[naj]

     Asomtam, v príspevku #79  píšeš:    O kresťanstve a viere Boha sa s tebou dohadovať  nebudem, ja som dlhodobo z náboženskou otázkou vysporiadaný.
——- Asomtam, ja ti neprotirečím, to by som nesmel byť demokrat. Len, keď tu niekto ako prvý (opakujem: ako prvý ) niečo napíše (viď #1 ), ja to chápem ako hodenú tému do diskusie. Treba na konci príspevku dopísať „Neodpovedať“, aby to bolo jasné.

Ďalej:    O odbornosti a znalostiach T.Kolníka tak isto nepochybujem, no je mi ľúto že svojmu bludu verí doteraz. Asi ho mrzí zrejme odfláknutý výskum v 1974 roku, keď nedohľadli žiaden zbytok z pyxidy. Tak isto sa akosi nezmieňuje o lebke kedže chlapci tvrdia, že pri pyxide bola lebka.
——-Asomtam, to sú veľmi silné slová. V roku 1974 kulminovala tzv. normalizácia. Ty si teraz hrdina, ale pozri si knižky s tých rokov, ako každá druhá má v úvode vetu: …..na základe uznesenia UV KSČ o potrebe zvýšenia výsledkov….. Tak to by som ťa rád videl, ako by si vtedy pozastavil práce bagrov kvôli možnému hrobu nejakého svätého. Husákov vzťah k „svätuškárom“ je známy. A „bludom“ to zatiaľ nik neoznačil, len ty. A naopak, Kolník s Veliačikom podrobne opísali nálezy aj situáciu, včetne lebky (na 50 stranách, čo má bežná diplomovka). Vedúci pracovníci AÚ boli „KSČ“, ideológia im nedovolila sa tým moc zaoberať (viď pridaný sken).
Ďalej:    Archeológ je vedec. Vedecká hypotéza musí vyhovovať nasledujúcim podmienkam:
– musí vychádzať z doterajších poznatkov
– musí byť v zhode s faktami, ktorých sa týka
– musí objasňovať väčšinu javov, ktorých sa týka, prípadne musí byť použiteľná aj na javy, ktoré v čase formulovania hypotézy nie sú známe
– musí byť vedecky overiteľná, napríklad experimentom
——-Asomtam, Vedecká hypotéza, ktorú si tu popísal platí pre prírodné vedy.
Ani tam vždy nie. Hypotéza je len domnienka. Vedec podá vysvetlenie, ako to vidí. V spoločenských vedách sa nedá uplatniť overiteľnosť známa z prírodných vied. Astrofyzici si napr. Big beng (Veľký tresk) ako vznik vesmíru povýšili na teóriu, a nikdy nepríde k jej experimentálnemu overeniu. To by bol nový tresk. Naposledy pozmenil svoju „teóriu“ o čiernych dierach aj Stephen Hawking:  http://tech.sme.sk/c/7082700/stephen-hawking-cierne-diery-neexistuju.html
Vznik Mesiaca má niekoľko teórií, a pritom sa astronómovia navzájom vážia a pomáhajú si v určení tej správnej teórie. Tak dobré vzťahy vidím aj medzi slov.archeológmi. Každý víta nové poznatky, aj hypotézy, nech sú od ktoréhokoľvek archeológa. Nič nie je horšie, ako stagnácia.

Ďalej:    Na pyxide nie je kresťanský motív, teda byzancia si ju vyhotoviť nedala, dostala sa k nám 600-700 rokov po jej vyhotovení?
—— Asomtam, keby aj pyxida nevznikla v Byzancii, aj tak nie je vylúčené jej spojenie so sv.Cyrilom a Metodom. Veď práve preto hypotéza a nie historický príbeh. Nie každé umelecko-remeselné dielo z Byzancie má krížik, alebo svätých.
Ďalej:    Ja hoci som nikto, mám teoriu že priniesli pyxidy dve, jednu Konštantín, druhú Metodej. jedna sa našla v Kľačanoch, druhá sa našla v Podolí.
V každom prípade si nález tak luxusnej veci ako pyxida z Čiernych Kľačian bol si zaslúžil oveľa viac ako vymyslieť len rojkovkovskú teoriu o jej donesení vierozvescami a to seriózny výskum, ktorý by síce nemohol dokázať jej prinesenie C+M, ale mohol to jednoznašne vylúčiť, ale na to nebola a nie je vôľa.
——— Asomtam, tak hovoríš, že bratia priniesli dokonca pyxidy dve. Ale v ďalšej vete už píšeš, že je to „…..len vymyslená rojkovská? teória o donesení vierozvescami….“, lebo chýba seriózny výskum a potrebná vôľa.
     No, ale to sme zas na začiatku u tej tzv.normalizácie 1974, o ktorej nevieš čo to je. Vôľa na strane náboženskej by bola (kresťan príjme aj inú hypotézu, len nech je), nebola však u ideológie KSČ.

Preto by si mal zmeniť názov diskusnej témy na: 

                          „Archeológia v službách ideológie KSČ“. 

V opačnom prípade dosť klameš.
Spornými názormi a postojmi rozumný človek neotravuje, lebo nič neriešia.,  A pozri sa, ako nie náboženská ideológia šarapatila ešte v roku 1983 , 9 rokov po vykopaní pyxidy.

 

[naj]

     No, v detailoch sa nakoniec „utopí“ každý materialista. (Pre stromy nevidí les). Varianty sa potom zdajú rovnocenné ako tie povestné dve kôpky sena, a je v slepej uličke. Riešenie je v rozlíšených kôpkach. Urobiť v nich hierarchiu, čo však materialisti neradi (všetci máme rovnaké bruchá).
Asomtam, že vôbec začínaš s tak „bojovnou“ a zbytočnou témou ako je „vývojová teória“.  Aplikujem tvoje presvedčenie:  každý si môže veriť, že pošiel z opice. Ja mám v tom jasno: opica môj predchodca nebola – platí zákon fyzického sveta: Zákon entropie (3.termodyn.veta).  Je zaujímavé, že v prvom rade materialisti ho vyložene obchádzajú. V akejsi „prapolievke“ mal v úplnom rozpore s týmto zákonom, iskrením a UF-žiarením vzniknúť život (ja tomu hovorím mlátenie molekúl hlava-nehlava).  Je to viera v „opicu“.  Naopak, degradácii človeka na opicu žiadný zákon nebráni.  Preto je tu meta-fyzika, to, čo je „za fyzikou“,  ne-prírodné. Bežnou rečou – nadprirodzené, boh, (niekto hore).  Je zaujímave, že niekto s myšlienkou na niekoho „všemocného“ nemá žiadný problém, je mu zdrojom pokoja, kým iní naopak.
Zamysli sa k čomu sú tvoje otázky:
                    1) táto pyxida pravdepodobne v Byzancii nikdy nebola.
                                               ….ja dodávam: a možno bola. Otázka sa zamieta.
                    2) nenašla sa v mieste pôsobiska vierozvestcov.
                                               ….ja dodávam: a čo a kde je to miesto pôsobiska?  Otázka sa zamieta.
                    3) nenašla sa pri archeologickom výskume, nie je možné určiť kedy sa
                        dostala do zeme (možno šlo o hrob z doby pred príchodom tých grékov, tak
                        ju sem doniesť nemohli)
                                               …. ja dodávam: možno, možno, možno….mohli, nemohli.   Otázka sa zamieta.
Záver:

Hypotézu prinesenia pyxidy solúnskimi bratmi tvoje otázky nevyvracajú ani nepotvrdzujú.

Hypotéza je tvrdenie alebo systém tvrdení, o ktorých v čase ich formulovania nemožno rozhodnúť, či sú pravdivé alebo nepravdivé.  Ale poznávanie stavia pred vedcov vždy potrebu tvoriť nové hypotézy.  Teória je hypotéza, ktorá je s veľkou pravdepodobnosťou platná.
Nepochybuj o vedomostiach Títa Kolníka. Je to odborník na Rimanov, Germánov, antické umenie, sťahovanie národov. A čo ty, asomtam? Pochváľ sa nám.
Nikomu nič nebráni postaviť novú hypotézu, nežijeme pred rokom 1989. Je to však nesenie kože na trh. Kým nie je hypotéza nová, stará je výborná.

[naj]

Asomtam, napísal si už v úvodnom príspevku, že “…Vždy ma ide rozhodiť,keď archeológovia alebo lekár sú veriaci kresťania.”

To isté by som môhol aj ja napísať, že   “Vždy ma ide rozhodiť,keď archeológovia alebo lekár sú neveriaci ateisti.”

   Áno, tí prví budú mať tendenciu vidieť v nálezoch kresťanské prvky, tí druhí to just budú popierať. Viera v niečo však nie je negativistický postoj. Naopak. Viera (psychol.pojem) tvorí. Viera, nádej, láska – veru odskúšané. Viera v Boha je však zastrešujúca. Je to “úbežník” v nekonečne. Antika to ešte poznala: fyzika + metafyzika. Obe vytvorili “celého” človeka. Človek s čistým pohľadom na “nebo” bol už Ábel. Kainovi ten pohľad chýbal – on mal len tu a teraz.

   A ako ide tá viera s archeológiou? Archeológ bez viery, teda “metafyzickej nadstavby”,  nepochopí nález v celistvosti vtedajšej situácie. Ani tá viera nie je postačujúca podmienka na úspech. S ňou však má možnosti naviac. V ateistovi (samozrejme je to nejednoznačný pojem) prevláda “digitálne” myslenie. Buď – alebo. Riešenie – má, alebo nemá – rýchlo a bezbolestne.  Ako môže ateista riešiť hroby, hrobky, oltáre, chrámy, ……bez citu k potrebám “božieho ľudu”? 

   Sv.Cyril a Metod boli vierozviezci. Nič na tom nemení ani fakt, že boli aj iní. Niektorí zanechali väčší ohlas, iní menší, o niektorých nič nevieme. Kresťan v tom nemá žiadny problém. Vtedajší vládci nevedeli, čo sa im na druhom konci ríše deje, pokiaľ sa nejednalo priam o vojsko, alebo vzburu. Hlavne u nás, keď “pohanstvo” pretrvávalo ešte v 11.storočí. Teda tri stovky rokov dozadu nebol problém hlásať kresťanstvo novým a novým záujemcom. Dosť možností, pre každého. Preto Bojná nezmazáva “vierozviezstovstvo” solúnskych. Ja len žasnem, keď niektorí z plakiet Bojná robia z bratov niečo iné, ako je úzus.

O tú pyxidu som sa doteraz nezaujímal. Až predvčerom ma to akosi zaujalo. A čítajúc tu dozadu, som dostal potrebu reagovať. Asomtam, ber to ako nedeľnú minikázeň v kostole.

 

[naj]

     Len malé percento občanov má zmysel pre zachovanie niečoho z minulosti, preto pokračuje barbarstvo jej ničenia. Nie, aby bol vlastník hrdý napr. na 100-ročný strom a dal naň tabuľku, že si ho budú v dedine pestovať ako raritu, tak si naň brúsi zuby kvôli novučičkému krbu. Možno je to reakcia na milióny stromov, ktorými nechávame zarastať všetky čistinky a pasienky na severe Slovenska. Stromy padajú na cesty po každej smršti, a tam sa to nesmie vyriezať. Tie obrázky hore ukazujú na zle zriadený Pamiatkový úrad. Tento úrad nemá právo nosiť taký názov. Nech si dajú názov: Úrad pre zdržovanie búrania starých nehnuteľností a stromov.  Postkomunistické štáty majú paradoxne vypuklý problém: veľmi radi pomáhajú a pridávajú peniaze tam, kde to nie je nevyhnutné. “Slabí” ako by si nezaslúžili nejakú pomoc. A je to jedno, či je to biedna stará (ale zaujímavá) nehnuteľnosť, starý (ale pozoruhodný) strom, starec, alebo bezdomovec. Takmer ako z iného sveta mi pripadajú väčšina anglických či škótskych dedín, vyzerajúce ako z 19. storočia, s 200-300 ročnými stromami. A neurobili si pralesy z pasienkov. To by im do voľnej atraktívnej krajiny už nik nechodil, ako sa to stalo nám. Aj tí naši slabí tam vidia poslednú záchranu. Iný (kraj) štát, iný mrav.

[naj]

   Benjo, cez Search som na tej stránke zistil, že je tam dosť “Valensov” (364-378). To vzhľadom na tú rozdebatovanú popradskú hrobku “germána”:  

            http://www.obnova.sk/clanok/vystavu-nalezov-z-hrobky-germanskeho-kniezata-otvoria-v-stredu)  

– ja som takmer dostal chuť takého Valensu vlastniť. Len tam nemá prívesky, tak nič. 

   Ináč, je človeku aj trochu ľúto tých mincí. V tom zmysle, že sú to také sirotky. S takou mincou (aj iným ancientom) by mala byť fotka a poriadny text aspoň na A4.  Na druhej strane tieto veci žijú, dokonca si myslím, že nakoniec skončia v rukách tých, čo milujú históriu. Ako také adaptované dieťa. Preto sa to ani nepostihuje, lebo tieto veci nepotrebujú jednoduchí ľudia, ale práve odborníci.

P.S. -dopisujem cez nástroj tej žltej tužky:

Aby som nebol zle pochopený. Samozrejme, že odborníci hromžia na takýto systém, keď minca nemá poriadny rodokmeň – nálezové súvislosti, ktoré posúvajú vyššie tu históriu. No, ale čo už? 

[naj]

             Hrad Lietava od západu nebýva často fotený.  

[naj]

   O 20 rokov neskôr sa okolie Lietavského hradu mení: Štátne lesy pasienky vysádzajú stromkami a menia na les. Družstevníci musia všetky kravy poslať na bitúnok. Aké jednoduché. Kravy bolo treba dojiť a pásť, kdežto stromy rastú samy od seba. Síce rastú až 80 rokov, ale čo neurobíme pre pohodlnejší život, nie?

   Mne je ľúto toho skotúľaného stavebného kamenného materiálu pod hradom. Kde-čo by sa tam bolo možno pod trávou ponachádzalo, myslím aj na opracované kúsky. V tých narastlých húštinách a koreňoch už nik “bádať” nebude.

 

[naj]

Dal som to tu už, alebo nedal? Od Lietavskej Svinnej bol vždy na hrad Lietava atraktívny výhľad. Od Rajeckých Teplíc z vrcholu Skalky si kúpeľní hostia nikdy nenechali takýto pohľad újsť. Stromami nezarastená stráň pod hradom umocňovala tento pohľad. Čiernobiela fotka bola dosť nekvalitná, preto som jej trochu štylizoval oblohu a farebnú tóninu. 

[naj]

Orgon, veľmi dobrý zborník, mám čo čítať najbližšie dni.  Ten posledný tam článok som hneď zhltol, lebo mám “zbierku”  7 historických hoblíkov. 

[naj]

Lebo každý zainteresovaný má niečo za ušami. Na to treba kráľa Šalamúna.

[naj]

     

       Na obrázku lavice z kostola v Lietave, ktorý tu umiestnil Chobi (príspevok hore #484), ma nedávno zaujalo, prečo tam nie je dopísaný dátum venovania. Ide o ten nápis hore na lavici: 
                                        HANC SEDEM FIERI CURAVIT  NICOLAUS KOSSA  Anno….
                                                teda:  Túto lavicu venoval Mikuláš Koša, v roku ….

      Pomyslel som si, že v matrikách nájdem viacerých Mikulášov Košov (tie lietavské sú od r.1725), a priradenie lavice k niektorému nejako zvládnem. Obraz lavice mi pripadal nedokončený v detailoch, tak ma napadlo, že autor pri dokončovaní môhol zomrieť, a preto tam nemôhol byť ten dátum venovania. Tiež preto, že prvý Mikuláš Koša čo mi v matrike prišiel do “rany”, mal poznámku, že 60-ročný náhle zomrel (repense morsus) – a bolo to 16.okt.1803, Babkov. Samozrejme som hľadal a našiel ďalších. Medzitým mi však pomohla šťastena. Čítajúc Lombardiního Lietavu v Slovenských pohľadoch, som natrafil na túto lavicu. No a bol by som sa podľa tam napísaného riadne pomýlil. Lavica bola zhotovená (venovaná) ešte v roku 1666 -ak sa Lombardíni nepomýlil. Na lavici bol ten rok asi na tabulke, ktorá sa medzičasom stratila. Alebo sú tam tak malé číslice, že ich nevidieť. Z toho času nie sú matriky, preto sa už o vtedyžijúcom majstrovi Mikulášovi Košovi nič  nedozvieme. Tak nech žije aspoň v našich mysliach, lietavci.
    A prikladám oskenovanú časť Lombardíniho textu:

[naj]

   

Rytec Matthias Greischer

ma zaujíma od prvej chvíle, ako som uvidel “jeho” rytinu Letava. Preto zhromažďujem materiály o rytcoch z konca 17.storočia, v snahe porozumieť mnohým nezrovnalostiam v ich obrázkoch. Po predchádzajúcom príspevku, kde namietam, že Letava od Nypoorta je Strečno, nám možno v Lietave ostáva už len tento Greischer. Pretože v máji uverejnila Goetheho univerzita vo Frankfurte am Main výňatok zo štúdie o Matthiasovi Greischerovi od maď.autora Szalai Béla, dovolil som si ten výňatok preložiť z angličtiny (s malými vsuvkami) a tu umiestniť. Teda:

 

                                              Život a práca Matthiasa Greischera.
                                                                od Szalai Béla

Veľm málo vieme o živote a práci Matthiasa Greischera.  Podľa písomných prameňov s pred niekoľkých rokov, a pokladaných za autentické, Greischer sa narodil vo Frankfurte. V roku 1670 pracoval vo Viedni ako kreslič a kovorytec pre viaceré typografie  Georg Matthäus Vischera, a zomrel v roku 1712.
Avšak podľa súčasného výskumu, Matthias Greischer bol narodený v Sankt Martin  (dnes Šmartno pri Litiji) v Kraňsku (Slovinsko), a bol krstený 20. febr. 1659.  Osirel už ako dieťa, keď jeho otec Georgius Greischer zomrel v roku 1668.  Predpokladá sa, že štúdiá dokončil v Leibachu (dnes Ľubľana) na šesťtriednom gymnáziu, patriacom cirkevnému rádu Spoločnosti Ježišovej.
Tam sa stretol s Johann Anton Thalnitscherom (Janez Anton Dolničar),  ktorý bol neskôr generálnym vikárom v Leibachu.  Naštartovanie svojej kariery umelca (kreslič a kovorytec) je spojené s Veikhard Valvasorom, vedcom, patronom umenia a historikom, žijúcim na hrade vo Wagensbergu (Bogenšperk), neďaleko, len pár kilometrov vzdialenom od miesta Greischerovho narodenia.
Okolo roku 1678 bol Greischer jeden z prvých členov Valvasorovho kruhu umelcov  (Andreas Trost, Justus van Nypoort, Peter Mungerstorff, Paul Ritter- Vitezovič etc.). Žije a pracuje pre Valvasora vo Wagensbergu.  Muselo to byť tu, kde sa naučil kovorytectvu od  Andreas Trosta, ktorý už skôr vyryl na 150 obrazov pre G.M.Vischer Topographia Ducatus Stiriae v Grazi.

Nevieme presne, kde Greischer strávil čas  v rokoch 1680 až 1683, lebo v roku 1681 bol  Valvasorov spolok rozpustený. Muselo to byť asi vtedy, že sa Greischer pohol do Viedne, alebo možno na chvíľu k Vischerovi do Grazu, kde gravíroval ilustrácie pre Vischer’s Topographia Ducatus Stiriae, knihy vydanej v roku 1681. Okrem toho tiež vyrezával rytiny pre Vischer’s map of Hungary. Dôvodom pre trvalý pobyt v Kismartone sa zdá byť zdĺhavé rytie rodostromu rodiny Esterházy, ktorú robil na základe objednávky Pál Esterházyho. Vo Viedni kreslil mapu Upper-Hungary (Horného Uhorska) pre Reinera, a potom v decembri 1682 rodový erb rodiny Loben.
V lete 1683 bol vo Viedni počas tureckého obliehania. Bol vtedy už ženatý so svojou prvou ženou Helenou, ktorá mu zomrela vo veku 39 rokov  22. marca 1684. Skoro na to zomrelo aj ich dieťa, 28. augusta 1684. 
5. júla 1684 sa Greischer oženil s Anna Theresia Lerchovou, dcérou Martina Lercha, kovorytca z Viedne.  Svadobný obrad sa konal v Saint Stephen Cathedral, a jeden z Greischerových svedkov bol Johann Jacob Hoffmann, predošlý dvorný kovorytec  Pála Esterházyho.  Svoje nastávajúce manželstvo Greischer presťahoval z Hohenmarkt, kde žil, do rezidencie Esterházyho, nazývaného aj Hungarisch Haus na Walnerstrasse. Neskôr žil na Herrengasse.
Veno jeho manželky (160 guldenov)  mu muselo asi pomôcť  v roku 1685 pri zriadení kovoryteckej dielne a hlbokotlačového vydavateľstva “Matthias Greischer Kupfferstechern bey der Kay. Burgh” (“Matthias Greischer medirytectvo pri cisárskom hrade”) vo Viedni blízko Burgu.  Tiež mal označenie  „… beym Kays. Ballhaus”.  V priebehu nasledujúcich niekoľkých rokov používal oba texty pre udávanie adresy jeho dielne. Občas tiež používal termíny:  „Akademischen Kupfferstechern”, „Kunsthandler” či „Kunstführer”.
Na konci leta 1686 jeho pred šesť týždňami narodený syn Matthias zomrel. V roku 1687 vytvoril a publikoval niekoľko veľkorozmerných grafických listov spolu s J.M.Lerchom, jeho svokrom.
Medzi rokmi 1685 až 1688 si pravidelne vymieňal listy s Thalnitscherom, ktorý žil v Laibachu ako kňaz.  S pravidelnosťou Thalnitscher žiadal Greischera nakúpiť pre neho knihy a Greischer mu pomáhal v mnohých záležitostiach. Greischer mu poslal v listoch niekoľko rytín o vojne proti Turkom, a na konci júla 1686 mu poslal nákres obliehania Budína.  V roku 1688 korešpondencia zrazu skončila. Je tu predpoklad na dôvod, že Greischer zomrel v Budíne v roku 1689. Tak totiž písal brat  Antona Thalnitschera  – Georg Thalnitscher, historik, a to zmienkou v jeho práci publikovanej pod titulom “Biblioteca Labacensis publica”. Tento jeho údaj skomplikoval názory historikov. Iná domnienka je (a pravdepodobne je pravdivá), že Greischer prijal veľmi dôležité poverenie od Pála Esterházyho.
Greischer odišiel z Viedne a v čase medzi rokmi 1688 a 1690 žije v Kismartone (dnes Eisenstadt) na dvore Pál Esterházyho ako jeho “geographer and calcographer”.  Tak už nemohol vybavovať Thalnitscherove záležitosti. Tretí Greischerov syn Mätl (Matthias) zomrel v Kismartone v januári 1688, a o pár mesiacov neskôr, v jeseni zomrela aj dcéra Anna a ešte ďalšia dcéra -dvojička syna. V decembri 1689 sa mu narodila ďalšia dcéra. Vo farskej matrike je Greischer zapísaný ako miestny kovorytec, alebo ako „Kupferstechers bey Ihro durchlaucht”.
V oboch prípadoch sú ako krstní rodičia uvedení členovia kniežacieho dvora. V roku 1690 musel určite žiť v Kismartone s rodinou, keďže robil na rodovom erbe ktorý bol zverejnený v knihe vedľa Pál Esterházyho s poznámkou:  „Celsissimi S.R.I. Principis Pauli Esterhasi Hungariae Palatini Geographo-Calcographus Aulicus fecit Kismartonij 1690”. 
Od tohto dátumu až do roku 1712, čo je rok všeobecne akceptovaný ako rok jeho úmrtia, nevieme nič o jeho práci ako umelca.
Vyvstal nový problém, urobiť súlad v názoroch o Greischerovi-kovorytcovi, a Greischerovi-stavebnom inšpektorovi v Budíne – či sa jedná o tú istú osobu. Tá druhá osoba sa objavila v roku 1950 stavebným historikom pri výzkumoch doby nasledujúcej po znovudobytí Budína po Turkoch. Výskumníci našli nejakého Matthiasa Greischera, zamestnaného u  Imperial Chamber Office of Buda v roku 1690 pri vypracovávaní nákresov, zoznamu domov a stavebných plánov v Budíne a Pešti. Neskôr tento Greischer pôsobil ako stavebný dozor Chamber Office. Pripravil  Register pozemkov (kataster) Budínskeho hradu v roku 1695, a ako časť jeho odmeny od Chamber Office dostal v roku 1696 dom pri Budínskom hrade, ktorý bol na pozemku  dnešného Fortuna Hous. 30.decembra 1695 dokončil mapovanie Vizivárosa (Budínsky district blízko Dunaja) pod pracovným názvom „Zaiger Über die Wasserstadt”. Tento pozemkový register ním nakreslený obsahuje dáta 284 parciel a stavieb na nich.  Jeho správa potvrdzuje, že mal excelentné skúsenosti nielen v určovaní polohy parciel, ale mal aj veľmi dôkladné vedomosti o skorších geografických názvoch v turečtine, ktoré v v tom registri figurujú. V roku 1696 sa Greischer určite podieľa pri vytyčovaní nového pozemkového registra Pešti, ale keď bol dokončovaný, jeho meno v zozname autorov už nebolo.
Preverme argument, ktorý môže podporovať predpoklad, že Matthias Greischer -ako stavebný dozor cisára pôsobiaci v Budíne,  a  Matthias Greischer -dvorný kovorytec Pál Esterházyho boli tá istá osoba.
Greischer urobil niekoľko rytín, zobrazujúcich znovudobytie Budína: zobrazujú veľmi dôkladnú znalosť miesta.
Navyše, bolo to v rokoch 1686-87, keď robil rytecké práce pre grafické listy pripravované Ch.Juvignym, vojenským inžinierom, ktoré môžme považovať za jedno z prvých mapovaní Budína.  
Jeho rytiny Budína sú doložené množstvom vysvetliviek, a množstvo budov je identifikovaných podľa mena, čo ukazuje na to, že musel navštíviť tieto miesta. Greischer bol aj skúsený rytec máp, a toto môhol veľmi dobre využiť na pozícii dozoru. Inými slovami -Greischer mal nevyhnutné poznatky a skúsenosti splniť úlohy, vyplývajúce z takéhoto stavebno-administratívneho zamestnania v Budíne.
V značení svojich prác a seba, Greischer je niekedy dosť komplikovaný a dáva nám množstvo užitočných informácií o sebe a o miestach ktoré spracúva. Ako sme práve videli, v roku 1690 Greischer nazýva seba dvorným geografom, t.j. osoba s obsiahlými a dôkladnými vedomosťami z geografie, ktoré nie sú bežné pre kovorytca. Osoba s menom Greischer, ktorá pracuje v Budíne v roku 1695, robí rukou písané značenie na Zaiger of Viziváros: “… od Matthia Greischer Geographie Liebhaberen den 30. Dec: Anno 1695.”  Domnievame sa, že odkazy na geografické vedomosti v prípade “oboch” Greischerov sú pozoruhodné. Preto teraz tvrdíme, že Greischer nezomrel v Budíne v roku 1689 – v rozpore s tým, čo  konštatuje G.Thalnitscher.
Časť Thalnitscherovej správy obsahuje ten zlom, ale iná časť, predsa len- že Greischer žil v Budíne, alebo sa tam pripravoval ísť.  T.j., že Greischer mal niečo do činenia s Budínom.
Na základe toho, čo je podané vyššie, je možno brať ako isté, že prv uvedený kovorytec Matthias Greischer a stavebný inšpektor Greischer sú jedna a tá istá osoba. Je tam ale aj iné svedectvo. Totiž, v súlade s dokumentmi  miestneho Zemského registru je dievčenské meno manželky “budínskeho” Greischera: Anna Theresia Lerchin. To ukazuje, že mená manželiek Greischerov z Kismartona a z Budína sú tie isté. Tak možno oprávnene tvrdiť, že “dvaja” Greischerovci sú jeden.  Nevieme presne, kedy Greischer opustil Kismarton. Od roku 1690 žiadna zmienka o ňom, ani žiadny údaj jeho sa týkajúci sa nenašiel v matrikách Kismartona, hoci  tri alebo  štyri deti sa v jeho rodine narodili. Museli sa narodiť v Budíne, ale matriky narodených v Budíne z tej doby sa stratili. Greischer žil v Budíne približne od roku 1691, ale iste od 1693.
Matthias Greischer bol rytcom v Budíne do 7. januára 1697.  Podľa pozemkového registra jeho dom v areáli Budínskeho hradu a druhý dom kúpený v roku 1693 vo Vizivároši boli prevedené po jeho smrti na dedičov (jeho ženu a štyri deti: Georg Fridrich, Anna Katharina, Rozália a Barbara).  V roku 1698 jeho vdova predala dom na Buda Castle chirurgovi Johann Fridrich Seelichovi. V prvej polovici 18. stor. vo Viedni žijúci a pracujúci Georg Fridrich Greischer, zlatník,  snáď môhol byť Greischerov syn.

 

                                                                Dielo Matthiasa Greischera.                                                         

Greischer pripravil svoje prvé diela vo Wagensbergu, v krúžku Valvasora, ako učeň Andreas Trosta. Rytinu Svätá rodina venoval ako milodar na ochranu proti moru v roku 1679.  Jeho 18 rytín bolo potom zahrnutých do ilustrovanej knihy Metamorphosis od Ovidia. Tú vydal Valvasor (kniha vyšla v reedícii niekoľkokrát, posledná s Greischerovými obrázkami vyšla v Salzburgu, 1704). Množstvo ďalších diel- ako Pošta Laibach, Madona Sv.Mária, Svätý Dominik, atd.,  49 pohľadov pre Topographia Archiducatus Carinthiae modernae,  a v roku 1681 urobil 19 pohľadov (vedút) do Topographia Ducatus Stiriae, vydanej  G.M.Vischerom. V roku 1682 Greischer vypracoval dve mapy: mapu Horného Uhorska od J.A.Reinera, a mapu Hungary od G.M.Vischera s pohľadom na Pozsony/Presburg (dnes Bratislava). Čas Greischerovej prvej práce pre Pál Esterházyho je známy podľa roku vpísaného v rytine: Greischer bol poverený v roku 1682 úlohou zhotovenia rytiny veľkého srdcovitého rodostromu rodiny Pál a Orsolya Esterházy. Niekolko rytín vypracoval v jeseni 1683, ako napr. rytina Maľba Sv.Mária nájdená v tábore tureckých obliehateľov a Kríž kniežaťa Kantakuzino, -tak zobrazil čerstvé udalosti.
Nasledujúci rok 2.augusta, Pál Esterházy ponúkol pápežovi Innocentovi XI tureckú zástavu “zajatú” 22.júla 1684 vo vojne blízko Ercsi, a poveril Greischera urobiť rytinu zástavy s preloženým tureckým textom na nej.
Greischerove rytiny vojnových udalostí oslobodzovania Uhorska od tureckej nadvlády boli uverejňované vo Viedni pravidelne od roku 1685. Jeho najznámejšie práce sú rytiny Érsekújvár (N.Zámky – zachoval sa len opis rytiny) , Szolnok, Szarvas a Gyula s historickými poznámkami, a rytina zatknutia Thökölyho. V roku 1686, prvý raz vydal a ilustroval leták obliehania pevnosti Szentjobb, a potom tri rytiny dobytia Budína s veľmi detailnými vysvetlivkami. Jednu z nich nakreslil Ch.Juvigny, vojenský inžinier, zatiaľ čo Greischer len vyryl štočky.
Z tejto doby je aj niekoľko náboženských rytín:  Veronikin závoj, Oltár Sv.Marie v Madride, Pilgrimage v Mariazelli. 
V roku 1687 urobil a zverejnil s J.M.Lerchom (jeho svokrom) pár veľkorozmerných rytín útoku na Osijek, prispôsobiac nákres Ch.Juvignyho,  a bitky u Nagyharsány, použijúc ako východisko nákres D.Fontanyho, voj.inžiniera.  Na jeseň 1687 urobil rytinu útoku na Buzin v Slavónii. Prospekt ktorý vydal pri kapitulácii Munkácsa je známy len podľa popisu.
Naozaj jepodnetné, že jeho kontakt s Valvasorom zostal neprerušený, podľa portrétu, čo urobil Valvasorovi v roku 1688 (portrét bol zverejnený vo veľmi známom Valvasorovom diele “Die Ehre des Herzogthums Crain” (Sláva vojvodstva Kraňsko) a tiež fakt, že velký počet Greischerových prác bolo zachovaných vo Valvasorovej zbierke v Záhrebe.
Nevieme, ako prišiel Greischer do kontaktu s Pál Esterházym, alebo kto bol ten, kto ho odporučil kniežaťu, ale môžme mať niekoľko domnienok v tomto ohľade.
P.Ritter-Vitezovič, chorvátsky spisovateľ, historik a slávny genealog a zostavovateľ rodostromov, býval  na Valvasorovom hrade v tom istom čase ako Greischer, a tiež sa zaoberal kovorytectvom. 
V roku 1681 Vitezovič ako reprezentant mesta Zengg (dnes Senj) sa zúčastnil snemu v Soproni, kde bol zvolený Pál Esterházy za palatína. Na začiatku roku 1680 žil Vitezovič vo Viedni. Vtedy  Greischer vyrezával pre Vitezoviča rodinný erb a vo svojom venovaní nazval Vitezoviča vzácnym ochrancom. A hoci Vitezovič bol v kontakte s Esterházym, ich vzťah nebol dosť blízky. Greischer mohol byť doporučený Esterházymu aj Valvasorom alebo Vischerom, ktorí boli v spojení s palatínom, a niečo neskôr tiež cez J.Hoffmanna, jeho dvorného kovorytca. Hoffmann sa dostal k blízkosti Esterházyho po smrti Tobias Sadlera v roku 1679 a v roku 1683 sa oženil so Sadlerovou vdovou. Greischer zotrval v spojení s Esterházym od konca roku 1680,  a v roku 1684 žil vo Viedni v kniežaťom dome na Wallnerstrasse. Pracoval na rodostrome rodiny Esterházy pre palatína v rokoch 1682-84, teda počas obliehania Viedne Turkami aj ich porážky, a bolo to jeho prvé známe dielo z týchto rokov.
Potom, v roku 1684 urobil rytinu Turecká zástava ukoristená pri Ercsi, a od roku 1688 bol dvorným kovorytcom kniežaťa (palatína).
V roku 1688 robil pamätnú tlač korunovania Jozefa I. v Presburgu spolu s Lerchom, svojim svokrom, a venoval ho palatínovi.
Rytinu Svätá Trojica (sochy postavenej v Kismartone 1687) musel pripraviť tiež v tom čase.
Podľa textu na rytine Plán tábora u Belehradu vyplýva, že Greischer mal trvalé vydavatelské aktivity aj v Kismartone. 117 rytín s náboženskou tématikou Madony obsiahlých v knihe Pál Esterházyho, vydanej pod názvom „Az egész világon lévő csudálatos boldogságos Szűz képeinek…” (Náboženské obrázky Panny Márie zo sveta), boli vypracované Greischerom, ale len dve z nich (Sv.Mária v Mariazelli a Triumf Svätej Márie) majú jeho signovanie.
Rytina Esterháziho rodového erbu pre frontispis knihy už bola zmienená.  Je to posledná rytina od Greischera o ktorej vieme rok vzniku.
Pál Esterházy potom poveril Greischera vypracovať sériu pohľadov. Na týchto rytinách vidieť silný vplyv obrázkov z Topographia Archiducatus Austriae Inferioris od G.M.Vischera. V sérii je 81 pohľadov na 53 majetkov (pozn.: medzi nimi i Lietava). Na niektoré majetky sú pohľady z dvoch strán. Je niekoľko nejasností v spojitosti s nimi, t.j. nevieme, kedy vznikli. Mohli by byť tak isto z prvej polovice 80-tych rokov, ale tiež z obdobia medzi 1688 a 1690. Dôkaz, že sú to Greischerove umelecké diela je evidentné zo skutočnosti, že je jeho signovanie na rytinách Pergelen a Harthenstein, a možno to nájsť aj na náčrte urobenom pre tretí pohľad -Dörfel. Nie je isté, že každý obrázok v sérii bol nakreslený a vyrytý Greischerom. Celkom je pravdepodobné, že ďalší umelci boli zainteresovaní. Môžme predpokladať, že séria nie je úplná, a to je dôvod, prečo rytiny neboli v predaji a preto ich kópie sa našli iba v Esterházyovských archívoch. Ale niekoľko z nich sa neskôr dostalo do rôznych múzeí, niekoľko sa ich predalo štátu a pár si našlo cestu na trh. Tieto rytiny sú veľmi vzácne. Len ťažko by sa nejaká z nich môhla nájsť v súkromnej zbierke.
Počas doby -sotva desaťročia- Greischer urobil približne 350 rytín, z čoho polovica sú pohľady (veduty), jedna tretina sú s náboženskou témou a mnoho zo zostávajúcich sú udalosti z vojny proti Turkom.   

15 May, 2013. 

(Výťah zo štúdie “Matthias Greischer and the series of views commissioned by prince Paulus Esterházy” uverejnenom v Szalai Béla Magyar várak, városok, falvak metszeteken 1515-1800 Vol. IV. Addenda – Kiegészítések Budapest, 2013.)

Pre tých, čo chcú originál v angličtine:

  http://publikationen.ub.uni-frankfurt.de/files/30585/The_life_and_work_of_Matthias_Greischer.pdf

 

Kto sa chce trochu zoznámiť s tým “Valvasorom”, tu je link:
http://www.scribd.com/doc/37771119/J-W-Valvasor-Presentation-State-Library-of-Victoria

 

A niečo zo spomínanej Topographie:
https://ia600204.us.archive.org/11/items/topographiaducat00visc/topographiaducat00visc_bw.pdf

 

 

                   O M.Greischerovi som písal aj tu hore v príspevku číslo:       #523

 

 

[naj]

      No, máš pravdu Vlčik. Pochod hore Váhom veru nebol, ale dole Váhom. On Sobieski mal disciplinované poľské “korunné” vojsko a mesiac po ňom sa tetelilo litovské vojsko, ktorému mal tiež veliť. Toto vojsko sa do Viedne ani nedostalo. Terorizovalo všetko, čo mu prišlo do cesty od Oravy dole Váhom, pod zámienkou boja s tokolyovými kurucmi. Napríklad vypálilo Veličnú i s archívom.  Hoci mám otlačok  článku zo
                                      Sborníka muzeálnej Slovenskej spoločnosti (1933-34) –

                               Wl.Semkowicz: Litovské vojsko Sobieského na Slovensku r.1683, 

                                                        príspevok k Viedenskej výprave,
na 30-tich stranách, nenapadlo ma , oživiť si v pamäti tie udalosti.  Chcel som pár vetami vyjadriť  drastické pomery na severozápadnom kúte Uhorska po roku 1680. Aby si mnohí nemysleli, že tieto roky boli pre rytcov ako stvorené pre “cestovný ruch”.

 

    A je tam ďalšia chyba:      kniha vyšla v roku 1686  a nie 1886.

   Takisto má byť:              “Urobil to nejaký jeho tovaryš, aby nemusel do našich rajecko-lietavských končín                                                        po  roku 1683, keďže tieto hrady boli práve obsadené Tökölyho kurucmi”.

[naj]

        Myslím si, že medirytina “Letava” od Justus van Nypoort (pozri tu hore príspevok č. #546 ), z knihy “A.B. von Birckenstein:  Ertz Herzogliche Handgriffe……“,

                                                        nezobrazuje hrad Lietavu, ale hrad STREČNO.

      Keď som si na výkres pôdorysu naniesol budovy hradu Strečno a hmoty jeho hradieb, tak “Nypoortova” rytina sedí na tento hrad aspoň na 80 percent.  Jeho rytina zobrazuje hrad zo žabej perspektívy v čase, keď postavili prvý polygonálny bastion vedľa vstupnej brány. Mohlo to byť vtedy, keď sa rozhodol Frant.Vesselényi vybudovať tri polygonálne bastiony plus predbránie. Turci vtedy robili výpady poriadne na sever Uhorska, a možno v kútiku duše už snoval sprisahanie proti Habsburgovcom. Pretože sa práve stal palatínom, predpokladám. že potreboval obrázky hradu k nejakej prezentácii. Takýto obrázok sa asi dostal do dielne Nypoorta o 40 rokov. Tovariši obrázok prekreslili, potreboval totiž vyše 120 obrázkov do hore spomínanej knihy. Každá veduta hradu sa mu hodila. Samozrejme, že obrázky ktoré zohnal, majú časový rozostup “zosnímania hradov” aj 30 rokov. Kniha vyšla v roku 1886, a to neznamená, že v tom roku aj tie hrady tak vypadali. Mnohí autori knižiek také datovanie rytín zo 17.storočia slepo opisujú jeden od druhého.
      Červenou farbou som vyznačil bastiony, v čase kreslenia obrázku ešte len naplánované. Pre lepšiu predstavu dávam tu i pôdorys. Na detailoch som nerobil, pretože ma tu zaujala iba hmota stavieb. Výšky a tvar hlavnej veže a kaplnky, sú na samostatnú debatu, vzhľadom na ich tvar na rytine a ako to reálne vychádza. Možno z toho žabieho pohľadu na ne ani kreslič nevidel, a sú dokreslené po spamäti. Tiež mu išlo len o hmotu bez detailov.
      A prečo dal Nypoort obrázku názov Lietavy? Pretože asi žiadnu po ruke nemal, keďže hrad Lietava bol bez života už aj 50 rokov. On to iste neurobil. Urobil to nejaký jeho tovaryš, aby nemusel do našich rajecko-lietavských končín po roku 1883, keďže tieto hrady boli práve obsadené Tokolyovskými kurucmi. To akoby ísť do jamy levovej. Pritom cestou by narazil na hromady vojska, ktoré sa presúvalo po ohniskách bojov pri vyháňaní Turkov z dolnozemských pevností. Porážka Turkov pri Viedni (1683) bol len začiatok chaosu. Návrat poľského vojska Sobieského hore Váhom bol tiež všetko možné, len nie disciplinovaný marš. Umelec nemá nervy, ani svaly na to, aby sa pohyboval v takom prostredí, povedzme tesne pred vydaním tej knižky. 

Už mám plné gate, ako ma zvozí Ľubo Chobot, že mu miešam karty v zlatom poklade historických obrazov hradu Lietava. Chobi, buď ku mne veľkorysý. .

[naj]

     S krakorcom vcelku nie je problém, pokiaľ nesie arkier, pretože prakticky odpadá napätie spôsobené tepelným namáhaním od slnka. Zároveň je chránený proti vode. Ak sa krakorce obnažia, je len otázka času aby sa u koreňa zlomil. Tam sa napätia sčítavajú. Medzný stav ktorý spôsobí porušenie je pravdaže len u zle navrhnutého, nebodaj i zle realizovaného votknutého nosníka (krakorca). A to je práve tento prípad – ako vystrihnutý z učebnice. Už pri ich opracovaní, pri tak masívnom úbere materiálu odsekávaním, je velká pravdepodobnosť narušenia materiálu. Vrub na nosníku je vždy komplikácia.
Riešenie: Prekrytie krakorcov proti priamemu slnku a proti vode. Neprekrytý -to má spočítané.