Nebola iba najvýznamnejšou ženou na habsburskom tróne. Svojimi činmi sa zaradila aj medzi vôbec najvýznamnejších habsburských panovníkov. Pričom stále zostávala ženou, ktorá milovala, bola milovaná a rodina pre ňu znamenala viac než bolo vtedy zvykom.
Jej celý titul znel Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. Keď sa ale 13. mája 1717 narodila, bola “iba” najstaršou dcérou rakúskeho cisára Karola VI., u ktorej sa nepočítalo s nijakými panovníckymi povinnosťami. Až keď vytúžený syn stále neprichádzal, vyhlásil cisár tzv. Pragmatickú sankciu, v ktorej uznával i ženské následníctvo trónu. Zároveň sa, za cenu mnohých ústupkov, snažil, aby Máriu Teréziu akceptovali ako panovníčku i ostatné európske štáty. Bolo to však márne. Len čo 20. októbra 1740 zomrel, dohodnuté zmluvy hneď prestali platiť. Do Rakúska vtrhol s územnými nárokmi bavorský vojvoda Karl Albrecht a pruský kráľ Fridrich II., za tichej podpory Francúzska, zasa napadol Čechy a Moravu.

Nasledovala sedemročná vojna a na jej konci sa Mária Terézia musela v prospech Pruska vzdať skoro celého Sliezska. Víťazom však bola i tak najmä ona. V ťažkej situácii, v podstate osamotená, dokázala nielen udržať jednotu krajiny, ale dosiahla i to hlavné – oficiálne ju uznali panovníci celej vtedajšej Európy. Pritom, ako neskôr sama spomínala, Karol VI. sa síce snažil zaistiť dcérino medzinárodné postavenie, ale nedostala od neho nijaké informácie o skutočnom stave monarchie. Ani raz ju nevzal na zasadnutie štátneho kabinetu, nepoučil ju o vedení armády, o medzinárodnej situácii, či o systéme vládnutia. Všetko sa musela naučiť iba sama. Priamo počas vojny, takmer neustále tehotná a obklopená ľuďmi, ktorých dôveru si ako žena získavala iba veľmi ťažko.

Mária Terézia sa pokúsila dobyť Sliezsko späť ešte počas ďalšej vojny s Pruskom, ale ani vtedy nebola úspešná. Ku koncu vlády však rozšírila habsburskú monarchiu o veľké územia získané pri delení Poľska a o niektoré menšie aj pri južných hraniciach.
Najpodstatnejšie sú ale zásluhy Márie Terézie na vnútornej premene habsburskej ríše. Hneď v začiatkoch vládnutia si uvedomila jej zaostalosť, nejednotnosť a ekonomickú a vojenskú slabosť. Okamžite preto začala s reformami, ktorých výsledkom bolo, že z voľného zoskupenia krajín, ktoré spájala iba osoba panovníka, vznikol jednotný štátny útvar. S pevne centralizovanou mocou a schopný ďalšieho vývoja.

Mária Terézia prikročila najskôr k reformám v armáde, ktorá dostala jednotné vedenie, nový spôsob výcviku a na svoju dobu najmodernejšiu výzbroj. Pre oblasť poľnohospodárstva bol podstatný tzv. tereziánsky kataster, v ktorom sa po prvý raz presne zachytilo vlastníctvo pôdy v celej habsburskej ríši. Na jeho základe potom vznikol urbársky patent s presne určenými povinnosťami poddaných voči vrchnosti. Čím sa podstatne zlepšilo ich, dovtedy celkom nerovnoprávne, postavenie. Významná bola i jej podpora manufaktúr. Na Slovensku vznikli napríklad v Šaštíne (bavlnené látky), Holíči (majolika) a v Bernolákove (kartún). Rovnako podporovala pestovanie nových plodín (zemiaky, ďatelina, kukurica, tabak) a plemien dobytka, ktoré prinášali vyšší úžitok.

Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku od 6 do 12 rokov a vytvorila stabilný školský systém. Zreformovala súdnictvo, ktoré malo dovtedy rôzne krajové modifikácie a v mnohom ešte stredoveký charakter. Vznikol jednotný občiansky zákonník Lex Teresiana a v ňom už platila zásada, že pred súdom sú si všetci ľudia formálne rovní. Jej zásluhou sa tiež vytvoril systém prvých nemocníc a zdravotné komisie na boj proti nákazám.

Pokiaľ ide o súkromie, Mária Terézia sa v roku 1736 vydala za Františka Lotrinského. Na rozdiel od iných panovníckych zväzkov išlo o vzťah z lásky. Keď v roku 1745 zomrel, obliekala sa už iba do čierneho a s pietou udržiavala všetky miestnosti, v ktorých žil. V jej pozostalosti sa dokonca našiel lístok, kde si presne zaznamenala, koľko trvalo ich manželstvo: “29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní – čo je 10 781 dní a 358 744 hodín”.

Mária Terézia porodila 16 detí, z ktorých šesť zomrelo ešte za jej života. Mala k nim veľmi blízky vzťah a o ich výchovu sa sústavne zaujímala. Zároveň ich ale zapájala do svojej sobášnej politiky s cieľom ďalej rozšíriť habsburský vplyv v Európe. Bez ohľadu na ich skutočné city a potreby. Mária Karolína sa tak napríklad musela vydať za kráľa Sicílie, Mária Antoinetta za budúceho kráľa Francúzska, Mária Amália za vojvodu z Parmy a syn Ferdinand zasa získal sobášom modenské vojvodstvo.

V roku 1770 sa stal spoluvládcom Márie Terézie najstarší syn – neskorší cisár Jozef II. Chcela sa tak vyhnúť situácii, ktorú kedysi zažila sama a už vopred ho zoznamovala s budúcimi povinnosťami. Onedlho sa však začali dostávať do veľkých sporov, ktoré vyplývali z ich rôzneho pohľadu na poslanie panovníka. V tomto období sa tiež začalo zhoršovať jej zdravie poznačené mnohými pôrodmi a depresiami po smrti manžela.

Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 na zápal pohrudnice. Pochovaná je po boku Františka Lotrinského v kapucínskom kostole vo Viedni, kde je oficiálna hrobka panovníkov habsburskej ríše.

zdroj: sk.wikipedia.org, Friedrich Weissensteiner: Velcí panovníci rodu habsburského (1996)