla a vkladanie do úst ešte dlho nehrá žiadnu úlohu.
     Až v neskoršom 17. storočí vzniká príbor v základnej zostave – nôž, lyžica a vidlička, stále osobný majetok uložený v puzdre, ale už z jednotného materiálu, tvaru a dekóru. Stredoveká lyžica mala okrúhly a plytký list a veľmi krátku rukoväť, pretože sa držala v zovretej pästi. Okrúhly list sa postupne zužuje a predlžuje a naberá tvar hruškovitý, či kvapkovitý, v 17. storočí oválny. Formovanie bolo spojené s väčším rozšírením polievky. V období klasicizmu sa list zväčšuje, v 19. storočí nadobúda tvar vajca, neskôr so zúženým zakončením, čím pripomína list stromu. Tento tvar prevláda ešte takmer do polovice 20. storočia.
     Pôvod vidličky je v orientálnej kultúre i keď obelos (bodec na napichovanie jedla) poznali už antickí Gréci. Dvojzubé vidličky z drahých kovov už boli ojedinele používané pri stolovaní vysokej šľachty v 11. storočí, ale zároveň cirkvou zatracované ako predmet priamo proti Bohu (i sám Martin Luther bol veľký odporca používania vidličiek). Ale ani cirkevné harašenie nezastavilo vývoj a tak už koncom 15. storočia sa rozšírila vidlička v Taliansku, postupne v ďalších európskych krajinách, v Čechách, Rakúsku a Uhorsku koncom 16. storočia. Pravdaže, hovoríme o spoločnosti dvornej, šľachtickej a bohatej societe. Prekvapuje, že Anglicko, ktoré výrazne prispelo k vývoju stolného striebra, sa vidličky rozšírili až v 18. storočí.
Tak či tak bola vidlička pre bežných ľudí prepychom ešte i koncom 19. storočia.
     Tvarovo sú vidličky spočiatku dvojzubé, koncom renesancie trojzubé a koncom 17. storočia sa už môžeme stretnúť i so štvorzubými.
     Najmä v priebehu 18. storočia vznikajú v závislosti na nových jedlách a nápojoch i nové formy jedacieho náčinia – zmenšeniny lyžíc, vidličiek a nožov. Sú to lyžičky na čaj, kakao a kávu, vidličky na kandizované ovocie, lopatky na zmrzlinu a rozličné klieštiky na plody mora a vzácne ovocie.
     Materiál, z ktorého sa príbor vyrábal, bude témou ďalšieho pokračovania historického vývoja jedálenského a stolovacieho náčinia v stručnej podobe.

Foto:1. lyžica s hruškovitým listom, okolo r.1600
        2. Lyžica s kvapkovitým listom, 2.pol 17.stor.
        3. Lyžica s ovoidným listom, okolo r.1800
         4. Vidlička trojzubá, okolo r.1840
    5. Vidlička štvorzubá, ok. r. 1850

Zdroj : ©dorotka
Katalóg Nože, lžíce, vidličky, UPM 1981

[dorotka]

Skočili sme rovno do epicentra témy príbory – do Sandriku. Nevadí, k vývoju príboru sa ešte dostaneme. A k mojej absolútnej srdcovke, Sandriku, zatiaľ len základné snímky : značky, používané počas celej existencie fabriky  a pohľad na Sandrik Dolnie Hámry z roku 1928.

[dorotka]

Chrumkavá téma. Aj širokospektrálna, môžeme sa v nej vyžívať do júla a do chuti. super

[dorotka]

Nebolo by zlé tu vložiť aspon základné, alebo nejaké infomrácie o maliarovi. Súčasník ? Slovák ? Krajinkár ? Figuralista ? Samouk ? Z Prešova ?( alebo približne lokalizovať jeho pobyt).

Mnohokrát sa stane že pri inom vyhľadávaní, či štúdiu, niekto natrafí na tvojho J.R. Ale je dobré si ho cez niečo zapamätať. Potom bude väčšia šanca o ňom niečo zistiť.

[dorotka]

Bolo mi to treba sa pýtať? Musela som si aj sama odpovedať. Takto.

SYMBOLY ŠŤASTIA

SVIŇA bola v starých kultúrach znakom plodnosti a dostatku, kým u nás je toto zviera predovšetkým symbolom nečistoty. I keď bola chovaná ako domáce zviera a slúžila ako potrava , stále bola považovaná za nečistú. Najdôslednejšie ju odmietajú moslimovia alebo Židia, ktorých s ňou hanlivo spájali. Synagóga bola často znázorňovaná na chrbte svine.
U praobyvateľov kanárskeho ostrova Hierro mala sviňa úlohu prostredníka medzi ľudom a božstvom, aby sprostredkovala dážď.
V starej Číne bola zas posledným z dvanástich znakov zverokruhu a symbolizovala mužskú silu. V starom Egypte bola sviňa, ktorá zožrala vlastné prasiatka symbolom bohyne nebies Nut a jej deti boli hviezdy.
V keltskej kultúre mala veľká biela bohyňa Ceridwen prasačiu podobu. Vo väčšine pohanských národov však sviňa symbolizovala plodnosť a bohatstvo. Aj severogermánska bohyňa Freya mala cez svoje prímenie Syr( sviňa), s ňou spojenie.
V kresťanstve sa spomína Ježišov exorcizmus, pri ktorom vyhnal z dvetisíc posadnutých ľudí démonov a nahnal ich do stáda svíň, ktoré sa potom vrhlo do mora. V pozitívnom zmysle bola sviňa symbolom pustovníka sv. Antona z Komy, lebo jej slanina sa pokladala za liek proti ružienke.
Sviňa alebo prasiatka ako moderný symbol šťastia, najmä na Nový rok, pochádza pravdepodobne zo zvyku dať pri streleckých súťažiach poslednému cenu útechy, resp. výsmechu prasa.
Sviňa je aj symbolom pažravosti a nevedomosti, v súčasnoti sa týmto užitočným zvieraťom pomenúvajú osoby špinavé na tele i duchu.

MUCHOTRÁVKA, ako i ostatné hríby sú všeobecne frekventovaným symbolom šťastia. Najmä falický tvar ich predurčil za znak potencie a plodnosti. Lokality, kde hríby rástli boli pokladané za čarodejné, bosorácke, kde sa odohrávali nočné radovánky víl a iných nadprirodzených bytostí.
V starej Číne symbolizoval hríb dlhovekosť, konkrétne hríb ťün bol rastlinou nesmrteľnosti.
V stredoeurópskom priestore bol zázračný najmä pre jeho rýchly rast a v nemeckej kultúrnej oblasti bol doslovne nazývaný hríb ako dieťa šťasteny – Glückspilz.
Sibírske národy používali muchotrávku na vyvolávanie halucinácií. V našom priestore jej halucinogénny účinok je prakticky neznámy, zato však muchotrávka svojím veselým červeno bielo bodkovaným vzhľadom vyvoláva asociácie veselosti a rozpaše.

ŠTVORLÍSTOK
Trojlístok ďateliny je symbolom írskokeltského národného povedomia (shamrock). Už v predkresťanskom období ho druidi uctievali ako posvätnú symbolickú rastlinu, neskôr bol chápaný ako symbol trojjedinosti. Stal sa atribútom sv.Patrka, ktorý zabil hada palicou v tvare kríža s listami ďateliny.
V súčasnosti je štvorlístok symbolom šťastia, najmä kvôli svojmu ojedinelému výskytu. Najprv máš šťastie, že ho nájdeš, potom máš šťastie zo samotného štvorlístka. Pôvodná symbolika vychádza pravdepodobne z vitálnej sily samotnej rastliny. Zelená ďatelina mala i v stredovekej ľúbostnej lyrike dôležitú úlohu, v slovenskej duchovnej i hmotnej kultúre je častým motívom.

[dorotka]

Ťúha, to je gejzír kominárskych návodov pre šťastie ! Jednoznačne žiadne zamestnanie alebo profesia, ale poslanie je byť kominárom.  Zaujímavé, že v rámci takmer celej Europy je spoločná platforma symboliky šťastia  kominár, na druhej strane  celkom pochopite+né, keďže vo všeobecnosti panoval strach z ohňa.

Ale kde sa vzali také symboly šťastia ako prasiatko, štvorlístok /no dobre, je ojedinelý v ďateline/ a muchotrávka ?

A boli spolu s mešcom peňazí častým motívom novoročeniek a kalendárov .

[dorotka]

sascha, nič nie je definitívne, tobôž naše témy. Vždy sa teším, keď sa problematika načatá mnou alebo kýmkoľvekom, rozvíja. Zväčša ju prinášame ako parciálnu a keď každý prisype poznatky a obrázky, je zrazu z toho vyčerpávajuca študia. Roky tvrdím  že OBNOVA má silný potenciál a  z príspevkov by boli zborníky, či katalógy, čo by sa ako teplé rožky rozchytali.

[dorotka]

Určite si ponechávali krtsné mená z pôvodnej vlasti, ale veď u nás boli mnohé identické (najmä ženské). Všetky ženy uvedené ako konces. kominárstvo sú vdovy. Zaujímavé sú vo viacerých mestách rozšírené priezviská, napr. Alexy (aj otec Janka Alexyho), Michaeli, Raczko a i.

[dorotka]

Na zavŕšenie novoročnej kominárskej témy prikladám zoznam koncesovaných kominárov z roku 1943, ktorý som si kedysi spracovala. Nie sú tam všetky lokality súčasnej SR, len tie, ktoré v danom období tvorili Slovenský štát. Ja viem, že to nie je na rozvíjanie témy, možno sa to niekedy komusi hodí.

BRATISLAVA:
Alexy Janko, Bagnoviniová vdova po Luigi Bagnovinim , Bargár Karol, Brichtová Júlia vdova, Bujala Štefan, Gregorovič Rudolf, Gubiniová Margareta vdova, Hollý Jozef, Pašek Jozef, Petrovič Štefan, Raczko Jozef, Seiler Jozef, Simon Ladislav, Toscano Karol, Wiedermann Alexander, Ševčovič Michal
NOVÁ BAŇA : Benč Michal  SVINNÁ : Kuník Karol  BARDEJOV: Gáborová Júlia vdova, Heinisch Eduard,  STUPAVA : Hollí súrodenci  BREZNO : Raczko Štefan  HRONEC: Filo Anton  BANS.BYSTRICA : Hrdina Ján dedičia,   SLOV.ĽUPČA : Kováč Vojtech  POVAŽS.BYSTRICA : Michaeli Arpád  VEĽ.BYTČA : Szöldosiová Zuzana vdova  ČADCA: Urban Vojtech  GEĽNICA: Györyová Mária vdova, Levoča Jozef  SMOLNÍK : Brunovská Mária vdova, Györy Pavel, GIRALTOVCE : Sudzinszká Mária vdova  HLOHOVEC : Ronchetti Viktor  RIŠŇOVCE : Goda Rudolf  ŠINTAVA :Válik Ján  HNˇUŠŤA : Šipošová Gizela vdova,  HRACHOVO : Litavský Juraj  HUMENNÉ : Mudray Andrej  SNINA : Schoblová Anna vdova, Raczko Vojtech  ILAVA : Ciller Július  MODRÝ KAMEŇ : Gombár Karol,m DOLNÁ STREHOVÁ : Poliak František  SPIŠSKÁ BELÁ : Knieszer Štefan  KEŽMAROK : Novotný Gejza  ĽUBICA : Verdoň Štefan  KREMNICA : Riedlová Mária vdova, KRUPINA : Bratko Rudolf  DOL.KUBÍN : Najduševský Jozef  LEVOČA : Juriga Anton  SPIŠ.PODHRADIE : Műnnich Karol,  MICHALOVCE : Bevilaqua Tobiáš, Simonová Vilma vdova  LIPT.HRÁDOK : Dubčáková Elena vdova, LIPT.MIKULÁŠ : Alexy Gustáv  ČASTÁ : Prachár Jozef  PEZINOK : sestry Némethy  ZL.MORAVCE : Nuzná Mária vdova,  NEVERICE : Kajaka Vojtech  RYBNÍK : Stančok Jozef  MYJAVA: Gréčny Pavol  NÁMESTOVO : Horan Alexander  NITRA : Jeney Ján, Sýkora Jozef, Rusz Rudolf, Lóryová vdova, Ronchetti Oskár  PIEŠŤANY : Alexy Jozef  VRBOVÉ : Sedláčková Terezia vdova  POPRAD :  Bevilaqua Arnošt  PREŠOV :  Bohinský Peter, Schűtze Karol, Schűtzeová Ružena vdova, Uksta Július  BREZNIČKA : Drlík František  PUKANEC : Moller Ján, Vajda František  TOMÁŠOVCE :  Tománek Jozef  ST.ĽUBOVŇA : Kohút Jozef  PODOLÍNEC :  Wimmerová Mária vdova,   MORAV.SV.JÁN : Bargár Július  MALACKY : Boltižár Arnošt, Raczko Ján  TURČ.MARTIN : Michaeli Rudolf, Zányiová Crescencia vdova,  TURĆ.TEPLICE :  Bragárová Alžbeta vdova, Surový František  MEDZILABORCE : Pobiecký Jozef  HRÁDOK : Ábel Ján,  NOVÉ MESTO n.V.: Lifka Heinrich  STARÁ TURÁ : Sedláčková Mária vdova, Ťažký Ján  BUDKOVCE :  Ludvig Ján   MALČICE : Kopková Jozefa vdova  NOVÁKY : Pružinec Peter,   PRIEVIDZA : Bargar Ján, Fogel František  PÚCHOV : Ciller Viktor  RUŽOMBEROK : Alexyová Jozefína vdova  LIPT.TEPLÁ : Žofiak Ľudovít,  LIPANY :  Pospíšilová Júlia vdova  SABINOV : Ichniovský Rudolf  SENICA : Vőlgyiová Hermína vdova  ŠAŠTÍN : Miffeková Gizella vdova  HOLÍČ : Steidler Ferdinand  SKALICA :  Jurček František  STROPKOV : Barburský Maxmilian  VYŠ.SVIDNÍK : Baňásová Veronika vdova  BANSKÁ ŠTIAVNICA : Buzna Viktor  DOBŠINÁ : Alexy Ferdinand  REVÚCA : Kubínyi Ernest  BOŠANY :  Kopál František  TOPOĽČANY: Némethy František  ŽABOKREKY :  Valach Viliam  SEČOVCE :  Bakkita Ján TREBIŠOV : Fejčák Konrád  ŽIROVCE: Andrašik Jozef  TRENČÍN : Huszár Jozef, Zamarovský Štefan TRNAVA: Gammovej Ernestíny dedičia, Kuchta Vojtech, Pankievicz Viktor  KERESTÚR : Novomeský Ľudovít, Sásy Rudolf  SEREĎ: Rondzy de Dominik  DOLNÁ LIPNICA : Skočík Vendel  ORAVS.PODZÁMOK: Šmeringay Alexander  SPIŠ.N.VES : Novák Štefan, Rippa Oskár  SPIŠ.VLACHY : Hozza Imrich  SP.ST.VES: Hunyady Ján  VRANOV: Koleszárová Mária vdova  ČEMERNÉ: Hodulík Štefan  ZVOLEN : Dubčák Anton,  Mantuánová Vilma vdova  ZVOLEN.SLATINA: Raffay Július  ŽILINA: Michaelli Ladislav, Slezáková Margita vdova

[dorotka]

pripájam sa k ukameňovanému, ani ja to neviem a rada by som robila články trošku graficky upravené. 

[dorotka]

Tak pridávam do tejto pekne sa košatejúcej témy ako to skutočne vyzeralo s komínmi v polovici 19. storočia na vidieku, konkrétne v Trenčianskej stolici.  Budem citovať z realistického, plasticky podaného opisu, ktorého autorom je český maliar Jozef Mánes.
Skracujem z jeho článku, ktorý vyšiel v roku 1859 pod titulom Kroje v trenčianskej stolici v časopise Erinnerungen (vyd. Bellmann, Praha).
„ Keď som raz na jednom rozkošnom mieste pri brehu Váhu kreslil do svojho skicára, vystúpil zrazu z krovia mocný, vysoko urastený Slovák, postavil sa predo mňa, poobzeral si ma svojimi tmavými očami a opýtal sa ma  s výrazom úradníka dávnych čias, kto som, čo a odkiaľ som a čo tu chcem…
Nato sa odrazu stal priateľskejším, povedal mi svoje meno, postavenie a zamestnanie . Dozvedel som sa, že je majetným dedinským richtárom. Pretože moja cesta viedla cez jeho dedinu, ponúkol sa mi, že ma odprevadí a pozval ma na noc do svojho domu…prijal som túto ponuku s radosťou, lebo som sa nádejal, že u prvého človeka v obci nájdem lepšie pohodlie ako hocikde inde.
Vkročili sme v živom rozhovore do dediny, kde sme vzbudili všeobecnú pozornosť. Pozostávala, ako všetky dediny tejto stolice (Trenčianska), z hromady biednych slamenných chalúp so stenami z dreva a z hliny. Ani na jednej streche nebolo komína, všade vychádzal dym dvermi a oblokmi a naznačoval svoju už dávno obvyklú cestu hore stenou širokými čiernymi šmuhami.
Ani richtárov dom nemal na svojej streche korunu kultúry, komín. Vstúpili sme vonkajšími dvermi, predelenými uprostred vodorovne – horné krídlo bolo otvorené, aby osvetlilo pitvor, do úzkeho, tmavého priestoru. Kozí bľakot, ktorý sa ozýval z ľavej strany, mi dal tušiť, že tam je maštaľ. Obrátili sme sa napravo a vstúpili úzkymi dvermi do izby.
Spočiatku som tu nemohol  nič rozoznať a hoci bol deň, svetlo vnikajúce dvoma oblôčikmi o veľkosti jedného štvorcového lakťa, nemohlo nič ožiariť, lebo tabule boli začadené a zatienené. Ligotali sa hlbokým zlatým tónom a – ako som sa neskoršie presvedčil – neboli zasadené do pevného rámu, ale len do štiepaných triesok.
Vykročiť som sa bál, pretože pri prvom kroku v izbe som narazil hlavou o ostrý, zahrotený predmet, ktorý visel z nízkej povaly. Nevydláždená podlaha, ako som to, potkýnajúc sa, zbadal, nebola rovnomerne utlčená, lež bola nerovná ako v prírode.
     Keď si mi oči postupne privykli na ono zvláštne, magické osvetlenie cez hnedozlaté obločné sklá, vystúpili jednotlivé veci v izbe už jasnejšie. Moju pozornosť upútala najprv obrovská pec, vymurovaná z tehál a hliny. Na jednej strane súvisela s múrom a na všetkých ostatných  troch bokoch mala po jednom veľkom otvore. Okolo nej sa tiahla široká drevená lavica….
Povala bola z neopracovaných, k sebe poskladaných svrčinových klátov, z ktorých sadze, usadené tam po dlhé roky, viseli sťa kvaple v dlhých ako hrozná strapcoch. Teraz som už vedel, čo ma tak citeľne zranilo na hlave, keď som vkročil do izby.
…. Bola to driečna, statná žena, plná pohostinskej horlivosti a ponáhľala sa hneď naklásť oheň vo veľkej peci. Keď sa naložené drevo zapálilo, vyšľahol cez tri otvory v peci tak hustý dym, že zachvíľu ho bola celá izba plná a ja som sa skoro zadusil. Môj hostiteľ ma však rýchlo strhol na zem, na ktorú sa sa už predtým bola učupila celá rodina a zostali sme v tej polohe, pokým väčšina dymu nevyfučala čiastočne strechou, čiastočne cez dvere a obloky.“
     Táto maliarova skúsenosť bola pravdepodobne v roku 1854 v okolí Trenčianskej Teplej, kedy sa dlhšie zdržal na Slovensku.