Fotografia je médium, ktoré od svojho zrodu spôsobilo v dejinách umenia nemálo rozruchu. Najskôr sa o nej hovorilo ako o „niečom, čo zlikviduje klasické umenie,“ ohrozí jeho postavenie v rámci umeleckej scény, ale ona sa práve naopak, postupom času stala jej integrálnou súčasťou a včlenila sa do dejín umenia ako nový výtvarný žáner s vlastnými kvalitami a jedinečnými vyjadrovacími prostriedkami.
Vo svojich začiatkoch sa fotografia stala pomocníkom resp. akousi barlou pre maliarov konca 19. storočia, ktorí sa prostredníctvom fotozáberov pokúšali konštruovať kompozície vlastných obrazov,1 odhaľovať doteraz neznáme detaily pohybov /napr. cvalu koní/ a zvečniť výraz jedinečného okamžiku, ktorý zdĺhavé maľovanie v ateliéroch alebo v plenéri nedokázalo zachytiť.2 A práve táto skutočnosť – zachytenie okamžiku – je dôležitým prvkom dnešnej výstavy, na ktorej sa predstavuje svojimi divadelnými fotografiami Michal Pišný. Vstupuje do pohyblivého sveta divadelného javiska Slovenského komorného divadla v Martine a Mestského divadla v Žiline a zachytáva okamžiky predstavení, ktoré sú samé o sebe, bez ohľadu na fotografiu, jedinečnými dramaticko-výtvarnými dielami.

V spojitosti so scénografickým a kostýmovým prvkom jednotlivých hier sa v tvorbe Michala Pišného vyprofilovala skupina zaujímavých fotografií, ktorých základ je položený práve na výtvarných hodnotách divadelných predstavení, na hre so svetlom, farbami a hercami, ktorí v tomto prípade predstavujú akoby „nepodstatnú“ časť divadla. Dané scény sú určené predovšetkým na zmyslové a emocionálne pôsobenie. Môžeme ich charakterizovať ako súbor samostatných „obrazov,“ ktorých nosným prvkom sa stáva kompozícia a farba. V tomto prípade sa ako „dokonalá možnosť“ prezentácie resp. napodobenia divadla dostáva do popredia farebná fotografia, ktorá ukazuje „skutočnú“ podobu divadla v jej mnohorakosti a zaznamenáva scény, ktoré sú často – krát len krátko trvajúcimi okamžikmi, určenými pre podvedomie diváka.
Druhá skupina prezentovaných fotografií je položená, v protiklade k výtvarnému, na dramatické. V strede záujmu sú tento – krát osoby hercov, ich gestá, mimika a vnútorné pochody, ktoré ozrkadľujú charakter predstavovanej postavy a sú zároveň akýmsi psychologickým ponorom do duší hercov. V tomto prípade fotografie zároveň „dokumentujú“ dej predstavení, jednotlivé scény a scénografické riešenie, pričom za niektorými z nich môžeme /ak sme prestavenie videli/ cítiť hovorené slová či tóny hudby – súčasti divadla, ktoré fotografia nedokáže zachytiť.

Vystavené fotografie však nepredstavujú len výtvarné diela, ale v ďalšom význame sú ukážkou prenesenia pohyblivej, trojrozmernej existencie /divadelného predstavenia/ na nehybnú, dvojrozmernú úroveň /fotografie/, v ktorej divadelná hra prežíva svoj ďalší život, ktorý sa predlžuje na neurčito, v prípade dnešnej techniky na nekonečne dlhý čas. Paradoxne tak „živému“ divadlu „umŕtvenie jeho častí“ zaručuje nesmrteľnosť.
Vystavené diela Michala Pišného, všestranného fotografa, pohybujúceho sa v širokom žánrovom zábere /od umeleckých fotografií cez komerčné, reklamné a pod./ predstavujú časť tvorby, v ktorej sa dokonale ozrkadlil jeho cit pre fotografovaný objekt, zmysel pre kompozíciu, uchopenie detailu i celku tak, aby každá fotografia podávala samostatnú výpoveď /výtvarnú či dokumentačnú/ o „niečom,“ čoho život zároveň predlžuje.

Kristína Zvedelová