[petros]

ja som nemala na mysli vnimanie farieb ako take.. skor AKO PRESNE VZNIKNE ZO ZLTEJ A MODREJ ZELENA?
Napríklad na monitore sa miešajú farby vyžarovaním červenej, zelenej a modrej v 256 intenzitách, čo umožňuje kombináciu 16.7 milióna farieb. V reánom svete je ich ale viac… U predmetov ide však asi skôr o pohlcovanie určitého spektra svetla (svetlo obsahuje všetky farby vo vyváženom pomere, teda pôsobí „bezfarebne“), a vidíme iba zvyšné odrazené žiarenie, alebo skôr jeho výslednú frekvenciu. Nikde som to ale neštudoval… tak sa možno nevyjadrujem učene.

ZO ŽLTEJ A MODREJ ZELENÁ?
Žltá má frekvenciu vyžarovania 503 – 520 THz, modrá 610 – 659 THz. Ak to zmiešame, výsledná frekvencia bude niekde medzi tým. Podľa tabuliek je zelená 520 – 610 THz.

(Na obrázku sú iba modré a žlté štvorčeky, nie zelená : )

[petros]

Vnímanie farby je závislé nie len na svetle samotnom, ale aj na pozorovateľovi. Je celkom možné, že každý človek vidí farebné spektrum posunuté podľa jeho vlastných dispozícií, a extrémne povedané, to čo vidí jeden ako zelené, iný môže vidieť ako červené. A keď nazývame farby rovnakým menom, nemusí to hneď znamenať, že vidíme rovnakú farbu, ale iba že nás od mala učili hovoriť farbe trávy zelená, oblohe modrá… Možno preto niekoho pobyt v prírode upokojuje, iný je v nej nervózny. : )
Zaujimave Petros ako keby som cital vlastne slova…
Podla mna je farba iba vysledok dohody v spolocnosti.

Ja mam taku teoriu ze tu cast spektra co jeden vidi ako zltu druhy moze vidiet ako modru. Ale nazvali sme ju takym istym nazvom.

Aj oranzovu ktora je hore vidim ja ako mozno vy vidite modru. Ja viem ze proti mojmu tvrdeniu je fyzika, ale… Farba je iba pocitom suhrou elektoimpulzov ktore vyvolal impulz pochadzajuci z oka. Zhodou okolnosti tiez elektro

Nespomeniem si žiaľ kde som čítal, ako človeku, ktorý stratil zrak, napojili namiesto oka kameru, ktorá vysielala do jeho mozgu elektrické signály. Tento človek vďaka tomu znovu videl, ale vyjadril sa, že svet, ktorý vidí teraz, je úplne iný, ako ten, ktorý videl predtým očami. To by mohlo potvrdzovať naše úvahy o tom, že na tom, ako budeme tú ktorú farbu volať sme sa iba dohodli, ale v skutočnosti vidíme každý inú farbu.

Vnímanie je však určite závislé na pozorovateľovi. Ak by ste sa napríklad spýtali náhodne okoloidúcich, čo vidia, a ukázali by ste im v diaľke dve proti sebe stojace postavy, jeden by videl, že sa bijú, druhý rozprávajúcich sa priateľov, iný zase držiacich sa milencov… a vlastne každý tak trochu seba samého a svoju povahu.

Taktiež sa na vnímaní výrazne podieľa duchovná dispozícia človeka – niekto si dokáže všimnúť „maličkosti“ a prežije desiatky pozoruhodných chvíľ, kým iný „prísediaci“ si za ten čas nič nevšimne a iba znudene zíza…

[petros]

Turínske plátno by podľa názoru švajčiarskej textilnej historičky Mechtildy Flury-Lembergovej mohlo pochádzať z 1. storočia po Kristovi. Povedala to novinárom… že v 1. storočí po Kristovi boli ľudia schopní vyrábať takéto textílie. Ľanové plátno zodpovedá podľa nej presne popisu v evanjeliu, podľa ktorého Jozef z Arimatey použil jemné plátno.
Určite by som nechcel spochybňovať odborný názor historičky. Dovolím si však poukázať na jej vlastný názor, že plátno presne zodpovedá popisu v Biblii. Určite síce zodpovedá popisovanej kvalite, ale nie kvantite. V Biblii sa totiž píše aj o nájdení prázdneho hrobu, v ktorom boli plachty a šatka, ktorú mal Ježiš na tvári. A keby sa aj ostatné plachty stratili, tak šatka, ktorú mal na tvári, by predsa musela zanechať nejaké stopy na plátne, ak by bolo Turínske plátno pravé. (Tvár by fakticky na plátne nemala byť vôbec vidieť, keď ju zakrývala šatka.)

“Hoci plátno nájdeme v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Turíne, pre cirkev nie je veľmi dôležité.“ Tvrdí to Richard Bell, britský expert na náboženstvo.
V prvom článku bolo písané, že je to najvýznamnejšia cirkevná relikvia, v rokoch 1668-1694 bola pre plátno špeciálne pristavená ku katedrále kaplnka (v ktorej je však vystavená iba replika a plátno je uložené v bezpečí a v podmienkach, ako možno nemá žiadne historické umelecké dielo), v roku 2000 si ho prišlo pozrieť viac ako milión návštevníkov (najbližšie bude plátno vystavené k uctievaniu na jar 2010), pápeži sa o ňom vyjadrili ako o ctihodnej relikvii, uisťujú o jeho pravosti… Kiež by to ale bolo tak, že Turínske plátno nie je pre veriacich také dôležité, ako slová toho, ktorého na ňom uctievajú.