Maľba Rudolfa Filu túži presiahnuť sama seba. Otvára možnosti pohľadov, ale zároveň má svoju jasnú reč. Slovami spisovateľa Pavla Vilikovského, „maľba sa vo Filovi obzerá, vyjavuje sa Filom. Potrebujú sa navzájom, ale každý si prostredníctvom toho druhého vybavuje svoje.“ Maľovanie je pre Filu radostný proces, a nie trápenie, ktorého by sa chcel čo najskôr zbaviť. „Maľba sa nikdy nekončí,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME maliar, ktorý sa vo svojom bratislavskom ateliéri rád obklopuje aj dielami iných umelcov. Pozorne načúva ich reči, aby viedol svoj dialóg so svetom. So svetom, kde vládne slobodné myslenie a šiesty zmysel.Šiesty zmyselDo 10. júna je v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne sprístupnená výstava Rudolfa Filu, ktorú kurátori – filozofi Peter Michalovič a Miroslav Marcelli a študentka z Trnavskej univerzity Anna Lenková – pripravili v rámci projektu TransKunsthalle. Dali jej názov Šiesty zmysel, ktorý má navodiť dialóg medzi výtvarným umením a filozofiou. Na výstave sú oleje, ale aj horizontálne umiestnené cykly autorových premalieb a prekresieb tlačí, reprodukcií a fotografií. Pred divákom sa otvára výtvarný oblúk štyridsiatich rokov, ktorý sa snaží priblížiť aj dianie v súčasnej filozofii. Charakteristické pre túto výstavu, ako aj pre celú Filovu tvorbu sú obrazy označované ako telovky. Maliar na nich voľbu makrodetailu konfrontuje s našou reakciou, čím nám pripomína, že telesnosť možno prekonať iba tým, ak sa k nej naplno priznáme.

Dialóg medzi sférou vizuálneho a vypovedateľného napomáha pochopiť našu existenciu vo svete, naše kontakty so svetom. Na jeho začiatku stoja zmyslové orgány chuť, čuch, hmat, sluch, zrak – avšak na jeho konci šiesty zmysel – zmysel pre súvislosti, ktorý akoby vnášal poriadok do zmyslového vnímania. Šiesty zmysel ponúka mohutné zmyslové pocity a diváka nemilosrdne vťahuje do svojho príťažlivého sveta.

„Pojem by mal syntetizovať všetky zmysly a pozdvihnúť ich do duchovnej oblasti,“ hovorí Rudolf Fila. „Vždy som sa snažil o preklenutie priepasti medzi estetikou a duchovnom. Medzi tým, čo je v umení zobrazujúce a čo je nad zobrazeným. Z toho vyplývajú aj postupy, ktoré uplatňujem. Zasahujem buď do vizuálnych citácií, alebo predlôh – teda hotových artefaktov s úmyslom, že chcem posunúť význam, ktorý môže byť niekedy iba zmyslový.“

Maliar-filozof, čiže Filazof

Výtvarná teória s obľubou zaraďuje Rudolfa Filu k maliarom-filozofom. Sám maliar sa tomuto zaškatuľkovaniu bráni, pretože tvrdí, že všetky pojmy v umení sú aj tak len pomocné. „Keď niekto pri maľovaní myslí, tak ho hneď vyhlásia za filozofa. Je to len vymedzenie alebo vytriedenie matérie, s ktorou umenie narába a málokedy postihne to, čo je nad tým,“ hovorí Fila. „Na druhej strane si myslím, že väčšine umeleckej produkcie chýba tento rozmer. Je závislá len od zmyslov, od technickej a remeselnej zručnosti. Teda od vonkajších predpokladov. To, čo sa vznáša nad tým, jej však často chýba.“

Pre Rudolfa Filu je maľba nikdy sa nekončiacim dobrodružstvom. Na rozdiel od povykov radikálnych avantgardistov nepovažuje maľbu za mŕtvu. „Stále sa usilujem prekračovať vyhlasovaný koniec maľby tým, že citujem alebo prevezmem isté dovŕšené maliarske výkony. Sám seba presviedčam, že je možné tento koniec posunúť. Maľba sa nikdy nekončí. Človek by sa nemal zmieriť s radikálnymi zvratmi, ktoré na prvý pohľad vyzerajú neprekročiteľné. Mal by hľadať ďalej.“

Aj v premaľbách a zásahoch do diel iných autorov má Fila svoje hranice. Na rozdiel napríklad od jeho rakúskeho kolegu Arnulfa Rainera, ktorý s veľkým vzrušením premaľuje aj barokový originál. „Nie som až taký radikálny a nemám Arnulfovu odvahu. Asi je to úcta k významným umeleckým dielam z minulosti. Skôr komentujem, než ničím. Moje zásahy málokedy zničia dielo, sú len ďalšou vrstvou, ktorá mení jeho zmysel. Aj keď ide o gýč, nedeštruujem ho. Zároveň si dávam veľký pozor, aby bola moja premaľba technicky kvalitná. Nepremaľoval by som vec, keby som o nej vedel, že po čase opadá.“

Filova škola?

Maľba je pre Filu denný chlebík, ktorý má punc tichej slávnosti. Naučila ho to škola a tridsať rokov pedagogickej praxe. Nemaľovať len vtedy, keď je chuť, ale najmä vtedy, keď je čas. Keď opadnú povinnosti, maliar sa hlavou vrhá do svojho výtvarného rybníka. „Treba si navyknúť disciplíne, ktorá väčšinu pedagógov omína. Sťažujú sa, že nemajú čas na svoju tvorbu a dlho im trvá, pokiaľ sa preorientujú zo školských povinností. Ja som nikdy nemal pocit, žeby ma škola oberala o čas. V prítomnosti študentov som mal pocit, že kreslia za mňa.“

Stredná škola umeleckého priemyslu v Bratislave poskytovala Filovi v minulosti duchovný azyl – umeleckú slobodu. Nemusel maľovať obrazy, ktoré chcela strana a vláda, ale mohol si robiť svoje. Cez Filov pedagogický pohľad prešlo množstvo výtvarníkov, ktorí sa stali výraznými osobnosťami na slovenskej umeleckej scéne. Spomeňme aspoň manželov Bočkayovcov, Vladimíra Kordoša, Ľudovíta Hološku, Jána Bergera, Dezidera Tótha, Jozefa Bednárika či nedávno zosnulého Aleša Votavu. Napriek tomu, bývalý pedagóg odmieta stotožniť sa s pojmom Filova škola.

„Na študentov som sa nikdy nepozeral ako moje zrkadlo. Naopak, ak mi niekto doniesol vec, ktorá sa príliš podobala na moju, tak som úškrnom dal najavo, že sa to nepatrí. Myslím, že len málo žiakov pokračuje v mojom programe. Necítim nejakých nohsledov, a to je príjemné. Podarilo sa niečo, za čo môžem byť šťastný. Rozhodne nemám pocity ako naši páni profesori, ktorí nám znižovali známky, keď sme sa od nich odchyľovali.“

Skalpel Jiřího Kolářa

„Jedinečnosť maliarskeho uchopenia sveta je založená na vibrovaní medzi pravdou a básňou, realitou a ilúziou. Projektuje troj– až štvorrozmerné vízie na dvojrozmernú plochu obrazu. Jedným razom sa vie zmocniť celého priestoru, ale fázovaním či epickým rozprávaním dokáže zapojiť do hry i čas, ktorý je ináč doménou akustických umení.“

V týchto slovách Rudolfa Filu akoby vzdialene zaznieval dotyk s jeho dlhoročným priateľom Jiřím Kolářom, ktorému pripravil viacero výstav v Brne, Ostrave i Bratislave. Osemdesiatsedemročný Kolář, ktorého meno sa dostalo do lexikónov svetového umenia, je už v súčasnosti pripútaný na vozík vo svojom pražskom byte. Ako však hovorí Rudolf Fila, mentálne uvažovanie mu strháva z veku niekoľko desaťročí.

„Mám k nemu veľkú úctu už ako k básnikovi, ktorý veľmi plynulo prešiel do výtvarnej oblasti. Jeho básne narábajú podobne primárnymi postupmi v oblasti slovesnej, ako aj vo výtvarnej sfére. Aj na svojich kolážach používa často banality, ktoré však následne podáva v bravúrnej metamorfóze. Keď raz na neho použili metaforu, že svoje obrazy komponuje nožnicami, tak sa ohradil a povedal: nožnice nepoužívam, iba skalpel. To sa mi zdá premyslené a vystihuje to jeho čistotu vyjadrovania. Hoci nemá žiadne výtvarné vzdelanie. Jeho básnicko-filozofická orientácia je unikátna a zároveň povznášajúca.“

V súvislosti s Kolářom môžeme spomenúť Filove intervencie do kníh, kde autor narába grafickými posunmi a zásahmi, ktoré môžu často vyzerať ako cenzúrne. Väčšinou však posúvajú výtvarnú problematiku týchto kníh a niekedy aj redukujú a pozmeňujú zmysel textov. Filove intervencie sa dajú považovať za obdobu klasických skicárov, ktoré takisto robili invenčný prieskum. Nejde o devastáciu knihy, ale o zmenu jej vyznenia.

ĽUDO PETRÁNSKY