jozo
Forum Replies Created
-
Kde to žijeme? Kresťanská krajina? Ľudkovia dobrí srdeční a pohostinní … ? Chce se mi blejt velebnosti …
“Vo štvrtok 4. augusta sme na hrade Lietava zažívali pocity radosti no i hlbokého sklamania. Ráno sme naložili na traktorovú vlečku 10 hranolov uctihodnej potrebnej šírky, ktoré budú základom obnoveného druhého poschodia VSB (veža starej brány). Pocit radosti z toho že sme vyviezli hore potrebné hranoly vystriedalo hlboké sklamanie keď sme zistili že v noci z 3 na 4 augusta nám zlodeli vykradli vežu. Čo viac povedať, zavolali sme políciu a škoda bola predbežne vyčíslená na 2000 €. Neznámy nočný návštevníci nielen vežu vykradli ale aj poschodia vystriekali hasiacími prístrojmi ktoré do poslednej kvapky znehodnotili interiér veže aj s príslušenstvom. Napriek tomuto skutku sme po odchode mužov zákona osadili do svojích káps dovezené hranoly, dvaja odvážny pokračovali v špárovaní objektu strážnice a ostatní zabezpečovali vykradnutú vežu. Je neuveriteľné kam zlodeli sú schopní zájsť, ako dnes povedal jeden z členov ZnZLH, je to ako keby ste ukradli vozíčkarovi vozík. Dnes o počasí na záver nepoviem lebo bol som bol omámený tou neuveriteľnou ľudskou túžbou obohacovania sa na veciach verejne prospešných a je mi špatne, že takýto ľudia bohužiaľ chodia medzi nami.” -
Toto nie je o pretekoch, ale aj tak, tí chlapi na Zborove robia tempom, že aj na pomery Lietavy čumím ako puk :-) ….
http://korzar.sme.sk/c/6002472/zborovskemu-hradu-prinavracaju-zaslu-slavu.html
-
Nechcem si tu furt prihrievať pernštejnskú polievočku (ktorá môže už pripadať niekomu až moc prepálená), ale rád by som dal do pozornosti tým, ktorí tak ešte neučinili, ten text v tatárovom príspevku # 21 :
http://www.girsa-at.cz/publikace/zpp0901019031.pdf
Záver toho článku vyznieva dosť skepticky. Len neviem, neviem, či také niečo vôbec podobné s rovnakým prístupom k veci niekto niekedy riešil aj na Slovensku … V každom prípade klobúk dolu pred tímom, ktorý tú severnú hradnú fasádu na Pernštejne dal tak pracne, napriek všetkým prekážkam a problémom pri realizácii vysoko odborne a citlivo k historickej hmote, dokopy … Mám hnusný pocit (zase si nakadím do našej slovenskej domoviny), že u nás by “sme” sa s tým tak nesrali (pri veľkých peniazoch a “štátnej” objednávke (pri biznis-súkromnej ani nehovoriac)). Nočná mora narábania s pamiatkami na Slovensku (viď Nitra) sa zdá byť nezvrátiteľná …
-
Nakoniec zopár postrehov z celej púte …
Boskovický hrad – na fotografiách veľmi zaujímavý, v reále trpký zážitok, sústrastný pocit z toho, ako aj u západných bratov vraždila svojho času betónová loby pamiatky (40 minút a stačilo mi) …
Kunštát – zaujímavý neskororománsky hrad (založením), so sympatickou snahou po rehabilitácii pôvodnej krásy po devastácii armádou …
Telč – nedá sa opísať, aj keby som všetky renesančné priestory na Slovensku zlepil dokopy, nevyvážilo by to pocity z interiérov tejto pamiatky Unesco … A ináč, budem nosiť drevo do hory, ale … Česi a Moraváci možno nestíhajú zachraňovať pamiatkové dedičstvo na svojom území, ale pri pomere ich množstva pamiatkových objektov zhruba 20 : 1 voči tomu u nás prežívajúcemu, sa nemožno čudovať. Ale ten vzťah a tá snaha bojovať s časom … obdivuhodné. Len na takej krátkej trase 90 km z Brna do Telča (s +/- 40 km zachádzkami naľavo či napravo, môže človek vidieť toľko historickej architektúry, navyše často šperkovanej bohatým mobiliárom, že ani polovica Slovenska sa nechytá …. Jindřichúv Hradec, Žirovnice, Roštejn, Rokštejn, Třebíč, Budišov, Jaroměřice nad Rokytnou, Velké Meziříčí, Náměšť nad Oslavou, Rosice … (len z tých do očí bijúcich) …
Ešte jeden postreh v súvislosti s Telčom. Thurzovci v 2. polovici 16. stor. boli veľkorysými šíriteľmi renesančného umenia v Hornom Uhorsku. Juraj Thurzo – druhý muž po cisárovi v Uhrách … A aj tak nám tu nezanechali nič podobné, ako jeden “noname” z urodzeného davu, menom Zachariáš z Hradce … a že tých jemu podobných “Zachariášov” krížovalo České kráľovstvo “plné koče” … :-) Horné Uhry boli už od dávnoveku “zdanlivo” “divočina” :-DDD …
-
Ešte rýchlo k návšteve hradu … Cez webovú stránku hradu poučený – správa hradu prekopala prehliadkové trasy a do bežnej ponuky zaradila i rozšírenú trasu v hradnom jadre v dĺžke 1,5 hodiny … Vďaka nej sa rozsah doposiaľ nevidených vnútorných priestorov jadra aj po 2. návšteve scvrkol na 40-50% … Hneď na prvej bráne čakalo návštevníkov upozornenie, že z dôvodu búrky v predošlý deň je celý areál bez prúdu a správa hradu by preto mohla hrad uzavrieť, vďaka jej porozumeniu tak však neučinila, avšak prevádzka v ten deň bude obmedzená … Našťastie obmedzenie nepostihlo prehliadkové trasy … Aj bez komfortu doplnkových služieb, zažiť slnko nad Pernštejnom bol premiérový zážitok … :-) Vďačný (pre mňa) bol hlavne pobyt na hornej terase veže štyroch ročných období, napodiv s povolením vytiahnuť fotoaparáty ….
-
Ďakujem Milan, nepoznal som. Fakt je, že pamiatkovým zásahom nedotknutá východná i južná fasáda pôsobia i oku laika dosť zdevastovane … Obzvlášť otlčené – vypadnuté škridle na arkieroch, hrdza na mrežiach a stopy následného pôsobenia stekajúcej vody …
-
Také jednoduché, pred sebou plot tak po bradu, naľavo murovaný stĺpik a kúsok za ním v plote diera … Šanca (možno jediná) preniknúť bližšie k hradu a možno aj do priekopy … Stači sa prehupnúť, pravou odraziť a ľavou (nohou) doskočiť na vrchol múrika za stĺpikom, ľavou rukou istený o hranu stĺpika … najlepšie o hranu toho tesaného “bytelného” kameňa na jeho vrchu … Bol to zlomok sekundy, ale pamätám si ten “zvláštny pocit” – nohy letia vzduchom, telo “istené” rukou o “pevný šuter”, ktorý (blbec jeden kamenný) sa okamžite v ruke začne točiť, ba rovno vysúvať z líca, v ktorom bol možno kedysi aj primurovaný …. :-) Na korunu hustého žihľavovitého porastu som dopadol vo vodorovnej polohe, chrbtom nadol. Na môj šok “let” tou húštinou trval druhý polčas k dopadu …. Dobré 3 až 3,5 metra “letu” … V tom pálivom “pelechu” (v tričku s krátkymi rukávmi) “konečne” na zemi mi hlavou preletela guľometná dávka myšlienok … : – ešteže ma nikto nevidel, – ak sa nepostavím svojpomocne, tu mi nikto, ale fakt nikto druhý nepomôže (mobil som “preventívne” nechal v aute), – nohy, ruky (boha a tie teda ako …) cítim, bude to dobré, – v pravej ruke som mal pred chvíľou foťák a ten teda už určite nedržím, – vnímaný vizuál sa akosi divne v momente zmenil na dve rozliate machule, v strede menšia šedá a všade okolo zelenočierna – okuliare, ja nemám okuliare!!! … Slovo panika nedostatočne výstižne charakterizovalo môj stav, v ktorom som sa “smažil”, keď som ani po 2 – 3 minútach metania rukami okolo seba v steblách žihľavy (ležmo dolu hlavou na bruchu na svahu), čoraz viac tŕpnucimi prstami nenaďabil na niečo aspoň trochu podobné rámu mojej viac než nápomocnej optiky. Nadôvažok kropený rozbiehajúcim sa dažďom …..
Keď som sa po cca trištvrte hodiny od začiatku “prieskumu” šťastne (ale fakt šťastne a šťastný) vracal (v peknej búrkovej leji) k povozu, zachytil som už pri aute suchý komentár pubertálneho potomka: “Mama, už je tu … ten sa iste zase niekde vytrepal ….” :-DDD
Hrad Pernštejn je proste moja srdcovka …
-
Á coš, “zadarilo sa”, tak sa pochválim …. :-)
Tento obrážtek jednoducho a názorne ilustruje, čo po poslednom cvaku fotoaparátu nasledovalo … modrá = zámer, červená = realizácia … :-)
-
Zle čítaš (skús ešte raz) cudzie príspevky …
-
Že by som si “z ostudy ušil kabát”? No uvidím …. :-)
Na severovýchodnom cípe – chrbte ramena hradného svahu, postupne klesajúceho dolu do údolia pod Hodinovou vežou (s britom), bola vraj kedysi dáka renesančná vysunutá fortifikácia … Mladšie záhradno-parkové úpravy tu vytvorili pod kontreskarpovou hradbou klesajúcu kaskádu terás, obmurovanú z vonkajška plášťovým múrom 1,5 – 2 metre vysokým, s murovanými stĺpikmi na vrchole, vzájomne prepojenými pletivom … Jednotlivé terasy prepájajú schodiská. Na najvyššom stupni posledného z nich (už spoza plota) som urobil posledné zábery tohoto “divného výletu” …
-
Záber, ktorý ma (v tej núdzi) plne uspokojil. Východný – najmladší (rano-renesančný) palác, niekedy z výseče rokov 1521 – 1548 . Z dôvodu nedostatku miesta vo vnútri gotického jadra vysunutý na obvodovú vonkajšiu hradbu, vytvoriac tak v prízemí temnú chodbovitú uličku tzv. “Černé brány”, zo severu opretý o východnú hranolovú vežu (vpravo). Na prvom poschodí paláca (z pohľadu vnútorného hradu na prízemí) veľký sál tzv. knihovny s 3 poliami krížovej klenby (tie 3 “malé” okná). Nad ním 5 komnát luxusne upravených v 18. storočí (veľké okná s prevétom) a na vrchu obranné podlažie (pôvodne hrazdené, vysunuté na krakorcoch) …
-
Po 3 hodinách jazdy z domu som vypol v podvečer motor na naplánovanom mieste pod hradom, prehodil sandále za terénnu obuv, schytil foťák a parazól pod pazuchu (tie desivo olovenné mraky nad údolím neveštili nič “suché” za krátky čas) a zbytku poloospalej posádky v povoze sucho oznámil – “Tu ma počkajte, za 10 minút som naspäť ….” (že by optimista?, alebo rovno klamár …?). Terén strmý, ale šlo to, takmer kolmo na vrstevnice … V tej temnote lesa sa všade pod nohami a pod porastom trblietali kamenné sutiny zvláštnej horniny. Až na druhý deň na hrade som si všimol, že kamene tohto druhu sú hojne užité v hradnom murive … Nie som geológ, takto vyzerajú …
-
Svetelné podmienky na h*vno … hrmenie nad hlavou, ale konečne aspoň čosi …
-
Pozitívne zistenie pri úvodnom “stretnutí” s kontreskarpou … – pohodlný chodníček popri nej. Negatívne zistenie – múr kompaktný, dobrých 3,5 – 5 metrov vysoký … z pohľadov na vnútorný hrad od západu nebude nič (na vyhorenú hospodársku budovu so sýpkami detto). Nižšie bastión, južná batériová veža a kontreskarpa na juhovýchode …
-
Po 2/3 výstupu konečne na dohľad hradné múry … barbakán s 2. bránou …