Vyše 60-tisíc zväzkov kníh, viac ako 1 200 rukopisov, z toho 45 inkunábulí z 15. storočia, a asi 2 000 tlačí zo 16. storočia, to je iba veľmi nedokonalý obraz bohatstva uloženého
v Lyceálnej knižnici v Bratislave. Nadšenie tých, ktorí dokážu oceniť historicky cenné hodnoty, schladzuje už roky trvajúci nepriaznivý stav predstavujúci nenapraviteľné
straty nielen pre tento svätostánok. Uložené exponáty sú totiž nielen národným,
ale aj európskym a svetovým kultúrnym dedičstvom……Ako nás informovala pracovníčka Ústrednej knižnice SAV Ivona Kollárová, najstaršie knihy a rukopisy sú v rôznych jazykoch – latinskom, nemeckom, maďarskom, českom, slovenskom, ruskom, srbskom, poľskom, francúzskom, anglickom… „Dokonca máme aj Bibliu v hebrejskom jazyku zo 16. storočia a knihu len o málo mladšiu v arabčine. Knihy, ktoré majú miliónové hodnoty, sú uložené v trezore.“ Nielen fyzický kontakt s dielom, ale i nedostatočná ochrana pred škodcami, akými sú roztoče, plesne a huby, urýchľujú zhubné procesy, ktoré ho veľmi znehodnocujú. „Spôsobov, ako tomu predísť, je niekoľko. Nemáme však peniaze, za ktoré by sa dali realizovať,“ konštatuje Ivona Kollárová.
Lyceálna knižnica vznikla v roku 1724 pre potreby Evanjelického lýcea v Bratislave a súvisí so životom evanjelickej cirkvi. Jeho učiteľmi a žiakmi boli také osobnosti, ako Matej Bel, Ján Kollár, Juraj Palkovič, Ľudovít Štúr a ďalší. Je to zvláštny pocit, keď si prezeráte zápisy v jednej zo zachovaných školských kníh. Dosiahnutá kvalifikácia svedčí o úspešnosti študentov.
Zanedbaná kultúrna pamiatka

Budova na Konventnej ulici 15 v Bratislave, v ktorej sa knižnica nachádza, bola postavená v roku 1793. Hoci je národnou kultúrnou pamiatkou, jej priečelie, ktoré by malo byť jej vizitkou, je veľmi zanedbané. Pôvodne budova i knižnica patrili evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. V roku 1954 prešla knižnica do správy Ústrednej knižnice SAV a v budove sa konštituovalo jej pracovisko – kabinet rukopisov a starých tlačí. V 90. rokoch sa budova i knižnica stali majetkom Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi a.v. v Bratislave. Ústredná knižnica SAV zostala aj naďalej kustódom Lyceálnej knižnice a v súčasnosti zabezpečuje odborné činnosti, akými sú spracovanie, sprístupňovanie zbierok a ich fyzická ochrana. A to bez prispenia majiteľa.
Terajší vlastník zatiaľ zmluvu so SAV nepodpísal, ale rámcovo sa riadia obe strany zásadami obsiahnutými v pôvodnom, takmer polstoročie starom dokumente – Pamätnom spise. Nikto vari nepochybuje o tom, že je to dostatočne dlhý čas na to, aby vznikli nové podmienky, pretože na džentlmenskú dohodu
sa spoliehať nemožno. Najmä ak sú signály, že môže dôjsť k jednostranným krokom, ktoré by mohli nepriaznivo ovplyvniť majetok i prevádzku zariadenia.
Vlastnícke vzťahy brzdou

Riaditeľka Ústrednej knižnice SAV Marcela Horváthová v súvislosti so zabezpečením prevádzky Lyceálnej knižnice nás upozornila na niekoľko riešení. Jedným z nich je termohydrograf – prístroj, ktorý od októbra m.r. nepretržite zaznamenáva vlhkosť i teplotu v časti označenej ako knižnica Fridricha Daniela Šimku. Je jediným v celej budove a poskytuje údaje, na základe ktorých možno vykonať potrebné opatrenia. A o tom, že sú už dávno nevyhnutné, svedčia “mapy” na stenách spôsobené nadmernou vlhkosťou. Kolekcia 13 000 kníh je tak vystavená nenapraviteľným škodám. Mokré “mapy”
sú aj na vonkajších múroch budovy, ktorá je jednou zo štyroch národných kultúrnych pamiatok v Bratislave. Z rozpočtových prostriedkov Ústrednej knižnice SAV komplexné opravy budov, ba ani tie menej náročné, nebude možné realizovať aj vzhľadom na vlastnícke vzťahy. Pritom posledné opravy boli vykonané v roku 1985.
Reštaurovanie – finančný i technický problém
Mimoriadne aktuálne sú aj ďalšie kroky

smerujúce k ochrane kníh, vrátane konzervovania. Žiaľ, na Slovensku niet pracoviska, ktoré by bolo schopné túto úlohu realizovať. Z kapacitných dôvodov. ďalším problémom – finančným i technickým – je reštaurovanie. Od 90. rokov sa nereštaurovala z Lyceálnej knižnice ani jediná kniha! A tak sa niektoré svetové unikáty postupne rozpadávajú.
„Na reštaurovanie habánskych rukopisov sa chceme pokúsiť získať financie z nadácií,“ hovorí Ivona Kollárová. Vychádza z toho, že o staré a veľmi vzácne habánske rukopisy, ktoré sa kedysi našli v Sobotišti, majú seriózny záujem aj nemeckí odborníci. „ďalší projekt má názov Pamäť sveta a prostredníctvom neho by sme mohli urobiť prvé kroky v digitalizácii našich fondov. Bez toho sa nemôžeme pohnúť vpred pri ich sprehľadňovaní a využívaní. Aj tam sú ešte veľké rezervy. Pritom nám ide len o také formy a metódy práce, ktoré sú už v zahraničí bežné. Dokonca aj v zariadeniach, v ktorých nemajú ani zlomok nášho bohatstva,“ zdôraznila Ivona Kollárová.
Ľudí aj techniky málo

Keďže navštívila mnohé knižnice v zahraničí, môže porovnávať. „Vôbec sa u nás nepracuje s rukopisnou zbierkou. Máme iba starý katalóg, v ktorom je spracovaná len časť cenností. Budujeme síce databázu, ale vzhľadom na nedostatočnú techniku i ľudí to
ide veľmi pomaly. Napríklad pripojenie na internet mám cez telefón. Nemôžeme využívať databázy iných knižníc, aby sme identifikovali, porovnávali naše knihy s inými. Okrem svojej odbornej činnosti tu robím dozor, skladníka, upratovačku, ba už som chytila aj zlodeja. Pokúsil sa vyniesť knihy so vzácnymi medirytinami. Sú to už tri-štyri roky, ale súd zatiaľ nebol, hoci boli signály, že navštevoval aj iné knižnice.“
Pracovný úväzok v rozsahu jeden a štvrť pracovníka na takéto zariadenie je skutočne málo. Veď návštevníkov knižnice neustále pribúda a jej fondy sú súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva. Predstavy, že by Lyceálna knižnica mohla slúžiť aj na akcie, ktoré by jej súčasný stav ešte viac ohrozili, sú tiež proti ideálom jej zakladateľov a tvorcov.