Jaroslav Liptay
Problematika vývoja a stavu ľudovej architektúry bola v minulosti často na okraji záujmu o diela klasického umenia a prevažne sa chápala iba ako epizóda v rozvoji tzv. „veľkej“ architektúry. Pritom aj v ľudovom staviteľstve nachádzame ojedinelé hodnoty a také prvky invencie, rozmanitosti a harmónie, ktoré aj dnes môžu byť príkladom a zdrojom inšpirácie.Diela architektúry v celom svojom vývoji sú predovšetkým výsledkom stretu idey s hmotou. Zdanlivo neobmedzené možnosti tvorcu síce narážajú „iba“ na limity odvodené z podmienok geografických, klimatických, sociálnych, spoločenských, náboženských, výrobno-technických a pod., historickým vývojom však vstupuje do tohto procesu aj fenomén kontinuity, preberanie, alebo ignorovanie tradícií. Aj keď v istom zmysle je aj inšpirácia iba invenčným preberaním vzorov dávno a nedávno minulých, keďže „všetko tu už raz bolo…“ Vždy sa však prejavuje najmä osobnosť autora, ktorý môže, ale aj nemusí alebo nedokáže uplatniť svoju erudíciu, tvorivosť, ambície, prípadne dravosť, ale aj etiku, mravnosť, úctu a pokoru. Mantinelmi autora sú jeho možnosti, schopnosti a svedomie, v značnej miere však aj platná legislatíva, národné a medzinárodné princípy a konvencie. Každý právny štát svojimi zákonmi uplatňuje stavebný poriadok, požiadavky na reguláciu výstavby s cieľom zvyšovania kvality architektonických riešení. Záujem spoločnosti alebo krajiny (regiónu) býva spravidla nadradený predstavám a želaniam jednotlivcov. Demokratický štát však aj legislatívu v oblasti výstavby a územného plánovania presadzuje tak, aby ona bola v konečnom dôsledku v prospech občanov, aby sa práva a záujmy jednotlivcov nepotláčali, alebo aby sa obmedzovali iba v nevyhnutnej miere.

Posledné desaťročia priniesli do búrlivého procesu výstavby a prestavby sídiel mnoho marazmu, výsledkom čoho je disharmonický obraz našich miest a dedín. V mestských aglomeráciách a väčších sídelných celkoch sú to predovšetkým bezduché sídliská a na vidieku neproporčná zástavba, čo však zväčša nereprezentuje moderný trend, ale spravidla ide o dôsledok živelných prílivov a kampaní rôzneho druhu a kvality. Vo všeobecnosti nejde len o zlyhanie tvorcov, ale aj o nedôslednosť a nekvalitu v činnosti príslušných orgánov, najmä stavebných úradov. Žiaľ, netýka sa to iba minulosti, takáto situácia sa prejavuje aj dnes. Dôvody sú rôzne. Nezáujem kvalitných architektov o úradnícku prácu, nevhodné pracovné a mzdové podmienky vo verejnej správe, časté zmeny v pôsobnosti výkonných orgánov, neujasnené kompetencie tak vo vnútri štátnej správy, ako aj vo vzťahu k územnej samospráve atď. Dôsledkom toho vznikajú neproporčné, až gigantické novostavby, novodobé zámočky, vyoblúkované vily, spupné sídla nedefinovateľného„orientálneho“ a inak bližšie neurčeného štýlu, prevažne zakrývané obrovskými múrmi a niekedy (doslovne) väzenskými plotmi.

Ďalšou hrozbou sa postupne stáva módna výstavba a prestavba objektov v štýle tzv. „alpského domu“, čím dochádza k uniformite zástavby nielen na vidieku, ale ja na predmestiach. Z kultúrneho hľadiska dochádza ku škodám, akými sú dnes v značnej miere postihnuté turistické strediská v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku a inde. Hrozbou pre objekty našej ľudovej architektúry je najmä nedostatok finančných prostriedkov na ich záchranu. Pravdou však je, že ani dostatok alebo prebytok financií nie je vždy zárukou kvalitných architektonických riešení. Orgány ochrany pamiatkového fondu síce uplatňujú príslušné (aj medzinárodné) kritériá, výnimočne aj postihy, ale iba v prípadoch, keď sú objekty a nehnuteľnosti predmetom individuálnej alebo územnej ochrany ( vyhlásené národné kultúrne pamiatky a pamiatkové územia).

Iným extrémom je snaha regulovať výstavbu v „národnom“ štýle. Nie je to dávno (počas minulého volebného obdobia), a mnohí s takou myšlienkou koketujú stále, keď sa začali pripravovať smernice a regulatívy pre architektonickú tvorbu v duchu akéhosi „národného realizmu“. Podľa týchto opatrení mali stavebné úrady vyžadovať v novej výstavbe uplatňovanie prvkov a znakov tradičnej ľudovej architektúry s cieľom dosiahnutia národného slohu v urbanizme a architektúre Slovenska. S takýmto prístupom sotva možno súhlasiť, najmä ak ho pripravujú úradníci bez všeobecnej širšej diskusie s predstaviteľmi stavovských organizácií a s odborníkmi príslušných odborných a vedeckých inštitúcií (ústavy SAV). No aj v prípade širšieho konsenzu môže byť takto ponímaný „národný“ prístup iba alternatívou k vývoju, ktorý sa zákonite uberá samostatnými tvorivými cestami, založenými najmä na invencii a tvorivom hľadaní tvorcu (architekta). Aj keď u vzdelaného autora je otázka kontinuity a tradície takmer už vždy zakódovaná v jeho podvedomí.

V našich podmienkach a podľa platnej legislatívy najmä autorizovaný architekt rozhoduje o naplnení požiadaviek stavebníka. Autor presadzuje alebo potláča svoje ambície prinášať nové invenčné a originálne riešenia, alebo zostáva poplatný vzorom a tradíciám (ale aj pseodotradíciám), alebo prchavému módnemu štýlu. Prvotný a základný význam má preto kvalita učebného procesu na príslušných školách a univerzitách, ako aj spoločenské, vedecko-technické a ekonomické podmienky tvorby. Až v treťom rade to môžu byť (niekedy možno dobre mienené) direktívy úradníkov, alebo presadzovanie tzv. smerníc a pokynov.

Usmerňovanie a regulovanie tvorby v „národnom“ (ľudovom) štýle a slohu s využitím prvkov a znakov tradičného ľudového staviteľstva je problematické a diskutabilné, nakoľko vtedajšie podmienky (sociálne, ekonomické, technologické a pod.) z čias vzniku pôvodnej ľudovej stavebnej kultúry dnes spravidla pretrvávajú už iba v spomienkach staršej generácie alebo v archívnych dokumentoch. Ak je dnes neadekvátna orba dreveným pluhom, preprava rebriniakom po zablatených cestách, tak nevhodne môže dopadnúť aj neuvážené a neodôvodnené uplatnenie a formálne použitie pôvodných prvkov a znakov ľudového staviteľstva. A ak by priamo predpisy v oblasti výstavby a územného plánovania umožňovali usmerňovanie rozvoja vidieka v „národnom“ štýle, dostali by úradníci takpovediac „kyjak“ na tvorivých architektov, lebo takýto druh „usmerňovania“ by sa dal ľahko zneužívať.

Napriek tomu si myslím, že tvorivé hľadanie v tradíciách a bohatých formách ľudového staviteľstva je potrebné a užitočné. Aj velikán našej architektúry Dušan Jurkovič sa inšpiroval tradíciami nášho vidieka. Našťastie nie pod tlakom úradníkov a podľa administratívnych predpisov. Niektoré nové pohľady na túto tému by zrejme mohla priniesť len rozsiahla tvorivá diskusia príslušných odborníkov napr. v odborných periodikách a v časopisoch o bývaní. Osobne si však myslím, že zásadné východiská by mali byť jasné. Pre pamiatkárov je ochrana ľudovej architektúry povinnosťou, pre tvorcov novej architektúry sú objekty ľudového staviteľstva vzorom, inšpiráciou, teda jednou z možností. Ich povinnosťou je totiž tvoriť architektúru novú, pôsobivejšiu, dokonalejšiu, harmonickejšiu. Hodnoty minulosti však majú v tomto tvorivom (ale aj administratívnom) procese opodstatnené miesto.

Ing. arch. Jaroslav LIPTAY, CSc. (1947),
absolvent v ateliéri prof. Dr. Ing. arch. Emanuela Hrušku, DrSc. na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave v r. 1971. Od ukončenia štúdia pôsobí v oblasti ochrany pamiatkového fondu, v súčasnosti je pracovníkom sekcie kultúrneho dedičstva na Ministerstve kultúry SR.

Tento referát bol prednesený na konferencii ICOMOS k problematike ľudovej architektúry v rumunskom meste Tusnad na jar v r.1999