Táto výstava by na prvý pohľad mohla evokovať problematiku periférneho miesta v kontexte významných umeleckých počinov. Perifériu sám autor v z nepublikovanej verzii textu pre katalóg Šesťdesiate roky charakterizoval ako priestor, kde ešte funguje nádej. A dodal, že sa môže stať, že podnet sa zrodí na periférií a tým sa periféria stáva centrom. Viem, že Milan Paštéka tu hovoril o periférii v geografickom chápaní, ale taktiež viem, že viaceré jeho kresby, vytvorené podľa iných akoby na periférii, sa stali centrálnymi. Práve preto sme usporiadali túto tichú komornú výstavu kresieb Milana Paštéku z jeho záverečného obdobia. Mnohé z nich nie sú ani signované, niektoré sú len intuitívnymi skicami s rezignáciou na obsah diela, ďalšie sú výsostne intímnymi záznamami autorových nočných pochybností i objavov. Boli to celkom určite jeho bádania a cesty k absolútnej slobode, ktorej nedosiahnuteľnosť si uvedomoval. Už v roku 1989 v nepublikovanom texte naznačuje možnosť rozchodu s figuratívnosťou. Viaceré jeho diela v ďalších rokoch naplnili tento jeho predpoklad, v mnohých sa objavuje náznak figúry strácajúcej svoje pevné kontúry, rozpínajúcej sa, ale nesplývajúcej s neurčitým, odosobneným, prevažne úplne prázdnym priestorom. Tieto kresby sú teda situované do ticha a samoty, sú počúvaním samého seba. Sú zároveň vyjadrením hľadania nového zážitku z tvorivého procesu. Nie sú zobrazením situácií, ale skôr stavu.

Napriek avizovanému rozchodu s figuratívnosťou je v mnohých kresbách ľahko čitateľná bližšie nešpecifikovaná postava, v ďalších už strácajúca svoje základné znaky do tej miery, že dešifrovať ju môžeme len intuitívne alebo značne subjektívne. Iné kresby majú už výsostne nefiguratívny charakter, čo však nemusí znamenať, že by neboli abstraktným vyjadrením figúry.

Keď som videl pred vyše dvadsiatimi rokmi po prvýkrát originál Malevičovho obrazu Biela kocka na bielom podklade, bol som až zaskočený, ako úžasne maliarsky je poňatá veľká abstraktná plocha. Rovnakú maliarsku citlivosť a suverénne narábanie s výrazovými prostriedkami môžeme vidieť aj v týchto predstavovaných koncentrovaných kresbách. Paštéka bol autorom, ktorý vedel prekvapiť prienikom „za obraz“ aj pri komorných intímnych kresbách, alebo možno práve pri nich najvýraznejšie. Farebnosť je pri tom minimálna, prípadne maximálne decentná. Je príznačné, že napriek tomu, že tieto diela sú miestami až minimalistické, sú zároveň značne spontánne. Táto spontánnosť vyplýva z autorovho odmietania vedomej korekcie svojich vnútorných pocitov.

Možno sú tieto kresby až na hranici bytia a nebytia. Snáď sa práve Paštékovi v týchto najintímnejších chvíľach podarilo dotknúť hraníc, za ktorú už ľudská skúsenosť nepreniká a ktorých sa aj intuícia len intuitívne a nesmelo dotýka. Práve preto sa tieto figúry strácajú. Postupne sa v niektorých stráca aj samotný tvar, ostáva tu len ľahký dotyk ceruzky s papierom, v niektorých kresbách už skutočne skôr len náznak ako skutočný dotyk. A ešte raz zopakujem autorove slová, že táto periféria môže byť priestorom, kde ešte funguje nádej.

Galéria mesta Bratislavy, Mirbachov palác, Františkánske nám.11, Bratislava
Vernisáž: utorok 29.6.2004 o 17.00h
Kurátor: PhDr. Ivan Jančár
Výstava potrvá do 29.8.2004

Sponzor: PH – InterCons, s.r.o.

Ivan Jančár