Naši pamiatkari si nedávno pripomenuli päťdesiatiny inštitúcie na samej špici ich celoslovenskej hierarchie – Pamiatkového ústavu. Na prahu nového obdobia však stoja nielen v pekných rečiach gratulantov, ale doslova. Novela zákona o pamiatkovom fonde im totiž vkladá do rúk právomoci úradu – presnejšie špecializovanej štátnej správy – a s nimi novú zodpovednosť. Čo to bude znamenať?„To, čo dnes vykonávajú vo vzťahu k pamiatkam okresné a krajské úrady, bude mať na starosti sieť našich 24 pamiatkových pracovísk,“ vysvetľuje generálna riaditeľka Pamiatkového ústavu PhDr. Katarína Kosová. „Občan, ktorý potrebuje záväzné stanovisko či rozhodnutie štátu kvôli prestavbe či rekonštrukcii svojho pamiatkovo chráneného objektu, ho nebude musieť žiadať od úradu, ktorý si tak či onak vždy najprv vyžiadal názor od nás, ale vybaví to priamo, na jednom mieste.“Časť pamiatkarov si už dopĺňa vedomosti o právnych normách upravujúcich správne konanie a všeobecne o výkone štátnej správy. Riaditeľka prezradila, že niektorí majú obavy z novej zodpovednosti, najmä z toho, že budú vstupovať do právnych vzťahov s finančnými dôsledkami. Ona sama to však vidí inak. Verí, že takto budú pamiatkari „silnejší“ na prospech pamiatky a jej prostredia.„Odborné know-how, ktoré sme doteraz poskytovali ako podklad (nie vždy akceptovaný, najmä ak mal úradník iný názor), budeme odteraz vydávať ako rozhodnutie a výkonne ho uplatňovať,“ vraví. „Nebudú sa už prehadzovať horúce zemiaky medzi pamiatkarmi a štátnou správou.“Pamiatkari sú vlastne jediní, ktorí v procese všeobecného odovzdávania kompetencií centrálnych orgánov nižším, kompetencie naopak nadobudli. Má to svoju logiku z odbornosti profesie. Posudzovanie objektov či súborov pamiatkového fondu takisto ako hodnotenie jeho území si vyžaduje celoslovenské, nie regionálne, či dokonca miestne hľadisko.
Na med a bič zatiaľ nemáme
Na uplatňovanie litery zákona bude mať nový pamiatkový úrad i sankcie, no podľa riaditeľky to nie je cesta, ktorú uprednostnia. Ak aj nie hneď, časom budú môcť vlastníkov pamiatok presviedčať o správnej opatere a obnove ich objektov nielen odborným slovom, ale aj prísľubom štátneho príspevku – tak ako v iných civilizovaných krajinách.Spomína gemerské nástenné maľby v sakrálnych objektoch. Sú to unikátne pamiatky, ale ťažko čakať, že by cirkev alebo veriaci v Šiveticiach, Ochtinej, Rákoši a inde (maľby v Štítniku sú na tom vraj relatívne lepšie) dokázali zohnať či zozbierať prostriedky na ich odborné reštaurovanie. V iných krajinách by štát prispel, nikde v Európe ju však neplatí celú. Dá desať, dvadsať, tridsať percent – ako motiváciu a vyjadrenie solidárnosti s vlastníkom či ako istú „náhradu“ za jeho obmedzovanie a požadovanie nadštandardu v materiáloch či remeslách. Všade vo svete sa obnova pamiatok financuje z viacerých zdrojov a pri ich získavaní sa vlastníci vraj všade riadne zapotia. Hoci nejde o nijakú sentimentálnu charitu, ako si ešte mnohí myslia. A myslia si to asi najmä tí, ktorým nie je celkom jasné, čo je to vlastne kultúrne dedičstvo. Určite to nie je čerešnička na torte, zopár najvychytenejších pamiatkových skvostov. Kultúrne dedičstvo sú napríklad centrá väčšiny našich sídiel, miest i dedín, niekde historické jadrá – prostredia s rozvojovým potenciálom. Investície nie sú peniaze „vyhodené“ na pamiatky. Znamenajú pracovné miesta, podporu podnikania – aj bez zreteľa na turistov.„Pred niekoľkými rokmi mi na konferencii Európskej únie bolo ľúto, že tam namiesto mňa nesedí radšej niekto z ministerstva hospodárstva alebo financií,“ spomína K. Kosová. „Všetci rečníci zo západnej Európy unisono hlásali, že každá marka, frank, gulden na kultúrnu pamiatku sa niekoľkonásobne vracia. Lebo primárne vytvára pracovné príležitosti, ekonomické prostredie. Pamiatková starostlivosť nie je nadstavba. To sa hlásalo za socializmu, a nie je to pravda.“Zahraniční hostia na konferencii k výročiu Pamiatkového ústavu navštívili Gemer a Spiš. Hoci veľká časť tamojšieho dedičstva zatiaľ márne volá po obnove, títo znalci školeným okom dobre videli aj bez zásahu reštaurátora. „Vyslovene závideli, čo tu všetko z dávnej minulosti pretrvalo,“ spomína riaditeľka. „Je to vraj základ, aký v západnej Európe už dávno neexistuje.“No azda práve preto sú opodstatnené isté obavy kultúrnej verejnosti, že pre dnešné, neraz dosť bezohľadné presadzovanie tzv. ekonomických záujmov, a najmä pre snahy niektorých jednotlivcov rýchlo sa obohatiť, príde časť týchto hodnôt o šancu dožiť sa žičlivejších čias. Katarína Kosová zareagovala na obavy spontánne a netradične: „Škoda, že vždy nemáme možnosť hovoriť so skutočnými vlastníkmi pamiatok, len s rozličnými sprostredkovateľmi. Vlastníka by som asi rýchlejšie presvedčila, že majetok, bohatstvo – ak ho má dlhodobo tešiť – potrebuje aj tradíciu. A tá si žiada rešpektovať na jeho dome, kaštieli či kúrii pamiatkarske kritériá..
Príklady tiahnu – našťastie aj dobré
Súkromníci, kultivovaní majitelia pamiatok, sú jedným z vážnych činiteľov pamiatkovej starostlivosti. Kus jej nádeje. Isteže, sú aj podnikatelia, ktorí sem prinášajú tzv. „podnikateľské baroko“, domy oblepené falošnými balustrádami a inými pseudoslohovými historizujúcimi prvkami. No s tými si ďalšia, kultúrnejšia generácia ľahko poradí.Máme už dosť dobrých príkladov starostlivosti o pamiatkové objekty v súkromnom vlastníctve? „Nejaké máme. Ale ešte dlho to nebude dosť. Na námestí v Banskej Štiavnici má napríklad dom poslanec Binder. So šindľovou strechou, aká tam má byť, na fasáde s dvoma nádherne zreštaurovanými iluzívnymi oknami – výsledok je nesmierne pôvabný, niet na ňom chyby,“ tvrdí K. Kosová. „Alebo krásny renesančný kaštieľ vo Fričovciach. Pustol a pustol, a dnes sa zo súkromnej iniciatívy prešovskej firmy LTD, s. r. o. obnovuje veľmi systematicky a podľa všetkých zásad. Aj bankový sektor už zreštauroval rad objektov. Za všetky možno vyzdvihnúť Slovenskú sporiteľňu v Martine, ktorú sme aj preto nominovali na prestížne ocenenie EUROPA NOSTRA. Alebo objekt tzv. Bosákovej banky v Prešove, obnovený na vysokej úrovni Východoslovenskými energetickými závodmi. Na to, aké skromné prostriedky sú dnes k dispozícii zo štátnej kasy, teda z fondu Pro Slovakia, zmenilo sa v našich mestách obdivuhodne veľa.“Novopečeným vlastníkom pamiatkových objektov sa ústav snaží vyjsť v ústrety. Adresoval im malého sprievodcu, manuál, ktorý ich navedie správnym smerom pri úvahách, čo s nimi. Keď som sa Kataríny Kosovej spýtala, na čo je z diela uplynulých desaťročí v Pamiatkovom ústave obzvlášť hrdá, spomenula Súpis pamiatok na Slovensku. Veľkú kolektívnu prácu zostavenú v šesťdesiatych rokoch pod vedením výrazných osobností našej pamiatkovej starostlivosti, architekta Jána Lichnera a PhDr. Alžbety Güntherovej. Dala po prvýkrát komplexnú a konkrétnu predstavu o tom najcennejšom, čo sme zdedilli po predkoch. Keďže súpis už v mnohom zastaral, lebo aj poznanie a hodnotenie pamiatok podlieha vývoju, ctižiadosťou riaditeľky ústavu je revízia súpisu a vydanie v novej podobe. Mal by vychádzať postupne v mnohých dieloch, zaznamenávajúc pamiatkový fond miest, okresov či prirodzených regiónov, aby plnil viaceré, nie iba čisto odborné funkcie. Určite takto poslúži aj v rámci cestovného ruchu.Výkonnou redaktorkou niekdajšieho Súpisu pamiatok bola dr. Mária Kosová, matka Kataríny Kosovej. „To znamená, že uprostred starostlivosti o pamiatky žijete vlastne od malička, po celý život,“ vravím užasnutá. „Nemáte niekedy chuť oddýchnuť si od nich?“ pýtam sa na záver. „Ani nie, skôr od práce ako takej. Inak je to pre mňa celkom prirodzené,“ odpovedala K. Kosová. „Žijem v starorodičovskom interiéri, kde som vyrastala, a to je príjemný pocit. Nie je azda pre každého človeka príjemnejšie žiť na miestach, ktorým vtlačili pečať viaceré generácie, než v anonymnom prostredí bez kultúrnej tradície?“
Viera Vojtková

Zdroj: Hospodárske noviny