Zloženie krásnej a pozoruhodne stálej modrej farby, ktorú používali starí Egypťania, bolo až do nedávna považované za stratené tajomstvo. Tisíc rokov sa počtní bádatelia márne snažili zistiť jej podstatu. V ostatných desaťročiach sa archeológom za pomoci chemikov, geológov a mineralógov podarilo rozlúštiť výrobný postup, ktorým sa tento syntetický pigment v staroveku pripravoval.
Egypťania mali k dispozícii šesť farieb. Väčšinou šlo o anorganické minerálne farbivá, takže pretrvali tisícročia. Červená bola farbou života a víťazstva. Ak o niekom povedali, že koná „s červeným srdcom,“ mysleli tým, že bol plný zúrivosti a vášne. „Sčervenať“ znamenalo umrieť. Ako červené pigmenty sa obvykle využívali prírodné železité okry (Fitzhugh 1997).
Biela symbolizovala čistotu. V najstarších dobách sa na výrobu bieleho pigmentu používali kosti, ktoré sa pri 400 °C vypálili na fosforečnan vápnatý, ku ktorému sa pridal vápenec a opätovným vypálením pri 1 000 °C vzniklo biele farbivo, ktorého chemické zloženie možno vyjadriť vzorcom CaO-P2O5. Zelená (wadj) bola farbou vegetácie a života. Robiť „zelené veci“ bolo výrazom pre užitočnosť, životaschopnosť a cieľavdomosť. Zelený malachit – Cu2[(OH)2/CO3] sa považoval za symbol radosti a zem blaženej smrti bola opisovaná ako „pole malachitu“ V 77. kapitole Knihy mŕtvych sa píše, že zosnulý sa premení na sokola, „ktorého krídla sú zo zeleného kameňa“ (Faulkner 1972; Clark 1991). Ako zelený pigment najčastejšie slúžila zmes oxidov medi a železa s kremeňom a vápencom (Robbins 1997). Pripravoval sa aj z malachitu (Fitzhugh 1997).

Čierna (kem) symbolizovala smrť a noc ale aj zmŕtvychvstanie. Proti všetkým očakávaniam moderného človeka “západnej kultúry” to bola aj farba života, plodnosti a zmŕtvychvstania. Asocácia fertility a čiernej farby mala svoj pôvod v tmavej farbe úrodných nílskych nánosov. Čierna bola aj farbou Egypta, ktorý jeho obyvatelia nazývali „kemet” (Čierna Zem). Ako čierne farbivo používali zmes sadzí, dreveného uhlia a spálených zvieracích kostí (Fitzhugh 1997).

Žltá (khenet alebo kenit) pripomínala slnko i zlato a bola symbolom vlády, večnosti a nezničiteľnosti. Verilo sa, že pokožka a svaly bohov sú zlaté. Ako žlté pigmenty používali Egypťania prírodné okry a oxidy a od konca Novej ríše aj auripigment – As2S3 (Fitzhugh 1997).

Spomedzi všetkých egyptských farbív je najslávnejšia podivuhodná „Egyptská modrá“ (irtiu, sbedj). Predstavuje veľmi stály pigment variabilnej intenzity. Odtieň farby závisel od zloženia zmesi a výrobného postupu. U Asýrčanov, ktorý do nej pridávali aj purpur, mával fialovkastý odtieň (Riederer 1974). Patrí medzi najstaršie farbivá vyrobené človekom. Farba nie je toxická, má skvelé krycie vlastnosti, nerozpúšťa sa ani vo vriacich kyselinách, nepodlieha oxidácii a po tisícročia si zachováva svoju pôvodnú intenzitu a sviežosť. Osvedčila sa pri maľovaní fresiek, nehodí sa však do temperových a olejových farieb, ani pri enkaustických maliarskych postupoch (Tite et al. 1984).

Modrá farba sa v starovekom Egypte začala používať okolo roku 2550 pr. Kr. Egypťania videli v tmavomodrej farbe symbol vody a života. V kozmickom význame poukazovala na modré nebesia a prvotnú záplavu sveta. Fenix ako symbol znovuzrodenia a pra-záplavu sa zobrazoval ako modrá volavka. Boha Amona často maľovali s modrou tvárou, aby tak symbolizovali jeho úlohu pri stvorení sveta (Chase 1971; Faulkner 1972; Fitzhugh 1997) a egyptskí bohovia či vládcovia bývali zobrazovaní so zlatými svalmi, striebornými kosťami a modrými vlasmi (Wilkinson 1998).
Vyrobiť červenú a žltú farbu bolo celkom jednoduché. S modrou to bolo zložitejšie. Modré minerály sú zriedkavé. Lazurit (lapis lazuli) – (Na,Ca)8[(SO4,S,Cl)2/(AlSiO4)6], modrý polodrahokam z Afganistánu, bol nielen vzácny a drahý ale nedal sa použiť ani pri výrobe farbiva. Napriek tomu paleta egyptských umelcov obsahovala tak žiarivú modrú farbu, ako bol povestný lazurit.

Podľa povesti, ktorú uvádza grécky filozof zo 4. stor. pr. Kr. Theophrastos z Efezu, výrobu „egyptskej modrej” vraj objavil ktorýsi zo staroegyptských panovníkov. Archeologovia oprávnene pochybujú, že farbu objavili Egypťania a vylučujú, že objaviteľom mohol bť niektorý spomedzi egyptských panovníkov. Oveľa pravdepodobnejšie pochádza tajemstvo jej výroby zo Sýrie alebo Mezopotámie. Azda bola objavená ako vedľajší (náhodný) produkt pri výrobe modrých fajansových artefaktov v Mezopotámii okolo roku 4 500 pr. Kr. (Wilkinson 1998). V širokom merítku ju však začali používať až Egypťania. V staroveku sa vyrábala vo veľkom množstve a z Egypta sa vyvážala do celého Stredomoria. Egypťania recept na výrobu pigmentu nezanechali a starorímsky architekt Vitruvius síce opísal vo svojom diele De Architectura prípravu tohto mimoriadneho farbiva, avšak neuviedol jeho podstatné zložky.

Po zániku Ríma sa „egyptská modrá“ používala len veľmi zriedka. Posledná zmienka o jej použití pochádza z roku 636 po Kr. od Isidora Sevilla. Okrem toho je známych ešte niekoľko málo ďalších stredovekých nálezov tohto pigmentu na stropných maľbách (Riederer 1974; Bayer a Wiedemann 1975 a 1976).

Farbu si nemožno zamieňať s modrou pastou klenotníkov. Farbivo sa používalo aj v Knosse a v Mykénach, v starogréckych chrámoch a pri výzdobe rímskych víl. Okolo roku 900 po Kr. sa tajomstvo výroby tejto unikátnej farby stratilo.
Záujem o podstatu pigmentu sa obnovil až v dôsledku vykopávok v Pompejách. Sir Humphry Davy (1778-1829), anglický chemik navštívil začiatkom 19. storočia Pompeje. Vo svojich spomienkach píše: „Počas vykopávok v máji 1814, pri ktorých som bol prítomný, sa našla malá nádobka s bledomodrým farbivom” a preto sa „egyptská modrá“ niekedy alternatívne nazýva aj „pompejská modrá.“ Mimoriadne intenzívna modrá farba chemika zaujala. Dostatok pigmentu na svoje výskumy získal zo spomínanej nádobky a z niekoľkých kúskov modrej farby, ktorú zoškrabal nechtami zo starorímskych fresiek. Vzorky odviezol do svojho londýnskeho laboratória a tam ich podrobil chemickej analyze. Zistil, že farbivo sa vyrábalo z kriedy, piesku a medi. Keď sa tieto ingrediencie pokúsil zmešať, nevzniklo tajomné farbivo strarých Egypťanov ale len nepoužiteľná modrastá hmota.
O 75 rokov neskôr francúzsky geológ Fouque Ferdinand konečne rozlúštil základ tajomstva. Farbivo se vyrábalo v taviacich peciach v dielňach, ktoré pripomínali sklárne. Hlavnou surovinou k výrobe bol sklársky piesok, ktorý sa zmiešal s vápnom (prípadne s karbonátmi, sulfátmi i hydroxidmi), a s Cu-minerálmi (malachitom alebo s kovovou meďou) v pomere 4 : 1 : 1. Zmes sa zahriala a následne udržiavala pri teplote 800 až 1 000 °C 27 hodín. Do zmesi sa pridávali aj blížšie neurčené alkalické látky, ktorých zdrojom mohol byť natron (soľ, ktorú používali pri vysúšaní tela zosnulých pred mumifikáciou) alebo popol z kostí zvierat. Nemožno vylúčiť, že alkálie boli súčasťou pieskovej suroviny, ktorú starí Egypťania používali. Presné dávkovanie prísad malo rozhodujúci význam. Pokiaľ sa napríklad alkalií pridalo mnoho, namiesto farby vznikla látka podobná sklu, bez krycích vlastností. V prípade, že pomer prísad a teplota boli zvolené správne, vznikol v taviacej peci pevný modrý materiál pozostávajúci z piesku, kúskov zelenomodrého skla a kryštalov povestnej „egyptskej modrej” farby. Tieto kryštaly sú syntetickou formou prírodného minerálu kuprorivaitu – CaCuSi4O10, objaveného v roku 1938, ktorý je však taký vzácny, že nikdy nemohol slúžiť starovekým umelcom ako farbivo. Výrobný postup pigmentu možno vyjadriť rovnicou:

Cu2[(OH) 2CO3]+8SiO2+2CaCO3 – 2CaCuSi4O10 + 3CO2 + H2O

Presný odtieň a žiarivosť farby záviseli na skúsenostiach výrobcu, na pomere jednotlivých prísad i na detailoch výrobného procesu. Veľké kryštaly dávali intenzívnu tmavú modrú farbu, z menších vznikala farba svetlejších odtieňov (Lánik a Cikrt 2001). Dôležitý pre kvalitu a odtieň bol aj spôsob drvenia a roztierania kryštálov na prášok. Nech už mal výsledný pigment akýkoľvek odtieň, vždy to bola farba veľmi stála. V pôvodnej žiarivej podobe dokázala odolávať pôsobeniu žeravého egyptského slnka a prežiť nielen stáročia, ale celé tisícročia.

Národy, ktoré pevzali výrobu „egyptskej modrej”, používali možno trochu odlišné prísady. Vitruvius uvádza, že súčasťou prísad bolo aj jemné kovové plnidlo. Výsledky najnovších analýz naznačujú, že najčastejšie to boli staré bronzové predmety alebo zlomky rôznych zliatín medi.

Pagès-Camagna a Colinart (2003) skúmali v parížskom Louvre pomocou rtg-difrakčnej analýzy, transmisnej a scanning elektrónovej mikroskopie, ramanovej mikroskopie a UV spektroskopie 50 vzoriek zelených staroegyptských pigmentov, aby zistili rozdiely medzi nimi a „egyptskou modrou.“ Bezmála súčasne s nimi Farges a Etcheerry (2005) podrobili v laboratóriách univerzity v Berkeley v USA detailnému výskumu dva modré pigmenty. Prvá vzorka „egyptskej modrej” pochádzala z chrámu v Karnaku z obdobia 1 500 pr. Kr. Druhú vzorku odobrali autori zo stredovekej fresky z 1. storočia po Kr. v kostole v St. Romain-en-Gal vo Francúzsku. Obidve vzorky podrobili najprv optickému mikroskopickému a SEM výskumu a následne podrobili rtg-difrakčnej analyze. Študovali ich aj EDS-SEM neutrónovou aktivačnou analýzou a katodo- a termoluminiscenčnou analýzou. Zistili, že Cu sa vo farbive nachádza v dvoch rôznych formách.
Prvá sklovitá Cu-bohatá zložka farbiva obsahuje málo Sn, takže je zrejmé, že pri výrobe sa do pigmentu nepridával ako zdroj Cu bronz. Druhá fáza vznikla oxidáciou pôvodnej sklovitej hmoty a odpovedá nedokonalej tenoritovej faze. Jej podiel je podstatne menší ako podiel sklovitej zložky. Tvorí oxidačné zóny pigmentových zŕn. Jej zloženie odporuje predstave, že ako základná Cu-obsahujúca minerálna zložka bol použitý malachit – Cu2[(OH)2/CO3], ktorý sa zvyčajne vyznačuje prímesou Cr. Pomerne vysoké obsahy Ni a Cr v tejto fáze (Zn a Pb sú prítomné len v stopových koncentráciách) poukazujú na ultrabázický zdroj medi.

Ni tvorí prednostne hydrosilikáty v ofiolitových horninách (napr. v nikelantigorite – [Mg6(OH)8/Si4O10] s obsahom nad 2,8 % NiO; Hemley a Mogessie 2001). Pravdepodobným zdrojom Cu mohla byť prekambická intrúzia Gabbro Akarem vo Východnej púšti. Intrúzia sa vyznačuje koncentrickou zonálnou stavbou. Jej centrálnu časť buduje dunit, ktorý obklopuje lherzolit-klinopyroxenitová zóna a okraj telesa tvorí hornblendit (Helmy a Mogessie 2000). Na dunitové dajky v centrálnej zóne sa viaže Cu-Ni-PGE mineralizácia s pyrotínom – FeS, pentlanditom – (Ni,Fe)9S8 a chalkopyritom-CuFeS2. Zrudnenie tvorí na povrchu ľahko dobývateľné gossany (Niazy et al.1999).

Podobné Cu-Ni-PGE ložiská sa vyskytujú aj v oblasti Abu Swayel, El Genena a Genia Gharbya. Na ložisku Abu Swayel sa rudná mineralizácia (Cu-sulfidy a Pd-bismutoteluridy) nachádza v konformných šošovkovitých polohách ultramafických hornín v metasedimentoch, metamorfovaných v amfibolitovej fácii (teploty 550 – 650 °C, tlak 4 – 5 kbar). Na ložisku Gena Gharbia možno rozlíšiť impregnačné Cu-zrudnenie v peridotite a masívne polohy v hornblenditovom pyroxenite. Okrem pyrotínu – FeS, chalkopyritu – CuFeS2, pentlanditu a pyritu – FeS2 sa akcesoricky vyskytuje aj molybdenit – MoS2 a kobaltit – CoAsS (Hemley a Mogessie 2001).

Literatúra

BARNETT, M. 1996: Gods and Myths of Ancient Egypt. Regency House (London), 318 p.
BAYER, G. & WIEDEMANN, H. G. 1975: Bildung und Stabilität von Ägyptisch-Blau (Cuprorivait), Naturwissenschaften, 62 (2), 181-182
BAYER, G. & WIEDEMANN, H. G. 1976: Ägyptisch Blau, ein synthetisches Farbpigment des Altertums, wissenschaftlich betrachtet, Sandoz-Bulletin 40, 20-39.
BETRO, M. C. 1995: Hieroglyphics, the Writings of Ancient Egypt. Abbeville Press Publishers, (New York), 411 p.
CLARK, R. T. RUNDLE, 1991:. Myth and Symbol in Ancient Egypt. 1959. Thames and Hudson, (London), 89 p.
FITZHUGH, E. W. (ED.) 1997: Artists’ Pigments. A Handbook of Their History and Characteristics, Vol. 3: Oxford University Press, 23-45
FARGES, F. AETCHEVERRY, M. P., 2005: Speciation and taceology of copper in two selected „Egyptian blue“ pigments. A combined µ-XRF and µ-XAFS study. Geophysical Research, Vol. 7, 08448, 1048-104
FAULKNER, R. O., 1972: The Ancient Egyptian Book of the Dead. Austin: University of Austin Press, 213 p.
HEMLEY, M. H. 1999: Pd-bismuthellurides and other tellurides from Cu-Ni-PGE deposits, Eastern desert, Egypt. Minia University, Minia, Egypt, 2 p.
HEMLEY, M. H. & MOGESSIE, A., 2001: Gabbro Akarem, Eastern desert, Eypt; Cu-Ni-PGE mineralization in a concentrically zoned mafic-ultramafic complex. Mineralium deposita, 36, 58-71
CHASE, W T.: 1971: Egyptian Blue as a Pigment and Ceramic Material. In Science and Archaeology, edited by R. H. Brill. Cambridge: MIT Press, 80-90
LÁNIK, J. & CIKRT, M., 2001 Dvě tisíciletí vápeníctví a cementářství v českých zemích. Svaz výrobců cementu a vápna Čech, Moravy a Slezka (Praha), 195 s.
LURKER, M, 1980: An Illustrated Dictionary of the Gods and Symbols of Ancient Egypt. London: Thames and Hudson (London), 598 p.
NIAZY, E. A., SHALABY, I. M. & DAIB, M.B. 1999: Sulphide , silicate mineral interrelations of Gabbro Akarem Ni-Cu mineralization , Eastern Desert , Egypt. 211-221
PAGÈS-CAMAGNA S. & COLINART S. 2003: The Egyptian green pigments: its manufacturing process and links to Egyptian blue. Archaeometry, 11, 45, 4, 637-658(22)
PELLHAM, B. 1995: Egyptian Hieroglyphs and their meanings. Bellevue: Kheper Publ., 322 p.
RIEDERER, J. 1974: Recently identified Egyptian pigments. Archaeometry 102-109
ROBBINS, G., 1997: The Art of Ancient Egypt. Cambridge: Harvard University Press, 314 p.
WILKINSON, R., 1998: Symbol and Magic in Egyptian Art. Oxford Encyclopedia of Ancient Egypt, 414 p.
TITE M. S., BIMSON M. & M. R. COWELL. M. R., 1984: Technological Examination of Egyptian Blue. Archaeological Chemistry III, American Chemical Society (Washington), 215-420.

Pre Obnova.sk RNDr. Peter Andráš, CSc. – Geologický ústav SAV
Severná 5, 974 01 Banská Bystrica, Slovensko

Kľúčové slová: Modrý pigment, Egypt, meď, kuprorivait