Všimnúť si dieru medzi koncom Samovej vlády a vynorením sa Pribinu skladajúceho tehlu k tehle kostola na nitrianskom hrade nie je žiadny problém. Preto som sa rozhodol pokračovať práve touto témou a do tých 150 rokov (nechce sa mi to počítať presne) vniesť pochodeň svetla. Teda na to, čo už pochopiteľne vyhrabali archeológovia a vyňúrali historici v starých tučných knihách. Na to sa najskôr zastavím na úplnom, ale fakt úplnom konci Samovej vlády.

Po Samovej smrti

Viem, spomenul som to na konci predošlého článku, ale opakovanie matka múdrosti. Samo zomrel v roku 658 po 35 rokoch panovania (na človeka, čo zvládal štát, 12 manželiek a 12 svokier je to úctyhodný výkon). Kedže synov mal 22, neoficiálnych bohviekoľko, bolo jasné, že to ríša pokope nevydrží. Postupne začali odpadávať krajiny, ktoré si práve uvedomili, že s pridaním sa k Samovi vlastne len žartovali. Avari sa vrátili, tentoraz už ale nie so šabľou, ale s kamarátskou ponukou, či to spolu ešte neskúsia, že už budú dobrí. Pri pohľade na množstvo nových slovanských hradísk sa im ani nemožno veľmi čudovať.

Druhá šanca

Slovania to teda s nimi ešte raz skúsili. Avari už aj tak mali vplyv na kniežatstvá v regióne. Slovanská spoločnosť si ale uchovala svoju autonómiu. Aj na juhu, kde mali Avari priamy vplyv a kontrolu. Slovania sa stali pechotnou zložkou spoločných vojsk, ktoré radi chodili na výlety do Byzancie. Počas týchto ciest sa so Slovanmi zbližovali, až možno povedať, že sa vďaka tomu stali Avari multietnickou spoločnosťou. Postupne sa značne slovenizovali, dokonca prešli na usadlejší spôsob života (čosi ako sa neskôr stalo s Maďarmi). V 7. storočí sa tu usadili už natrvalo. Slovanské osídlenie sa však stále rožširovalo, začalo Avarov zatláčať. Od konca 7. storočia už Slovania získali, početnú, hospodársku a kultúrnu prevahu.

Obrat nastáva v polovici 8. storočia. Na Avarov sa zle pozeralo aj Karolovi Veľkému, ktorý by na ich území rád videl novú franskú marku.. Postupne si začína podmaňovať jedno územie za druhým a kovať svoju Franskú ríšu, ktorá položila základy Nemecka a Francúzska. Trochu to asi pripomínalo bratskú pomoc sovietských súdruhov v ’68, pretože Avari ho predtým už sami prosili, aby ich pred Slovanmi ochránil. Karol Veľký si túto príležitosť nenechal ujsť, cestou zlikvidoval bavorské povstanie, zabral Korutánsko (vtedy ešte slovanské, kde vládol knieža Boruta…hmm, čo by na to povedal Herr Haider). V dvoch výpravách v rokoch 791 a 795 Avarom prelomil chrbticu. Avarský kagan súhlasil s pripojením územia k Franskej ríši a dokonca chcel prijať kresťanstvo. Jeho veľmoži to už za taký super nápad nepovažovali a zabili ho. Tým spečatili svoj pád. Karolov syn Pipin nasledujúci rok rozboril hlavnú avarskú pevnosť a ich vojsko sa na úteku zastavilo až za Tisou. To bol koniec avarskej samostatnosti.

Slovania si tiež kopli. Vidiac oslabenie Avarov sa kniežatstvá na južnom Slovensku oslobodili od avarskej nadvlády, tentoraz už definitívne. Začali na nich dorážať až tak, že v roku 805 kagan Teodor požiadal Karola Veľkého o jednosmerný lístok do ríše pre seba a pre celý ľud. Ten vyhovel a usídlil ich medzi Savariu a Carnuntum (Szombathely v Maďarsku a Deutsch Altenburg v Rakúsku). Tí, čo sa presťahovali, postupne splynuli s Frankami. Tých, čo ostali, čakal rovnaký osud od Slovanov. Po 250 rokoch sa Avari defintívne vytratili z dejín.

Cesta do Nitry

Pád Avarov otvoril pre Slovanov z nášho územia podmienky pre vzostup. Kedže na páde Avarskej moci mali Slovania svoj leví podieľ a z vtedajších vojen sa nechodilo s prázdnymi rukami, dá sa povedať, že podmienky boli priam vynikajúce. Avarský a franský tlak vytvorili potrebu zbližovania a spoločnej obrany. Konečne aj Slovania prišli na to, že vzájomné hašterenie sa o to, kto lepšie máva sekerou nikam nevedie. A tak na začiatku 9. storočia sa spájaním menších území začína tvoriť Nitrianske kniežatstvo. Pochopiteľne, s domácou vládnucou dynastiou. O tom ale nabudúce.

Dejiny bez letopočtov alebo o živote za hradbami

To by bol výklad dejín. Poďme sa pozrieť teraz do domcov a na polia…nie doslova, vráťte sa k monitoru!

V čase Samovej smrti už Slovania prechádzali na úhorový sytém orby, čo im bolo vtedy takmer figu platné, kedže stále používali drevené plazové radlo. Pestovali ale už všetky druhy obilia. Od konca 7. storočia sa rožšírilo radlo so železnou radlicou a čerieslom, vďaka čomu rástli výnosy pôdy. Kone sa už chovali iba na jazdu. Kováčstvo a iné remeselné odvetvia sa zdokonaľovali. Vďaka tomu pochopiteľné rástla populácia. Kedže potravy bol dostatok, veľmoži v zaiste úprimnej snahe nedopustiť zlenivenie svojich poddaných značnú časť týchto potravín zaberali pre zásobovanie svojich vojenských družín, ktoré sa tak sprofesionalizovali. Bolo to potrebné, pretože spolu s rastúcou prosperitou bolo treba riešiť aj obranu. Družiny týchto bojovníkov sa tak stávali nielen jazdcami, ale aj posádkami nových a nových hradísk, ktoré sa stali centrami spoločenského a hospodárskeho života.

Panovníci po Samovi

Na záver taký menší dejepisný bulvár. Niektorí autori zo 17. storočia uvádzajú aj mená Samových nástupcov. Pripájam ich menoslov s upozornením, že väčšina slovenských historikov to považuje za výmysel.

Moravod (680-700), Svatben (od 720), Hormidor (796-805), Mojmír I. (811-820). Jeho synom bol historický Mojmír, podľa týchto autorov otec Rastislava a Bogislava. Svätopluk má byť zase Bogislavovým synom. Inu, názor si spravte sami.

Preslav (autor je členom občiny Dažbogovi vnuci)