Milan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Vyrastal u starých rodičov a tety (učiteľky) v Dolnej Mičinej na strednom Slovensku, kde sa už v ranom detstve prejavil jeho kresliarsky a maliarsky talent. Jeho prvým zdrojom inšpirácie sa stala okolitá krajina. Scenéria dedinského prostredia a prírody z okolia Dolnej Mičinej, kam sa umelec celý život rád vracal, je dodnes najčastejším námetom jeho diel. Sám nazval Dolnú Mičinú svojím „duševným rodiskom“.
     Na Učiteľskom gymnáziu v Lučenci sa zoznamuje so scénografiou a svetom bábkového divadla, pre ktoré maľuje kulisy. V rokoch 1950 – 1955 študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Matejku, neskôr prof. Ľudovíta Fullu, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho. Dôležitým a pre jeho ďalšiu tvorbu určujúcim bol však najmä vplyv Ernesta Zmetáka, ktorý v tom čase pôsobil na VŠVU ako asistent prof. Fullu, ako aj stretnutie s rovesníkmi, budúcimi členmi Skupiny Mikuláša Galandu (Milan Paštéka a ďalší). Ernest Zmeták mu sprostredkoval poznatky o talianskom futurizme a nasmeroval ho na cézannovskú líniu vývinu maľby, vnímanú v zmysle jeho konštruktívneho a monumentálneho cítenia. Ďalším inšpiračnými zdrojmi boli diela raného kubizmu, s ktorými sa oboznámil na exkurziách v Prahe, čiastočne aj tvorba Vincenta van Gogha, ktorého veľmi obdivoval, a neskôr aj tvorba Fernanda Légera. V roku 1956 absolvoval študijné cesty do Francúzska, Nemecka, Talianska, Maďarska a ZSSR. 
     Po ukončení štúdia sa vracia do Dolnej Mičinej, kde pokračuje v maľovaní okolitej krajiny. V rokoch 1958 – 1963 žije v Martine, kde sa začína sústreďovať na portréty blízkych priateľov – maliarov a hercov, a to nielen en face, ale aj zozadu.  V roku 1963 sa usádza v Bratislave, kde žije a tvorí dodnes. Venuje sa prevažne kresbe a maľbe, ale aj grafike, ilustrácii a monumentálnej maľbe. Je tiež autorom diel spojených s architektúrou. Vystavuje už od roku 1956 (kolektívna výstava kresieb, skíc a grafiky, Martin), samostatne od roku 1962 (Kresby, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava).
     V roku 1957 spoluzakladá Skupinu Mikuláša Galandu, ktorá vo svojom programovom vyhlásení nadväzuje na umelecký odkaz Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša Alexandra Bazovského a Cypriána Majerníka. Skupina sa sformovala v Martine, kam sa v tom čase z Dolnej Mičinej presťahoval aj Milan Laluha. Prvá výstava tzv. galandovcov sa konala decembri 1957 v Žiline a predstavila práce jedenástich členov skupiny a jedného hosťa. Od druhej spoločnej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1959) tvorili skupinu stabilní členovia: Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ivan Štubňa a Pavol Tóth. Po tretej skupinovej výstave (1962, Bratislava) sa k nim pridáva aj Andrej Rudavský.  Spoločne vystavovali ešte v roku 1965 (Bratislava a Praha), 1967 (Bratislava) a 1968 (Berlín). Nástupom normalizácie bola činnosť skupiny násilne ukončená.
Spoločným znakom všetkých jej členov bolo spájanie slovenských a európskych východísk – vzťah k ľudovej kultúre v nadväznosti na slovenskú modernu a zároveň inšpirácia európskym moderným umením. Išlo o „napätie medzi štylizovaným ľudovým prejavom a kultivovanou formotvorbou … o vzťah ´neumelého´ s magickým nábojom a kultivovaného s vnútorným poriadkom“.  Tieto dva aspekty vo svojej tvorbe spájal aj Laluha, rovnako ako kubistické a konštruktívne princípy s expresívnymi. Veľmi skoro nachádza svoj vlastný typický „laluhovský“ výraz, tzv. laluhovskú formulu, ktorej základom je redukcia – postupná redukcia maľby na základné tvary, farby a motívy, ktoré ustavične variuje, hľadajúc najvýstižnejšie vyjadrenie podstaty motívu. „U Laluhu vzťah medzi motívom a jeho variantmi môžeme pomenovať aj ako nekonečnú neurčitosť určitého. … Tvar sa stáva procesom poznávania tvaru. Jeho zvláštnej podstaty (variácií) mnohorakosti.“  Geometrizujúcim spôsobom postupne abstrahuje konkrétny výjav do podoby schematických vzorcov, ktoré však pôsobia dynamicky a monumentálne. Predstavujú jeho vnímanie a cítenie okolitého sveta. Určujúcim základom jeho tvorby je kresba, ktorú v pasteloch a maľbách zvýrazňuje základnou farebnosťou, najmä žiarivou červenou dopĺňanou zelenou, modrou či žltou farbou v kontraste s výraznými kontúrami čiernej, resp. bielej. Redukovaný je aj počet jeho námetov: dedina a dedinské prostredie v odkaze na domov svojho detstva, dedinský človek, krajina, stromy, zátišia a ženské akty. Samostatnou kapitolou sú jeho početné a veľmi sugestívne pôsobiace autoportréty z rôznych období života, ktoré svedčia o jeho nikdy nekončiacom vnútornom boji, ustavičnom hľadaní spôsobu vyjadrenia.
     V roku 1972 ho vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo znamenalo „tichý“ zákaz verejných výstav, reprodukovania a nakupovania jeho diel verejnými galériami. Tento zákaz sa však nikdy striktne nedodržiaval. Samostatne začal opäť vystavovať v roku 1984, svoje diela prezentoval na mnohých výstavách doma i v zahraničí, napr. v Bratislave, Nitre, Trnave, Trenčíne, Martine, Banskej Bystrici, Zvolene, Nových Zámkoch, Košiciach, Brne, Prahe, Budapešti, Berlíne, Mníchove, Kolíne, Paríži, Londýne, Ženeve, Ríme, Turíne, Florencii, Káhire, Osake či v Sao Paule. V Galérii mesta Bratislavy vystavoval celkom trikrát, z toho raz samostatne (kresby, 1969) a dvakrát v rámci skupiny M. Galandu (obrazy z rokov 1957 – 1968, 2010; obrazy z rokov 1969 – 1989, 2011). 
     Diela Milana Laluhu sú dnes zastúpené vo verejných zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, Nitrianskej galérie, Galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, Východoslovenskej galérie v Košiciach, Slovenského národného múzea v Martine a Balneologického múzea v Piešťanoch. Jeho diela môžeme nájsť aj v mnohých súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí (Francúzsko, Maďarsko, Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, USA či Veľká Británia).

     Za svoje umelecké pôsobenie bol viackrát vyznamenaný: výtvarná cena Cypriána Majerníka udeľovaná výborom ZSVU (1965), Cena Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach (1966) alebo Cena Slovenského fondu výtvarných umení na I. bienále maľby v Košiciach (1969). V roku 2011 získal štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby.

Zomrel 10.11.2013 v Bratislave.