[palo]

Nechcel som kvôli nasledovnému prevzatému článku zakladať novú diskusnú tému a táto sa mi zdala najvhodnejšia…

Miloš Dudáš: Malo zmysel bojovať za žilinskú starú faru

20. 12. 2008 | Michal Filek

Už 16 rokov pracuje v oblasti ochrany kultúrnych pamiatok. Do povedomia verejnosti vstúpil prostredníctvom kauzy stará žilinská fara. So svojimi kolegami bol takmer jediný, kto trval na dôslednom dodržiavaní zákona a odsúdil jej zbúranie. Dnes vraví, že ho táto kauza obohatila a poučila. Nielen o nej, ale najmä o pamiatkach a dôvodoch, prečo je potrebné ich chrániť, sme sa rozprávali s riaditeľom Krajského pamiatkového úradu v Žiline, Milošom Dudášom (42).

Ako ste sa dostali k pamiatkam a ich ochrane?

Od malička ma bavili dejiny a archeológia. V mladosti som uvažoval nad tým, že sa stanem archeológom. Šiel som však študovať stavebné konštrukcie na stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej do Bratislavy. Už počas štúdia som však s pamiatkarmi nadviazal spoluprácu. Spracovával som totiž študentskú odbornú prácu na tému ochrany pamiatok. V tom čase v Bratislave obnovovali Primaciálny palác a ja som sa zameral na jeho okná. S pamiatkarmi som sa spriatelil a oni ma zasvätili do problematiky.

Po škole viedli vaše kroky hneď do Žiliny?

Hneď nie. Po skončení štúdia som pracoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave ako odborný asistent. No v Žiline som si založil rodinu, a tak som si po troch rokoch našiel miesto na Pamiatkovom ústave, práve tu, kde pôsobím doteraz.

Aké je vaše vzdelanie?

Som stavebný inžinier, zameriaval som sa na stavebné konštrukcie. Moja dizertačná práca sa týkala historických okien a bola skôr zameraná na dejiny architektúry. Zároveň som absolvoval pedagogické minimum, nakoľko ma práca s mladými ľuďmi vždy zaujímala a lákala.

Ste aj rodený Žilinčan?

Nie. Pochádzam z dolnej Oravy. V Žiline som si založil rodinu. Bývam tu od roku 1987. Ako som spomínal, od roku 1993 tu pôsobím aj pracovne.

Čo je vašou úlohou na Krajskom pamiatkovom úrade?

Zjednodušene sa dá povedať, že pracujem s kultúrnymi pamiatkami. Na starosti máme ochranu pamiatkového fondu v rámci celého Žilinského kraja. Ako riaditeľovi mi veľa času zaberú aj organizačné a riadiace veci. Osobne sa však venujem najmä ľudovej a sakrálnej architektúre. Môjmu srdcu blízke sú najmä drevené kostoly. Špecializujem sa na ne. V Žilinskom kraji je ich niekoľko. Neďaleko Žiliny, v Trnovom je drevený kostolík, ktorý je veľmi významný a vzácny. Zaujímavý je aj tým, že je najzápadnejšie situovaný drevený kostolík na Slovensku.

V čom spočíva bežná práca vášho úradu?

Keď človek vlastní kultúrnu pamiatku, alebo objekt, ktorý sa nachádza v pamiatkovom území a chce na ňom vykonať úpravy, alebo akékoľvek práce, musí to konzultovať s nami a požiadať nás o povolenie. Pokiaľ ide o kultúrnu pamiatku, vydávame rozhodnutia. Je to pomerne zložitý proces. V prípade kultúrnych pamiatok nie je predmetom nášho záujmu len fasáda, jej výzdoba a členenie, ale aj materiál a vnútorná dispozícia, konštrukcie a detaily. Chránime tvar a hmotu pamiatky. Ak je to objekt, ktorý nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území, vydávame záväzné stanoviská. V tomto prípade nie sme natoľko prísni. Väčšinou sa vyjadrujeme len k výške objektu, tvaru strechy a vzhľadu fasád. Veľká časť našej práce tak spočíva v tom, že dávame odborné vyjadrenia pre vlastníkov takýchto objektov. Spracovávame tiež revíziu pamiatkového fondu. Všetky pamiatky navštevujeme a nanovo popisujeme ich históriu, stavebný vývoj a najcennejšie prvky a detaily. Navyše zhotovujeme fotodokumentáciu, takže výsledkom je niečo ako „rodný list” pamiatky. Vypracovávame aj odborné návrhy, aby sa objekt mohol stať kultúrnou pamiatkou, resp. podklady na zrušenie pamiatkovej ochrany. Navyše sa snažíme robiť tiež osvetovú a publikačnú činnosť v oblasti ochrany a prezentácie pamiatkového fondu .

Vlastníci pamiatok sa vás musia pýtať na dovolenie, ak chcú so svojim majetkom niečo robiť. Asi nie ste na verejnosti príliš obľúbení?

Do istej miery to tak môže byť vnímané. V spoločnosti prevláda názor, že pamiatkar je ten, čo komplikuje život, brzdí rozvoj a vyťahuje peniaze z vreciek.

Oprávnene?

Našim prvoradým záujmom je záchrana pamiatky, samozrejme po odborne podloženom a citlivom rozhodnutí a po prihliadnutí na fakty, že má slúžiť ľuďom v 21. storočí. Aj pamiatkari sú však rôzni. Od ultrakonzervatívnych, ktorí nechcú dovoliť takmer nič, až po ultraliberálnych, ktorí dovolia takmer všetko. Ani jeden mantinel nie je dobrý.

Kto sú pamiatkari?

Ľudia, ktorí sa profesionálne venujú ochrane pamiatkového fondu, to znamená kultúrnym pamiatkam a pamiaktovým územiam a väčšinou ľudia, ktorí svoju prácu považujú za poslanie. Medzi nami sú odborníci s rôznym vzdelaním: stavební inžinieri, architekti, historici umenia, klasickí historici, archeológovia, odborníci na historickú zeleň, archivári.

Ako má bežný človek vyjsť s takým množstvom ľudí?

Ľudia nás často vnímajú tak, že sme ďalší úrad, s ktorým sa musia vysporiadať. Keď chcú niečo urobiť so svojím domom, nemajú radi, že im do toho rozprávame. Niektorí si dajú vysvetliť, že všetko sa nedá zvaliť, prerobiť, modernizovať za každú cenu. Že všetko nové nemusí byť lepšie a krajšie ako to staršie. Ak to tak je, takí ľudia získavajú iný pohľad na vec. Keď spolu diskutujeme, začnú pozerať na veci inými očami a uvedomia si, čo je dôležité a podstatné.

Nikdy neustúpite?

Aj my musíme chápať ľudí. Nie je nič ľahšie, ako všetko od stola zakázať. To robia zväčša tí, ktorí nemajú dostatočné vedomosti. Ľudia, ktorí vlastnia pamiatku, chcú žiť v 21. storočí a majú svoje požiadavky a potreby. Preto by mal pamiatkar nájsť také riešenie, ktoré bude vyhovovať aj hodnotám pamiatky a jej technickému stavu, aj potrebám ľudí 21. storočia. Aby objekt stále žil. Je totiž veľký rozdiel medzi pamiatkovou a muzeálnou ochranou.

Aký?

Pracovníci múzeí chránia predmety, ktoré už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Predmety rôzneho charakteru sa rôznym spôsobom dostali do múzea a stali sa muzeálnymi predmetmi, o ktoré sa múzejníci starajú, ošetrujú ich a prezentujú verejnosti ako exponáty. Sú však vytrhnuté zo svojho pôvodného prostredia a žijú svojim vlastným životom v prostredí úplne novom, do istej miery umelom. Záujmom pamiatkovej ochrany sú však objekty, alebo predmety, ktoré slúžia svojmu pôvodnému, alebo novému účelu. Sú to domy, kde ľudia bývajú, kostoly, ktoré navštevujú veriaci, kaštiele, kde sa nachádzajú múzeá, galérie alebo knižnice, kúrie, ktoré sa revitalizovali na penzióny, alebo hotely. Ľuďom preto musíme dovoliť, aby si objekt prispôsobili a upravili. Musíme však nájsť mieru. Niekedy je to veľmi komplikované a zložité. Často negatívnu úlohu zohráva aj vzájomné neporozumenie zo strany vlastníkov. Je to pomerne zložitý proces, ako život samotný. Ľudia sú takí i onakí. Vo všeobecnosti však nie sme v spoločnosti obľúbení.

Ako by mali postupovať?

Nie je nič horšie, ako keď si vlastník povie, že ide niečo robiť so svojím domom – kultúrnou pamiatkou a donesie už hotové projekty. Akonáhle k nám však príde s predstavou a chce sa o nej rozprávať, máme šancu ho vypočuť a pochopiť, čo chce dosiahnuť. On má zase možnosť pochopiť, prečo chceme objekt chrániť, čo je na ňom vzácne a podstatné a je možné nájsť rozumné riešenie, výhodné pre obe strany. Keď to prebieha na báze dialógu, väčšinou to ide hladko. Najťažší je vždy začiatok. Niekedy sa dá aj pamiatkar presvedčiť a ustúpi. Objekt je totiž živý organizmus, ktorý sa v priebehu histórie mení, vyvíja. Aj pamiatky, keď vznikli, ľudia si ich vždy prestavovali a menili. Preto by sme ich nemali konzervovať, ale sledovať vývoj. Citlivo, v rámci možností, aby sme hodnoty zachovali a ďalej prezentovali.

Prečo je dôležité chrániť pamiatky?

Aby sme si zachovali svoju vlastnú históriu a kontinuitu s ňou. Aby sme mali vlastné tradície, aby sme sa mohli oprieť o vlastnú minulosť, lebo človek bez minulosti je človek bez koreňov. Naše kultúrne pamiatky nie sú len svedectvom našej bohatej histórie, tradícií a architektúry. Sú predovšetkým obrazom o našej súčasnosti. O spoločnosti a dobe, ktorú práve žijeme. Chrániť si vlastnú minulosť a históriu je dôležité, aby sme nestratili vlastnú identitu. Aby sme vedeli kto sme a odkiaľ pochádzame. To nám zároveň pomôže pochopiť aj dobu, v ktorej žijeme. A tiež problémy, ktoré máme v súčasnosti. Mnohé z nich sa totiž dajú pochopiť, keď poznáme dejiny a tok minulosť. Keď vieme, z čoho pramenia a ako ich v minulosti naši predkovia riešili.

Je v Žiline čo chrániť?

Žilina je významné mesto a má svoje nepopierateľné miesto v dejinách Slovenska. Súčasťou nášho pamiatkového fondu sú aj pamiatkové územia. V Žiline sa nachádza mestská pamiatková rezervácia, jedna z osemnástich na celom Slovensku. Svojim štvorcovým námestím a laubňami, je unikátna. Sú tu však aj ďalšie vzácne historické objekty. Napríklad kostol sv. Štefana kráľa na Dolných Rudinách. Je to najstarší stojaci objekt v Žiline. Pochádza z 13. storočia a je vo veľmi dobrom stave. Cirkev sa oň veľmi dobre stará, ľudia ho majú radi a využívajú ho. Kultúrnou pamiatkou je napríklad aj historická budova Žilinskej univerzity, takzvaný blok A. Je to vzácna secesná pamiatka zo začiatku 20. storočia. Budova bola projektovaná architektami v čase Rakúsko-Uhorska, ako príklad veľkolepých školských stavieb.

Určite ich je oveľa viac.

Pravdaže, napríklad kostol sv. Barbory s unikátnym interiérom a výnimočným oltárom, ktorého súčasťou je historický orgán. Mimochodom, po mnohých desaťročiach by mal opäť zaznieť v interiéri kostola. Práve sa konči obnova jeho pôvodného hudobného zariadenia. Významné sú však aj niektoré objekty z konca 19. storočia, ktoré ešte nie sú pamiatkami. Patrí medzi ne napríklad Slovena s tradičnou architektúrou industriálnych stavieb. Ale vzácne sú aj stavby zo začiatku 20. storočia, z obodobia funkcionalizmu, ktoré sú v Žiline pomerne hojne zastúpené.

Veľa pamiatok je však aj v okolí.

Žilina je výnimočná aj tým, že je obklopená nádherným prírodným prostredím. V okruhu niekoľkých kilometrov od jej centra sa nachádza šesť hradov – Budatín, Strečno, Starhrad, Lietavských hrad, Súľovský hrad a Hričovský hrad. Tieto hrady horného Považia majú osobitné miesto v rámci dejín Slovenska a fortifikačnej architektúry. Navyše v Bytči je zámok, ktorý bol pôvodne vodným hradom. Pri ňom je výnimočný renesančný objekt sobášneho paláca. A ku každému z nich sa autom dostanete zo Žiliny za 15 minút. V neďalekých Čičmanoch môžete zase nájsť unikátnu ľudovú architektúru. Žilina je výnimočná tým, že tu máme zastúpené pamiatky rôzneho druhu. Od ľudovej architektúry počnúc, až po hrady a stredoveké objekty.

Máte právo hovoriť ľuďom do ich súkromného vlastníctva. Máte teda iste aj smutné skúsenosti.

Osud žilinskej fary je smutný príbeh. Nepodarilo sa zachrániť objekt, ktorý bol dôležitý nielen pre dejiny mesta, ale predovšetkým cirkvi. Dejiny cirkvi na území mesta boli veľmi bohaté. V 16. a 17. storočí tu pôsobili a žili nielen katolíci, ale aj evanjelici. Objekt fary prešiel svojim vývojom. To, že sa ho nepodarilo zachrániť, je v konečnom dôsledku veľká škoda pre mesto a podľa mňa nenahraditeľná strana pre samotnú cirkev. Existujú však aj pozitívne príklady. Napríklad záchrana a obnova barokového kaštieľa v Celulózke. Dnes Villa Nečas. Je to dobrý príklad toho, ako sa dá významný objekt zachrániť a využívať aj komerčne. Alebo tiež v Čičmanoch. Ľudový zrubový dom, ktorý dlho chátral. Nikto ho nechcel. Kúpili ho mladí ľudia a s citom a mierou ho opravili. Je tam však podobný objekt, ktorý ja osobne radšej nikomu neukazujem. Vlastník ho opravil bez akéhokoľvek citu. A pritom sa to dalo urobiť aj inak a nestálo by to ani viac peňazí.

Je rozdiel v posudzovaní pamiatok kedysi a dnes?

Pamiatková starostlivosť sa vyvíja. Tak, ako my hodnotíme našich predkov, ako sa o svoje mesto a budovy starali, ako do nich zasahovali, rovnako budú potomkovia hodnotiť nás. Tak, ako ja veľmi negatívne vnímam zásahy do Mariánskeho námestia v období 20. a 30. rokov, ako ho niektoré funkcionalistické stavby znehodnotili, ako narušili jeho proporciu a mierku, tak budú aj nás s odstupom času hodnotiť, ako sme my riešili výstavbu v žilinskom historickom jadre.

Ako to budú vnímať?

Nie som veľký optimista. Doba je veľmi rýchla, stavebný boom v posledných rokoch je veľmi radikálny. Netrúfam si to presne odhadnúť, ale myslím si, že nás z toho hľadiska nebudú hodnotiť celkom priaznivo. Kvalita architektúry je rôzna a nový urbanizmus nie vždy celkom premyslený. Mesto sa vyvíja dynamicky, čo je zase veľmi dobré. Žilina v uplynulom období akoby spala. V posledných rokoch sa však stáva veľmi významným mestom v rámci stredoeurópskeho priestoru.

Okrem práce pamiatkara aj prednášate.

Na skrátený úväzok určím na Žilinskej univerzite študentov, ktorí študujú mediamatiku a dokumentáciu kultúrneho dedičstva. Snažím sa, aby získali širší kultúrny rozhľad a spoznali náš pamiatkový fond. Aby získali cit pre kultúrne dedičstvo. Je veľmi zaujímavé, ako veci vnímajú. Niekedy vedia udalosti spojené s osudom mnohých historických budov veľmi dobre pomenovať. Inokedy som zase prekvapený, ako ich to nezaujíma, akoby sa ich to netýkalo. Vo všeobecnosti sú však mladí ľudia citliví. Sú viac otvorení svetu, majú prístup k vzdelaniu, k jazykom. Na druhej strane sú často povrchnejší.

Ako hodnotí vaše snaženie rodina?

Práca mi naozaj zaberie veľmi veľa času. Často robím aj cez víkendy, či voľné dni. Žiaľ, aj na úkor rodiny. Ale doma mám pochopenie a skutočné zázemie. Syn začal minulý rok študovať históriu, takže som ho asi svojím spôsobom inšpiroval.

Vieme, že ste v lete v Kanade obhajovali významný projekt. Aký?

Bol som zodpovedný za slovenskú nomináciu do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Ako hlavný riešiteľ za Pamiatkový úrad SR som začal v roku 2003 spracovávať nominačný projekt drevených kostolov na Slovensku. O tri roky neskôr ho vtedajší minister kultúry odovzdal do Paríža, do sídla UNESCO. Začiatkom júla tohto roku sa v Kanade uskutočnilo zasadnutie Výboru svetového a kultúrneho dedičstva, ktorý rozhodoval o našej nominácii. Cestoval som tam teda obhajovať náš projekt. Každá krajina môže podať za rok len jeden projekt a ten potom prechádza niekoľkými stupňami odborného posudzovania. Bol som veľmi rád, že našu nomináciu kompletne schválili. Všetkých osem nami navrhovaných drevených kostolíkov sa stalo súčasťou svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Z toho dva sú v Žilinskom kraji. Bohužiaľ, kostolík sv. Juraja v Trnovom nespĺňal nami stanovené kritéria, a tak nebol do nominácie zaradený. Mimochodom je prázdny, a dnes sa už na liturgické účely nevyužíva.

Ako trávite voľný čas a čo vaše ďalšie záujmy?

Mám to šťastie, že práca je pre mňa zároveň aj koníčkom. Mám veľmi málo voľného času. Problémov je veľa a človek je stále v jednom kole. Okrem toho, že učím, snažím sa publikovať a v oblasti pamiatok robiť aj nevyhnutnú osvetu. Keď mám voľno, veľmi rád chodím na Oravu. Rekonštruujeme malý domček po prastarých rodičoch. Nie je to kultúrna pamiatka, ale je to objekt so svojou prirodzenou historickou a architektonickou hodnotou a vlastným geniom loci. Absolvujem tam rovnaký proces ako všetci vlastníci, alebo užívatelia pri obnove kultúrnych pamiatok. Veľa som sa naučil a zároveň pochopil. Veľmi rád chodím na dedinu. Môžem tam relaxovať a v pokoji oddychovať. Tempo je tam pomalšie a životný rytmus akoby prirodzenejší a šetrnejší k naším dušiam a často unaveným mysliam.

Športujete?

Ako študent som reprezentoval univerzitu v ľahkej atletike. V súčasnosti už nemám na šport toľko času. Veľmi rád si zahrám tenis, v zime lyžujem. Občas si aj zabehám. Milujem však literatúru. Pre mňa sú knihy jedným zo siedmych divov sveta. Rád si prečítam klasikov svetovej prózy a publikácie historického charakteru. Teraz, napríklad, čítam Winstona Churchila jeho šesťzväzkové dielo Dejiny II. svetovej vojny. Ale aj knižku, či skôr odbornú štúdiu Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra, ktorú napísal na začiatku 20. storočia. Veľmi zaujímavý a nesmierne vzdelaný autor, no s pohnutým a ťažkým osudom. Vždy mám však naraz rozčítaných niekoľko kníh.

V kauze starej žilinskej fary ste boli jediným, kto sa snažil jej zbúraniu zabrániť. Neúspešne. Malo to z vášho pohľadu zmysel?

Spolu s kolegami a spolupracovníkmi. Prebdel som vtedy niekoľko nocí. Pripadal som si tak, ako keby som bojoval s veternými mlynmi. Nie vždy sa boj podarí. Myslím si ale, že to zmysel určite malo a ten objekt, ktorý zažil a videl určite veľa, si zaslúžil, aby sme sa aspoň pokúsili o to, aby sa zachoval a bol stále súčasťou nášho mesta a jeho bohatých dejín. A to aj napriek tomu, že niektorí ľudia jeho historické hodnoty nevideli, alebo ich jednoducho spochybňovali. Bola to pre mňa veľká škola. Videl som postoje a názory rôznych ľudí a človeka najlepšie spoznáte vtedy, keď musí riešiť problém a povedať nahlas svoje stanovisko. A urobil som si o mnohých ľuďoch svoj názor. Napokon som si uvedomil, že nie je dobré, keď človek pracovné konflikty vzťahuje príliš na seba.

Vyrovnali ste sa s tým?

Áno, aj nie. Starostlivosť o pamiatky je niekedy veľmi komplikovaná a vie zasiahnuť hlboko do duše človeka. My, pamiatkari, ľudí nasilu neprerobíme, alebo nevylepšíme. Spoločnosť niekde smeruje a životný prúd ide rýchlo, má svoju silu a niekedy človeka strhne, inokedy nie. Nedá sa za každú cenu zastaviť. Nemôžeme robiť všetko podľa našich predstáv a ideálov. Človek niekedy o sebe zapochybuje, či sú jeho názory a zásady správne, či správne chápe veci a koná tak, aby sa vždy mohol pozrieť do zrkadla a videl tam sám seba. Mám svoje vlastné krédo: Pamätaj, kto si a čo robíš! V prípade fary to bolo veľmi zložité. Aj predpísanie samotného archeologického výskumu v jej tesnej blízkosti bolo nesmierne komplikované a ťažké. Tu sme však našli pochopenie a napokon isté šťastie, keď archeológovia objavili významný nález.

Ako to vnímate teraz?

Vždy, keď idem okolo, spomeniem si na to. Možno to časom prejde. Bude tam nová architektúra, nová stavba. Je však škoda, že sme sa ochudobnili o ďalší historický objekt. Myslím si, že problém sa dal riešiť aj inak. Aby sa fara zachovala a zároveň dostaval voľný priestor, ktorý naozaj potreboval nové urbanistické a architektonické riešenie.

Ako vnímate to, čo tam chcú postaviť?

Človek niekedy ťažko prijíma nové veci. Keď vnímam to, čo výstavbe predchádzalo, keď mám pred očami objekt fary, o to ťažšie sa mi akceptuje jej náhrada. Ale to, samozrejme, musím prekonať a snažiť sa nato nezaujato pozerať. O pár rokov, keď už tu bude nová budova stáť, budeme to asi úplne inak vnímať. Dotvorí sa pohľad na Žilinu a sformuje jej nová tvár, v duchu dnešnej doby a životného štýlu.

Vaše plány do budúcnosti?

Rád by som dokončil rekonštrukciu domu po prastarých rodičoch. Vnímam to ako poslanie naplniť kontinuitu a potvrdiť vlastné korene. Želám si, aby bola zdravá rodina a všetci sme cítili osobné šťastie, lásku a pohodu. Aby syn dokončil univerzitu a našiel si miesto v živote, ktoré hľadá. Aby dcéra úspešne zmaturovala a dostala sa na vysokú školu. Aby z oboch boli dobrí a vzdelaní ľudia. Osobne si vždy s pokorou hovorím: Pamätaj kto si a čo robíš! Rád by som robil to, čo ma baví a zaujíma a robil to vždy, v prospech dobrej a užitočnej veci.

Zdroj: zilina.sme.sk

[palo]

Čo sa písalo v novinách pred rokom:

Hrady by mali zachraňovať občianske združenia

23. 3. 2009 | Ladislav Kavecký

Najväčšou prekážkou záujemcov o záchranu zrúcanín hradov sú problémové vlastnícke vzťahy. Na seminári o záchrane hradov dávali všetci za príklad dobrovoľníkov z Lietavy.

Na území Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK) je 13 hradov. Okrem Oravského sú všetky zrúcaniny alebo ruiny a starostlivosť o ne je náročná a drahá. Zástupcovia samospráv, odborníci a združenia sa na seminári v pondelok 23. marca mali naučiť, ako ich zachrániť. Predniesli svoje potreby a od kraja očakávajú odbornú a finančnú pomoc.

„Máme záujem, aby vznikali občianske združenia, ktoré sa budú zaoberať nielen záchranou, ale aj rôznymi aktivitami na zviditeľnenie hradov. Je to významná súčasť cestovného ruchu,” povedal žilinský župan Juraj Blanár. Z grantov kraja môžu združenia tento rok žiadať približne 6 600 eur.

Podľa riaditeľky odboru kultúry ŽSK Aleny Michálkovej, ak hrad nikomu nepatrí, tak sa oň nik nestará. „Je ideálne, ak sa hrad podarí získať do osobného vlastníctva občianskemu združeniu. Pozitívnym prípadom je Združenie na záchranu Lietavského hradu, ktoré sa stalo vlastníkom hradu v Lietave. Túto cestu chceme ukázať aj ostatným,” povedala Michálková. Ak je hrad majetkom združenia, to má väčšiu šancu zohnať peniaze z grantov a fondov.

Združeniu na záchranu Lietavského hradu patrí druhá najväčšia zrúcanina na Slovensku od minulého roka. „Je pravda, že sa nám rozšírili možnosti financovania. Ale pribudla zodpovednosť. Predtým sme boli dobrovoľníci, mohli sme kedykoľvek odísť. Dnes nás viaže pamiatkový zákon a musíme sa o pamiatku starať,” povedal Ľubomír Chobot zo združenia.

Na ruine odstránili zatiaľ pätinu najväčších závad. Členov majú 41 a sú z celého Slovenska a Moravy. Tiež im pomáhajú občasní dobrovoľníci. Svoje dielo financujú z eurofondov, dotácii ministerstva kultúry a grantov kraja. Organizujú aj podujatia ako hradné slávnosti, koncerty, tvorivé dielne a semináre. Poskytujú svoje know – how, čo prinieslo prvé ovocie na Považskom hrade.

Pamiatkari sú za konzervovanie, nie obnovovanie hradných ruín. „Podľa nášho názoru nie je vhodné tieto hrady dostavovať. Treba zabrániť ďalšej degenerácii materiálu a zachovať ich v súčasnom stave,” povedal riaditeľ Krajského pamiatkového úradu Žilina Miloš Dudáš. Táto konzervácia je dobrá, keď sa robí pomaly a postupne. „Keď sa nepoužíva železo, betón a v minimálnej miere cement. Obnova Lietavkého hradu je dobrým príkladom ako obnovovať hrady,” dodal Dudáš.

Zdroj: zilina.sme.sk

[palo]

Architekti a pamiatkari kópiu fary nechcú

2. 2. 2010 | Michal Filek

Odborníci sa zhodujú: Stará fara tak, ako je naplánovaná, by na mieste stáť nemala. Stačí vraj osadiť spomienkovú tabuľu.

Je to už viac ako jeden a pol roka, čo Mesto Žilina vydalo stavebné rozhodnutie na „úplnú prestavbu” starej fary. Objekt potom rozobrali bagre. Na susednom pozemku vyrastá obchodné centrum Mirage, ktoré stavia investor George Trabelssie. V súčasnosti však nie je vôbec isté, či má kópiu fary postaviť naspäť, alebo je to nevhodné a postačí len spomienková tabuľa. Odborníci sa prikláňajú skôr k druhej možnosti. Vznikla totiž paradoxná situácia. V zozname kultúrnych pamiatok je zapísaný objekt, ktorý už neexistuje. Naopak, prípadnú novostavbu pamiatkari zapísať odmietajú.

Dudáš: Stačí tabuľa

Územné rozhodnutie, ktoré vydalo Mesto Žilina, počíta namiesto kópie len so štyrmi obvodovými múrmi a plochou strechou. Riaditeľ Krajského pamiatkového úradu Miloš Dudáš si myslí, že radšej ako toto, by na mieste mala byť len spomienková tabuľa.

„Osobne si myslím, že realizácia starej fary s rovnou strechou povedie k degradácii objektu. Podľa môjho názoru by sa tam už nemala stavať žiadna kópia fary, pretože to nesedí s architektonickým poňatím a novým urbanizmom daného priestoru,” povedal Dudáš. Podľa neho má obchodné centrum inú architektúru, iný výraz a iné materiálové prostriedky, takže takáto kópia by tam pôsobila ako nesúrodý prvok.

Rozhodne však nebude súhlasiť s tým, aby sa prípadná kópia vyhlásila za kultúrnu pamiatku. Dudáš hovorí, že z filozofie ochrany pamiatok, ktorú rešpektujú na celom svete, je úplne neopodstatnené akúkoľvek novostavbu považovať za KP. „Mali by sme sa vyhnúť blamáži a pamiatkovú ochranu zrušiť. Pamätná tabuľa s jednoduchým textom vhodným spôsobom pripomenie miesto, kde v minulosti stál historický objekt fary,” dodal Dudáš.

Architekti ju odmietajú

Stavebná komisia, ktorú vedie poslanec Dušan Maňák, má podobný názor. „Investorom predložený projekt nerešpektuje pôvodnú obnovenú faru, ale rieši len náhradnú repliku štyroch obvodových stien pôvodnej fary s podzemnými garážami, prekrytými strechou hypermarketu. Pretože takto má investor vydané právoplatné územné rozhodnutie, na našej komisii zazneli od kolegov architektov názory, že v tejto koncepcii by bolo lepšie, ak by tam takáto karikatúra fary radšej nebola a namiesto nej radšej len pamätná tabuľa o tom, že niekedy tu stál objekt Fary, zbúranej Národnej kultúrnej pamiatky,” povedal Maňák. Ten sa s týmto názorom stotožňuje. Bolo by to vraj pravdivejšie vyjadrenie toho, čo sa v tomto území udialo, ako sa „potemkinovou dedinou tváriť, že sme týmto faru obnovili”.

Harman ju chce

Iný názor má primátor Ivan Harman. „Stále je platné stavebné povolenie na rekonštrukciu objektu. Ja predpokladám, že majiteľ pozemku a investor bude pokračovať v jeho intenciách. To znamená, že objekt starej fary vráti naspäť. Domnievam sa, že to tak bude dobré pre pripomenutie histórie a zachovanie genia loci,” povedal.

Zdroj: zilina.sme.sk

[palo]

Kuneradský zámok sa opäť rozhorel

Z takmer storočného kaštieľa neďaleko Rajeckých Teplíc začal v pondelok popoludní stúpať dym, skryté tlejúce ohniská momentálne likviduje päť hasičov z Rajca a Žiliny.

(SITA, 15. marca 2010) – Kuneradský zámok sa opäť rozhorel, skryté tlejúce ohniská momentálne likvidujú piati hasiči z Rajca a Žiliny. Ako pre agentúru SITA ďalej uviedla hovorkyňa žilinského krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) Miroslava Ondrichová, hasiči rozoberajú strop a aj za pomoci termokamery vyhľadávajú skryté ohniská, ktoré sa zrejme rozhoreli z tlejúcich zvyškov minulotýždňového požiaru. Podľa Ondrichovej sa podobné situácie po väčších požiaroch stávajú, ako dlho hasenie potrvá však nedokázala odhadnúť.

Požiar strechy kaštieľa v Kunerade neďaleko Rajeckých Teplíc bol prvýkrát nahlásený minulú stredu pred poludním, 33 hasičov ho likvidovalo takmer 25 hodín. Požiar zničil skoro celú strechu, krov a novú krytinu, následné hasenie poškodilo aj elektroinštaláciu a steny v interiéri. Majitelia odhadujú škody na viac ako 1,5 mil. eur, príčina vzniku požiaru sa stále vyšetruje.

Turistami vyhľadávaný lovecký kaštieľ známy ako Kuneradský zámok dal postaviť gróf Balleström v roku 1914 ako letovisko pre rakúskeho cisára Františka Jozefa a nemeckého cisára Wilhelma II. Podľa starostu Kuneradu Daniela Zelenaya v minulosti štát uvažoval aj o povýšení Kuneradského zámku na prezidentské sídlo, no nakoniec od tejto myšlienky upustil.

Po novembri 1989 sa majiteľom Rajeckých kúpeľov spolu s kaštieľom stal Zdeněk Miškolci ako majoritný akcionár spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Rajecké Teplice. Vlani v apríli rokovali majitelia o predaji Kuneradského zámku ruským investorom. Podľa Miškolciho je táto možnosť aj dnes stále otvorená, ale reálna je skôr až po jeho kompletnej rekonštrukcii. Rusi zamýšľali z loveckého kaštieľa vybudovať luxusné liečebné stredisko alebo hotel. Milovníci skvostu Rajeckej doliny sa v tejto súvislosti obávajú aj ďalšej výstavby, pretože ku kaštieľu patria i rozsiahle okolité pozemky.

[palo]

Feudal, “vygumoval” som z tvojho príspevku lokalizáciu pravekých hradísk v Tríbeči. Jeho úplné pôvodné znenie je archivované.

[palo]

Zbierku na Tisa zrušili

Monika Tódová, 25. 9. 2008

Ministerstvo vnútra zbierku na jeho rodný dom najskôr schválilo. Zrušilo ju až po upozornení.

Ministerstvo vnútra pod vedením Roberta Kaliňáka zo Smeru schválilo v júni verejnú zbierku na rekonštrukciu rodného domu prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisa. Upozornil na to týždenník The Slovak Spectator.

Zbierku chcela zorganizovať Spoločnosť na zachovanie tradícií, na ktorej čele stojí predseda Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis. V najbližších prezidentských voľbách chce kandidovať, začal so zbieraním podpisov.

Zbierku začali 7. júna tohto roku a mala sa skončiť o rok. Pánis chcel v dome v Bytči vybudovať múzeum Tisa s jeho predmetmi. V minulosti organizoval viaceré spomienkové akcie na Tisa. Na podporu zbierky vyzývala „všetkých národovcov“ na svojom blogu aj Slovenská pospolitosť.

Ruku k „šľachetnému dielu“ mali priložiť aj cirkevní hodnostári, od ktorých chceli, aby o zbierke informovali v kostoloch. „Za to vám všetkým patrí úprimné Pán Boh zaplať!“ napísala Pospolitosť.

Zákon o zbierkach hovorí, že ministerstvo môže schváliť iba zbierku, ktorá má verejnoprospešný účel. Zbierka tiež podľa zákona nemôže byť v rozpore so zahraničnopolitickými záujmami Slovenska.

Keď denník SME poslal ministerstvu otázky, čo je verejno­prospešné na zbierke na rekonštrukciu domu človeka, ktorý bol okrem iného zodpovedný za vývoz Židov do koncentračných táborov, ministerstvo zbierku zrušilo. Umožňuje to zákon.

„Po upozornení dal minister vnútra preskúmať pôvodné rozhodnutie,“ povedal hovorca ministerstva Erik Tomáš. „S prihliadnutím na preváženie protižidovského a protiľudského konania Jozefa Tisa táto zbierka nie je v súlade s verejnoprospešným účelom a zahraničnopolitickými záujmami Slovenska.“

Podľa ministerstva prax na sekcii verejnej správy bola taká, že schválili automaticky každú zbierku, ak spĺňala formálne náležitosti a nijako hlbšie sa nad jej verejnoprospešným účelom nezamýšľali.

Hovorca Erik Tomáš povedal, že minimálne od roku 2000 žiadnu zbierku nezrušili alebo nezamietli, ak spĺňala náležitosti.

Ešte v júli však ministerstvo pre The Slovak Spectator povedalo, že zbierka je v poriadku.

„V každom prípade je to pozitívny signál, že konečne zo strany štátnych orgánov si začínajú všímať tie nevinné spolky, ktoré vyvíjajú takéto aktivity,“ povedal riaditeľ kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Jozef Weiss. Smutné na tom podľa neho je, že bolo treba na prípad upozorniť, aby si to príslušné ministerstvo všimlo. Ústredný zväz židovských náboženských obcí považuje podľa Jozefa Weissa krok ministerstva za logický, ak sa vláda hlási k odkazu boja proti nacistickému Nemecku.

———————————————————————————————————

Jozef Tiso – Rímskokatolícky kňaz, v predvojnovom Československu presadzoval autonómiu Slovenska. Bol prezidentom totalitného slovenského štátu (1939 – 1945). Po smrti Andreja Hlinku viedol Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.

Slovensko bolo do roku 1944 jediným európskym štátom, z ktorého územia sa iniciatívne deportovali Židia, a Slovensko pritom nebolo obsadené Nem­cami. Išlo o takmer 60­-tisíc ľudí. Tiso zostal do poslednej chvíle verný Hitlerovmu Nemecku.

Popravili ho v roku 1947 v Bratislave.

Okolo Tisa sa často šíria mýty – napríklad, že mu v Jeruzaleme odhalili pamätnú tabuľu. Nie je to pravda.

(Prevzatý článok.)

Pôvodný článok a diskusia k nemu

[palo]

Ministerstvo súhlasí s rekonštrukciou Tisovho rodného domu

Ľuba Lesná, 27.08.2008, pre DELET, slovensko-židovské noviny

Ministerstvo vnútra SR odsúhlasilo, aby Spoločnosť pre zachovanie tradícií (SPZT) usporiadala verejnú zbierku na rekonštrukciu rodného domu Jozefa Tisa, prezidenta vojnového Slovenského štátu, ktorý bol satelitným štátom hitlerovského Nemecka.

Počas prezidentovania Tisa bolo zo Slovenska deportovaných do koncentračných táborov cca 70 000 Židov. Prežilo len mizivé percento. Ludmila Staňová z Ministerstva vnútra potvrdila, že ministerstvo dalo súhlas na vykonanie verejnej zbierky: „Ministerstvo vnútra nemalo dôvod nepovoliť verejnú zbierku združeniu, ktoré si pre tento účel splnilo všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona“, zdôraznila Staňová pre The Slovak Spectator.

Verejná zbierka sa uskutoční od 7. júna 2008 do 7. júna 2009. „Vyzývame preto všetkých národovcov, ktorí môžu na tento účel prispieť čo i len symbolicky, aby priložili ruku k šľachetnému dielu“, píše sa vo vyhlásení, ktoré zverejnil nacionalistický internetový portál beo.sk. „Za to vám všetkým patrí úprimné Pán Boh zaplať!“, končí sa vyhlásenie.

Na čele SPZT stojí kontroverzný nacionalista Stanislav Pánis, ktorý je aj predsedom politického nacionalistického zoskupenia Slovenská národná jednota. Pánis so svojimi prívržencami bol už mnoho ráz v minulosti organizátorom oslavných spomienok na Jozefa Tisa. V nastávajúcich voľbách chce Pánis kandidovať na hlavu štátu. V polovici júna začal zbierať podpisy pod svoju kandidatúru. Na to, aby mohol kandidovať, potrebuje zozbierať 15 000 podpisov.

Rodný dom Tisa sa nachádza v Bytči. Podľa agentúry SITA zo 16. júna Pánis v ňom plánuje vytvoriť múzeum, v ktorom by boli predmety, súvisiace s Tisovým životom, ale aj stála služba, ktorá by pravdivo informovala o jeho osobnosti. “Môžeme byť šťastní, že rodný dom stojí a ani komunisti ho nezbúrali”, vyhlásil Pánis podľa agentúry SITA. Pre The Slovak Spectator sa Pánis na otázku, čomu má slúžiť zbierka, vyjadril, že zo zverejnených informácií je podľa neho dostatočne jasné, za akým účelom je zbierka vykonávaná. „Dovoľte vyjadriť počudovanie nad vašou otázkou, vzhľadom na váš intelekt, ktorá by skôr prináležala osobám s určitou mentálnou retardáciou“, odvetil autorke tohto článku. „Vzhľadom na to, že z minulosti poznáme vaše postoje, máme obavy dôverovať z vašej strany v úprimné pochopenie nášho zámeru“, pokračoval Pánis.

Dom v súčasnosti vlastnia na polovicu SPZT a mesto Bytča. V časopise Efekt /6/2006/ Petronela Belicová zo Sekcie verejnej správy MV zdôraznila, že žiadosť o verejnú zbierku musí v provom rade obsahovať „konkrétny verejnoprospešný účel, na ktorý sa zbierka bude konať“.
Na oficiálnej stránke Ministerstva vnútra je žiadosť o uskutočnenie verejnej zbierky publikovaná. Pod účelom je napísané „obnova rodného domu Jozefa Tisa“. Žiadosť, ako ju na internete publikuje oficiálna stránka ministerstva, nemá navyše vyplnenú rubriku „predpokladané náklady“. A to aj napriek tomu, že na tej istej internetovej stránke sa v rámci pokynov, ako sa môže organizovať verejná zbierka, uvádza, že žiadosť musí obsahovať aj „predpokladané náklady spojené s konaním verejnej zbierky“.

Právnik Marek Benedik zdôraznil, že podľa zákona sa verejná zbierka môže usporiadať len na verejnoprospešný účel. „Samotná rekonštrukcia nespĺňa podmienku verejnoprospešného účelu“, povedal Benedik. „Nechápem, akým spôsobom môže toto prospieť verejnosti“, pokračoval Benedik. Podľa neho by mohlo ministerstvo povoliť verejnú zbierku na rekonštrukciu Tisovho domu, ak by sa plánovalo v ňom potom vydávať strava pre chudobných. Benedik ale predpokladá že Spoločnosť pre zachovanie tradícií v ňom neplánuje podobné charitatívne aktivity. Potom ale nechápe, v čom je verejnoprospešnosť zbierky a aké tradície mienia pánisovci rekonštrukciou domu zachovať. „Keďže ide o Tisov rodný dom, tak chcú zachovať tradície vyvražďovania občanov?“, spýtal sa Benedik.

Martin Bútora, bývalý slovenský veľvyslanec v USA, tiež zdôraznil, že akcia verejnej zbierky, ktorá sa rozbehla so súhlasom Ministerstva vnútra, vedie k propagande človeka, ktorý stál na čele fašizoidného štátu. „Pokladám to za nešťastné rozhodnutie“, podčiarkol. Aj podľa Bútoru zbierka celkom postráda verejnoprospešný účel. Naopak. „To je spájanie sa s najkrutejšou tradíciou slovenskej histórie, ktorá je spojená so zločinmi, ktoré sa vtedy stali. S vyvražďovaním Židov“.

Jozef Weiss, riaditeľ kancelárie Ústredneho zväzu židovských náboženských obcí vyslovil presvedčenie, že zbierkou na obnovu rodného domu Tisa sa nebude glorifikovať iba samotný Tiso, ale najmä ide o pokus rehabilitovať toho totalitného režimu, na čele ktorého Tiso stál. „Tieto pokusy ukazujú, že niektorí predstavitelia vládnej moci nepoznajú základné fakty a skutočnosti o vojnovom Slovenskom štáte. Alebo ich nechcú poznať“, dodal Weiss.
Podľa Bútoru schválenie zbierky do istej miery odráža zmenenú atmosféru na Slovensku za posledné dva-tri roky. „Ako keby sa pre takýto typ historickej glorifikácie alebo historickej rehabilitácie otváral väčší priestor ako predtým. A to považujem za nebezpečné“.

Poznámka redakcie DELET z 25.9.2008:

Podľa najnovších informácii, ministerstvo vnútra zbierku zrušilo, pretože nemala verejnoprospešný charakter. Na základe mnohých upozornení (aj novín Delet) dal minister vnútra preskúmať pôvodné rozhodnutie. S prihliadnutím na preváženie protižidovského a protiľudského konania Jozefa Tisa táto zbierka nie je podľa ministerstva vnútra v súlade s verejnoprospešným účelom a zahraničnopolitickými záujmami Slovenska.

(prevzatý článok)
Pôvodný článok a diskusia k nemu

[palo]

Stopy sveta, ktorý už dnes chýba

Vyšla unikátna kniha, ktorá porovnáva každodenný život rôznych skupín ľudí pred a po novembri 1989. Na novej publikácii o každodennosti „vtedy a teraz” sa popri etnologičkách z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied podieľali aj odborníci z iných spoločenskovedných ústavov SAV i z Centra orálnej histórie pražského Ústavu soudobých dějin. Prevažujúcou, metódou skúmania je naratívne interview, orálna história. „Išlo nám o to,” hovorí v úvode editorka Zuzana Profantová, „uchopiť zmenu prostredníctvom kľúčových konceptov sloboda, pravda, cenzúra, autocenzúra, moc, strach, propaganda, identita, hodnota, postoj a ďalších, ktoré dávajú kapitolám spoločného menovateľa”.

Ten je žiaduci, keďže publikácia porovnáva každodennosť „predtým” a „potom” v živote veľmi rozmanitých sociálnych prostredí, skupín či profesií. Od architektúry a bývania cez literatúru, divadlo a žurnalistiku, prácu v poľnohospodárstve či prácu robotníkov, chalupárstvo i cestovanie, tvár mesta v Trenčíne i podobu sídliska Petržalka až po také vzdialené kontinenty, akými boli členovia Brigád socialistickej práce, politickí väzni či osud jednej židovskej rodiny.

Pravda, lepšie porozumenie osobnej životnej skúsenosti a v nadväznosti na ňu i širšej skúsenosti doby by si v prípade viacerých tém zaslúžilo osobitnú knihu. Napríklad o dnes už takmer zabudnutých osudoch „kulakov” vystavených najrozličnejším formám šikanovania.

Ústami jednej z respondentiek: „Vyrúbili také vysoké kontingenty, že sme šecko moseli odezdat, každý liter mléka, každé vajco. Keby sme neplnili normy, nás zavrú, keby nepodpísal, též by ho boli zavreli a nás vyvézli jako nékerých. Až potom, ked tatenko podpísali to družstvo, už bolo lahšé dýchat.”

„Nakonec přišli za mnou, jestli bych nechtěl vstópit do strany,” spomína respondent z Moravy v sonde venovanej bývaniu v normalizovanom Československu. „Víš, soudruhu, jsi mladej, perspektivní, máš tady třikrát žádost o byt. Pojď nás podpořit! Tak jsme to podepsali. Ať se na mě dívá kdo chce jak chce, dodneška bych ten byt neměl.”

Citátov by sa dali vybrať desiatky, a nie je náhoda, že oveľa častejšie hovoria o prispôsobovaní, podlomení sa a „podpisovaní” než o trvalom vzdore. Takí sme boli.

Viacerí respondenti nešetria kritikou ani na obdobie slobody po roku 1989 – miestami je miera rozčarovania taká hlboká, že niektoré črty obdobia socializmu pre nich vyznievajú lepšie. René Bílik v stati o literárnom živote na Slovensku v rokoch 1949 – 1989 hovorí aj o zmysle výskumov a kníh ako je táto. Umožňujú v kultúrnej pamäti uchovávať aj ľudské a sociálne obsahy udalostí a potom z týchto stôp „čítať svet, ktorý dnes už chýba”.

Neraz máme pocit, že mladším generáciám už ten niekdajší svet, a tobôž nie jeho horory, vlastne ani nechýba. Kniha Profantovej tímu aspoň časť tejto skúsenosti plasticky pripomína.

utorok 9. 3. 2010 | Martin Bútora

(prevzatý článok)

[palo]

Aktualizované 19:49
Strechu na zámku v Kunerade už uhasili. Vnútri stále horí

“Nedá sa ešte povedať, že požiar je lokalizovaný, lebo naďalej treba hasiť menšie ohne vo vnútri budovy. Treba ich odkrývať a likvidovať. Môže to trvať aj niekoľko hodín. Strecha je na 80 percent zničená, zrejme ju bude treba strhnúť,” poznamenal Marton.

Podľa operačného dôstojníka žilinských hasičov Miroslava Martona horela strecha a podkrovné miestnosti kaštieľa. Požiar nahlásili o 11.55. Likvidovalo ho približne 33 hasičov z Rajca, Žiliny, Bytče a Čadce.

Chátrajúci lovecký zámok rekonštruuje od septembra 2009 jeho vlastník, Slovenské liečebné kúpele Rajecké Teplice. Práce začali výmenou strešnej krytiny. Strechu prerábali šiesti pracovníci Kežmarskej firmy. Odišli na obed a keď sa vrátili, bola v plameňoch.

Čítajte viac: TU

[palo]

…u nás sa architektúra nerieši a ak tak si rieši architekt mindráky aby sa jeho budova vynímala, aby po nom niečo honosné ostalo, alebo uradnik si chce zaslúžiť všimné, alebo investor chce z … upliecť byč

[palo]

Obchodníci opúšťajú centrum Trnavy. Nedokážu utiahnuť nájom

Hovorca mesta Pavol Tomašovič konštatuje, že reštaurácie v meste často nemajú šancu prežiť, ani ak majiteľ priestorov pýta minimálnu cenu za prenájom. „Mesto sa vo vlastných priestoroch snažilo udržať práve reštaurácie, no nešlo to.”

Podľa hovorcu mesta je problém i v tom, že na Slovensku bola kvôli bývalému režimu prethrnutá kontinuita rodinných podnikov.

„V zahraničí sa mnohé kaviarne držia najmä z tradície. Prevádzkujú ich majitelia budov, ktorí k nim majú vzťah a nemusia platiť nájom. U nás je to skôr výnimka.”

Čítajte viac: TU

[palo]

Aha! A čím to radia impregnovať?

To je nejaká posadnutosť dnešnej doby (v skutočnosti trvá už pár desaťročí), že materiál vystavený vonkajšiemu prostrediu má aj po rokoch vyzerať ako nový. (Neodpustím si paralelu s kultom mladosti u ľudí.) Možno to súvisí s poznaním, že kým prírodné materiály starnutím patinujú “do krásy”, umelé materiály “do ošklivosti”. Ale z toho čo píšeš predpokladám, že na chodník dávate prírodný kameň.

[palo]

O.K., si na dobrej ceste, povedal by som, že blízko k cieľu. :)

Ináč, u vkladaného obrázku je rozhodujúca len šírka, t.j. vodorovný rozmer, rovnobežný so spodným okrajom obrazovky, ktorý by mal byť do 550 pixelov (vrátane). Podčiarniky v názve súboru sú prípustné (ja sa bez nich takmer neviem zaobísť), len tam nesmú byť medzery, mäkčene, dĺžne a vokáne či iné diakritické cifry.

Pokiaľ ide o prípony .jpg a .JPG, dokonca aj .jpeg a .JPEG, doteraz som si myslel, že sú rovnocenné a vôbec som sa tým nezaoberal. A myslím si to stále.

Takže, Zavináč, po ktorý krok si sa dostal a kde to zlyhalo?

[palo]

Prosím ťa, proti čomu ich chceš impregnovať?

[palo]

Búranie baníckeho dvojdomu sa na chvíľu zastavilo, keď už stáli len dve steny na juhozápadnom rohu:

– stav z 9. 9. 2009:

– stav z 13. 9. 2009:

“Stavebník argumentoval vysokou nekompaktnosťou ostávajúceho obvodového muriva, napadnutím drevených a hlinených prvkov hmyzom, nedostatočnou statickou pevnosťou zostávajúceho muriva a po dažďoch k samovoľnému zrúteniu jej väčšej časti.”

Na žiadne dažde v tom období si síce nespomínam, práve naopak, záver leta bol veľmi suchý; ale veď stavebník to musí vedieť lepšie… Naviac, v nekompaktnom kamennom murive bolo zrejme veľa skrytých dutín, keď hlinu vyžral nejaký hmyz. Predpokladám, že statickú pevnosť muriva testovali bočným tlakom radlice bagra.
:toothy7:
A tak onedlho bola stavebná parcela čistá – stav z 2. 10. 2009:

… a zakrátko na nej mohol vyrásť nový domček, “taký istý, ale krajší” – stav z 30. 11. 2009: