[dorotka]

ROTOR, tie prvé nožnice sú určite vyrobené v Štóse, značka nepustí. V prípade, že sa to tu  už písalo, zostručním :

Po znárodnení Wlaslovitsa, Kompordaya v Štóse, boli obe továrne pričlenené k Sandriku Dolné Hámre.

Od roku 1950 spadala pod koncern Sandrik aj Moravská Třebová, ktorá zlučovala viacero českých výrobcov alpaky, striebra a zlatníkov. V tomto období sa začala výroba z nereze, oceli a poniklovanej mosadze.

V roku 1953 bol zo závoda Sandrik Moravská Třebová vyčlenený Sandrik Vyškov a vznikol Rostex Vyškov. Po reorganizácii v roku 1958 vznikol Sandrik n.p. Dolné Hámre, ktorý združoval 5 českých závodov a tri slovenské – Kremnica, Dolné Hámre a Štós.  Značka na foto je po roku 1993, ale Štós používal rozetu a písmeno S minimálne začiatkom 50-tych rokov.

[dorotka]

Bolo dobrým zvykom slovenského rozhlasu ranné jazykové okienko, aj tvoje Rotor, je náučné. Všetky tie zmeny JÚĽŠ SAV zbytočne dezorientujú svojimi skostnatelými pravidlami na úkor rozletu jazyka a slangu. Aj tak budem vždy hovoriť švihadlo a lízatko.

Tie učebnice sú krásne, najmä tá z odtrhnutej karpatskej Rusi.

Prikladám taký budovateľský obrázok zo šlabikára /ilustroval F.Hložník/, SPN 1985. To už som ja dávno mala šlabikáre za sebou.

[dorotka]

Harp, ďakujem. Budem pátrať ďalej.

[dorotka]

Harp, niečo málo o menovkyni našej roztomilej stránky, žilinskej OBNOVE som pripravila. Dúfam, že sa to postupne doplní, najmä info od žilinčanov, prípadne nejakým logom firmy.
Štátny podnik OBNOVA mal sídlo na Jánošíkovej ulici v Žiline v objekte nazývanom Zápalkáreň. Budova , pôvodne postavená v roku 1906 bratmi Weider z Budatína ako dielňa na výrobu cukríkov  , mala počas svojej histórie viacero majiteľov. V roku 1914  objekt kúpil Samuel Wittenberg, ktorý objekt zrekonštruoval za účelom výroby zápaliek. Továreň na zápalky mala dobré odbytištia a tak pretrvala i keď s prechodnými problémami až do roku 1941 (dočasná správa štátu), resp. do roku 1945 (národná správa štátu).
Po roku 1945 prevzala zápalkáreň Drevoindustria s rôznymi lokáciami , od roku 1958 sa stala majiteľom Drevoindustria Žilina. V roku 1966 v podniku postavili halu na výrobu rakiev, mala však len dočasný charakter, pretože sa tu plánovala cesta. Objekt na Jánošíkovej ulici potom prevzala OBNOVA , ktorá tu mala debnáreň, ako aj inú výrobu z dreva. V roku 1977 podnik  OBNOVA namiesto zbúranej rakvárne postavila sklad, vrátnicu a výťah. Štátny podnik OBNOVA Žilina, mal vo viacerých prevádzkach rozmanitú výrobu ale i opravy (obnovovanie).
V rámci výroby spotrebného tovaru to boli najmä rohože, šnúry na bielizeň, šnúrky a tkanice, tašky, drobné textilné predmety a predmety z dreva. OBNOVA sa zaoberala aj opravami nábytku a kožušníctvom.
V roku 1993 kúpila od mesta Žilina, ktoré prevzalo podnik OBNOVA , spoločnosť Žilmont. Predmetom jej činnosti,  je výroba horolezeckých a statických  lán a rôznych druhov šnúr.
Pripájam foto budovy , pôvodná zápalkáreň, neskôr sídlo Obnovy. V súčasnosti na zozname pamiatok v Žiline.

zdroj foto :niejenamtolahostajne.sk

[dorotka]

Môže sa prihodiť, že ktosi objaví iniciály výrobcu na nožíku, vtedy tento zoznam pomôže.

Výroba výrobcovia nožov na Slovensku v období rokov 1935 – 1943
    
     Zoznam je len taxatívny, pretože čerpá zo strohých údajov zoznamu firiem a výrobcov z roku 1935 a 1943.
Fabriky :

INDUSTRIA, Slovenská Ľupča
Továreň na kuchynské nože každého druhu, mäsiarske nože, stolové príbory, nožnice na strihanie ovčej vlny, niklované dámske nožnice

KOMPORDAY HUGO, Štós
Továreň na nože, vreckové nože so železnými a plechovými črienkami, jemné vreckové nože s rohovinovými a celuloidovými črienkami, záhradnícke nože, kuchynskéa mäsiarske nože, kuchynské nehrdzavejúce nože

HABENICHT & LIEBISCH, Bratislava
Továreň na nože, britvy a holiace čepelky

WLASLOVITS Jozef, Štós
Továreň na nože, šable a oceľové výrobky, nože vreckové, mäsiarske, kuchynské, záhradnícke, obucnícke, sedlárske a lovecké, príbory, nožnice, špachtle, šable, bočné zbrane, tesáky, dýky, šermiarske šable a ostrohy

SCHREIBER a synovia, Štós
Továreň na nože

Nožiari :

BRATISLAVA: Habenicht August, Kilian Karol, Plašek Ján, Umlauf Rudolf, Wolf Eduard, Otto Zigmund
STARÝ TEKOV : Nespešný Karol   TLMAČE : Kotora Štefan   BANS.BYSTRICA: Kadlic Pavol, Šálka Ján, Kornas Ján    SLOVENSKÁ ĽUPČA : Mlynarčík Ján, Polony Ján, Polony Ľudovit, Bulla Emil, Oravsky Samuel   RADVAN : Trnka Koloman, Začkovský Gustáv    HRABOVÉ(BYTČA) : Fratrik Šimon Kornel   HRIČOV.PODHRADIE : Ometák Jozef   KROMPACHY :  Lengyel Ján   HORELICA : Baláž Alexander   KEŽMAROK : Tábor Ján   T.Sv.MARTIN : Peterec Ján   NOVÉ MESTO n.v: Madžo Florián 
NITRA : Brezina Adalbert, Hasala Ján, Kmeťo Štefan, Navrátil František, Viselka Ján
PIEŠŤANY : Ulrich Jozef   VRBOVÉ : Košťál Ján   POPRAD : Haláth Daniel, Morisens František, Šturman Michal   PRIEVIDZA : Kotoulek Ján   LEDNICKÉ ROVNE : Příbramský Ján   RUŽOMBEROK : Domiter Ladislav   PRIETRŽ : Čajka Michal   BANSKÁ BELÁ : Pivarč Vojtech   TOPOĽČANY : Ružička Bernard   URMINCE : Bencala Jozef   TRENČÍN : di Floriano Štefan   TRNAVA : Bajza Ján, Košťál Ján, Nespešný Jozef   SPIŠSKÁ n.VES : Fratrik Felix, Paczay Ondrej (a syn), Zavalidroga Juraj  
ZVOLEN: Halaj Ján,    ŽILINA : HUdeček Ján   DUNAJSKÁ STREDA : Undesser Anton   KOMÁRNO : Koczian Pál, Praschek Ferenc   KOŠICE : Březina Vojtech, Fischer Jozef, Pajtáš Štefan, Preisler Ján, Sorger Ján, Veselič Jozef
SOBOTIŠTE : Baumgartner Jozef
VEĽKÉ LEVÁRE : Birczák Jozef

A aspon jedna značka (z viacerých v Štósi) Wlaslovitsa

[dorotka]

Rotor/ako pohotovo si zohnal nožnice/, nie je tam nejaká značka ? Vezmi lupu a skúmaj.

Vťčik, v Slovenskej Ľupci bolo pomerne frekventované priezvisko Messerschmidt /pochopiteľne/ a matka Daniela Licharda bola rodená Anna Messerchmidtová.

[dorotka]

Rotor tak dôsledne pracuje na téme, že nám predkladá i základnú literatúru a súpatričné zdroje. Veď vravím, založme vydavateľstvo !
Na Slovensku boli stovky nožiarov a tak sa zdá, že poznáme veľmi málo mien majstrov (a kdeže sú ostatní) a ani hŕstku značiek. Možno má niekto vo svojej kolekcii  nôž, nožík alebo nožnice práve z Ľupče a vie identifikovať značku s výrobcom.
     Je zarážajúce, že máme tak málo dokumentačného materiálu k tejto téme.
Nožiari v Slovenskej Ľupči, ktorých predkovia sa do tejto oblasti prisťahovali z Valónska, vyrábali až do polovice 20. storočia nože, nožíky a nožnice ručným spôsobom. Brusiarne( šlajfovne) mali na toku Ľupčica, ktorej voda ani v zime nezamŕzala, v dĺžke troch kilometrov.
Po vynáleze valcovacej stolice sa ľupčianski nožiari rozvetvili na výrobcov veľkých nožov a a na malých nožiarov (tzv.bičkášov), ktorí vyrábali vreckové zatváracie nožíky.
Do začiatku 20. storočia bola výroba odkázaná na plechy rovnomernej hrúbky, z ktorých sa strihali pásy  a z nich kusy o dĺžke noža, na ktorých už bolo treba vykovať už len ostrie a rukovätnú časť (stepka). Postupne si nožiari mohli objednávať už nastrihané valcované pásy a neskôr oceľ dvojkónického profilu, ktorá bola v strede hrubšia pre chrbty dvoch nožov a na okrajoch tenšia pre ich ostrie.
Vykované, zakalené a napustené nože, po narovnaní a stvrdení, sa ciachovali a brúsili. Škoda, že sa majstrovské značky nožiarov zo Slovenskej Ľupče nezdokumentovali.
     Na rukoväte nabrúsených a vyleštených nožov sa prebíjali tri dierky, ku nim sa prinitovali črienky z bukového a hrabového dreva, ktoré sa farbili na čierno (tzv. koprvas). Črienky /strienky z čerešňového dreva boli naložené v sude s riedeným haseným vápnom tri mesiace, aby dostali krásnu červenú farbu. Črienky sa vyrábali aj z hruškového a slivkového dreva, ktoré sa len lakovali.
     Črienky sa na nože prinitúvali železným drôtom (k perforovanej rukoväti). Na kvalitnejšie nože sa nasadzovali očká alebo hviezdičky, zaručovalo to trvanlivosť strienok a luxusnejší dekór z pakfongu alebo mosadze.
Hotové nože sa balili v poltuctoch a odosielali priekupníkom a jarmočným obchodníkom.
      Na strienky vreckových nožíkov (s ktorými bola oveľa zložitejšia práca ako s nožmi) používali rohovinu, ale i kúsky pakfongu a mosadze. Vreckových nožíkov sa vyrábalo viac druhov, ale najviac išli na odbyt tzv. maškary, veľké a malé. Názov maškara vychádzal z ich vykriveného a ohnutého tvaru „vykrivené ako fašiangové maškary“.
     Veľkí nožiari vyrábali aj nožnice na strihanie ovčej vlny i menšie nožničky pre domácnosť /tzv.šprdy/ .
     Nožiari nikdy nechodili predávať priamo svoje výrobky, predaj sprostredkúvali priekupníci /najmä čipkári/ po celom Uhorsku a Balkáne.
     V roku 1900 vzniklo v Slovenskej Ľupči nožiarske družstvo, ktoré už disponovalo strojným zariadením a rozšírilo sortiment nožov aj nožníc, ktoré pre lepšiu kvalitu aj chrómovali a niklovali. Keďže ovčiarske nožnice sa predávali za vysoké ceny, vyrovnávali straty pri výrobe vreckových nožíkov, ktoré neboli konkurencie schopné keď zaplavili trh nemecké výrobky. Počas prvej svetovej vojny dostalo družstvo štátnu zákazku na výrobu bajonetov pre rakúsko- uhorskú armádu a prestalo s výrobou vreckových nožíkov. V roku 1919 vznikla nožiarska dielňa Industria, ktorá zanikla v procese znárodňovania.

Zdroj: Piaček, Viliam : Nožiari v Slovenskej Ľupči, Slovenský národopis 1968/3
         dorotka
Oba obrázky (autor V.Piaček, sám nožiar) sú chronicky uvádzané v mnohých encyklopédiách ľudovej kuktúry pri hesle nožiarstvo na Slovensku.

[dorotka]

chalani milí, rotor a vľčik,´uplne ste ma dostali. Zapisujem si to denníka.

[dorotka]

Nebudem sa vytáčať stovkami vzácnych predmetov z aukcií slovenskej proveniencie. Jednoducho umelecké artefakty vysokej hodnoty si skor nájdu svojho nového majiteľa na zahraničných aukciách i keˇby mohli byť ozdobou zbierkového fondu našich  múzeí. Kebyže tie naše muzeá maju v rozpočte na akvizície…
Predmety, tak vzácne v zbierkach našich múzeí, ako sú špaňodolské poháre, tie ma nenechajú ostať ľahostajnou. Ale to je, veru žiaľ, len môj subjektívny pocit, bez spätnej väzby.
Má pravdu Starožitník, že sledovať aukcie zaberie dosť času, je to istý druh obsesie. Jednoducho, natrafila som na tento skvost  – špaňodolskú misku /herrengrund bowl/ z polovice 18. Storočia. Pár info o nich /zvačša nazývané pohármi/
Od polovice 17. stor. až do polovice 19. stor. preslávili Španiu Dolinu /predtým Herrengrund/ po Európe tzv. špaňodolinské medené poháre, opradené tajuplnou premenou železa na meď. Poháre slúžili ako dary cestovateľom, dnes sú cennými exponátmi európskych múzeí a súkromných zbierok, len na Slovensku sa ich zachovalo žalostne málo.
Okrem gravírovaných textov, boli niektoré poháre ozdobené aj vlysom znázorňujúcim banské a hutnícke práce, banské znaky. Okraje prípadne celé vnútro sa v nákladnejších pohároch pozlátili, zdobili, do stredu väčších mís sa umiestňovali stojančeky s baníckymi plastikami.

 P.s. sashovi, diky za foto ku gobletu, tento názov bol určený pátračom začiatočníkom, nie takému rafinovanému detektívovi tvojho kalibru

[dorotka]

Ježiškove husličky,  VŠADE NAMIESTO WILHELM SCHREIBER je pravdaže WILHELM SCHILLER und Sohn.

To stále myslím na sklársku rodinu Schreiber a tak som si to mechanicky zamenla.

[dorotka]

Poreiska, dobre že si odfotila značku. Ak má snímok reálnu výpovednú hodnotu, tak značka na tvojej amfore je WS&S, teda nie WSJS.
Značka WS&S by zodpovedala aj typu predmetov, aké sa vyrábali vo firme Wilhelm Schreiber & Sohn Děčín, takto značené.
     Podľa detailu fotografie, kde je vidno kúsok pôvodného materiálu bielej farby, a ďalších znakov, ampfora je zo siderolitu.
     Siderolit sa vyrábal v niektorých dielňach (manufaktúrach na keramiku) v severozápadných Čechách, je to vlastne hrnčiarsky výrobok s pevným črepom, ktoré sa neglazovalo. Výrobky sa natierali jantárovým lakom a fermežou, v ktorých bola umbra, oker, frankfurtská čerň, nepravý bronz, atď. Výrobky mohli byť kovovo lesklé, ale aj matné. Siderolit bol vynález český (r. 1822), neskôr ho prevzali i keramické továrne v Sasku.
     Charakteristické pre výrobky zo siderolitu je, že sa nevytáčali na hrnčiarskom kruhu, duté výrobky sa liali do foriem a že ich plášť bol zdobený plastickým ornamentom a figurálnou plochou plastikou.
     Všetky znaky vyššie spomínané nesie aj tvoja amphora.
Predpokladám, vzhľadom na nízke číslo modelu, že amphora bola vyrobená v tretej tretine 19. storočia vo firme Wilhelm Schreiber & Sohn v Dečíne.
Výrobky tejto manufaktúry sa celkom dobre predávajú.
Škoda že chýbali ďalšie dôležité fakty, napr. odkiaľ sa váza dostala k vám a miery amfory.

Foto značky (zo žardiniéry) tiež nie je jednoznačné WSJS-WS&S

[dorotka]

Pokreiska, ja este pripominam radu sashovu, odfotit  aj detaily vazy, najma znacku. Ta je neidentifikovana len  z popisu štyroch pismen

[dorotka]

Skutočne vynikajúca kolekcia starých pohľadníc, niektoré zábery som videla prvý raz a dostali ma.

[dorotka]

Nedá mi to, nezareagovať na spomenutých habánov, i keď značne odbočím od základnej línie príborovej témy. Ale u nás boli HABÁNI,  v Amerike sú HUTERITI a majú spoločný pôvod.
     Habáni boli v mnohých remeslách neprekonateľní majstri, ale obdivuhodný bol ich sociálny systém, v danom období (16.-18. stor.) nevídaný.
Zaujímavé osudy  mali ich bratstvá, ktoré ešte i v súčasnosti i ke´d na miernejších princípoch fungujú v USA a v Kanade. Tu ich poznajú pod menom Huteriti, v roku 2004 bolo v Kanade v štátoch Saskatchewan, Alberta a Britská Columbia,  347 kolónií huteritov a v USA najmä v štátoch Južná a Severná Dakota a Montana 143 kolónií.
Jedna kolónia je tvorená 20-60 rodinami, čiže má 60 až 250 členov.
Niektoré pravidlá sú stále striktne dodržiavané, jednotlivé kolónie sú však s miernymi odlišnosťami otvorené novým civilizačným prúdom. Zväčša však platí, že nepoužívajú televíziu, CD prehrávače, videá, ale telefóny a filtrovaný prístup na internet už členovia kolónií vlastnia.
     Štýl odievania si stále zachovávajú v konzervatívnych intenciách,  archaický veľmi špecifický účes, tmavé alebo bodkované šatky u žien, dvojdielny typ oblečenia (sukňa, blúzka, vesta), niekde doposiaľ nepoužívajú gombíky ale len háčiky, muži nenosia opasky ale traky. Vo vnútri kolónií sa komunikuje nemeckým dialektom, tzv.huteritská nemčina, prirodzene deti majú výučbu v anglickom jazyku. Prevláda názor, že školská dochádzka by mala byť ukončená 15 rokom dieťaťa.
     Kolónie sú hospodársky samostatné, majú spoločné vlastníctvo, založené na prevažne poľnohospodárskej produkcii. Sú neuveriteľne pracovití, ovládajú všetky remeslá, ale slávny fortieľ habánov už nedosahujú.
    Ako sa dostali habáni do zámoria ? Ich strastiplnú dvestopäťdesiat ročnú cestu skúsim skresať do pár riadkov.
     V roku 1621 pod ochranou Gabriela Bethlena odchádzajú na jeho majetky do Sedmohradska (Alba Iulia, Alvinc)(pod tlakom tureckých nájazdov ale aj habsburskej politiky) členovia habánskych dvorov z Moravy, Sobotišťa, z Veľkých Levár. V Sedmohradsku zakladajú krajčírske, kožušnícke, tkáčske a mnohé iné dielne, medziiným i dielne na výrobu nožov, britiev a píl.
     Habáni z Alvincu mali stály kontakt s bratmi na  Slovensku, pretože z hľadiska cirkevnej správy podliehali biskupovi v Sobotišti, viackrát počas 17. storočia navštívili habánske dvory.
     Keďže stratili ochrancov a znovu sa dostali pod tlak rekatolizácie viedenského dvora, v roku 1770 opúšťajú oblasť Rumunska a odchádzajú na Ukrajinu. Vo Višenke na pozemkoch ruského cárskeho maršala Rumjanceva  podpisujú kontrakt so zaručenými slobodami a povinnosťami. Tu opäť budujú svoje bratské dvory (Bruderhof)  a žijú svojim tradičným životom. Počas celého 18. storočia majú stále kontakty s habánmi vo Veľkých Levároch a v Sobotišti, viackrát podnikajú cesty na Slovensko. Počas tohto obdobia odišli viacerí habáni za svojimi „bratmi“ do cárskeho Ruska. Napríklad  v roku 1784 posilnilo komunitu vo Višenke okolo 50 osôb z V.Levár  a Sobotišťa a po ich príchode vo Višenke vybudovali veľkú džbánkarsku dielňu !
V roku 1793 navštívili višenskí bratia habánov (už rekatolizovaných) v Sobotišti, ktorí ich obdarovali cennými knihami (aj Veľkou históriou obce Sobotište) ale aj inými hodnotnými darmi.
Bolo by zaujímavé z hľadiska dejín našich obcí nahliadnuť do habánskych kroník a kníh! Možno ich vo veľkej úcte uchovávajú Huteriti v zámorí.
     Habánski remeselníci  boli vyhľadávanými majstrami aj v cárskom Rusku, ich dvory nadmieru prosperovali a takýto blahobyt bol aj príčinou ich vnútorného úpadku, keďže prestali rešpektovať prvú zásadu o kolektívnom vlastníctve. Tak vznikla  v roku 1843 nová kolónia pravovercov, nazvaná po vodcovi novokrstencov Jakubovi Huterovi – Hutertal a ich členovia sa nazývali huteriti. Pôvodný Hutertal sa rozčlenil na viacero menších kolónií. Huteriti predvídali nepriaznivé postoje novej cárskej  politiky a tak po písomných kontaktoch s komisármi kanadskej a americkej vlády sa rozhodli vysťahovať do zámoria.
     V roku 1874 dorazili Huteriti na pevninu USA, zakúpili si pôdu a založili viacero bratských dvorov, teda veľkých poľnohospodárskych fariem. Postupne prichádzali z Ruska ďalší huteriti. Vzhľadom na ich najdôležitejší postulát v životnej filozofii – pacifizmus – boli prenasledovaní aj v USA.

[dorotka]

K Wlaslovičovej nožiarskej (a inej) fabrike jeden malý dokument pre tých, ktorí by chceli získať potvrdenie post o vyučení, prípadne o stáži.