sasha
Forum Replies Created
-
Cernonus, nekonalo sa… ale
http://www.sme.sk/c/6051501/hladanie-pokladov-je-na-vazenie.html
-
Nábytkové koliesko je jedným z mnohých stromov lesa histórie nábytku, ktorému nikto nevenoval pozornosť. Takže nie je čo gúgliť. Napriek tomu sa pokúsim pripojiť niekoľko informácií.
Koliesko sa objavuje ako konštrukčný prvok nábytku relatívne neskoro. Najstaršie nábytkové koliesko, ktoré som videl bolo z roku cca 1820, podľa datovania predmetu, na ktorom bolo namontované. Radí sa medzi nábytkové kovania a Nemci ich nazývali “rollen”. Korpus sa vyrábal z kovu, podľa určenia zo železa alebo mosadze a koliesko bolo tiež kovové ale mohlo byť vyrobené aj z kameniny, resp. porcelánu. Na nábytok sa upevňovali pomocou kolíka, skrutky alebo vrutu (na obrázku prvé dve zľava) a mohli byť pevné alebo otočné. Pevné, priamobežné kolieska sa používali iba pri rozťahovacích stoloch, posuvných dverách (pokiaľ ich možno zaradiť medzi nábytok) a pod. Okrem týchto jednoduchých koliesok sa používali aj “rollen mit Schuh” – kolieska s botkou alebo kovaním, ktoré krylo koniec nohy nábytku (na obrázku tretie zľava). Aby sa zabránilo poškodeniu dlážky alebo koberca kolieskami ťažkého nábytku, podkladali sa pod ne sklenené misky.
Pretože umožňovali pohyblivosť rozmerného nábytku viaže sa použitie nábytkových koliesok na skupiny osôb s mimoriadnym sociálnym postavením v spoločnosti, ktoré disponovali dostatočne veľkým obytným priestorom. Vo výbave obydlia nižších vrstiev sa s nimi stretáme iba výnimočne.
-
Gabriela01, o lodných kufroch sa na obnove popísalo neúrekom. Pozri sem
http://www.obnova.sk/diskusia/cestovny-kufor-co-s-tym
alebo do nenápadného rámiku pod záhlavím stránky s textom “napíste hľadaný text a stlačte enter” napíš slovo kufor… a stlač ENTER. Vyhodí ti to všetky diskusie o kufroch.
-
Slovenskú národnú knižnicú (SNK) by som v oblasti konzervovania, reštaurovania, no najmä výskumu zaradil na prvé miesto na Slovensku. Žiaľ, vzhľadom na štruktúru múzejných zbierok, múzejníci o jej činnosti nevedia nič alebo veľmi málo. Papier a pergamen nie sú IN aj preto, že ich správa spadá skôr do kompetencie archívov a knižníc. SNM nikdy nemalo ambície vybudovať oddelenie konzervovania, reštaurovania a výskumu s celoslovenskou pôsobnosťou okrem jedinej iniciatívy z roku 1989. Lenže potom prišlo čo prišlo a komunistické výmysly starých štruktúr v “novej” spoločnosti nemali čo hľadať. Súčasný stav je zlý a predpokladám, že sa bude skôr zhoršovať.
-
Mazoslav máš pravdu, Slovensko je pozadu a treba privítať každú iniciatívu vedúcu k zlepšeniu súčasného stavu v ochrane kultúrneho dedičstva. Moje vlastné skúsenosti z nadväzovania kontaktov s potenciálnymi spolupracovníkmi z STU sú dosť rozporuplné. Nadšení študenti, ktorí boli ochotní spolupracovať a využiť výsledky spolupráce v rámci štúdia a vyučujúci, ktorí už na prvom stretnutí vedeli, koľko miliónov bude projekt stáť. Preto som neveril vlastným očiam a priznám sa, že som nepoužil kalkulačku. Škoda, docent u mňa vzbudil dôvodnú pochybnosť.
Múzejné konzervovanie na úrovni bakalár sa prednášalo svojho času v Banskej Štiavnici, ale zaniklo so zánikom katedry ekomuzeológie. Prednášala sa aj chémia a technológia. Absolvent bol konzervátor, ale kľudne si mohol písať aj reštaurátor, keby sme na Slovensku nemali občianske združenie, ktoré by to asi nedovolilo.
SNM nemá ani jeden kus zbierkového predmetu a ani jedného konzervátora, je to len generálne riaditeľstvo. 16 štátnych múzeí, ktoré riadi, nemá ani dvadsať konzervátorov / reštaurátorov, ku kvalifikácii ktorých sa nejdem vyjadrovať. Celkom určite to nie sú žiadni “inžinieri-konzervátori”.
Údaje vybraných múzeí SNM 2009 / 2010:
(1) – zamestnanci, (2) – konzervované vlastnými prostriedkami (* vykazovené ako reštaurované vlastnými prostriedkami)
SNM – Archeologické múzeum v Bratislave: (1) – ? / 2, (2) – 341 / 373
SNM – Historické múzeum v Bratislave: (1) – 5 / 5, (2) – 1387 / 1663
SNM – Hudobné múzeum v Bratislave: (1) – ? / 1, (2) – 3 / 17*
SNM – Múzeá v Martine: (1) – 2 / 2, (2) – 978 / 1067 (múzeum vykazuje 2 reštaurované predmety vlastnými prostriedkami, aj keď nemá reštaurátora)
SNM – Prírodovedné múzeum v Bratislave: (1) – 0 / 0, (2) – 10 297 / 6789
preparátori: (1) – 4 / 3, (2) – ? / 147
Úloha SNM ako metodického centra v podstate skončila odovzdaním múzejných zbierok do vlastníctva samosprávy. Aj najmúdrejší materiál je iba odporúčaním.
Ostatné slovenské múzeá sú na tom ešte horšie a v rámci úsporných opatrení sa zbavujú práve konzervátorov. Aby nastala náprava, nepomôže výchova inžinierov-konzervátorov na papier, ale “objavenie” kľúčového významu konzervátora v systéme múzejnej dokumentácie a systémové opatrenia smerujúce k výchove vysokoškolsky vzdelaného konzervátora. Aj keby sa okamžite našli kapacity a prostriedky, slovenské múzeá by mohli byť vybavené kvalifikovanímí konzervátormi až v horizonte tridsiatich rokov.
-
Tak som na to skočil. Veď mať ročné predplatné UNESCO MUSEUM International magazine zadarmo je lepšie ako akcia v Lídli. Lenže všetko čo je zadarmo za veľa nestojí alebo má háčik. Ten sa vykľul hneď v druhej otázke, kde treba uviesť približné počty zbierkových predmetov v skupinách
Agriculture
Archaeology
Arms & armour
Costume & textile
Decorative & applied arts
Ethnography
Fine Art (paintings)
Fine Art (sculpture)
Fine Art (works on paper)
Furniture
Geology
Maritime
Medicine
Music
Natural history
Numismatic (coins)
Oral history (recordings)
Personalia (personal belongings)
Photographs
Science and industry
Social history
Transport
Other
a tým pravdepodobne každý kto sa chce “reprezentovať” a mať zadara časopis skončí (tak ako ja) :o.
Mrzí ma len, že ICCROM sa tiež bohvieako nevyreprezentoval. Nuž ale zameťme si najprv pred vlastným prahom.
-
Úplne súhlasím. Slovensko so svojimi múzeami v nemúzejných budovách (knižnice a archívy na tom nie sú lepšie) nemá primerané priestorové možnosti i keď prezentácia solitérnych makiet a modelov, najmä architektúry, nie je ničím výnimočným. Ale… pokiaľ navštívite stránku Múzea mesta Bratislavy možno si ani nevšimnete v záhlaví mosadznú maketu starého mesta, ktorá je unikátom nielen v slovenskom rozmere. Ďalšie informácie – 0 bodov.
http://www.muzeum.bratislava.sk/
V Prahe majú na Petříně Zrcadlové bludiště, ktoré končí diorámou znázorňujúcou pamätnú scénu z konca tridsaťročnej vojny keď Prahu dobývali Švédi. Pozadie namaľovali Karela a Adolf Liebscher, ale inak nič moc – kanón, tri prilby, tri halapartne, nejaké šutre a trámy. Pozná ju celý svet.
http://www.petrinska-rozhledna.cz/zrcadlove-bludiste.php
Pokiaľ bude pre neziskové múzeá prioritou podpora cestovného ruchu, s klasickou prezentáciou zaprášených “pamiatok nevyčísliteľnej hodnoty” asi nevystačia. Keď majú zarábať budú musieť investovať, teda, lepšie povedané, ich zriaďovatelia budú musieť uvoľniť peniaze. Na múzejníkoch je aby našli regionálne (!) témy a spracovali projekty aj s analýzou návratnosti
Ostáva otázka či naše múzeá disponujú chuťou a potrebným potenciálom.
-
Pred niekoľkými dňami sa zišlo šesť obyčajných ľudí v dobe keď šiel v televízii film “Noc v múzeu”. Päť z nich úplne spontánne vyhlásilo, že “TO je múzeum a nie tie naše”. Tak sa vás, múzejníci, pýtam čo si o prezentácii takéhoto typu myslíte. Aby ste boli v obraze, aj keď ste nevideli film, niekoľko ukážok.
-
Tak som si uchmatol hŕstku času z toho kolotoča a vraciam sa s kopcom predsavzatí.
PavoIR, tá kurátorka bola z nášho múzea, s kolegami z iných múzeí sa mi to nikdy nestalo.
Zuzana, k tomu opisu situácie vo vašom múzeu niet čo dodať. Teda neviem čo, snáď len to, že múzeá boli doteraz na hojdačke – raz hore… lepšie, raz dole… horšie a teraz sa hojdačka zastavila… DOLE. Škoda, že v tomto prípade, pravdepodobne, nemôžem nadávať na štát = MK SR. Pokiaľ by si sedela v štátnom múzeu napísal by som ti esejku o tom ako sa dá prešustrovať v jedinom štátnom múzeu 30 miliónov korúna a ako ďalších 20 miliónov na prešustrovanie čaká. Nechcem aby si ani približne špecifikovala pôsobisko (!) bolo by to nezdravé pre oči.
Ešte raz k PavloviR. Z muzeologického hľadiska nahradenie novinovej vypchávky znamená informačnú stratu a pokiaľ to nebude riadne zaznačené, tvoj nasledovník sa môže domnievať, že ide o sekundárnu úpravu. Ja osobne by som trval na návrate “pôvodného” materiálu na pôvodné miesto, pretože keď ho založíš, ako keby si ho vyhodil. Zistiť z akých novín je vypchávka môže, v najlepšom prípade, upresniť datovanie obdobia, v ktorom sa prilba používala alebo ešte používala.
-
zuzana, moje skúsenosti nie sú až také zlé ako to možno vyznelo, ale zažil som už aj také, že kurátor chcel robiť výstavu, na ktorú potreboval predmety aj zo zbierky, ktorú spravoval kolega. Ten si okamžite vymyslel výstavu, ktorú pripravuje a predmety neuvoľnil. Tá “plánovaná” výstava sa nikdy nerealizovala. Čiže komunikácia bola len výsledok nezodpovedal “bežnému štandardu”. Rovnaké sú aj moje virtuálne skúsenosti. Na email s dopytom, ktorý bol rozoslaný 48 múzeám odpovedali iba dve.
Myslím, že v dnešnej dobe, po boku s wikipédiou, u nás človeka, ktorý by si priznal, že niečo nevie snáď ani nenájdeš. Príklady by sa dali nájsť aj na Obnove. Internet je mienkotvorný a čo na ňom nenájdeš, proste nejestvuje. Aj tá najväčšia blbosť, je považovaná za pravdu a, bohužiaľ, tomuto klamu a mamu podliehajú aj múzejníci. Na druhú stranu, každý kurátor môže byť vďaka informatizácii uspokojený, pokiaľ žiada na konzervátorovi zloženie mince a nevie si to vygúgliť sám. Že údaje sú nepravdivé? Koho to páli, veď si to každý môže na nete skontrolovať 8) . V minulosti sa na kvalite katalógových záznamov podpísal nedostatok odbornej literatúry, dnes prebytok nepreverených a nepreveriteľných informácií.
K vyraďovaniu iba jedna poznámka. Je to skutočne háklivá téma a kurátor by mal na úrovni obhájiť svoje rozhodnutie. Tvrdosť takéhoto rozhodnutia však zmierňuje povinnosť ponúknuť vyradený predmet ostatným múzeám v regióne. Pokiaľ má hodnotu, určite ho niekto “zachráni”.Prajem ti veľa úspechov v práci a dúfam, že ti prinesie kopec nových tém, o ktorých by sme mohli poklábosiť.
-
Takže návrat, vďaka mazoslav a aj by som hneď začal “individuálnym prístupom”, ktorý by skutočne nemal byť individualistický ale kolektívny. V bežnej praxi to predstavuje spoluprácu minimálne kurátora a konzervátora. Leenže takáto spolupráca v podstate neprebieha, pretože na ňu nie je čas, hĺbka poznania problematiky je rôzna alebo chýba úplne a to, že by kurátor kontaktoval kolegu kurátora som ešte nezažil. Výsledkom je alebo by mal byť zámer, ktorý konzervátor/reštaurátor nejako naplní. Pokiaľ splní očakávanie kurátora je všetko v pohode.
V zbierkach sa však nachádzajú predmety nerovnakej hodnoty z hľadiska kvalitatívneho, kvantitatívneho i typového. Napríklad kuchynský kredenc dokladajúci život robotníckej rodiny v polovici 20. storočia. Jeho hodnota spočíva v jeho reprezentačnom potenciále a nie typovosti. Reštaurátor, ktorý kredenc privedie do stavu keď ho vyrobili, odstráni všetky stopy používania a obnoví nátery ho síce dostane do autentického stavu ale zničí jeho reprezentačnú hodnotu. Je to podobné ako keď zamestnanec múzea vypulíruje archeologické bronzové šperky do zlatova. Oni skutočne také boli, ale…
Čo sa odevu týka, myslím si, že pri konzervovaní/reštaurovaní víťazí typovosť predmetu vrátene zmien a doplnkov. S výnimkou Ferdinandovej zakrvácanej uniformy som zatiaľ o ničom podobnom nepočul.
Problém transformovaných vojenských zbraní je obdobný a pokusy vrátiť ich do “autentického”, pôvodného stavu musia viesť k zničeniu aj tých hodnôt, ktoré mali. Pytliacka zbraň je autentická tým, že je pytliacka a nie z titulu častí alebo súčiastok, ktoré boli pri jej konštrukcii použité.
K celej dileme, čo s predmetmi, ktoré nezhodnocujú zbierku by sa mala vyjadriť komisia pre tvorbu zbierok. Natíska sa však otázka na základe čoho, z akej pohnútky, napĺňania akého cieľa sa tieto predmety do zbierky dostali.
“Donútiť pracovníkov múzeí k širšej spolupráci a vzájomnej diskusii” nemožno. Kurátori spolu súperia a konzervátorovi, ktorý je možno aj dnes organizačne radený medzi technicko-hospodársky pracovník, nie sú často ochotní priznať status odborného pracovníka. Konzervátori si zase myslia svoje o kurátoroch, ktorí ich žiadajú aby im prezradili či soška je zo sadry alebo alabastru. Poukázať na vedomosti, schopnosti a zručnosť konzervátorov a prezentovať ich je jednou s priorít Obnovy, ale zmeniť postoj a vykoreniť predsudky nie je krátkodobá úloha. -
Aktuálne ceny keramických fliaš na nemeckom trhu.
Zľava:
1 Mineralwasserflasche Selters, 24 cm, cca 1880 = 1,- €
2 Mineralwasserflasche Weilbach Schwefelwasser, 23,5 cm, cca 1830-1840 = 13,- €
3 Mineralwasserflasche Echzell Römerbrunnen, 23 cm, cca 1880 = 25,50 €
4 Mineralwasserflasche Curfürstenthum Trier (CT), 28 cm, cca 1750 = 250,- €
-
Aj keď sme opustili bezpečné vody informačného potenciálu múzejného zbierkového predmetu nedá mi pripísať aspoň niekoľko poznámok.
Súhlasím so zuzanou, že nie je problémom správcu akéhokoľvek majetku neetickosť jeho nadobudnutia majiteľom. Pokiaľ má výhrady môže sa zbaliť a vypadnúť. Nikto nebude na jeho názor zvedavý, najmä pokiaľ je majiteľom štát, ktorý si legislatívnou úpravou zlegalizuje akýkoľvek neetický počin. Ale to nie je otázka iba obdobia Slovenského štátu a židovskej obce. Alebo že by židovský majetok a židovský život mal vyššiu prioritu ako majetok a život Slováka. To čo sa dialo po oslobodení bolo rovnako neľudské, neetické a hrozné ako všetko čo sprevádza každú historickú dobu. Lenže to netrvalo necelých sedem ale štyridsať rokov. Slováci rovnako prichádzali o majetky, život, existenciu a samozrejme aj predmety zberateľského záujmu, ktoré skončili v galériách a múzeách.
Vyrovnanie týchto krívd rieši reštitučný zákon a pokiaľ okradnutý vedel preukázať, že predmety spravované múzeom sú jeho majetkom, boli mu vrátené. Nemyslite si, že sa nenašlo dosť podnikavcov, ktorí sa aj na reštitúciách chceli obohatiť alebo stratili o reštitúciu záujem keď zistili, že ich majetok bol zapísaný ako kultúrna pamiatka a nemožno ho predať do Rakúska.
Rovnako súhlasím so zuzanou, že existuje nepatrný rozdiel medzi zavlečené a zničené kultúrne dedičstvo. Na rozdiel od nej som si však spočítal, že tých židovských predmetov skonfiškovaných štátom (aspoň podľa článku, ktorý sem zavesil asomtam) bolo 447 a pokiaľ by boli dodnes v múzeách tvorili by podstatnú časť ich zbierok – 0,055%. Aj keď nechcem zľahčovať etický problém myslím si, že neetickosť ich nadobudnutia akosi stratila zuby, pretože pôvodní vlastníci sa o ne už dávno mohli prihlásiť. Okrem toho tento problém nie je iba problémom Slovenska ale, z historiografického hľadiska, celej Európy.
pedro, mám rovnaký morálny problém s tým, že u nás v múzeu je Tóra ako s tým, že je tam esterházyovský strieborný príbor. V oboch prípadoch je to súčasť nášho kultúrneho dedičstva, na rozdiel od diela Rembrandta van Rijna – V orientálnom tábore. -
Drahí kolegovia, diskutujúci. Aby som pravdu povedal riešenie – neriešenie ekonomických otázok našich múzeí nie je mojou najobľúbenejšou témou a tak som sem preniesol príspevok hodný diskusie.
Ešte k tej informačnej strate. To je trocha na diskusiu. Iste, keď sa niečo na predmete poškodí, tak može dôjsť aj k strate nejakej informácie, ale aj poškodenie samotné je informácia, s ktorou možno pracovať. Napríklad, keď sa ti dostane do ruky zbraň, na ktorej vidíš niečo, čo na ňu nepatrí, je to informácia, že sa s ňou niečo robilo a môžeš tieto zmeny vysledovať. Horšie je to už s časovým zaradením zmien. A nastáva otázka. Akým spôsobom najlepšie uchováš výpovednú hodnotu zbrane? Môžeš nechať odstrániť česti ktoré evidentne nie sú pôvodné, dať to zreštaurovať a môžeš získať nádherný reprezentatívny predmet – a jeho vzhľad pred zreštaurovaním ostáva iba v správe reštaurátora. (samozrejme teraz nehovorím len o jednej skrutke Wink)
Tak napríklad táto pištoľ. Do múzea prišla ako pištoľ ráže 19 mm, teda bola viac menej v celku a tak je aj zapísaná. Na kartičke je už iba ako pažba pištole (pravdepodobne kresadlovej) – hlaveň a zámok sa stratili v systéme. Jadiným šťastím je, že sa všetky “prebytočné” súčiastky ukladali do jednej debničky, takže sa toho podarilo dodatočne dosť nájsť, vrátane pôvodných skrutiek. Niektoré z týchto skrutiek sa dokonca podarilo priradiť ku konkrétnej zbrani, lebo mali čísielko, ktoré sa zhodovalo s označením zachovanej časti kovania.
K pripevneniu hlavne tejto bol spomezdzi všetkých skrutiek, čo máme, sedel iba tento jediný a z tohto typu viac ani nebolo – a hlavne nekládol žiaden odpor. Pokiaľ sa tam pôvodne nemala dať naskrutkovať, tak tento fakt je pre mňa informáciou o tom, že ten závit už bol niekedy prerezaný a táto informácia pomôže aj pri neskoršom reštaurovaní, lebo sa na to nepríde až počas práce.
Nechávam to teda na vás kustódi, kurátori, konzervátori a reštaurátori… ako je to s tou autenticitou, reprezentačnou a informačnou hodnotou a kvalitou múzejného zbierkového predmetu. Čo nám v tejto otázke radia etické kódexy, čo rozum a čo srdce.
-
PavolR, si jeden z mála návštevníkov Obnovy, ktorý doznal svoju príslušnosť k múzejnému stavu. Pretože toto nie je miesto na riešenie zásadných muzeologických otázok pozývam ťa do “konštruktívnej diskusie” kde sa problematike môžeme venovať podrobnejšie –
http://www.obnova.sk/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&t=30710&start=100&sid=adbba7e37054ab51b8a190afbd5c8c02