(Pred 80 rokmi zomrel Jozef Ľudovít Holuby)
15. júna uplynulo 80 rokov od smrti Jozefa Ľudovíta Holubyho, evanjelického farára, významného slovenského národopisca, buditeľa a najmä vynikajúceho botanika. Svojim životným dielom sa zaradil medzi vynikajúce osobnosti našej národnej a kultúrnej histórie ako učenec a vedec svetového mena, ako všestranný učenec a pravý slovenský polyhistor, ktorý nevšedným spôsobom reprezentoval náš národ na vedeckom poli.

Narodil sa 25. marca v Lubine (pri Novom Meste nad Váhom), študoval na gymnáziu v Modre v čase rektorstva Jána Kalinčiaka, neskôr teológiu na evanjelických lýceách v Bratislave a Viedni. V metropole vtedajšieho Rakúsko – Uhorska sa zoznámil s redaktorom “Slovenských novín” Danielom Lichardom a u jeho brata Ľudovíta pôsobil v Skalici po skončení štúdii (1860 – 61) ako kaplán. Už počas štúdií sa vyprofiloval jeho úzky vzťah k slovenskému národu, i keď bol zástancom československej jednoty. V rokoch 1861 až 1909 bol až do konca svojej aktívnej pastorácie evanjelickým farárom v Zemianskom Podhradí, kde prežil najaktívnejšiu časť svojho života. Práve tu sa v botanike vypracoval na uznávaného odborníka najvyššej úrovne, čoho dokladom bolo množstvo vedeckých úvah, publikácií a príspevkov uverejnených v tom čase v rozličných časopisoch v celej Európe. Udržoval korešpondenciu s poprednými európskymi botanikmi. Významný uhorský univerzitný profesor Vincent Borbas nazval Holubyho prvým batografom Uhorska a najlepším znalcom premenlivých druhov ostružín, ktoré uviedol do európskej vedy. Návštevu popredného monografa ostružín Dr. Wilhelma Fockeho v Zemianskom Podhradí opisuje Holuby, ” aby na vlastné oči videl bohatosť na druhy, bastardy a formy tohto ostnatého rodu, a keď som ho zaviedol do blízkej seči, mal oči nechať na maliniakoch, sem tam popreplietaných svojimi dlhými ostnatými šľahúňmi, ako to podľa vlastného priznania, ešte nikdy také nebol videl.” Okrem botaniky sa významne zapísal do povedomia svojimi národopisnými prácami, najmä z Bošáckej doliny. Vzťah k ľudu a spôsob, ako k nemu pristupovať, mal už z rodičovského domu a takmer polstoročné pôsobenie na jednom mieste mu umožnilo dôkladne spoznať život ľudí a zozbierať množstvo národopisného materiálu, vypublikovaného napr. v Slovenských pohľadoch a iných časopisoch, ktorý dodnes naša etnografia vysoko oceňuje. Príležitostne sa zaoberal aj históriou a archeológiou, spolupracoval s Maticou slovenskou a Muzeálnou slovenskou spoločnosťou. Oženil sa s Emíliou, rod. Čulíkovou, z ktorou vychoval štyri deti. Vo veku sedemdesiattri rokov odišiel zo Zemiansko Podhradskej fary na penziu ku svojej dcére Božene Žarnovickej do Pezinka a tu ešte 14 rokov botanizoval, písal postrehy z dejín mesta, okolia, života tunajších obyvateľov a dopisoval si s poprednými slovenskými a českými osobnosťami. Za zmienku stojí jeho priateľstvo so známym spisovateľom Alojzom Jiráskom, ktorý ho navštívil v Zemianskom Podhradí a na sklonku života v Bratislave a Pezinku. 16. decembra 1922 mu za jeho celoživotnú vedeckú prácu udelili na Karlovej univerzite v Prahe čestný doktorát prírodných vied. Zomrel v Pezinku 15. júna 1923 ako 87 ročný a tu je aj pochovaný. Mestský magistrát si uctil J. Ľ. Holubyho pomenovaním ulice po ňom a na dome, v ktorom žil a zomrel, bola umiestnená pamätná tabuľa. ( Dom na Holubyho ul. č. 47. ) Pamätné dosky boli umiestnené taktiež v Lubine a Zemianskom Podhradí. Na počesť J. Ľ. Holubyho udeľuje od r. 1984 Slovenská botanická spoločnosť pri SAV za mimoriadnu vedeckú prácu v botanických vedách pamätnú Holubyho medailu.

Martin Hrubala

Lit.: Význam osobnosti Dr.h.c. Jozefa Ľudovíta Holubyho v dejinách vedy na Slovensku. Zborník zo seminára pri 150. výročí narodenia. Zost. M. Vozárová. Bratislava 1986.
Národopisné práce. Zost. J. Mjartan. Bratislava 1958, II. vydanie.