V rámci národného programu „Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva“ a dotácií z podprogramu „1.4 Obnova a konzervácia torzálnej architektúry“ sa od júna rozbehli práce aj na hrade Muráň, kde našlo prácu dvadsať nezamestnaných. V prvej fáze projektu sa postupne čistí hradný areál od náletovej vegetácie a zároveň prebieha archeologický výskum. Ten sa zameriava hlavne na tzv. „Dom veliteľa“, ktorý by v budúcnosti obec Muráň chcela zrekonštruovať. Pre odbornejšiu verejnosť bude určite zaujímavá nasledovná informácia. Výskum totiž zistil, že prírodnú pevnosť na skale využívali už ľudia neskorej doby bronzovej. Konkrétne nálezy poukazujú na kyjatickú kultúru, čo v kontexte regiónu nepôsobí zase tak prekvapivo.
V druhej fáze projektu sa začne pracovať na statickom zabezpečení tzv. Protitureckej bašty, ktorá je jednou z dominánt hradu. Murovať a následne injektovať sa budú kaverny na jej vonkajšom plášti. Zásah je náročný hlavne pre nedostupný terén, pretože akýkoľvek materiál sa na hrad musí vyniesť ručne. V tejto súvislosti je zaujímavé, že hrad disponoval v historickom období výťahom.
Obec Muráň získala pre tento rok z Ministerstva kultúry SR finančné prostriedky vo výške 29 000 eur. Okrem archeológie a statiky sa z nich bude riešiť projektová dokumentácia pre Dom veliteľa.
Tieto aktivity by mali zviditeľniť hrad ako jedinečnú pamiatku, ktorá sa nachádza v nádhernom prostredí Národného parku Muránska planina.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271.  V nepokojných časoch bezvládia po smrti kráľa Albrechta sa na Muráni opevnili Jiskrovi bratríci, ktorí pustošili krajinu až do nástupu kráľa Mateja Korvína v roku 1458. Známou postavou z dejín hradu je Matej Bašo, ktorý vlastnil Muráň v rozmedzí rokov 1529 -1549. Preslávil sa i so svojimi dvoma bratmi lúpežnými výpravami, ktoré podnikal po celom Gemeri, ale aj na Spiš. Toto počínanie nemohlo zostať bez odozvy. V roku 1548 bola zorganizovaná trestná výprava vedená cisárskym veliteľom Mikulášom zo Salmu. Vojsko začalo s dobývaním hradu, v ktorom sa Bašo dobre opevnil. Hrad po dlhšom odolávaní padol. Bašo bol na úteku chytený a popravený i so svojimi vernými. Významnou literárnou pamiatkou na túto udalosť je báseň Martina Bošňáka „Píseň o zámku Muránském“, ktorá umeleckým spôsobom popisuje udalosti trestnej výpravy, ktorej bol autor básne priamym účastníkom.
Ďalšími majiteľmi panstva boli Széchyovci, ktorí hrad  po roku 1621 prestavali. Až románopisecky pôsobí predstava, keď po vražde Juraja Széchyho zostala na hrade jeho vdova Mária so štyrmi dcérami, ktorá sa musela postarať o všetky veci súvisiace s panstvom, ale aj o výchovu dcér. Najstaršia z nich Mária Széchy, prezývaná „Muránska Venuša“, sa stala výraznou postavou v dejinách hradu. Ako sedemnásť ročná sa prvý krát vydala za Štefana Bethlena, s ktorým bývala v Sedmohradsku. Po jeho smrti sa vrátila na Muráň a po ďalšom nevydarenom manželstve prijala ponuku na sobáš od kapitána Fiľakovského hradu Františka Wesselényiho. Príbeh ich lásky sa stal námetom rôznych romanticky pojatých literárnych diel. Opísal ju napríklad už jej súčasník Gyöngyösi, neskôr Alexander Petöfi. V skutočnosti šlo skôr o dobre premyslený sobáš, ktorý zabezpečil pre Máriu užívanie hradu, pretože majetkové nároky na hrad vznášali manželia jej sestier. František Wesselényi sa v roku 1666 stal súčasťou  sprisahania proti novému panovníkovi. Od nepríjemností spojených s vyzradením sprisahania ho zachránila smrť o rok neskôr. V roku 1670 sa začalo pod vedením kniežaťa Karola Lotrinského dobývanie hradu. Mária bola väznená na svojom hrade a potom v Bratislave a vo Viedni. Neskôr žila u svojej rodiny v Köszegu, kde v roku 1678 zomrela.
Muráň poslúžil ešte Imrichovi Tökölimu, ale František Rákoczi II. ho venoval svojmu vrchnému veliteľovi Mikulášovi Bercsényimu, už ako poničenú pevnosť.
Od roku 1720 ho vlastnila rodina Koháryovcov a poslednými majiteľmi sa v 19. storočí stali Coburgovci.

© Kamil Nováčik